OdporúčameZaložiť web alebo e-shop

LISTUJEME V ARCHÍVE

 

Na bratislavskej železničnej stanici sa rozčuľuje muž:

- Pán výpravca, ako to, že vlak do Žiliny má už dve hodiny meškanie?

- Len pokojne, nezabúdajte, že cestovný lístok je platný tri dni.


 

Modlitba

k Sedembolestnej Panne Márii

    Sedembolestná Panna Mária, ty sláva nášho národa, ty radosť nášho ľudu, s dôverou sa vinieme k tebe, k tvojmu Nepoškvrnenému Srdcu, a s tebou velebíme nášho nebeského Otca. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, ktorý nás vykúpil svojím krížom a zmŕtvychvstaním. S tebou, Mária, velebíme nášho Nebeského Otca. Preblahoslavená Panna, teba nám dal tvoj milovaný Syn za Matku, keď si stála pri jeho kríži a mala účasť na jeho vykupiteľskom utrpení. Ty poznáš všetky naše úzkosti a bôle, ty poznáš aj lásku nášho ľudu k tebe. Ako si nás chránila v minulých stáročiach vo viere a v oddanosti Cirkvi, buď nám mocnou ochranou a pomáhaj aj teraz. Chráň nás pred hriechom, pred bludnými náukami a konzumným spôsobom života a upevňuj našu vernosť Kristovi. S tebou Mária, velebíme tvojho Syna a nášho Pána Ježiša Krista. Verní odkazu našich vierozvestov svätého Cyrila a Metoda, ktorí ťa osobitne uctievali, chceme si zachovať dedičstvo našich otcov. Pomáhaj nám, Matka Cirkvi, aby sme si zachovali neporušenú vieru a oddanosť svätej Cirkvi a jej viditeľnej hlave pápežovi, námestníkovi tvojho Syna tu na zemi. Mária, svätyňa a nevesta Ducha Svätého, pros za náš ľud, aby sa svetlom a silou Božieho Ducha čím skôr uskutočnila jednota kresťanov v jednej Kristovej Cirkvi. S tebou, Mária, velebíme Ducha Svätého, tvorcu jednoty. Matka Sedembolestná, chráň našu mládež, nádej Cirkvi a národa, pred hriechom a každým zlom a pomáhaj jej, aby rástla pod tvojou ochranou v múdrosti a milosti a aby jej bol Kristus cestou, pravdou a životom. Sedembolestná Panna Mária, oroduj za nás. Chráň našu vlasť od všetkého zla a pomáhaj jej predstaviteľom, aby spravovali Slovensko v zhode s Božou vôľou, v pravde, spravodlivosti a láske. Sedembolestná Panna Mária, oroduj za nás. Blahoslavená Panna Mária, Matka bolestná, ty Matka milosti, ty nádej sveta, ty patrónka naša, vypočuj nás, svoje deti, ktoré volajú k tebe. Amen.


 

Pani učiteľka vraví v triede žiakom:
- Nezabudli ste na sľub, ktorý ste mi dali, že v sobotu a v nedeľu urobíte niekomu veľkú radosť?
Janko sa prihlási:
- Ja som nezabudol! V sobotu som išiel k babke a mala radosť.
- A v nedeľu?
- V nedeľu som odišiel a mala ešte väčšiu radosť.


 
Milosrdný Bože,
uštedri nám svoju nebeskú milosť,
a keďže narodenie Spasiteľa z presvätej Panny
bolo počiatkom našej spásy,
nech oslava jej narodenia
upevní pokoj na celom svete.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna,
ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje
v jednote s Duchom Svätým
po všetky veky vekov.
 
 
 
 
 



 

 

Môj manžel sa veľmi rozčuľuje, keď mu nepoviem, na čo som minula peniaze.

- Môj sa zas rozčuľuje, keď mu to poviem.

Posol Božského Srdca  Ježišovho - august 1913 - Titulná  a prvá strana


 

Dvaja chlapci prišli k zubárovi. Ten jeden od dverí volá:

"Pán doktor, potrebujeme vytrhnúť zub. Ale nerobte si s tým žiadne prieťahy, žiadne umŕtvovanie, žiadne injekcie, pekne za to vezmite a šup ..., nech už je vonku!"

"Tak sa mi to páči," pochvaľoval si zubár, "si veľmi odvážny. Ktorý zúbok to je?"
Tu sa chlapec otočí k svojmu kamarátovi a povedal: "Jožko, ukáž mu ten zub!"


 

  • Blahoslavený, kto sa vie smiať svojim vlastným chybám a nedostatkom - má stále zaistenú zábavu.
  • Blahoslavený, kto vie rozoznať horu od krtinca - ušetrí si zbytočný hnev.
  • Blahoslavený, kto dokáže večer pokojne odpočívať a zaspať bez výčitiek - stane sa pokojným človekom.
  • Blahoslavený, kto dokáže počúvať druhých a mlčať - dozvie sa veľa nových vecí.
  • Blahoslavený, kto sám seba neberie príliš vážne - vzrastie na cene v očiach svojich blížnych.
  • Blahoslavený, kto vie brať maličkosť ľahko a dôležité veci pokojne - predĺži si tým svoj život.
  • Blahoslavený, kto vie oceniť úsmev a zabudnúť na urážku - má svoju cestu stále ožiarenú slnkom.
  • Blahoslavený, kto sa snaží správanie druhých vysvetliť v dobrom - bude síce považovaný za naivku, ale to je primeraná cena skutočnej lásky.
  • Blahoslavený, kto skôr uvažuje, než začne jednať - a kto sa skôr modlí než začne uvažovať - vyhne sa mnohým hlúpostiam a stane sa spokojným človekom.                                     zdroj:Paulíni,Trnava



 

 

Posolstvo k 2.svetovému dňu starých rodičov a seniorov - TU

                                                                                                                                          Zdroj: TK KBS


 


Ako išli ďalej, (Ježiš) vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá žena, menom Marta. Tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo.Ale Marta mala plno práce s obsluhou. Tu zastala a povedala:„Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“Pán jej odpovedal:„Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“ Lk 10,38-42                                         

Úryvok evanjelia o Marte a Márii prináša všetkým poslucháčom pomoc, aby nadobudli rovnováhu v problematickom vzťahu medzi mnohými vecami, ktoré treba vykonať a jedinou základnou vecou. Riešenie nespočíva v tom, že jednu alebo druhú vec zavrhneme, ale v pochopení toho, ako prežívať vzťah vyváženým spôsobom. Videli sme, že prílišná ustarostenosť je veľkým nepriateľom človeka. Tento nepriateľ nie je taký jasný ako zmyselnosť alebo lakomstvo, je to však nepriateľ s maskou dobra a užitočnosti, veď nám diktuje, že musím urobiť to, spraviť ono, robiť tamto.Ježiš hovorí jasne, že život je viac ako jedlo a odev (porov. Lk 12,22-23). Ustarostenosť je veľkým nepriateľom vedomia, že sme Božími synmi a dcérami a že nad nami bdie Božia Prozreteľnosť nebeského Otca. Starosti sa síce netýkajú priamo morálneho správania, ale podkopávajú samotný vzťah s Bohom. Starosti tohto sveta zadusia slovo, ako to bolo povedané v podobenstve o rozsievačovi. Slovo, „ktoré padlo do tŕnia, to sú tí, čo počúvajú, ale starosti, bohatstvo a rozkoše života ho postupne udusia a oni neprinesú úrodu.“ (Lk 8,14). Slovo, ktoré padne do srdca, zrazu kvôli starostiam nedokáže priniesť úrodu. Nepriateľ našej spásy nás práve v tejto oblasti vie dostať, keďže dnešný človek sa sústreďuje až príliš na veci okolo neho, na svoj výkon a na rôzne typy zábavy a rozptýlenia. Preto kontemplatívne ticho a kontemplatívny rozmer nášho života predstavuje veľké víťazstvo nad nepriateľom a Božie slovo môže na nás volať, pozývať hlbšie do seba a stať sa výzvou pre náš život. Slovo, kázne, katechézy neprinášajú úrodu nie preto, že sú neúčinné, ale najmä preto, že ten, čo ich počúva, nenecháva priestor slovu a je rozptyľovaný množstvom vecí a skutočností. Človek dneška pod množstvom informácií a s množstvom možností sa stáva vnútorne rozdeleným a nestálym. Ježišovo posolstvo o jedinom dobrom podiele je veľmi vážnym aktuálnym posolstvom pre našu dobu.

Zdroj:https://www.abuba.sk/abuba/node/174



 

 


Sviatok Najsvätejšej Trojice

V nedeľu 12.júna si Katolícka cirkev pripomína sviatok Najsvätejšej Trojice. Najsvätejšiu Trojicu tvoria tri Božské osoby – Otec, Syn a Duch Svätý. Zmienka o Trojici sa implicitne objavuje v mnohých biblických požehnaniach, pokynoch a výrokoch: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Mt 28,19).

Viera všetkých kresťanov má základ v Najsvätejšej Trojici a kresťania sú krstení „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého". Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Iba Boh nám ho môže dať poznať tak, že sa nám zjavuje ako Otec, Syn a Duch Svätý. Zjavená pravda o Najsvätejšej Trojici bola hneď od začiatku v základoch živej viery Cirkvi najmä prostredníctvom krstu. Trojica je jedna, nevyznávame troch bohov, ale jedného Boha v troch osobách: „Trojicu jednej podstaty."

/Zdroj:https://m.tkkbs.sk/mview.php?cisloclanku=2021052703

 


Stretnutie s Matkou

  pri májovej pobožnosti

Najobľúbenejšou pobožnosťou je nesporne májová. Svedčí o tom skutočnosť, že niet kostola či kaplnky, kde by sa cez tieto májové podvečery neschádzali ctitelia nebeskej Matky. Aká by to bola pobožnosť bez Loretánskych litánií ? Koľkokrát sa ich denne modlíme, ale nikdy nie sú také krásne ako v máji. Jednotlivé invokácie s prosbou „oroduj za nás“ sú najkrajšou rečou, ktorou sa prihovárame našej Matke. Bez zveličovania môžeme povedať, že radšej počúva nás - jej deti, ako anjelské zbory, ktorých krásu rečou nemožno vyjadriť. Asi tak, ako keď prídeme domov k svojej mame a ona počúva obľúbenú hudbu. Či to nevypne a radšej nepočúva nás, hoci náš hlas nie je zďaleka taký príjemný? To preto, že patríme jej a ona nám. „Hľa, matka tvoja - hľa, syn tvoj....“ (Jn 19,26-27). Žila tento život, v ktorom je toľko bolesti, nedorozumenia, nelásky i nepokoja. Ona ho však žila šťastne v plnení Božej vôle. Práve to sa chceme od nej naučiť. Preto prichádzame mnohí. Je Matkou Božou, Matkou Cirkvi, Útočiskom hriešnikov, Ružou duchovnou, dokonca i niekoľkonásobnou Kráľovnou, ale predovšetkým je našou Matkou. Matkou milujúcou, ktorá i po skončení pozemskej púte sa stará o svoje deti s materinskou láskou a je príčinou nádeje Božieho ľudu. Veriaci ľud chápe, že Mária to nie je pôvabný dodatok ku kresťanskému štýlu života. To je mocná Božia ruka, natiahnutá k zemi, k človekovi, ktorý túži po vykúpení. Len tak možno chápať slová sv. Bonaventúru: “ ,,Všetka chvála o Panne Márii nie prehnaná, ale naopak nedostatočná“. Dali sme ti, Matka, najkrajší mesiac, a tak si aj Kráľovnou mája. Veď matke patrí to najlepšie a najkrajšie. Dávame ti svoje srdcia a zasväcujeme tvojej ochrane naše životy, aj ľudí celého sveta. Veď všetci sú tvoje deti!                             /archív/


 

Nanebovstúpenie Pána

Vo štvrtok 26.mája oslávuje celý kresťanský svet sviatok  Nanebovstúpenia Pána. Tento prikázaný sviatok slávime 40 dní po Veľkej noci a desať dní pred Turícami – Zoslaním Ducha Svätého. Pán Ježiš sa na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení posledný raz stretol so svojimi učeníkmi a pred ich očami vystúpil do neba a sedí po Božej pravici.
Pán Ježiš sa na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení posledný raz stretol so svojimi učeníkmi a pred ich očami vystúpil do neba a sedí po Božej pravici. Udalosť nanebovstúpenia sa hlboko zapísala do pamäti prvých učeníkov. Svedectvo o nej nachádzame v evanjeliách a v knihe Skutkov apoštolov. Pán Ježiš štyridsať dní po vzkriesení vyviedol svojich učeníkov na Olivovú horu až k Betánii, a ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba (Lk 24, 50-51). Ježiš Kristus vystúpil na Nebesia práve na Olivovej hore, aby tam, kde sa začalo jeho utrpenie, začalo sa i jeho oslávenie. 
                                                                          Zdroj: Archív TK KBS


 

Zúfalá mama budí ráno dcéru citátom z Biblie:
- Dievča vstaň.
Spod periny sa ozve:
- Ešte neprišla moja hodina.


 


Druhá Veľkonočná nedeľa je aj nedeľou  BOŽIEHO MILOSRDENSTVA.  Pán Ježiš sestre Faustíne povedal:  „ O tretej hodine pros moje milosrdenstvo za hriešnikov a aspoň na krátku chvíľu sa vhĺb do môjho utrpenia ...  Je to hodina veľkého milosrdenstva pre celý svet ...“

Prežiť tajomstvo Kristovho vzkriesenia môžeme v každej svätej spovedi, veď Boh nás vracia do stavu nevinnosti. Boh nelikviduje len hriech, ale Boh likviduje aj ľudskú vinu. Človek nieje schopný niesť svoju vinu pred Bohom a Boh ani nechce, aby sa človek, ktorý sa k nemu obrátil, stále cítil vinný. Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní nechce, aby sme sa trápili nad tým, čo všetko zlé sme urobili. Máme sa s vierou dívať na jeho kríž. Boh nás učí dívať sa s vierou na skutočnosť smrti a bolesti, ale zároveň dívať sa s vierou i na svoje hriechy. Ak svoje hriechy priznávame a ľutujeme, ak sa z nich v sile Kristovho zmŕtvychvstania snažíme povstať, Boh sa oslávi ešte aj v nich. A možno práve oni budú príčinou, že sa zjaví nekonečné Milosrdenstvo Božie.        

/ zdroj:frantiskani.sk/


 

Na zamyslenie

Otec volá synovi:

- Počúvaj ma synu, s mamou nejako nežijeme dobre, tak sme sa rozhodli, že sa po štyridsiatich rokoch manželstva rozvedieme. Už to zrejme nemá žiadny zmysel. Prosím ťa, vysvetli to aj svojej sestre. Ja to nedokážem!

Syn okamžite volá sestre a nasleduje bojová porada. O hodinu volá späť otcovi.

- Otec, prosím ťa, zatiaľ nič nepodnikajte. Prídeme aj so sestrou na Veľkú noc! Porozprávame sa.

Otec zloží telefón a hovorí manželke:

- Tak deti predsa len prídu na Veľkú noc. Ale čo si vymyslíme na Vianoce?


 


                   Pôstne obdobie                       Križová cesta -  TU

V živote sa učíme mnohé veci. Získavame skúsenosti. Vymieňame si ich a potom úprimne žasneme: Kto Ťa to naučil? Odkiaľ to vieš? Kam na to chodíš? Treba učiť človeka, aby sa naučil hladovať? Je to absurdné. Hlad sa prihlási sám. Veľmi rýchlo na to prídeš. Nemusíš mať školy. Škvŕkanie v žalúdku je jasným signálom, že potrebuje doplniť. Ako potom vysvetlíme, že liturgia pôstneho obdobia prosí Boha, aby v nás vzbudil hlad po duchovných hodnotách? Hlad po duchovných hodnotách je predsa len niečím iným ako hlad po telesnom pokrme. Duchovnému hladu treba dopomôcť. Je to dar. Nemá ho každý. Po duchovných daroch treba doslova prahnúť, prekonávať prekážky, boriť sa s vlastnou pohodlnosťou, vybojovať si čas, utiecť od počítača, zahodiť bulvár či horoskopy, urobiť stop prázdnym rečiam a neperspektívnym a nemorálnym vzťahom, trpezlivo sa modliť, konať skutky kajúcnosti a vybojovať si  túžbu po duchovných daroch. Niektorí ľudia duchovný hlad ani nepoznajú. Myslíte, že za to majú prázdne žalúdky? To asi nie. Iba prázdne slová a prázdne srdcia. V pôstnom období si všetci dobre ukrojme z duchovných dobier Ježiša a Cirkvi!

Požehnané pôstne obdobie prajem Vám i sebe, aby nás Boh naplnil pravým poznaním seba a väčšou láskou k Bohu. Nech nám v tom Boh pomáha a žehná.

                                                         Mons. Ján Bučík, farár


 

  Vstupujeme do Veľkého týždňa

Vo Veľkom týždni Cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života. Svätý týždeň sa začína  Kvetnou nedeľou, čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení. Večernou svätou omšou v Zelený štvrtok na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Veľký piatok a cez Bielu sobotu, vrcholí Veľkonočnou vigíliou a uzatvára sa vešperami Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania. Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista.


 


Na deň 25. marca pripadá slávnosť Zvestovania Pána. Tento dátum je presne deväť mesiacov pred Vianocami, teda pred Narodením Pána. Pripomíname si udalosť, že k Panne Márii prišiel anjel, ktorý jej oznámil, že sa stane matkou dávno očakávaného Vykupiteľa, Mesiáša. Okamih počatia Pána Ježiša v lone Panny Márie sa spája práve s okamihom zvestovania. Keďže Mária s Božím plánom súhlasila, zostúpil na ňu Duch Svätý a ona počala. Mesiáš teda mohol prísť na svet, aby celé ľudstvo vykúpil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Už tesne po prvom hriechu Boh prisľúbil, že nenechá ľudstvo samotné (Gn 3). Aj v priebehu dejín Starého zákona svoj sľub viackrát potvrdil, napr. prorok Izaiáš asi 500 rokov pred narodením Krista napísal: „Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7, 14) Dnešný sviatok je teda aj pripomienkou toho, že Boh dodržal svoj sľub tým, že poslal svojho Syna na svet, aby ho vykúpil.


 

Nakoľko sa už zlepšila pandemická situácia, bol zrušený dišpenz od povinnej účasti na sv. omši. Je možnosť chodiť na sv. omše pre všetkých. Od pondelka už nebudeme vysielať sv. omše Online . Ďakujem spoločnosti Golemtech za preukázané služby pri ich vysielaní, „ Pán Boh vám to odplať“.


 

Svätý Jozef - sympatický, dôveryhodný, mimoriadne obľúbený. V jeho mocné orodovanie u Boha nepochybuje nikto. Je vzorom poslušnosti a disciplinovanosti, pokory a pracovitosti, starostlivosti a skromnosti. Sväté písmo ho nazýva spravodlivým. Vďaka jeho povolaniu starať sa o Božieho Syna a jeho Matku sa stal patrónom manželov a rodín, snúbencov a sirôt, ale aj robotníkov a remeselníkov, z nich najmä ľudí pracujúcich s drevom.




 

 


Bohoslužby -  ONLINE TU                                                                                OZNAM  Rímskokatolícka Cirkev Farnosť Cífer oznamuje, že  od dňa 10.12.2021 budú sv. omše slúžené za účasti ľudu podľa nariadenia úradu verejného zdravotníctva. Ďalej je platný dišpenz od fyzickej účasti na sv. omši. Pokračuje aj Online vysielanie bohoslužieb z kostola v Cíferi podľa oznamov. Bohoslužby môžete sledovať tak ako doteraz.                                                                                                                                                   V modlitbách s vami spojený Mons. Ján Bučík - duchovný otec farnosti.



- Otecko, keď budem taký veľký ako ty, budem môcť robiť, čo budem chcieť?
- Veru nie, synak, vtedy už budeš ženatý.

 


O sekere a zlodejovi

Jednému sedliakovi zmizla sekera. Z krádeže upodozrieval syna svojho suseda. Pozorujúc ho dôkladne, prišiel k takémuto záveru: jeho chôdza, pohľad, všetko, čo robí, poukazuje na to, že to naozaj on ukradol tú sekeru.

Po nejakom čase sedliak našiel sekeru pod kopou dreva. Na druhý deň stretol susedovho syna. Jeho chôdza už nebola chôdzou zlodeja, jeho pohľad nebol pohľadom zlodeja, nič nenasvedčovalo tomu, že by mohol ukradnúť sekeru.                                                                                                                                                                                      Zdroj:Wojtowicz: O kázni a dáždnikoch


Matka hreší dcéru:
- Si bezočivá, sebecká a lenivá.
- Nekrič, mama, nemusia všetci vedieť, ako si ma vychovala...


Všemohúci Bože, prosím, aby si všetci ľudia uvedomili, že zla je už dosť a neubližovali iným.

Prosím tiež, aby boli ľudia lepšími, aby si vážili, čo majú a nechceli veci, ktoré vôbec nepotrebujú.

A veľmi prosím, aby boli ľudia viac ľuďmi. Amen.

 




 

Modlitba novoročného požehnania

Milosrdný a dobrý Bože, daroval si nám nový rok. Všetko nové nás priťahuje. Aj Ježiš hovorí o novom víne, ktoré treba naliať do nových nádob, o novej zmluve, ktorú s nami uzatvára, o novom prikázaní lásky. V nových veciach tkvie prísľub slobody a diaľavy, otvorenosti a nádeje, no z nového sa veľmi rýchlo môže stať staré, keď sa objavia prvé fľaky. A potom to už nie je nové. Požehnaj tento nový rok, aby nás priviedol do nových priestorov času, ktorý budeme prežívať. Daj, nech naše duše prežiari pôvodný a ničím neskalený lesk a ochraňuj aj v nás to nové a neporušené pred každou búrkou. Nedovoľ nám upadnúť do tých istých chýb, ale daj, nech si zachováme v sebe to nové, čo nás môže viac priblížiť k tebe a ľuďom. Myslíme aj na všetkých ľudí, s ktorými sa v novom roku stretneme. Požehnávaj naše stretnutia. Nech sú úprimné a plné pokoja a lásky. Modlime sa za tých, ktorí sa boja toho, čo im prinesie nový rok. Možno sa boja, že prídu o prácu a nebudú mať z čoho žiť. Naplň ich srdce dôverou, že nezostanú sami, že sa o nich postaráš a pošlem im ľudí, ktorí im pomôžu. Vo svete, aj napriek brutalite a násiliu je aj veľa dobrých ľudí, ktorým pomoc nie je cudzia. Modlíme sa za chorých a trpiacich, pre ktorých lôžko je denným stavom prežívania života. Nech si nezúfajú ani v tomto položení. Požehnávaj náš svet a chráň ho pred katastrofami a vojnami. Daruj všetkým ľuďom nové srdce, srdce plné pokoja a lásky. Amen.

Prajem Vám všetkým požehnané dni v roku 2022. Nech Vás zlé obchádza a dobro sprevádza vo všetkých oblastiach vášho života, pod stálou ochranou Panny Márie.  Boh Vám žehnaj!

                                                   Mons. Ján Bučík, farár



             Rok korunuješ, Pane, svojou dobrotou

Rok sa chýli ku koncu. A to vždy znamená, že je tu hodina, kedy sa treba zamyslieť. Bilancujeme, pokúšame sa predvídať, aká bude budúcnosť. Na okamih prenikáme do tejto bizarnej skutočnosti zvanej „čas“, ktorú inak prežívame jednoducho a bez povšimnutia. Ťažké dni sa pri pohľade späť javia o čosi jasnejšie a takmer zabudnuté námahy nás nechávajú pokojnejšími a plnými dôvery, slobodnejšími voči hrozbám, ktoré tiež pominú.

So starým rokom sa pominulo nielen mnoho ťažkého, ale aj trocha toho krásneho, a čím viac človek prekračuje stred svojho života, tým silnejšie pociťuje premenu toho, čo preňho raz bolo budúcnosťou a prítomnosťou, na minulosť. Nemôže povedať chvíli: „Postoj predsa, si taká krásna.“ Čas je to, čo odchádza tak, ako prišlo. Tak nás posledná hodina roka môže priviesť k úvahám o zmysle času.

Človek má viac času. Medicína predĺžila človeku čas. Ale máme vôbec čas? Alebo má skôr čas nás? Väčšina ľudí celkom isto nemá čas pre Boha, potrebujú svoj čas pre seba, aspoň tak si to myslia. Ale máme naozaj čas pre seba? Či nám tento skôr nechýba? Nežijeme vari práve mimo seba? A nie je to náhodou predsa len tak, že pravý čas pre človeka je ten, ktorý má pre Boha (…) Príliš veľa okolností hovorí pre to, že čas, ktorý nie je otvorený preňho, pohlcuje nás samých a že len čas pre Boha nám dáva čas pre človeka a tým aj pravú slobodu.

                                                                 Benedikt XVI.                     zdroj: Internet

OZNAM

Rímskokatolícka Cirkev Farnosť Cífer oznamuje, že dňom 25.11.2021  až do odvolania sa ruší verejné slávenia bohoslužieb za účasti ľudu. Úmysly sv. omší  budú odslúžené ONLINE. V pracovné dni sú sv. omše o 17.00 hod. V sobotu a v nedeľu sú sv.omše o 10.00 hod. Venujte pozornosť farským oznamom o aktualitách. Zároveň povzbudzujeme veriacich k sledovaniu televíznych a rozhlasových prenosov bohoslužieb v katolíckych médiách. Všetkých pozývame k modlitbám v súkromí. Prosme Pána, aby tento pre nás bolestný zákaz mohol byť včasne odvolaný a opäť sme sa mohli stretávať pri bohoslužbách v kostole.

V modlitbách s vami spojený Mons. Ján Bučík - duchovný otec farnosti.

Milý Bože, dnes sa mi zatiaľ darí. Ešte som neklebetila, nestratila sebaovládanie, nebola som mrzutá, nevraživá, sebecká ani bezohľadná. Ešte som nefrflala, nesťažovala sa a ani čokoládu som si nedala. Dokonca ani kreditku som ešte nevytiahla. Ale asi za minútu vyleziem z postele a potom budem naozaj potrebovať tvoju pomoc.Amen.                        /zdroj internet/

 


OZNAM

   Na prvý piatok 3.12.2021 v rámci individuálnej pastorácie (sv. spoveď + sv. prijímanie) budem prítomný v kostole od 9.00 - 10.00 hod. a popoludní od 15.00 - 16.00 hod.             V nedeľu budem prítomný od 14.00 - 15.00 hod.

Mons. Ján Bučík - duchovný otec farnosti

      Myšlienky na november

Predovšetkým mesiac november so sviatkom Všetkých svätých, a s dňom Dušičiek nasmeruje nielen naše myšlienky, ale aj naše kroky na cintorín. Pričom snáď musíme konštatovať, že počet našich priateľov a známych na tej druhej strane života sa behom roka zväčšil. Táto konfrontácia smrti nás núti rozmýšľať o smrti, a to nielen o smrti iných, ale aj o vlastnej. Keď však myslíme na smrť, mali by sme myslieť aj na život. Život a smrť patria totiž nerozlučne spolu, ako obe strany medaily. A hoci to znie paradoxne, ale len tvár v tvári smrti získava život zmysel a na druhej strany získava smrť života hodnotu. Keby sa však nemali život a smrť iba obmedziť na rovinu biologickú, treba myslieť pri rozmýšľaní o živote a smrti aj na Boha. Bez toho tretieho zostali by život a smrť biologickým procesom a človeku by malo stačiť tvrdenie: Rastliny musia uhynúť, zvieratá majú svoj koniec, aj my ľudia raz zomrieme. Keď sa rovná naše zomieranie, naša smrť smrti rastlín a zvierat, aký ďalší zmysel okrem biologického by potom ešte mal náš život? – pýtame sa. Naozaj, človek sa narodí, rastie, učí sa, pracuje vo svojom povolaní, zakladá si rodinu, vychováva deti, ide do penzie a čaká... Na čo? Na smrť? Podobne ako na jeseň čaká list na strome na odpadnutie?

Ak by to bolo tak, náš život by bol veľmi úbohý a veľmi obmedzený. Podobal by som sa asi myši v mini rozprávke od Františka Kafku, ktorá vbehne do pasce. Pasca, ktorú treba pripodobniť smrti, zaklapne a tým je s nami koniec tak ako s myšou. Naša životná cesta by bola ako čisté splnenie biologických a existencionálnych potrieb. Že sa človek bráni proti takému chápaniu života smrti vo svojom vnútri, nesmie nikoho udivovať.

Aj keď nemôžeme rukolapne na základe vedeckých, či iných dôkazov predložiť sebe a iným, že je to so smrťou ináč, ako nás o tom presvedčuje prirodzené poznanie, predsa naše poznanie sa zakladá na nádeji v Ježiša Krista: v jeho smrti a predovšetkým v jeho zmŕtvychvstaní. Na tom pozadí získava aj náš život, všetko, čo robíme, svoj zmysel. Netočíme sa v kruhu ako guľa, ktorá bola vhodená narodením do života, aby bola smrťou z kruhu vytiahnutá, ako to chápe francúzsky existencialista a filozof J. Paul Sartre, ale chápeme svoj život ako cestu, ako putovanie do domu Otca. Od neho sme vyšli, on nás povoláva k životu na tomto svete a k nemu sme na ceste. Podobne ako syn zo známeho Ježišovho podobenstva, ktorý vyšiel z otcovho domu, ale sa do toho domu vrátil. O veľkom ruskom spisovateľovi Dostojevskom sa rozpráva, že si dal prečítať na smrteľnej posteli práve túto udalosť. O rovnakej pravde svedčí nápis, ktorý som si mohol prečítať na jednom cintoríne: Z tvojej ruky do tvojej ruky. Kto chce svoj život chápať ako cestu z jednej ruky do druhej – Božej, pre toho musia mať zmysel obidve hodnoty: život a smrť. Nie sú ani bez zmyslu, ani banálne.

Sme dnes vo veľkom nebezpečí, aby sme nestratili uprostred uponáhľaného života to podstatné, ba to najpodstatnejšie: večný život. Som presvedčený, že aj správne prežitie týchto „dušičkových“ dní so svojou zvláštnou atmosférou, v ktorej chceme s úctou myslieť na našich blízkych vo večnosti, obohatia aj nás žijúcich.

                                                                                            Mons. Ján Bučík, správca farnosti


                      Nedeľa Krista Kráľa

Nedeľa Krista Kráľa je poslednou nedeľou cirkevného roka. Súčasťou slávenia slávnosti Krista Kráľa  je zasvätenie celého ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Týmto gestom sme všetci pozvaní uznať Ježiša Krista ako jediného Pána a Kráľa v našom živote. Pápež Pius XI. zdôrazňoval, že jediný Kráľ je Ježiš Kristus. Jeho slová sú stále živé a aktuálne. Dôkaz tohto posolstva slávnosti Krista Kráľa nachádzame aj v Písme. Prorok Daniel vidí vo svojom prorockom videní „Syna človeka“, ktorý prichádza, zakladá „večné a vesmírne kráľovstvo, kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja“. Prorocké videnie končí odovzdaním moci Najvyššiemu, ktorého kráľovstvo je večné. Všetky tieto starozákonné predobrazy sa napĺňajú na Ježišovi Kristovi – Kráľovi kráľov.

Aký je náš Kráľ? Náš kráľ je bez služobníctva, bez armády… . Jeho jediným žezlom je kríž. Kristus nevlastní žezlo pyšnej moci, ale žezlo služby a obety – kríž. Ježiš pred Pilátom stojí ako „Pánov služobník“, ktorého vedú ako „ovcu na zabitie“, a ktorý vylieva svoju vlastnú krv, aby nás priviedol do svojho kráľovstva.

Zdroj: http://www.rkcsecovskapolianka.sk/2015/11/17/kristus-kral



 

Ruženec - najmilšia modlitba

Mesiac október je už celé stáročia zasvätený myšlienke sv. ruženca. Kto však pozná aspoň trocha život dnešných kresťanov, môže pozorovať, že veľa ľudí síce siaha po tejto forme modlitby, ale zároveň mnoho kresťanov nielenže nevlastní ruženec, ale má k tejto modlitbe veľmi ďaleko. Prečo sa ruženec dnešnému človeku odcudzil? Jeden z dôvodov môže byť aj ten, že ju dobre nepozná a nikdy nezakúsil jej tiché ovocie. Veľký pápež svätý Ján Pavol II sa veľmi rád  modlieval celých pätnásť desiatkov - teda celý veľký ruženec a o ňom napísal: „Ruženec je mojou najmilšou modlitbou. Je to nádherná modlitba! Očarujúca svojou prostotou i svojou hĺbkou. V tejto modlitbe mnoho ráz opakujeme slová, ktoré počula Panna Mária, keď sa jej prihovoril archanjel alebo jej príbuzná Alžbeta. K týmto slovám sa pripája celá Cirkev. Možno povedať, že ruženec je určitým spôsobom komentár- modlitba poslednej konštitúcie Lumengentium II. vatikánskeho koncilu. Ide o kapitolu, ktorá sa zaoberá zázračnou prítomnosťou Božej Matky v tajomstve Krista a Cirkvi.“ A skutočne, na pozadí slov „ Zdravas Mária“ sa pred naším duchovným zrakom odohrávajú základné udalosti Kristovho života. Tieto udalosti sa skladajú do celku, vytvoreného tajomstvami sv. ruženca. Cez ne sa dostávame do živého spojenia s Kristom, a to takpovediac skrze srdce jeho Matky. Naše srdce zároveň môže v týchto desiatkoch ruženca obsiahnuť všetky skutočnosti, ktoré tvoria život jednotlivca, rodiny, národa, Cirkvi a ľudstva. Teda osobné záležitosti i záležitosti našich blížnych, osobitne tých, ktorí sú nám najbližší a ktorých nosíme vo svojom srdci. V tejto jednoduchej modlitbe ruženca tak zaznieva rytmus ľudského života.“ Istotne je veľa dôvodov na to, aby sme po tejto osvedčenej forme modlitby siahli, a to nielen v tieto októbrové dni, ale počas celého nášho života.


´              Príhovor k mesiacu úcty k starším

Jeseň so svojou krásou, ale aj uplakanými dňami v mnohom pripomína život v jeho neskoršej časti. Právom ktosi výstižne nazval starobu jeseňou života. „Starý", to má všeobecne príchuť: chorý, unavený, opotrebovaný, nepotrebný. Byť starý, to je pre mnohých naozaj kríž. Preto základnou otázkou v neskorších rokoch je často: Načo som ešte dobrý? Načo som ešte tu? Už ma nik nepotrebuje, som na ťarchu tým, čo sa musia o mňa starať. Staroba má však aj potešiteľné stránky. Biblia k tomu počíta životnú múdrosť, poznanie života v jeho realite, ale aj vieru, ktorá je posilnená mnohorakými životnými skúškami a utrpením a ktorá cíti a vidí stále viac a viac. Preto poznáme aj dosť starých ľudí, ktorí sú vyrovnaní, ba často aj pre druhých povzbudením.  Mám pred očami mnohých starých ľudí s ružencom či modlitebnou knižkou v ruke, ktorí sa hodiny a hodiny modlia za svojich drahých, ale aj za ľudí neznámych a vzdialených. Jeden mladý muž mi povedal. Ráno keď odchádzam do práce mama mi dá požehnanie a povie: budem sa za teba cez deň modliť. Viete aké je to pre mňa veľké povzbudenie a dostatok sily uniesť bremeno dňa? Možno si ani neuvedomuje akú veľkú a osožnú činnosť pre mňa koná. Toľko mladý muž. V jednom časopise bola uverejnená modlitba staršej ženy: citujem: “Pane, vieš lepšie ako ja, že zo dňa na deň starnem a jedného dňa budem stará. Zachráň ma od veľkej náruživosti chcieť dať do poriadku záležitosti druhých. Nauč ma rozmýšľať, ale nie premrhať čas zbytočným hútaním byť nápomocná, ale nie diktátorská, že všetko musí byť po mojom. Nauč ma mlčať o svojich chorobách a ťažkostiach. Chuť ich opisovať aj zveličovať rastie z roka na rok, ale zároveň prosím o trpezlivosť vypočuť si katalóg chorôb iných. Neodvažujem sa prosiť o lepšiu pamäť, len o trochu viac skromnosti a trochu menej istoty, keď sa nezhoduje moja pamäť s pamäťou iných. Nauč ma úžasnej múdrosti, že sa môžem aj mýliť. Viem, že nie som svätá, ale starý uhundraný človek je korunným dielom zla. A, Pane nauč ma objaviť na druhých ľuďoch veľa dobra a daruj mi krásny dar im to aj povedať“. K tejto modlitbe poviem rád Amen a vám všetkým, ktorí ste v pokročilejšom veku, prajem často hŕstku milých ľudí okolo seba a tu i tam úsmev nad sebou.  Nech Vám Boh žehná a Panna Mária ochraňuje v každom dni Vášho života.

Svätý Otec nosí v breviári obrázok Sedembolestnej Panny Márie
P:3, 09. 09. 2021 09:59, DOM
 

image
 

Bratislava 9. septembra (TK KBS) Svätý Otec v breviári nosí obrázok Sedembolestnej Panny Márie. Ako povedal bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko v televízii Lux v relácii V Samárii pri studni, na obrázku Svätého Otca je vyobrazené planúce srdce Márie so siedmimi mečmi, ktoré sú do neho vbodnuté. “Neviem, či Svätý Otec pôjde okolo tej časti baziliky Sedembolestnej Panny Márie, ale presne taký obraz so siedmimi mečmi je vyobrazený nad bočným vchodom baziliky v Šaštíne. Čosi tu rezonuje medzi ikonografiou tohto chrámu a samotným Svätým Otcom, ktorý má z domu úctu k Panne Márii s prebodnutým srdcom siedmimi mečmi. Sedembolestná Panna Mária,” upozornil.

So Šaštínom je spojený príbeh záchrany rodiny. “Je to miesto mnohých modlitieb, obrátení a zázrakov obrátenia ľudských sŕdc, čo sú najväčšie zázraky. Začína to všetko vďačnosťou manželky za uzdravený manželský konflikt, ktorý, dnes by sme povedali, že vrcholil vyhodením manželky z auta, vtedy to bolo z koča. Manželka sa modlila za manžela a došlo k jeho obráteniu a uzdraveniu vzťahu. Za celýcm chrámom, modlitbami, spoveďami, púťami, je malá rodinná dráma, ktorá bola v pozadí veľkého Božieho impulzu pre manželov. Na pozadí je teda rodinné spoločenstvo,” dodal Mons Jozef Haľko.


  Zdroj:  ( TK KBS, rp; rp ) 20210909061  

          Príhovor pápeža Františka na stretnutí s mladými v Košiciach                                                                      14. 09. 2021
 

image

Foto: TASR/ TK KBS/ Roman Hanc
 

Košice 14. septembra (TK KBS) V plnom znení prinášame príhovor pápeža Františka, ktorý zaznel na stretnutí s mladými na Štadióne Lokomotíva v Košiciach. 

Milí mladí, drahí bratia a sestry, dobrý večer!

Bolo mi potešením počúvať slová Mons. Bernarda, vaše svedectvá a vaše otázky. Položili ste ich tri a ja by som sa chcel pokúsiť s vami hľadať odpovede.

Začnem Petrom a Zuzkou, vašou otázkou o láske vo dvojici. Láska je najväčší sen v živote, ale nie je to lacný sen. Je pekný, ale nie je ľahký, ako všetky veľké veci v živote. Je to sen, ale nie je ľahké ho interpretovať. Ukradnem vám vetu: «Začali sme tento dar vnímať úplne novými očami». To povedala ona. Naozaj, ako ste povedali, sú potrebné nové oči, oči, ktoré sa nenechajú oklamať vzhľadom. Priatelia, nebanalizujme lásku, pretože láska nie je len emócia a cit; tie sú nanajvýš tak jej začiatkom. Láska neznamená mať všetko a hneď, nezodpovedá logike „použi a odhoď“. Láska je vernosť, dar, zodpovednosť. 

Skutočnou originalitou dnes, skutočnou revolúciou, je oslobodiť sa od kultúry provizórnosti, ísť nad rámec inštinktu a nad rámec okamihu, znamená milovať na celý život a celou svojou bytosťou. Nie sme tu na to, aby sme žili zo dňa na deň, ale aby náš život bol dobrodružnou výpravou. Všetci budete mať na mysli veľké príbehy, ktoré ste čítali v románoch, videli v nejakom nezabudnuteľnom filme, počuli v nejakom dojemnom príbehu. Ak sa nad tým zamyslíte, vo veľkých príbehoch sú vždy dve ingrediencie: jedna je láska, druhá dobrodružstvo, hrdinstvo. Vždy idú spolu. Na to, aby bol život veľký, je potrebné jedno aj druhé: láska a hrdinstvo. Pozeráme sa na Ježiša, hľadíme na Ukrižovaného, je tu oboje: bezhraničná láska a odvaha dať svoj život až do konca, bez polovičatosti. Máme pred očami blahoslavenú Annu, hrdinku lásky. Hovorí nám, aby sme sa usilovali o vysoké ciele. Prosím vás, nenechajme dni nášho života plynúť ako epizódy v telenovele. 

Preto keď snívate o láske, neverte v špeciálne efekty, ale v to, že každý z vás je výnimočný: každý z vás . Každý je darom a môže zo života, zo svojho vlastného života urobiť dar. Ostatní, spoločnosť, chudobní na vás čakajú. Snívajte o kráse, ktorá presahuje vzhľad, presahuje make-up, ktorá presahuje módne trendy. Snívajte bez strachu o založení rodiny, o splodení a výchove detí, o dávaní života, o zdieľaní všetkého s druhou osobou, bez toho, aby ste sa hanbili za svoje slabosti, pretože je tu on alebo ona, kto ich prijíma a miluje, ktorý ťa miluje takého, aký si. A toto je láska: milovať toho druhého takého aký je, a toto je pekné.

Sny, ktoré máme, nám hovoria o živote, po ktorom túžime. Veľké sny nie sú silné auto, módne oblečenie, ani „dovolenka po rôznych atrakciách“. Nepočúvajte tých, ktorí vám hovoria o snoch a namiesto toho vám predávajú ilúzie. Snívanie je jedna vec, mať ilúzie iná. Tí, ktorí predávajú ilúzie tým, že hovoria o snoch: to sú manipulátori šťastia. Boli sme stvorení pre väčšiu radosť: každý z nás je jedinečný a je na svete, aby sa cítil milovaný vo svojej jedinečnosti a miloval ostatných, ako to nikto nemôže urobiť za neho. Nežijeme na to, aby sme sedeli na lavičke ako náhradníci za niekoho iného. Nie, každý je v Božích očiach jedinečný. Nenechajte sa „homologizovať“; nie sme vyrábaní v sériách, sme jedineční, sme slobodní a sme vo svete, aby sme prežili príbeh lásky s Bohom, aby sme mali odvahu robiť veľké rozhodnutia, aby sme sa pustili do nádherného rizika lásky. Pýtam sa vás: Veríte v to? [potlesk] A snívate o tom? [potlesk a odpoveď „si“ - áno] Ste si istí? [odpoveď „si“ - áno]„Bravi!“ - Super!

Chcel by som vám dať ďalšiu radu. Aby láska prinášala ovocie, nezabudnite na korene. A aké sú vaše korene? Rodičia a najmä starí rodičia. Dávajte pozor, áno starí rodičía. Oni vám pripravili pôdu. Polievajte korene, choďte k starým rodičom, urobí vám to dobre: položte im otázky, nájdite si čas, aby ste si vypočuli ich príbehy. Dnes je nebezpečenstvo rásť vykorenený, pretože máme sklon bežať, robiť všetko narýchlo: to, čo vidíme na internete, nám môže okamžite prísť domov, stačí jeden klik a na obrazovke sa hneď zobrazia osoby a veci. A potom sa stane, že sa nám stanú známejšími ako tváre, ktoré nám darovali život. Plní virtuálnych správ riskujeme, že stratíme svoje skutočné korene. Odpojiť sa od života, fantazírovať v prázdne nie je dobré, je to pokušenie od zlého. Boh nás chce mať pevne zasadených na zemi, spojených so životom; nikdy nie uzavretých, ale vždy otvorených pre všetkých! Zakorenení a otvorení. Rozumiete? Zakorenení a otvorení. [potlesk]

Poviete mi: áno, je to pravda, ale svet rozmýšľa inak. O láske sa veľa hovorí, ale v skutočnosti platí iná zásada: nech sa každý stará sám o seba. Drahí mladí, nenechajte sa ovplyvniť tým, čo nie je dobré, zlom, ktoré besnie. Nenechajte sa ovládnuť smútkom, alebo rezignovaným znechutením tých, ktorí hovoria, že sa nič nezmení. Ten, kto tomu uverí, ochorie na pesimizmus. A videli ste tvár mladého človeka, mladého pesimistu? Videli ste jeho tvár? Tvár zatrpknutá, tvár zošuverená horkosťou. Pesimizmus nás rozhorčuje. Vnútorne zostarneme. Zostarneme sa mladí. Dnes je toľko rozkladných síl, tých, ktorí obviňujú všetkých a všetko, šíria negativizmus, sú odborníkmi na sťažnosti. Nepočúvajte ich, veru nie, pretože sťažovanie sa a pesimizmus nie sú kresťanské, Pán nemá rád smútok a keď niekto zo seba robí obeť. Nie sme stvorení, aby sme skláňali hlavu k zemi, ale aby sme ju pozdvihli k nebu, ku druhým, smerom k spoločnosti. 

Ale keď sme sklesnutí - pretože každý v živote je občas trochu na dne, všetci to poznáme – a keď sme na dne, čo môžeme robiť? Existuje spoľahlivý prostriedok, ktorý nám pomôže znova vstať. To je to, o čom si nám hovorila ty, Petra: spoveď. Počúvali ste Petru, hej vy? [„Áno!“] Prostriedok spovede. Pýtala si sa ma: „Ako môže mladý človek prekonať prekážky na ceste k Božiemu milosrdenstvu?“ Aj tu ide o záležitosť pohľadu, pohľadu na to, na čom záleží. Ak sa vás opýtam: „Na čo myslíte, keď sa idete spovedať?“ – nehovorte to ale nahlas –, som si takmer istý odpoveďou: „Na hriechy“. Ale – pýtam sa vás – odpovedajte- sú hriechy skutočne centrom spovede? [„Nie!“] Nepočujem... [„Nie!“]„Bravi!“ Boh chce, aby si sa k nemu priblížil tým, že budeš myslieť na seba, na svoje hriechy, alebo na neho? Čo chce Boh? Aby priviesť ťa bližšie k nemu alebo k tvojim hriechom? Čo chce? Odpovedz [„K nemu!“] Hlasnejšie, som hluchý... [„K nemu!“] Čo je centrom, hriechy alebo Otec, ktorý odpúšťa všetky hriechy? Otec. Nechodíme na spoveď ako potrestaní, ktorí sa musia pokoriť, ale ako deti, ktoré bežia do Otcovho objatia. A Otec nás dvíha v každej situácii, odpúšťa nám každý hriech. Počúvajte dobre toto: Boh vždy odpúšťa! Pochopili ste? Boh vždy odpúšťa!

Dám vám malú radu: po každej spovedi nejakú chvíľu zostaňte a zapamätajte si odpustenie, ktoré ste dostali. Zachovajte si ten pokoj v srdci, slobodu, ktorú vo svojom vnútri cítite. Nie hriechy, ktoré už neexistujú, ale odpustenie, ktoré ti Boh dal, pohladenie Boha Otca. V tejto chvíli by som chcel dať kňazom jednu radu: povedal by som kňazom, aby sa cítili na mieste Boha Otca, ktorý vždy odpúšťa a objíma a prijíma. To si uchovajte, nenechajte si ho ukradnúť. A keď pôjdete nabudúce na spoveď, spomeňte si: Dostanem znova to objatie, ktoré mi urobilo tak dobre. Nejdem k sudcovi vyrovnať účty, ale k Ježišovi, ktorý ma miluje a uzdravuje ma. Dajme v spovedi prvé miesto Bohu. Ak je on hlavnou postavou, všetko sa stáva pekným a spoveď je sviatosťou radosti. Áno, radosti: nie strachu a súdu, ale radosti. A je dôležité, aby kňazi boli milosrdní. Prosím vás, nikdy nie vyzvedaví, nikdy inkvizítorskí, ale bratia, ktorí darujú Otcovo odpustenie, ktorí sprevádzajú v tom Otcovom objatí.

Niekto by mohol povedať: „Aj tak sa hanbím, nemôžem prekonať hanbu ísť sa spovedať“. Nie je to problém, je to dobrá vec! Niekedy je dobré sa v živote hanbiť. Ak sa hanbíš, znamená to, že nesúhlasíš s tým, čo si urobil. Hanba je dobré znamenie, ale ako každé znamenie si vyžaduje ísť ďalej. Nebuď väzňom hanby, pretože Boh sa za teba nikdy nehanbí. On ťa miluje práve tam, kde sa za seba hanbíš. A miluje ťa vždy. Poviem vám jednu vec, ktorá nieje na veľkoplošnej obrazovke. V mojej krajine tých bez tváre ktorí robia všetky druhy zla voláme ľudia bez hanby.

A posledná pochybnosť: „Ale otče, ja nedokážem odpustiť sebe, a preto mi ani Boh nemôže odpustiť, lebo vždy padnem do tých istých hriechov“. Ale počúvaj, kedy sa Boh urazí? Keď ho ideš prosiť o odpustenie? Nie, nikdy. Boh trpí, keď si myslíme, že nám nemôže odpustiť, pretože je to ako keby ste mu povedali: „Si slabý v láske!“. Povedať toto Bohu je škaredé! Povedať mu, že „v láske si slabý“. Naopak, Boh sa raduje, keď nám odpúšťa, zakaždým. Keď nás zdvihne, verí v nás ako prvýkrát, nenechá sa odradiť. My sa necháme odradiť, on nie. Nevidí hriešnikov, ktorých by nálepkoval, ale deti, ktoré miluje. Nevidí pomýlených ľudí, ale milované deti; možno zranené, a vtedy má ešte viac súcitu a nehy. A vždy, keď sa spovedáme - nikdy na to nezabudnime – je v nebi oslava. Nech je to tak aj na zemi! 

Nakoniec, Peter a Lenka, zažili ste v živote kríž. Ďakujem za vaše svedectvo. Pýtali ste sa, ako „povzbudiť mladých ľudí, aby sa nebáli objať kríž“. Objať: to je pekné sloveso! Objatie pomáha prekonať strach. Keď sme objatí, získame znova dôveru v seba a tiež v život. Nechajme sa teda objať Ježišom. Pretože keď objímeme Ježiša, znova dostávame nádej. Nemôžeme objať samotný kríž; bolesť nikoho nespasí. To, čo premieňa bolesť, je láska. Kríž teda objímame spolu s Ježišom, nikdy nie sami! Ak objímame Ježiša, znovu sa rodí radosť. A Ježišova radosť, v bolesti, sa premieňa na pokoj. Drahí mladí, chlapci i dievčatá, želám vám túto radosť, silnejšiu ako čokoľvek iné. Prajem vám, aby ste ju zaniesli svojim priateľom. Nie kázne, ale radosť. Prinášajte radosť! Nie slová, ale úsmevy, bratskú blízkosť. Ďakujem vám, že ste ma počúvali a prosím vás o poslednú vec: nezabudnite sa za mňa modliť. Ďakujem! [po slovensky]

Vstaňme všetci a modlime sa k Bohu, ktorý nás miluje, modlime sa Otče náš: „Otče náš...“ [po slovensky].

[Požehnanie]

ZDROJ:   ( TK KBS, pj; ml ) 20210914089  

Pri generálnej audiencii sa Svätý Otec podelil so zážitkami zo Slovenska

        Celý príhovor Svätého Otca

Bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som vám chcel hovoriť o apoštolskej ceste do Budapešti a na Slovensko, ktorá sa skončila práve pred týždňom, v stredu. Zhrnul by som to takto: bola to púť modlitby, púť ku koreňom, púť nádeje. Modlitba, korene a nádej.

Prvou etapou bola Budapešť, kde sa konala záverečná svätá omša Medzinárodného eucharistického kongresu, ktorý bol kvôli pandémii odložený presne o rok. Na tomto slávení bola veľká účasť. Svätý Boží ľud sa v Pánov deň zhromaždil pred tajomstvom Eucharistie, ktorým sa neustále rodí a obnovuje. Objímal ho kríž, ktorý stál pred oltárom a ukazoval ten istý smer, ktorý naznačuje Eucharistia, teda cestu pokornej a nezištnej lásky, veľkorysej a úctivej lásky voči všetkým, cestu viery, ktorá očisťuje od svetskosti a vedie k podstate. Táto viera nás vždy očisťuje a vzďaľuje od svetskosti, ktorá nás všetkých ničí: to je červ, ktorý nás ničí zvnútra.

Modlitbová púť sa skončila na Slovensku na sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Aj tam, do Šaštína, do Svätyne Sedembolestnej Panny Márie, prišlo veľké množstvo synov a dcér na sviatok Matky, ktorý je zároveň národným náboženským sviatkom. Moja púť bola teda púťou modlitby v srdci Európy, ktorá sa začala adoráciou a skončila sa ľudovou zbožnosťou. Modliť sa, pretože predovšetkým k tomu je povolaný Boží ľud: klaňať sa, modliť sa, kráčať, putovať, konať pokánie a pri tom všetkom cítiť pokoj a radosť, ktorú nám dáva Pán.  Náš život musí byť taký: klaňať sa, modliť sa, kráčať, putovať, konať pokánie. A to je zvlášť dôležité na európskom kontinente, kde prítomnosť Boha oslabujeme - vidíme to každý deň: oslabujeme prítomnosť Boha - konzumizmom a tzv. „výparmi“ unifikovaného myslenia – je to vec zvláštna, no skutočná – ovocie zmiešaniny starých i nových ideológií. A toto nás vzďaľuje od dôverného priateľstva s Pánom, od dôverného priateľstva s Bohom. Aj v tomto kontexte odpoveď, ktorá uzdravuje, pochádza z modlitby, svedectva a pokornej lásky. Pokorná láska, ktorá slúži. Vráťme sa k tejto myšlienke: kresťan má slúžiť.

To som videl na stretnutí so svätým Božím ľudom. Čo som videl? Veriaci ľud, ktorý trpel ateistickým prenasledovaním. Videl som to aj v tvárach našich židovských bratov a sestier, s ktorými sme si pripomenuli Šoa (holokaust). Pretože bez pamäti niet modlitby. Modlitba bez pamäti neexistuje. Čo to znamená? Že keď sa modlíme, musíme pamätať na svoj vlastný život, na život svojho národa, na životy toľkých ľudí, ktorí nám robia spoločnosť v meste, v národe, aká bola história... Jeden zo slovenských biskupov - je to už starší človek - mi povedal, keď ma vítal: „Robil som vodiča električky, aby som sa skryl pred komunistami.“ Je skvelý: počas diktatúry, počas prenasledovania, bol tento biskup vodičom električiek. Potom tajne vykonával svoje kňazské „remeslo“ a nikto o tom nevedel. Tak je to počas prenasledovania... Pamätajte: bez pamäte niet modlitby. Modlitba, spomienka na vlastný život, na život svojho národa, na históriu... Pamätať a spomínať. To prospieva a pomáha nám to modliť sa.

2. Druhý aspekt: táto cesta bola púťou ku koreňom. Pri stretnutí s bratmi biskupmi, ako v Budapešti, tak i v Bratislave som sa mohol osobne dotknúť vďačnej spomienky na tieto korene viery a kresťanského života, živé v žiarivom príklade svedkov viery, akými boli kardinál Mindszenty a kardinál Korec, či blahoslavený biskup Pavel Peter Gojdič. Sú to korene, ktoré siahajú hlboko, až do deviateho storočia k evanjelizačnému dielu svätých bratov Cyrila a Metoda, ktorí túto cestu sprevádzali, boli stálou prítomnosťou. Silu týchto koreňov som pocítil pri slávení božskej liturgie v byzantskom obrade v Prešove na sviatok Svätého kríža. V piesňach som cítil, ako sa rozochvieva srdce svätého veriaceho ľudu, zoceleného toľkým utrpením pre vieru.

Viackrát som zdôrazňoval, že tieto korene sú stále živé, plné životodarnej miazgy, ktorou je Duch Svätý, a že ich ako také treba zachovať: nie ako muzeálne exponáty, nie ideologizované a využívané v záujme prestíže a moci, na upevnenie uzavretej identity. Nie. To by znamenalo zradiť ich a sterilizovať! Cyril a Metod pre nás nie sú postavy, ktoré si treba pripomínať, ale vzory, ktoré treba napodobňovať, učitelia, od ktorých sa vždy môžeme učiť duchu a spôsobu evanjelizácie, ako aj občianskej angažovanosti - počas tejto cesty do srdca Európy som často myslel na otcov Európskej únie, ako o nej snívali, nie ako o agentúre na šírenie módnej ideologickej kolonizácie, nie, ale tak, ako o nej snívali oni.

Takto chápané a žité korene sú zárukou budúcnosti: z nich vyrastajú husté konáre nádeje. Aj my máme korene: každý z nás má svoje korene. Pamätáme na svoje korene? Na otcov, starých rodičov? A sme spojení so starými rodičmi, ktorí sú pokladom? „Veď, sú starí...“. Nie, nie: oni ti dajú tú miazgu, musíš ísť k nim a vziať si ju, aby si rástol a pokračoval. Nehovoríme: „Choď a skry sa v koreňoch.“ Nezabudnite na to. A opakujem vám to, čo som už toľkokrát povedal, ten veľmi krásny verš: „Všetko, čo má strom v korune, pochádza z toho, čo má pod zemou“. Môžeš rásť do tej miery, do akej si spojený s koreňmi: odtiaľ k tebe prichádza sila. Ak odrežeš korene, všetko nové, nové ideológie, k ničomu ťa to neprivedie, nedáva ti to rásť: skončíš zle.

3. Tretím aspektom tejto cesty bola púť nádeje. Modlitba, korene a nádej, tieto tri črty. Videl som toľko nádeje v očiach mladých ľudí na nezabudnuteľnom stretnutí na štadióne v Košiciach. Aj to mi dalo nádej, že som videl veľa mladých párov a veľa detí. A myslel som na demografickú zimu, ktorú zažívame, a na to, že v týchto krajinách prekvitajú mladé páry a deti: je to znamenie nádeje. Najmä v čase pandémie bola táto chvíľa slávenia silným a povzbudzujúcim znamením, aj vďaka prítomnosti mnohých mladých párov a ich detí. Rovnako silné a prorocké je svedectvo blahoslavenej Anny Kolesárovej, slovenského dievčaťa, ktoré bránilo svoju dôstojnosť pred násilím za cenu života: svedectvo, ktoré je, žiaľ, aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým, pretože násilie páchané na ženách je všade otvorenou ranou.

Videl som nádej v mnohých ľuďoch, ktorí sa v tichosti starajú o blížnych. Myslím na Misionárky Božej lásky z centra Betlehem v Bratislave, skvelé sestričky, ktoré prijímajú odvrhnutých ľudí spoločnosti: modlia sa a slúžia, modlia sa a pomáhajú. Veľa sa modlia a pomáhajú bez pretvárky. Sú to hrdinky tejto civilizácie. Chcel by som, aby sme všetci prejavili vďačnosť Matke Tereze a týmto rehoľným sestrám: všetci spoločne, potlesk pre tieto skvelé sestry! Tieto rehoľníčky prijímajú ľudí bez domova.

Myslím na komunitu Rómov a všetkých, ktorí sa s nimi usilujú o cestu bratstva a začlenenia. Bolo dojímavé zdieľať s rómskou komunitou oslavu: jednoduchú oslavu, preniknutú evanjeliom. Rómovia sú naši bratia: musíme ich prijímať, musíme im byť nablízku, ako to robia otcovia saleziáni v Košiciach, ktorí sú Rómom veľmi nablízku.

Drahí bratia a sestry, táto nádej, táto evanjeliová nádej, ktorú som mohol vidieť počas cesty, sa uskutoční, stane sa konkrétnou, len ak sa skĺbi s ďalším slovom: spoločne. Nádej nikdy nesklame, avšak nikdy nejde sama: spoločne. V Budapešti a na Slovensku sme boli pospolu s rôznymi obradmi Katolíckej cirkvi, spolu s bratmi a sestrami iných kresťanských denominácií, spolu s našimi židovskými bratmi a sestrami, spolu s veriacimi iných náboženstiev, spolu s tými najslabšími. Toto je cesta, pretože budúcnosť bude plná nádeje, ak bude spoločná, nie osamotená: to je dôležité.

A po tejto ceste mi v srdci zaznieva jedno veľké „ďakujem“. Ďakujem biskupom, ďakujem občianskym autoritám, ďakujem prezidentovi Maďarska a prezidentke Slovenska, ďakujem všetkým spolupracovníkom pri organizácii, ďakujem mnohým dobrovoľníkom, ďakujem všetkým, ktorí sa modlili. Prosím, pridajte ešte ďalšiu modlitbu, aby semienka zasiate počas tejto cesty, priniesli dobré ovocie. Modlime sa za to. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)                ZDROJ: www.vaticannews.va/sk/


                                 VZÁCNE DARY

 

 Dar počúvať - Ale musíš naozaj počúvať. Neprerušovať, nesnívať s otvorenými očami, neplánovať v mysli, čo ešte musíš vybaviť.. Len pozorne počúvať.

 Dar láskavosti - Štedro rozdávaj objatia, bozky, potl'apkania po pleci... Tieto drobné prejavy lásky dokazujú tvoj záujem o blízkych a priateľov.

    Dar smiechu - Rozprávaj a rozširuj vtipy a veselé prí­behy. Tvoj dar bude hovoriť: Rád sa s tebou smejem.

    Dar písať malé lístočky - Môže to byť stručné „ďaku­jem za pomoc" alebo aj celý článok. Krátka, rukou napí­saná veta môže byť príjemnou spomienkou na celý život, dokonca môže zmeniť život.

    Dar pochvaly - Jednoduché, ale úprimné slová, naprí­klad „tá červená ti naozaj pristane", „urobil si výbornú prácu" alebo „to jedlo bolo úžasné" môže niekomu sprí­jemniť celý deň.

     Dar služby - Každý deň urob niekomu láskavosť spô­sobom, ktorý je ti blízky a prirodzený.

     Dar samoty - Sú chvíle, keď nepotrebuješ nič iné, len byť sám, keď túžiš po pokoji. Buď citlivý a dopraj takéto chvíle aj iným.

      Dar rozdávať radosť - Najľahší spôsob, ako sa cítiť dobre, je obdariť niekoho láskavým slovom. Naozaj nie je ťažké prísť za niekým a povedať „ahoj" alebo „ďakujem pekne".                   / prevzaté z knihy: Každý má šancu



 

Nech nás Duch Svätý vedie a nech nám dá silu svedčiť o Tvojej láske.

S Pannou Máriou, Matkou nášho Pána a Matkou Cirkvi, prosme:

"Aby učitelia, študenti, žiaci i zamestnanci škôl sa usilovali v novom školskom roku vnášať prvky kresťanskej kultúry do svojho života i pracovného prostredia."


     Škola volá. Tak nedvíhaj!!!

    ____________________________________________

       Rodičia hovoria, že cennosti             do školy nepatria. Tak prečo tam posielajú nás ?


 


Príbeh o džbáne 

Predavač vody chodil každé ráno k rieke, naplnil dva džbány a potom odišiel do mesta roznášať vodu svojim zákazníkom.

Jeden z džbánov bol úplne nový a dobre pomáhal predavačovi zarábať. Druhý džbán bol popraskaný a unikala z neho voda. Úbohý popraskaný džbán si pripadal menejcenný. Jedného dňa sa obrátil na predavača vody a povedal mu: „Vieš, som si vedomý svojich nedostatkov. Kvôli mne prichádzaš o peniaze, pretože kým prídeme do mesta, som už napoly prázdny. Odpusť mi to, že som taký.“

Na druhý deň cestou k rieke povedal predavač vody džbánu: „Pozri sa na okraj cesty, ktorou ideme.“

„Je pekný, plný kvetín,“ povedal džbán.

„Vďaka tebe,“ odvetil predavač. „To ty každé ráno zalievaš okraj cesty. Kúpil som balíček so semenami kvetín a vysial som ich popri ceste. A ty, bez toho, aby si o tom vedel, alebo aby si to chcel, tieto kvetiny každé ráno zalievaš. Nezabudni, každý z nás je trochu popraskaný. Ale ak prosíme Boha, dokáže s našimi slabosťami robiť zázraky.“

Každá ľudská bytosť má väčšiu cenu než jej nedostatky a chyby.



 


      Moja viera

Ak chce dieťa objať otca, musí z náručia vyložiť svoje hračky. Rúčky musia byť voľné.

Sme deti. V nebesiach máme Otca, a hračiek plné ruky. Ak mu chceme dokazovať svoju lásku, objať ho, aj pre nás platí: Ruky musia byť voľné.

Nemožno súčasne objímať Boha, aj svoju nedo­bytnú pokladnicu, svoju hriešnu lásku alebo da­ktorú svoju náruživosť ...

Z dvoch jedno musí ustúpiť !

Kým žijeme, musí ustupovať to, čo vidíme i máme, aby sme mohli raz získať to, čo ešte ne­vidíme a čo ešte nemáme.

Ľahké to nie je . K takejto zámene je potrebná viera — v niektorých prípadoch veľká viera!

Veriť Bohu — to je ono! Veriť mu detsky úprimne a veriť mu všetko, čo povedal prostredníctvom svojho Syna a čo hovorí prostredníctvom svojej Cirkvi, a najmä nepochybovať o tom, že nás miluje, že nám dobre chce i vtedy, keď nám posiela bolesť a trápenie...

Buď presvedčený a stále viac sa o tom presviedčaj, že si dieťaťom najlepšieho Otca. Ver a dôveruj mu úplne. A preto keď niečo pýta, a nech je to čokoľvek, radostne daj, a daj všetko. A keď niečo dáva, ber — prijímaj všetko.

Vo svojich modlitbách často hovorím: Verím v Boha ... Cítim však, že to nestačí. Treba veriť nielen v Boha, ale aj Bohu, preto pridávam: Bože môj, pevne verím, čo si zjavil a čo nám svojou Cirkvou veriť predkladáš, lebo si večná Pravda.

                                                               Upravené podľa knihy: Mon Calepin - Deň čo deň

            Čas pre oddych

Vytúžený prázdninový a dovolenkový čas nám poskytuje veľa možností kontaktu s prírodou. Vieme, že je pre nás prameňom zdravia, oddychu jednoduchosti a duševnej sily. Mnohí sme skúsili, že bolesti tohto života sa často v prírode utopia, duch sa otvorí a srdce utíši. Príroda je ako otvorená kniha, z ktorej sa môžeme čítaním dozvedieť veľa o sebe, iných i o Bohu. Nie zbytočne sa hovorí, že čím dôvernejšie sú naše styky s prírodou, tým sme bližšie k nadprirodzenu. Dnešný človek je zahalený mnohými povinnosťami, požiadavkami a novými dojmami, že je v nebezpečenstve stratiť svoju hĺbku a jednotu svojej existencie. Každodenná rozptýlenosť, rozorvanosť, zatláča Boha do úzadia. Duchovná atmosféra nie je nabitá Bohom. Kto napríklad riadi auto, nemyslí na Boha, ale na plynový pedál a brzdy. Dieťa, ktoré chce prebehnúť na druhú stranu ulice, nepozerá na anjela strážcu, ale na zelené svetlo. Chemik, ktorý robí experiment, sa nespolieha na modlitbu, ale na zákonitosť. V technickom svete akoby nebol priestor pre Boha. Našťastie mnohí si aj dnes uvedomujú, že príroda je stále plná Božích slov. Prírodovedec Morrison Cressy to vyjadril krásnou myšlienkou: „Príroda nás napĺňa obdivom k tvorivému Duchu, ktorý nás obdaril krásou, akú vie pochopiť iba človek. Táto krása pozdvihuje človeka blíž k Bohu, jeho Stvoriteľovi“. Prichádzajme teda, priatelia, i v tomto čase do lona prírody, k studniciam nášho bytia. Prichádzajme sem s túžbou po obnovení vzťahu. Vracajme sa sem, ako sa dospelý syn vracia k matke. Tento návrat pociťujme ako nevyhnutnosť, bez ktorej by sa človek pomiatol na rozume a pominul v citoch. Veď keď nepočujeme spev vtákov, nevšimneme si krásu pestrofarebného motýľa, budeme zajtra vidieť jeden druhého? Prajem Vám požehnané dni oddychu aj v lone našej prírody. Ponúka nám možnosť opäť sa nadýchnuť, aby sme mohli ďalej žiť. Pekné a požehnané prázdniny Vám v modlitbe vyprosujem a všetkým prajem smiley.  

                                                      Mons. Ján Bučík

                    Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie

Slávením slávnosti Nanebovzatia Panny Márie svätý veriaci ľud Boží radostne prejavuje svoju úctu k Panenskej Matke. Robí tak slávením spoločnej liturgie a tiež tisíckami rôznych foriem zbožnej úcty; týmto spôsobom sa napĺňa proroctvo samej Panny Márie: „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1,48). Lebo Pán povýšil svoju poníženú služobnicu.

Nanebovzatie, s telom i dušou, je Božie privilégium udelené svätej Matke Božej pre jej osobité zjednotenie s Ježišom. Ide o zjednotenie telesné i duchovné, ktoré začalo Zvestovaním a dozrievalo počas celého Máriinho života skrze jej osobitnú účasť na Synovom tajomstve. Panna Mária vždy sprevádzala svojho Syna: nasledovala Ježiša, a preto ju nazývame prvou učeníčkou.

Život Márie prebiehal ako život obyčajnej ženy svojej doby: modlila sa, starala sa o rodinu a domácnosť, navštevovala synagógu. Každodenné činnosti robila v zjednotení so Synom. Na Kalvárii toto zjednotenie dosiahlo svoj vrchol v láske, v spolucítení a utrpení srdca. Preto jej Boh udelil plnú účasť aj na vzkriesení Ježiša. Telo svätej Matky Božej bolo uchránené pred porušením, tak ako telo jej Syna.

Cirkev nás pozýva kontemplovať tajomstvo, ktoré ukazuje, že Boh chce spasiť celého človeka, dušu i telo. Ježiš vstal z mŕtvych v tele, ktoré prijal od Panny Márie, a vystúpil k Otcovi so svojou premenenou ľudskou podstatou. S telom, takým ako je to naše, ale premeneným. Nanebovzatie Panny Márie, ľudskej bytosti, je pre nás potvrdením toho, aký bude náš budúci oslávený osud.

Už grécki filozofi chápali, že ľudská duša je po smrti predurčená k šťastiu. Oni však opovrhovali telom, ktoré považovali za väzenie duše, a nedokázali pochopiť, že by Boh dovolil, aby aj telo človeka bolo zjednotené s jeho dušou v nebeskej blaženosti. Naše premenené telo tam bude. Vzkriesenie tela je totiž pravou súčasťou kresťanského zjavenia, kľúčový bod našej viery.

Veľkolepá skutočnosť Máriinho nanebovzatia je prejavom i potvrdením jednoty ľudskej osoby a pripomína nám, že sme povolaní slúžiť Bohu a oslavovať ho celým naším bytím, dušou i telom. Slúžiť Bohu iba telom by bolo konaním otrokov; slúžiť mu zas iba dušou by bolo v rozpore s našou ľudskou prirodzenosťou.

Ak budeme žiť v radostnej službe Bohu, ktorá sa prejavuje aj vo veľkodušnej službe bratom, náš osud bude v deň nášho vzkriesenia podobný osudu našej nebeskej Matky. Bude nám teda dopriate v plnosti uskutočniť výzvu apoštola Pavla: „Oslavujte Boha vo svojom tele!“ (1 Kor 6,20), a budeme ho oslavovať v nebi naveky.

Prosme Pannu Máriu, aby nám svojím materinským príhovorom pomáhala žiť naše každodenné putovanie v činorodej nádeji, že sa s ňou, i so všetkými svätými a s našimi drahými raz všetci stretneme v nebi. 

/   Z myšlienok sv. Otca Františka   /

29. jún –  Slávnosť  sv. Petra a sv. Pavla, apoštolov

Katolícka Cirkev spojila sviatky svätých Petra a Pavla do jedného. Títo apoštoli síce nezomreli v ten istý deň ani v ten istý rok, ale ich životné cesty sú úzko späté. Obaja podstúpili mučeníctvo v tom istom meste. Iné podanie hovorí, že ich relikvie boli 29. júna r. 258 prenesené z hrobov, aby ich uchránili pred znesvätením pri cisárskej konfiškácii. Na základe tejto udalosti vzrástla úcta k týmto dvom apoštolom natoľko, že iné dáta o ich smrti alebo pohrebe upadli do zabudnutia.

Slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla je v Katolíckej Cirkvi prikázaným sviatkom. Znamená to, že sa nám v ňom ponúka niečo veľmi dôležité pre náš autentický kresťanský život. Vo všeobecnosti je o týchto svätcoch asi najviac známe to, že Peter bol prvým pápežom a Pavol sa obrátil a uveril v Krista po páde z koňa, keď prenasledoval prvých kresťanov. Je zaujímavé sledovať dielo Božej lásky v týchto tak rozdielnych mužoch a pritom nachádzať inšpiráciu pre svoj vlastný život.

Každý z nás pochádza z nejakého prostredia, kultúry, má rôzne vzdelanie. Nadchýnajú nás rozličné hodnoty, prirodzene túžime dosiahnuť čosi veľké. Cestu k tomu nám ukazuje Ježiš Kristus. Život v priateľskom spoločenstve s ním nám pomôže prekonávať vlastné i cudzie chyby, aj ťažké prekážky, a budovať jednu ľudskú rodinu spojenú pravou láskou. Naše talenty, vzdelanie a skúsenosti budú vzájomnými neoceniteľnými darmi. V blížnych nebudeme vidieť konkurentov nášho šťastia, ale bratov a sestry, ktorí nám k nemu pomáhajú. Autorita chápaná vo svetle viery nebude autoritou moci, ale lásky. Ľudské slabosti a chyby nebudú vhodným sústom na poníženie iného, ale príležitosťou rásť v milosrdnej láske, ktorej nás učí Ježiš. Tento štýl jeho života v nás – apoštoloch súčasného sveta – môže aj dnes pritiahnuť mnohých našich bratov a sestry na cestu radostného nasledovania Krista, a  napriek reálnym ťažkostiam s nádejou hľadieť do budúcnosti.

Autor: S. Lieskovský, (výber)

Sv. omše - ONLINE - TU           - Od 19.4.2021 sú povolené sv. omše za účasti ľudu na 15 m2 jedna osoba. Je pridaná sv. omša v sobotu večer s platnosťou na nedeľu. Prosím o dodržiavanie nariadených pravidiel tak ako doteraz, / odstupy, dezinfekcia rúk, respirátor /.                                 Sv. omše vo štvrtok s adoráciou a v nedeľu o 11. hod sú až do odvolania vysielané naďalej            aj cez káblovú televíziu a internet .


Sviatok Najsvätejšej Trojice

V nedeľu 30. mája si Katolícka cirkev pripomína sviatok Najsvätejšej Trojice. Najsvätejšiu Trojicu tvoria tri Božské osoby – Otec, Syn a Duch Svätý. Zmienka o Trojici sa implicitne objavuje v mnohých biblických požehnaniach, pokynoch a výrokoch: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Mt 28,19).

Viera všetkých kresťanov má základ v Najsvätejšej Trojici a kresťania sú krstení „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého". Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Iba Boh nám ho môže dať poznať tak, že sa nám zjavuje ako Otec, Syn a Duch Svätý. Zjavená pravda o Najsvätejšej Trojici bola hneď od začiatku v základoch živej viery Cirkvi najmä prostredníctvom krstu. Trojica je jedna, nevyznávame troch bohov, ale jedného Boha v troch osobách: „Trojicu jednej podstaty."

/Zdroj:https://m.tkkbs.sk/mview.php?cisloclanku=20210527030


Stretnutie s Matkou

  pri májovej pobožnosti

Najobľúbenejšou pobožnosťou je nesporne májová. Svedčí o tom skutočnosť, že niet kostola či kaplnky, kde by sa cez tieto májové podvečery neschádzali ctitelia nebeskej Matky. Aká by to bola pobožnosť bez Loretánskych litánií ? Koľkokrát sa ich denne modlíme, ale nikdy nie sú také krásne ako v máji. Jednotlivé invokácie s prosbou „oroduj za nás“ sú najkrajšou rečou, ktorou sa prihovárame našej Matke. Bez zveličovania môžeme povedať, že radšej počúva nás - jej deti, ako anjelské zbory, ktorých krásu rečou nemožno vyjadriť. Asi tak, ako keď prídeme domov k svojej mame a ona počúva obľúbenú hudbu. Či to nevypne a radšej nepočúva nás, hoci náš hlas nie je zďaleka taký príjemný? To preto, že patríme jej a ona nám. „Hľa, matka tvoja - hľa, syn tvoj....“ (Jn 19,26-27). Žila tento život, v ktorom je toľko bolesti, nedorozumenia, nelásky i nepokoja. Ona ho však žila šťastne v plnení Božej vôle. Práve to sa chceme od nej naučiť. Preto prichádzame mnohí. Je Matkou Božou, Matkou Cirkvi, Útočiskom hriešnikov, Ružou duchovnou, dokonca i niekoľkonásobnou Kráľovnou, ale predovšetkým je našou Matkou. Matkou milujúcou, ktorá i po skončení pozemskej púte sa stará o svoje deti s materinskou láskou a je príčinou nádeje Božieho ľudu. Veriaci ľud chápe, že Mária to nie je pôvabný dodatok ku kresťanskému štýlu života. To je mocná Božia ruka, natiahnutá k zemi, k človekovi, ktorý túži po vykúpení. Len tak možno chápať slová sv. Bonaventúru: “ ,,Všetka chvála o Panne Márii nie prehnaná, ale naopak nedostatočná“. Dali sme ti, Matka, najkrajší mesiac, a tak si aj Kráľovnou mája. Veď matke patrí to najlepšie a najkrajšie. Dávame ti svoje srdcia a zasväcujeme tvojej ochrane naše životy, aj ľudí celého sveta. Veď všetci sú tvoje deti!        


     Otvorme sa pôsobeniu Ducha Svätého

    Posvätné veľkonočné obdobie, ktoré sme slávili od Veľkej noci päťdesiat dní, sa završuje nedeľou Zoslania Ducha Svätého, ktorou si pripomíname, ako na Turíce zostúpil na apoštolov Duch Svätý. Tým sa zároveň začína začiatok evanjelizačného poslania medzi ľuďmi a národmi. On je Duchom tvoriacim, oživujúcim, Duchom múdrosti a lásky. Stretávame sa s ním v tajomstve krásy, každej dobrej myšlienky, v každom cite služby a čistej lásky. Stretávame sa s ním v tajomstve viery, evanjelia, v tajomstve Cirkvi. Veď čím by sme boli bez neho? Otvorme svoje srdcia jeho pôsobeniu a pocíťme jeho tajomnú blízkosť a svätosť. Aby sme si jeho prítomnosť uvedomovali tak na Turíce, ako i vo všedných dňoch roka. Veľmi pekne to vyjadril pravoslávny metropolita Ignác Hazin, keď zdôraznil: „Bez Ducha Svätého je Boh ďaleko, Kristus zostane v minulosti, evanjelium len mŕtvou  knihou, Cirkev len organizáciou, autorita len panstvom, misie propagandou, kult len zaklínaním a kresťanské konanie len morálkou pre otrokov. Ale s Duchom Svätým sa zdvíha celý vesmír a vzdychá v pôrodných bolestiach Božieho kráľovstva. Zmŕtvychvstalý Kristus je tu, a tak evanjelium je silou života, Cirkev znamená trojjediné spoločenstvo, autorita je oslobodzujúcou službou, misie sú Turícami, liturgia je pamiatkou na to, čo nám Kristus zanechal, a tým je i ľudské konanie oslávené.“ Tieto dni, ktoré sú tak slávnostné a prežiarené slnečným jasom, sviežou prírodou i detským úsmevom a jasom, nech nám dodajú pre naše dni dosť síl a kresťanského optimizmu, aby sme stále cítili, že je tu niekto, kto nás má rad a je stále s nami. A s touto našou dôverou kráčajme každý deň životom.                                                   Mons. Ján Bučík, farár  


 

Celý kresťanský svet oslavuje prikázaný sviatok Nanebovstúpenia Pána

image  Vo štvrtok 13. mája oslavuje celý kresťanský svet sviatok  Nanebovstúpenia Pána. Tento prikázaný sviatok slávime 40 dní po Veľkej noci a desať dní pred Turícami – Zoslaním Ducha Svätého. Pán Ježiš sa na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení posledný raz stretol so svojimi učeníkmi a pred ich očami vystúpil do neba a sedí po Božej pravici.

Pán Ježiš sa na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení posledný raz stretol so svojimi učeníkmi a pred ich očami vystúpil do neba a sedí po Božej pravici. Udalosť nanebovstúpenia sa hlboko zapísala do pamäti prvých učeníkov. Svedectvo o nej nachádzame v evanjeliách a v knihe Skutkov apoštolov. Pán Ježiš štyridsať dní po vzkriesení vyviedol svojich učeníkov na Olivovú horu až k Betánii, a ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba (Lk 24, 50-51). Ježiš Kristus vystúpil na Nebesia práve na Olivovej hore, aby tam, kde sa začalo jeho utrpenie, začalo sa i jeho oslávenie


Živý Kristus – náš zdroj optimizmu a istoty

Medziľudské vzťahy sú charakterizované postojom a vzťahom človeka k človeku. Obdobne je to taktiež v našej kresťanskej viere. Lebo i dnes je kresťanská viera predovšetkým náš živý vzťah k osobe, dôvera venovaná Kristovi, a nie len nejaký „vedecký dôkaz“, založený na objektivite písaných dokumentov. Lebo ohniskom našej jedinečnej viery je osoba Ježiša Krista – Bohočloveka. Vzťah je ale niečo živé, čo treba budovať a pestovať každým dňom. Tak v časoch slnečných ako i búrlivých a pochybovačných, ktoré na nás môžu doliehať v rôznych etapách života.

Spisovateľ F. M. Dostojevskij tieto svoje pocity vyjadril v jednom svojom liste, kde píše o svojich vnútorných neistotách a pochybnostiach: „Poviem vám o sebe, že i ja som synom tohto storočia, synom nevery a pochybovania, dodnes a pravdepodobne až do hrobu. Aké desné trýzne ma stál a stojí i tento smäd veriť; je tým silnejší v mojej duši, čím silnejšie sú opačné argumenty. A napriek tomu mi Boh posiela chvíle, v ktorých mi je všetko jasné a sväté. A v týchto chvíľach som zložil „krédo“: veriť, že nie je nič krajšieho, hlbšieho, milejšieho, rozumnejšieho a dokonalejšieho ako Kristus, a nielen že nie je nič, ale  - a hovorím si to so žiarlivou láskou – že človek ani nemôže mať nič takého. Ba viac, keby mi niekto dokázal, že Kristus je mimo pravdy, dával by som prednosť zostať s Kristom, ako s pravdou.“

V čom spočíva táto stála túžba, spätosť a smäd po Kristovi? Nad tým sa zamýšľal Napoleon Bonaparte na konci svojho života, keď uvažoval o hodnote Ježišovej osoby. Priateľom, ktorí ho sprevádzali na ostrov sv. Heleny, povedal: „Zapálil som tisíce sŕdc. Avšak bolo vždy potrebné, aby som bol prítomný, aby som sa na nich pozeral, aby som k nim hovoril. Stačilo moje slovo a priťahoval som všetky... Ale dnes, keď som poslaný do vyhnanstva  na skalný ostrov, kto by ešte za mňa bojoval, kto by dobýval ríše? Aká to priepasť medzi mojou úbohosťou a Ježišovým kráľovstvom! O ňom sa káže v celom svete, všade ho milujú a modlia sa k nemu...“

Preto odpoveď na naše uvažovanie spočíva v tom, že vzkriesený Kristus je stále živý a prítomný. A tak viera v Ježiša Krista je pre nás denno-denne tým nevyčerpateľným zdrojom životného optimizmu, ktorý obohacuje náš život a dáva mu svoj zmysel. On je pre nás tou najistejšou skutočnosťou, lebo Boh od nikoho z nás nie je ďaleko. Veď „v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (porov. Sk 17, 27-28)

Nech nás dôvera v Krista napĺňa celý náš život. To Vám zo srdca praje a v modlitbách vyprosuje                                 

                                                                                                         Mons. Ján Bučík, farár


 

Ja som dobrý pastier, hovorí Pán; Poznám svoje ovce a moje poznajú mňa.

Ježiš povedal: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. Ja a Otec sme jedno.“

Ján 10:27-30


Hľa, stojím pri dverách a klopem.

Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere,

k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.

Toho, kto zvíťazí, posadím vedľa seba na mojom tróne,

 ako som aj ja zvíťazil

a zasadol som s mojím Otcom na jeho tróne.

 

Zjv 3,20-21

 




 

       Nedeľa Dobrého pastiera

„Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený, bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“. (Jn 10,8-10)

Vždy bude stádo a vždy budú pastieri. A vždy budú zlodeji a zbojníci. Kedysi mali úlohu pastierov proroci, kňazi, učitelia Zákona. Dnes sú v Cirkvi povolanými pastiermi kňazi. Ale je ešte mnoho iných pastierov, povolaných i samozvaných, prorokov i falošných prorokov. Sú to rodičia, vychovávatelia, učitelia, spisovatelia, novinári, umelci, vodcovia, radcovia, priatelia..... A je medzi nimi mnoho falošných prorokov a mnoho zlodejov a zbojníkov. Také meno má pre nich Kristus, dobrý pastier. Môj Ježišu, aj ja ktorý to píšem alebo čítam, som pre kohosi pastierom. Keď nie pre iné, tak aspoň pre dobrý alebo zlý príklad. Ktosi pôjde za mnou a tým mi nevedomky zveruje úlohu a zodpovednosť pastiera. Komusi som starším bratom, priateľom, radcom, vodcom. Ak sa týmto bratom, priateľom, opusteným, zanedbaným a blúdiacim blížim “odinakiaľ“ a nie cez teba, som zlodej a zbojník. Ak sa k nim blížim, aby som nad nimi vládol, aby som si ich získal pre seba, aby som ulovil ich sympatiu a formoval ich podľa svojej a nie podľa tvojej podoby, som zlodej a zbojník. Môj Ježišu, ty si „brána k ovciam“. Ty si moja „ úzka brána“, cez ktorú neprejde ani pýcha, ani moc, ani ctižiadostivosť. K tvojim ovciam sa nesmiem blížiť „ odinakiaľ “, ale len cez tvoju očistnú bránu. Daj, aby som k nim pristupoval nie ako ku koristi, ale s úctou k vykupiteľskej krvi, ktorou si ich už poznamenal. Ako opatrne treba kráčať, keď viem, že dakto môže ísť po mojej stope. Ako opatrne a múdro treba rozprávať, keď viem, že pre dakoho môžem byť prorokom. Vstupnou i výstupnou bránou pre všetkých povolaných i možných pastierov je Kristus.  / z knihy Chlieb a Slovo, ThDr. Andrej Dermeksdb/

Kiežby sme boli kňazi aj dnešnému svetu dobrými pastiermi, ktorí budú ukazovať viac na Krista a menej na seba. Ďakujem všetkým, ktorí sa modlíte za kňazov . Sme niekedy „zaprášení“, ako smerová tabuľa pri ceste. Prepáčte nám to! Ale cieľ ukazujeme, kde chceme prísť spolu všetci.  NEZABUDNIME NA TO!

          Nech Vám k tomu Boh udelí svoje požehnanie:   Mons. Ján Bučík- farár

Ó, Ježišu, myslím na Tvoje oslabené a zranené údy, z kto­rých ani jeden nezostal neporušený. Nijaké utrpenie nie je zrovnateľné s Tvojím utrpením. Od hlavy až po päty, ani najmenší kúsok Tvojho svätého tela nezostal nezranený. Napriek tomu odpúšťaš všetkým a prosíš nebeského Otca za svojich nepriateľov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia."

Odvolávajúc sa na Tvoje veľké milosrdenstvo a utr­penie, prosím Ťa, daruj mi milosť, aby som pri spomi­enke na Tvoju preťažkú cestu kríža, mohol si vzbudiť do­konalú ľútosť a dosiahnuť odpustenie všetkých svojich hriechov. Amen.


                   Pôstne obdobie                       Križová cesta -  TU

V živote sa učíme mnohé veci. Získavame skúsenosti. Vymieňame si ich a potom úprimne žasneme: Kto Ťa to naučil? Odkiaľ to vieš? Kam na to chodíš? Treba učiť človeka, aby sa naučil hladovať? Je to absurdné. Hlad sa prihlási sám. Veľmi rýchlo na to prídeš. Nemusíš mať školy. Škvŕkanie v žalúdku je jasným signálom, že potrebuje doplniť. Ako potom vysvetlíme, že liturgia pôstneho obdobia prosí Boha, aby v nás vzbudil hlad po duchovných hodnotách? Hlad po duchovných hodnotách je predsa len niečím iným ako hlad po telesnom pokrme. Duchovnému hladu treba dopomôcť. Je to dar. Nemá ho každý. Po duchovných daroch treba doslova prahnúť, prekonávať prekážky, boriť sa s vlastnou pohodlnosťou, vybojovať si čas, utiecť od počítača, zahodiť bulvár či horoskopy, urobiť stop prázdnym rečiam a neperspektívnym a nemorálnym vzťahom, trpezlivo sa modliť, konať skutky kajúcnosti a vybojovať si  túžbu po duchovných daroch. Niektorí ľudia duchovný hlad ani nepoznajú. Myslíte, že za to majú prázdne žalúdky? To asi nie. Iba prázdne slová a prázdne srdcia. V pôstnom období si všetci dobre ukrojme z duchovných dobier Ježiša a Cirkvi!

Požehnané pôstne obdobie prajem Vám i sebe, aby nás Boh naplnil pravým poznaním seba a väčšou láskou k Bohu. Nech nám v tom Boh pomáha a žehná.

                                                         Mons. Ján Bučík, farár


Svätý Jozef - sympatický, dôveryhodný, mimoriadne obľúbený. V jeho mocné orodovanie u Boha nepochybuje nikto. Je vzorom poslušnosti a disciplinovanosti, pokory a pracovitosti, starostlivosti a skromnosti. Sväté písmo ho nazýva spravodlivým. Vďaka jeho povolaniu starať sa o Božieho Syna a jeho Matku sa stal patrónom manželov a rodín, snúbencov a sirôt, ale aj robotníkov a remeselníkov, z nich najmä ľudí pracujúcich s drevom.


Svetom sa šíri nemoc, ktorá ochromuje krajiny, zastavuje nás v našej práci, berie nám zdravie a mnohým aj život. Je úplne nová a my si s ňou nevieme rady. Prosíme Pane, zastav toto nešťastie, ktoré sa už priblížilo aj k naším prahom. Pane, Ty si lekár, nech by bola choroba akákoľvek. Daj, aby boli ľudia uzdravení, aby sa nákaza ďalej nešírila a aby si všetci mohli vydýchnuť a nemuseli sa báť. Drahý Pane, Ty večná múdrosť, daj aby si vládcovia krajín počínali múdro, aby im išlo naozaj o dobro obyvateľov. Ty, Pane dal si nám múdrosť, nech aj ľudia sa vedia správať múdro, zodpovedne, aby sa nebáli, nešírili zbytočný strach, ale aby mysleli vo svojom konaní nielen na seba, ale aj ostatných. Daj, aby sme si vedeli v týchto časoch  navzájom pomáhať, aby sme boli ohľaduplní a disciplinovaní. Prosíme Bože, stoj pri nás a pomôž nám zvládnuť túto ťažkú skúšku, ktorá na nás prišla. Veľakrát sme sa vzdiali od tvojej lásky svojím hriechom , ktorého následky dnes cítime na seba. Odpusť nám pri tomto kríži všetky naše zlyhania a pády. Chceme Ťa opäť objať a pocítiť tvoje milosrdenstvo, ako mladší syn z evanjelia, ktorý sa vrátil domov k svojmu otcovi a precítil na sebe, čo znamená , byť znovu prijatý za syna bez toho, aby mu Otec robil výčitky.  Dovoľme  drahí priatelia, aby nás mohol Boh  náš nebeský Otec objať a nemajme pri tom strach, nech by boli naše zlyhania akékoľvek veľké. Povedzme v tejto chvíli „ Pane buď milostivý mne hriešnemu“....,   Ježišu - Boží Syn, prosíme Ťa, buď naším ochrancom, priateľom, pomocníkom a spasiteľom. Na tvoju pomoc čakáme  a do tvojich rúk, zverujeme seba, blízkych, našu farnosť, náš národ  i celý svet. Amen


Sviatok Kristovho svetla pre náš život

                 Aj keď zimné večery majú svoje čaro, predsa v januári túžobne očakávame, kedy pominú a deň sa bude predlžovať. Preto je nám vítané nielen úslovie: Na Hromnice o hodinu více, ale dobre  nám padne, keď je tomu skutočne tak. Svetlo, láska k svetlu a vyhýbanie sa tme máme v krvi. Preto aj spájame skúsenosti, ktoré máme so svetlom a tmou. Šťastné dni sa nám zdajú akoby slnečné, dobré skúsenosti sú jasným svetlom, zlé zas akoby šerom nášho času. Dobrý človek vyžaruje radosť, zatiaľ čo zlý budí dojem pochmúrnosti. Svetlo je pre nás základným životným prvkom. Aj z tohto pohľadu lepšie chápeme pravdu evanjelia, že Kristus je pre nás svetlom sveta. Toto svetlo je pre nás oveľa dôležitejšie ako prirodzené svetlo. V Jánovom evanjeliu je Ján Krstiteľ svedkom Krista pravého svetla. Kristus sa v Jánovom evanjeliu nazýva: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“. /Jn 8,12/. Naša radosť sa iste zreteľne odrážala pred niekoľkými týždňami počas vianočného obdobia. Aj vianočné svetlá v našich rodinách, kostoloch, na námestiach chceli nám pripomenúť Ježiša ako pravé svetlo. Kristus ako božské svetlo prišiel medzi nás! Áno, je to on, ktorého na štyridsiaty deň po narodení nazval staručký Simeon v jeruzalemskom chráme:“ svetlom na osvietenie pohanov“/ Lk 2,32/. V Jeruzaleme, ako je známe, už od 4.stor.sa konala v tento deň procesia svetla. Na Hromnice si v mnohých našich chrámoch posvätíme sviece a ich zapálením si pripomenieme túto radostnú skutočnosť: Kristus je svetlom nášho života. Dovoliť Ježišovi vstúpiť do nášho života, aby prežiaril každú jeho oblasť je cesta k plnohodnotnému životu. A pre mnohých z nášho okolia sa tak stane svetlom, a to aj vtedy, keď život je ťažký a bez perspektívy. Hovorí o tom aj tento príbeh: V roku 1964 na klinike vo Švajčiarsku vo veku 60 rokov zomrel herec a režisér ErnstGinsberg. Na vrchole jeho kariéry ho postihla nevyliečiteľná choroba. Ochrnul a postupne strácal reč. Počas dlhých mesiacoch pokračujúcej choroby písal aj modlitby vo forme veršov. Jedna nesie názov Denná modlitba v chorobe. Azda by sa mohla pre nás stať vzorom ako sa otvárať pre Božie svetlo. Hovorí sa v nej: „ Prosím ťa, Pane, o veľkú silu vydržať tento malý deň, aby som na veľkej ceste k tebe mohol postúpiť o malý krok dopredu.“ Každý deň ideme v ústrety novému dňu. Je to čas nového rozhodnutia sa pre Krista, pre svetlo v tmách sveta a nášho života. Želám Vám drahí moji, aby aj ten Hromničný deň, ale aj tie ďalšie, boli prežiarené Božím svetlom.

                                                                                            Mons. Ján Bučík,  farár


   V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“


           Náš krst                                

Znovuzrodenie sa v krste je novou podstatnou skutočnosťou. Sme očistení od hriechu i od každej neprávosti. Je to nové stretnutie s Bohom Otcom. Krst človeka je absolútnym začiatkom.
     Možno to bolo už dávno, kedy si bol pokrstený, možno to bolo v detstve, iný mohol byť pokrstený v dospelosti. Kedy to bolo, na tom nezáleží. Ale je dôležité uvedomiť si, čo to znamená nechať sa viesť naším Bohom. On je Otec, ktorý ťa chce priviesť do svojho kráľovstva. Prešiel si s ním sviatosti:  prvé sväté prijímanie, sviatosť birmovania, sviatosť manželstva. Ale čo teraz ďalej? Keď sa držíš Boha za ruku, máš svoju istotu, máš jeho samého; ak sa ho púšťaš, si v rozbúrených vodách svojho života a nevieš aká vlna ťa zmetie…
     V jednej náboženskej piesni mladí ľudia spievajú: „Zjednotení v Duchu, zjednotení s ním… Pôjdeme verne spolu, podaj mi svoju dlaň. Pôjdeme ľuďom hlásať radostnú zvesť nádeje: že náš Boh kráča s nami, že náš Boh s nami je, že nás všetkých nekonečne miluje.“
     Slová tejto piesne vyjadrujú, že krst ako sviatosť uvádza nás nielen do vzťahu pokrstený a Boh, ale i do vzťahu pokrstený a Cirkev. Taktiež je tu vyjadrené poslanie – záväzok byť apoštolom – poslaným ohlasovateľom. Ako toto dosiahnuť? Hľadajme odpoveď v 2. čítaní zo Skutkov apoštolov, kde apoštol Peter vydáva svedectvo o Ježišovi: po krste čo sa dialo? Ježiš chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh.
     My nie sme výnimky! Boh Otec sa skláňa aj k nám, ku každému jednotlivo, aby nás mohol vziať za ruku. Toto sa udialo v krste každého jedného z nás, je teraz na nás, ako odpovedáme v týchto dňoch my, či mu v tom nebránime.

                ( zdroj: http://www.trojica.sk/kazne/a_01_02/cr/1_cr.html - upravené)



 


Modlitba novoročného požehnania

Milosrdný a dobrý Bože, daroval si nám nový rok. Všetko nové nás priťahuje. Aj Ježiš hovorí o novom víne, ktoré treba naliať do nových nádob, o novej zmluve, ktorú s nami uzatvára, o novom prikázaní lásky. V nových veciach tkvie prísľub slobody a diaľavy, otvorenosti a nádeje, no z nového sa veľmi rýchlo môže stať staré, keď sa objavia prvé fľaky. A potom to už nie je nové. Požehnaj tento nový rok, aby nás priviedol do nových priestorov času, ktorý budeme prežívať. Daj, nech naše duše prežiari pôvodný a ničím neskalený lesk a ochraňuj aj v nás to nové a neporušené pred každou búrkou. Nedovoľ nám upadnúť do tých istých chýb, ale daj, nech si zachováme v sebe to nové, čo nás môže viac priblížiť k tebe a ľuďom. Myslíme aj na všetkých ľudí, s ktorými sa v novom roku stretneme. Požehnávaj naše stretnutia. Nech sú úprimné a plné pokoja a lásky. Modlime sa za tých, ktorí sa boja toho, čo im prinesie nový rok. Možno sa boja, že prídu o prácu a nebudú mať z čoho žiť. Naplň ich srdce dôverou, že nezostanú sami, že sa o nich postaráš a pošlem im ľudí, ktorí im pomôžu. Vo svete, aj napriek brutalite a násiliu je aj veľa dobrých ľudí, ktorým pomoc nie je cudzia. Modlíme sa za chorých a trpiacich, pre ktorých lôžko je denným stavom prežívania života. Nech si nezúfajú ani v tomto položení. Požehnávaj náš svet a chráň ho pred katastrofami a vojnami. Daruj všetkým ľuďom nové srdce, srdce plné pokoja a lásky. Amen.

Prajem Vám všetkým požehnané dni v roku 2021. Nech Vás zlé obchádza a dobro sprevádza vo všetkých oblastiach vášho života, pod stálou ochranou Panny Márie.  Boh Vám žehnaj!

                                                   Mons. Ján Bučík, farár


                            Znamenie Svätej noci             

    Vianočné piesne mnohorakým spôsobom ospevujú betlehemských pastierov, ktorí sa prišli pokloniť Mesiášovi. Skutočne, tak ako pastieri vydávajú sa v túto Svätú noc milióny kresťanov do chrámu k jasliam Božieho Syna. Nemusíme sa pýtať, čo ich k tomu pohýna, či iba tradícia a nostalgia, alebo je to pohnútka viery. Možno, že hľadajú niečo „viac“. Boh zostupuje do dejín ľudstva spôsobom nám veľmi blízkym: ako dieťa. Skúsme sa trochu ponoriť do tohto znamenia a nájsť jeho význam: Dieťa je bezmocné, nikoho neohrozuje, skôr samo sa cíti ohrozené. Dieťa nikoho nenúti, znamená však výzvu. Dieťa je jednoduché, ale súčasne aj tajomstvom. „ Čo z toho dieťaťa bude?“ pýtajú sa rodičia, keď sa im dieťa narodí. Myslia tým budúcnosť dieťaťa a viažu k nemu veľa nádeji, aj nádej, že budú vo svojom dieťati žiť ďalej. Pred dieťaťom sa nemusíme báť, naopak, dáva dôveru. Keď sa však chceme priblížiť k dieťaťu, vziať ho na ruky, musíme sa k nemu zohnúť, ba niekedy aj pred ním kľaknúť. Čudujeme sa teda, že Boh k nám zostupuje ako dieťa? Nechce nám týmto dať znamenie, čím by chcel pre nás byť? Ako máme s ním zachádzať? Avšak nielen obraz dieťaťa sa nám dáva ako znamenie v tejto noci, ktorú voláme „svätou“. Takýmto znamením môže byť pre nás aj tma tejto noci. Či nechce reprodukovať aj našu skutočnosť? Koľké temnoty sa nachádzajú v našom živote: strach, osamelosť, pocit nezmyselnosti, bieda, hlad, teror, ohrozenie vojnou.... Do temnoty nášho sveta zostupuje Boh a posiela do neho lúč svetla. Osvetľuje tým cestu v tme, akoby nám chcel povedať, že nie temnota má posledné miesto. Nepoukazuje aj miesto narodenia na to, že  aj v zrúcaninách je možný nový život, že on môže oživiť každú zrúcaninu, aj ľudskú? Samé jasle sú znamením. Vyjadrujú to, čím by chcel byť Boh pre nás: potravou. Jasle sú totiž na kŕmenie , z nich si zvieratá berú svoju potravu. Ale ľudom nestačí len potrava pre telo. Sám Ježiš to raz povie:“ Človek nežije len z chleba, ale aj z Božieho slova“. Žime aj z týchto duchovných jaslí zo sviatostí, v ktorých nájdeme potravu a silu. Noc s viacerými znameniami je táto noc, ktorú prežívame inak ako tie ostatné. Pokúsme sa zastaviť pri niektorých týchto znameniach Vianoc. Aby sa aj u nás mohlo stať skutočnosťou niečo z toho, čo v tomto čase radi vyspievame vo vianočných piesňach.  Požehnané Vianoce Vám vyprosujem.                                                                                                   Mons. Ján Bučík, farár

          Urobme správny krok v advente

Čo ako čarovné je obdobie pred vianočnými sviatkami, predsa privádza človeka k vážnejšiemu pohľadu na život. Nemálo ľudí je totiž presvedčených, že okrem viditeľného sveta nič neexistuje. Sú ochotní dôverovať len tomu, čo možno chytiť do ruky, čo možno vidieť, či inak dostatočne zmyslami sa o tom presvedčiť. Následky takéhoto zmýšľania, žiaľ, často vidieť okolo nás: bezmocnosť, nezmyselnosť života, neochota boriť sa s ťažkosťami... Áno byť človekom, ktorý ide do hĺbky svojho ja, znamená byť človekom odvážnym. V knihe Nekonečný príbeh od Michala Ende sa nachádza aj kapitola, ktorá má názov Tri magické brány. Spisovateľ sprevádza čitateľa cez prvú bránu, „bránu veľkých hádaniek", ktorou môže prejsť iba ten, kto je pravdivý voči sebe. Za ňou stratí všetok strach, ktorý ho dosiaľ sprevádzal. Druhá brána je „ bránou kúzelného zrkadla", v ktorej môže každý vidieť svoju pravú vnútornú podstatu. Kto chce prejsť cez túto bránu, musí najskôr vojsť celkom do seba, načrieť do svojho vnútra. Keď prejde cez ňu, zbavený všetkých pochybných zámerov, môže ísť ďalej nezaťažený a veselý ako novonarodené dieťa. Tento stav mu pomáha prejsť treťou bránou, „bránou bez kľúča", za ktorou ho, ako čaká nová budúcnosť. Prejsť týmito jednotlivými etapami v našom živote, je veľmi potrebné, pretože človek dnešných čias je na najlepšej ceste, aby sa stal človekom, ktorý žije a myslí šablónovite: nemá vlastné názory a presvedčenie. Jeho vedomosti sa skladajú z útržkov, pozbieraných z časopisov, televízie a rozhlasu. Správa sa ako druhí, oblieka sa, ako mu to diktuje spoločenský trend. Keďže stratil osobnú jedinečnosť, žije len z napodobňovania. Adventný čas, ktorý nás môže viesť k utíšeniu sa a do hĺbky nášho ja, nám dáva veľa príležitostí, aby sme objavili seba samých, lebo len tak budeme k ľuďom, pre ktorých sme tu, bližšie.  Prajem celej našej farnosti, aby sme urobili správny krok v adventnom období a našli úprimný vzťah k Bohu cez sviatostný život a jeden k druhému. Požehnaný advent priatelia!

                                         Mons. Ján Bučík, farár

            Aké vzťahy medzi sebou žijeme?

Istá poviedka hovorí o cudzin­covi, ktorý sa pri putovaní krajinou blíži k malej dedinke. Cestou stretol jedného mnícha, a tak sa ho spýtal „Ešte nik­dy som tu nebol. Akí ľudia žijú v tomto kraji?" Mních mu odpo­vedal otázkou. „A akí žijú tam, odkiaľ prichádzaš?" Cudzinec povedal, že to boli sebci a zlí ľu­dia a že práve preto odtiaľ odi­šiel. „Tu nájdeš ľudí úplne rov­nakých," zareagoval mních.

O niečo neskôr stretol mnícha ďalší cudzinec a položil mu rov­nakú otázku: „Rád by som sa tu usadil, povedz mi, akí ľudia žijú v tejto dedine?" A mních dal rovnakú otázku: „Povedz mi, akí boli ľudia v tom meste, z ktorého si prišiel?" „Ach, to boli dobrí, po­hostinní ľudia a ušľachtilé duše! Zanechal som tam veľa priateľov a nebolo pre mňa ľahké sa s nimi rozlúčiť." Mních opäť zhodnotil: „Rovnakých nájdeš aj tu."

Roľník, ktorý neďaleko okopá­val svoje políčko, si vypočul oba rozhovory. A keď ten druhý človek odišiel, obrátil sa na mnícha s výčitkou. „Ako môžeš dať dvom ľuďom úplne inú odpoveď na úpl­ne rovnakú otázku? Veď si klamal! Mních sa zamyslel a odpovedal: „Priateľu, každý nosí svoj svet vo svojom srdci. Ten, kto doteraz ne­našiel nič dobrého v ľuďoch tam, kde žíl, nenájde tým skôr nič dob­rého ani tu. Naproti tomu ten, kto mal priateľov v inom meste a videl v ľuďoch to dobré, nájde si ver­ných a oddaných priateľov aj tu. Pretože ľudia okolo nás sú práve takými, akých ich sami vnímame. Nájdeš tu to, čo nosíš v sebe."

Toľko poviedka. Položme si otáz­ku: „Aký pohľad nosím ja v sebe na druhých ľudí? Robím dosť pre to,   aby sa mne aj druhým žilo dobre? Nebuďme ľuďmi napätia a neuróz, ale budovateľmi dobrých vzťahov medzi sebou. Bude sa nám tu žiť tak, ako sa budeme na seba poze­rať. Prajem Vám priatelia, aby ste vo svojom živote stretávali pekné cha­raktery ľudí a sami sa takými aj stá­vali. Nech nám v tom sám Boh po­máha a každému jednému žehná.

Mons. Ján Bučík, duchovný správca TADCH


Kráľovná bez poškvrny dedičného hriechu počatá,

oroduj za nás.

V priebehu dejín sa mnohí cirkevní otcovia, mnísi a rehoľníci, ale aj iní zamýšľali nad týmto veľkým tajomstvom. Úcta k Panne Márii, nepoškvrnenej od počatia od akéhokoľvek hriechu, sa šírila aj medzi Božím ľudom. Dogma, teda článok viery (to, čo treba veriť), o tomto tajomstve bola slávnostne vyhlásená na Prvom vatikánskom koncile 8. decembra 1854 pápežom Piom IX. za účasti množstva biskupov z celého sveta a tisícov veriacich. Slávnosť Nepoškvrneného Počatia bola ustanovená ako prikázaný sviatok. Svätý Otec Pius IX. okrem iného vtedy povedal: „Preblahoslavená Panna Mária v prvom okamihu svojho počatia bola zvláštnou milosťou a výnimkou od všemohúceho Boha z ohľadu na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, zachovaná čistá od všetkej poškvrny prvotnej viny… Zaiste sa nemáme čoho obávať, nad ničím zúfať pod riadením, pod správou a ochranou tej, ktorá má voči nám materinské srdce a pracuje na našom spasení, stará sa o celé ľudské pokolenie, a ustanovená od Pána za Kráľovnú neba i zeme a vyvýšená nad zbory anjelov a rady svätých, stojí po pravici svojho jednorodeného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, a tak úspešne za nás oroduje svojimi materinskými prosbami, a čo hľadá, nachádza, lebo jej príhovor nemôže ostať nesplneným.“ Do mariánskych (loretánskych) litánií sa vložila prosba „Kráľovná bez poškvrny dedičného hriechu počatá, oroduj za nás.“                           /prevzaté z internetu/

                      Nedeľa Krista Kráľa

Nedeľa Krista Kráľa je poslednou nedeľou cirkevného roka. Súčasťou slávenia slávnosti Krista Kráľa  je zasvätenie celého ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Týmto gestom sme všetci pozvaní uznať Ježiša Krista ako jediného Pána a Kráľa v našom živote. Pápež Pius XI. zdôrazňoval, že jediný Kráľ je Ježiš Kristus. Jeho slová sú stále živé a aktuálne. Dôkaz tohto posolstva slávnosti Krista Kráľa nachádzame aj v Písme. Prorok Daniel vidí vo svojom prorockom videní „Syna človeka“, ktorý prichádza, zakladá „večné a vesmírne kráľovstvo, kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja“. Prorocké videnie končí odovzdaním moci Najvyššiemu, ktorého kráľovstvo je večné. Všetky tieto starozákonné predobrazy sa napĺňajú na Ježišovi Kristovi – Kráľovi kráľov.

Aký je náš Kráľ? Náš kráľ je bez služobníctva, bez armády… . Jeho jediným žezlom je kríž. Kristus nevlastní žezlo pyšnej moci, ale žezlo služby a obety – kríž. Ježiš pred Pilátom stojí ako „Pánov služobník“, ktorého vedú ako „ovcu na zabitie“, a ktorý vylieva svoju vlastnú krv, aby nás priviedol do svojho kráľovstva.

Zdroj: http://www.rkcsecovskapolianka.sk/2015/11/17/kristus-kral/




 

            Sviatok všetkých svätých

Mama so synčekom sa na prechádzke zastavili v kostole. Slnečné lúče presvitajúce cez mozaiky umiestnené vo svätyni, dávali postavám svätých, ktoré znázorňovali, svetlo, žiaru a život.

Synček sa spýtal: „Mama, kto sú títo?“  „To sú svätí.“ vysvetľuje mama synovi. Teraz už viem, kto sú svätí - Svätí sú ľudia, cez ktorých žiari svetlo! - povedal chlapec.V tejto jeho odpovedi odznela výstižná, presná charakteristika svätých, a svätosti.

Snažme  sa aj my  žiť tak, aby raz toto o nás mohli povedať iní. Skúsme prinášať svetlo druhým a žiariť pre Božiu Lásku.

 


        Spomienka na všetkých verných zosnulých (Dušičky)

Nastal čas, keď viac ako inokedy myslím v modlitbách na mojich drahých zosnulých a prosím za ich duše. Vždy, keď strácam milovanú osobu,  som na zádušnej svätej omši a pohrebe, stojím nad hrobom či pri cintorínskom kríži, uvedomujem si vlastnú zraniteľnosť. Vtedy si v mysli preberám, ako konám vo svojom živote. Čo by som mohol urobiť lepšie, a v čom by som sa mal úplne zmeniť. Uvedomujem si, že mám ešte čas. Ale koľko? Možno rok, mesiac, týždeň či deň a možno už iba hodinu. Mám čas, ktorý mi dáva vzkriesený a oslávený Pán, aby som sa stihol pripraviť, aby som mu - keď príde moja jeseň – mohol odovzdať zdravú a  hojnú úrodu, dobré skutky, ktoré majú hodnotu pre večnosť.

Prejde určité obdobie a znova nadíde jeseň a s ňou dušičkový čas. Možno niekto iný zastane pri mojom hrobe. Pomodlí sa a zamyslí nad svojím životom.


               Myšlienky na november

Predovšetkým mesiac november so sviatkom Všetkých svätých, a s dňom Dušičiek nasmeruje nielen naše myšlienky, ale aj naše kroky na cintorín. Pričom snáď musíme konštatovať, že počet našich priateľov a známych na tej druhej strane života sa behom roka zväčšil. Táto konfrontácia smrti nás núti rozmýšľať o smrti, a to nielen o smrti iných, ale aj o vlastnej. Keď však myslíme na smrť, mali by sme myslieť aj na život. Život a smrť patria totiž nerozlučne spolu, ako obe strany medaily. A hoci to znie paradoxne, ale len tvár v tvári smrti získava život zmysel a na druhej strany získava smrť života hodnotu. Keby sa však nemali život a smrť iba obmedziť na rovinu biologickú, treba myslieť pri rozmýšľaní o živote a smrti aj na Boha. Bez toho tretieho zostali by život a smrť biologickým procesom a človeku by malo stačiť tvrdenie: Rastliny musia uhynúť, zvieratá majú svoj koniec, aj my ľudia raz zomrieme. Keď sa rovná naše zomieranie, naša smrť smrti rastlín a zvierat, aký ďalší zmysel okrem biologického by potom ešte mal náš život? – pýtame sa. Naozaj, človek sa narodí, rastie, učí sa, pracuje vo svojom povolaní, zakladá si rodinu, vychováva deti, ide do penzie a čaká... Na čo? Na smrť? Podobne ako na jeseň čaká list na strome na odpadnutie?

Ak by to bolo tak, náš život by bol veľmi úbohý a veľmi obmedzený. Podobal by som sa asi myši v mini rozprávke od Františka Kafku, ktorá vbehne do pasce. Pasca, ktorú treba pripodobniť smrti, zaklapne a tým je s nami koniec tak ako s myšou. Naša životná cesta by bola ako čisté splnenie biologických a existencionálnych potrieb. Že sa človek bráni proti takému chápaniu života smrti vo svojom vnútri, nesmie nikoho udivovať.

Aj keď nemôžeme rukolapne na základe vedeckých, či iných dôkazov predložiť sebe a iným, že je to so smrťou ináč, ako nás o tom presvedčuje prirodzené poznanie, predsa naše poznanie sa zakladá na nádeji v Ježiša Krista: v jeho smrti a predovšetkým v jeho zmŕtvychvstaní. Na tom pozadí získava aj náš život, všetko, čo robíme, svoj zmysel. Netočíme sa v kruhu ako guľa, ktorá bola vhodená narodením do života, aby bola smrťou z kruhu vytiahnutá, ako to chápe francúzsky existencialista a filozof J. Paul Sartre, ale chápeme svoj život ako cestu, ako putovanie do domu Otca. Od neho sme vyšli, on nás povoláva k životu na tomto svete a k nemu sme na ceste. Podobne ako syn zo známeho Ježišovho podobenstva, ktorý vyšiel z otcovho domu, ale sa do toho domu vrátil. O veľkom ruskom spisovateľovi Dostojevskom sa rozpráva, že si dal prečítať na smrteľnej posteli práve túto udalosť. O rovnakej pravde svedčí nápis, ktorý som si mohol prečítať na jednom cintoríne: Z tvojej ruky do tvojej ruky. Kto chce svoj život chápať ako cestu z jednej ruky do druhej – Božej, pre toho musia mať zmysel obidve hodnoty: život a smrť. Nie sú ani bez zmyslu, ani banálne.

Sme dnes vo veľkom nebezpečí, aby sme nestratili uprostred uponáhľaného života to podstatné, ba to najpodstatnejšie: večný život. Som presvedčený, že aj správne prežitie týchto „dušičkových“ dní so svojou zvláštnou atmosférou, v ktorej chceme s úctou myslieť na našich blízkych vo večnosti, obohatia aj nás žijúcich.


 

O jeseni života

Jeseň svojou krásou, ale aj uplakanými dňami v mnohom pripomína život v jeho neskoršej časti. Právom ktosi výstižne nazval starobu jeseňou života.

„Starý", to má všeobecne príchuť: chorý, unavený, opotrebovaný, nepotrebný. Byť starý, to je pre mnohých naozaj kríž. Preto základnou otázkou v neskorších rokoch je často: Načo som ešte dobrý? Načo som ešte tu? Už ma nik nepotrebuje, som na ťarchu tým, čo sa musia o mňa starať. Staroba má však aj potešiteľné stránky.

Biblia k tomu počíta životnú múdrosť, poznanie života v jeho realite, ale aj vieru, ktorá je posilnená mnohorakými životnými skúškami a utrpením a ktorá cíti a vidí stále viac a viac. Preto po-známe aj dosť starých ľudí, ktorí sú vyrovnaní, ba často aj pre druhých povzbudením. Mám pred očami mnohých starých ľudí s ružencom či modlitebnou knižkou v ruke, ktorí sa hodiny a hodiny modlia za svojich drahých, ale aj za ľudí neznámych a vzdialených. Jeden mladý muž mi povedal: „Ráno keď odchádzam do práce, mama mi dá požehnanie a povie, budem sa za teba cez deň modliť." Viete, aké je to pre mňa veľké povzbudenie a dostatok sily uniesť bremeno dňa? Možno si ani neuvedomuje akú veľkú a osožnú činnosť pre mňa koná."

V jednom časopise bola uverejnená modlitba staršej ženy:

Pane, vieš lepšie ako ja, že zo dňa na deň starnem a jedného dňa budem stará. Zachráň ma od veľkej náruživosti chcieť dať do poriadku záležitosti druhých. Nauč ma rozmýšľať, ale nie premrhať čas zbytočným hútaním. Byť nápomocná, ale nie diktátorská, že všetko musí byť po mojom. Nauč ma mlčať o svojich chorobách a ťažkostiach. Chuť opisovať ich aj zveličovať rastie z roka na rok, ale zároveň prosím o trpezlivosť vypočuť si katalóg chorôb iných. Neodvažujem sa prosiť o lepšiu pamäť, len o trochu viac skromnosti a trochu menej istoty, keď sa nezhoduje moja pamäť s pamäťou iných. Nauč ma úžasnej múdrosti, že sa môžem aj mýliť. Viem, že nie som svätá, ale starý uhundraný človek je korunným dielom zla. A, Pane, nauč ma objaviť na druhých ľuďoch veľa dobra a daruj mi krásny dar im to aj povedať."

K tejto modlitbe poviem rád Amen a vám všetkým, ktorí ste v pokročilejšom veku, alebo prežívate chorobu a iné ťažkosti, prajem často hŕstku milých ľudí okolo seba a tu i tam úsmev nad sebou. Nech vám Boh žehná a Panna Mária vás ochraňuje v každom dni vášho života, aj tých, ktorí sa o chorých a starých ľudí starajú s veľkou láskou.

                     Mons. Ján Bučík,  duchovný správca TADCH

 

       Ruženec - najmilšia modlitba

Mesiac október je už celé stáročia zasvätený myšlienke sv. ruženca. Kto však pozná aspoň trocha život dnešných kresťanov, môže pozorovať, že veľa ľudí síce siaha po tejto forme modlitby, ale zároveň mnoho kresťanov nielenže nevlastní ruženec, ale má k tejto modlitbe veľmi ďaleko. Prečo sa ruženec dnešnému človeku odcudzil? Jeden z dôvodov môže byť aj ten, že ju dobre nepozná a nikdy nezakúsil jej tiché ovocie. Veľký pápež svätý Ján Pavol II sa veľmi rád  modlieval celých pätnásť desiatkov- teda celý veľký ruženec a o ňom napísal:

Ruženec je mojou najmilšou modlitbou. Je to nádherná modlitba! Očarujúca svojou prostotou i svojou hĺbkou. V tejto modlitbe mnoho ráz opakujeme slová, ktoré počula Panna Mária, keď sa jej prihovoril archanjel alebo jej príbuzná Alžbeta. K týmto slovám sa pripája celá Cirkev. Možno povedať, že ruženec je určitým spôsobom komentár- modlitba poslednej konštitúcie Lumengentium II. vatikánskeho koncilu. Ide o kapitolu, ktorá sa zaoberá zázračnou prítomnosťou Božej Matky v tajomstve Krista a Cirkvi.“

A skutočne, na pozadí slov „ Zdravas Mária“ sa pred naším duchovným zrakom odohrávajú základné udalosti Kristovho života. Tieto udalosti sa skladajú do celku, vytvoreného tajomstvami sv. ruženca. Cez ne sa dostávame do živého spojenia s Kristom, a to takpovediac skrze srdce jeho Matky. Naše srdce zároveň môže v týchto desiatkoch ruženca obsiahnuť všetky skutočnosti, ktoré tvoria život jednotlivca, rodiny, národa, Cirkvi a ľudstva. Teda osobné záležitosti i záležitosti našich blížnych, osobitne tých, ktorí sú nám najbližší a ktorých nosíme vo svojom srdci. V tejto jednoduchej modlitbe ruženca tak zaznieva rytmus ľudského života.“ Istotne je veľa dôvodov na to, aby sme po tejto osvedčenej forme modlitby siahli, a to nielen v tieto októbrové dni, ale počas celého nášho života.

                                                                              Mons. Ján Bučík, farár

                        Bolestná Matka - Pieta

V takejto podobe - so siedmimi mečmi - symbolom plnosti utrpenia prešla do života slovenského národa. Mnohé generácie na Slovensku tak prežívali svoje neľahké kríže- osobné aj národné v spojení s ňou. Všimnime si, že umelecké variácie zobrazenia Bolestnej Matky často ukazujú, akoby Mária ukazovala na svojho trpiaceho Syna poznačeného ranami. Týmto spôsobom sa nám síce nedostáva na otázku o zmysle utrpenia racionálne podložená odpoveď. Ale Mária ukazuje na útechu a posilu, ktorej sa nám dostáva pre zásluhy jej trpiaceho Syna. Veď nám bol vo všetkom podobný, ešte aj v utrpení a smrti. Pozýva nás k spolužitiu jeho utrpenia a smrti. Kristova smrť, prijatá z lásky k ľuďom, vytrpená v dôvere k Otcovi, otvára cestu aj trpiacemu človeku, bez toho, aby sa aj napriek mnohorakému životnému utrpeniu jeho životné nádeje totálne zničili.  Pozornému oku neujde, že  v mnohých týchto zobrazeniach Bolestnej Matky sa vyjadruje, často nebadane, zmena bolestného na skoro radostné. Viditeľné je to najmä v Michelangelovej nádhernej Piete v Bazilike sv. Petra v Ríme. Jej  krása hovorí o konečnej premene všetkého utrpenia vo veľkonočnom živote Ježiša Krista. Nejde však len o umelecké znázornenie, nakoniec ono je výrazom živej a žitej viery. Celá životná cesta Panny Márie nám ukazuje správny návod na nasledovanie Ježiša , ktorý dáva hodnotu životu v láske a v kresťanskej nádeji.  Matka Ježišova, ktorej historický život snáď poznal viac utrpenia, než naznačujú evanjeliá, alebo hlbšie zákulisia, čo zbožné legendy vybásnili, nech je nám teda vernou sprievodkyňou životom, aj v chápaní utrpenia vlastného i cudzieho.

Sedembolestná Panna Mária, vypros nám silu a trpezlivosť pri prekonávaní ťažkostí  a nespúšťať pohľad z kríža tvojho Syna a nášho Pána.

                                                       Mons. Ján Bučík,  duchovný otec farnosti 

      

                           Vy ste soľ zeme 

    „Mohli by ste mi, prosím, podať soľ?" povedal mladý muž diev­čine, ktorá večerala pri vedľajšom stole. Nuž áno, takto sa to všet­ko začalo! Je to také banálne, a predsa ešte stále ich to privádza do údivu... Od čoho všetkého závisia veci! Keby v ten deň nebola na stole soľ, možno by sa vôbec nebol zrodil tento pekný príbeh lásky, ktorý stále trvá...

Podať soľ znamená zmeniť svoj život a život druhých, ako vidíte. Ale to nie je všetko. Ježiš povedal: „Vy ste soľ zeme, vy ste svetlo sveta."

Nič nie je ľahšie, ako konkretizovať tému svetla. Svetlo je kres­ťanovi blízke už od krstu, pri ktorom nemôže chýbať svieca. Sú rôzne podoby svetla - sviece, lampy, ba aj oheň. Toto všetko je krásne a žiarivé.

Ale soľ? S ňou to už je ťažšie. Veľa sa o nej hovorí, no menej je ju vidieť. Soľ je totiž svojou povahou diskrétna. Myslíme na ňu len vtedy, keď nie je alebo keď jej je priveľa. Je nenápadná a zároveň vzácna. Je nevyhnutná pre život. Viete, že naša krv je slaná ako morská voda? Soľ konzervuje, ako všetci vieme. Nenápadná soľ dodáva správnu chuť jedlu, ktoré by inak bolo mdlé. Ba aj všedný rozhovor sa môže skrz-naskrz zmeniť, keď niekto doň pridá štipku soli. Veľký apoštol Pavol napísal z väzenia, Kolosanom: „Vaša reč nech je vždy milá, soľou korenená" (4, 6).

Vzácna, potrebná, nenahraditeľná, ale diskrétna... A Ježiš ho­vorí: „Vy ste soľ zeme." Možno nájsť krajší kompliment? Môžeme po tom všetkom odsúdiť ľudí okolo nás na diétu bez soli!? Zmeňte život! Podajte soľ!

Perjean (Revue de Notre-Dame du Sacré-Coeur)

                                                                                    Z francúzštiny preložila Eva Mateffyová

Pane, Bože,

aj v tejto chvíli sa skláňame, ďakujúc ti za pomoc a ochranu počas prázdnin. Prosíme ťa, neopúšťaj nás ani v školskom roku, do ktorého opäť vstupujeme. Prosíme ťa, otvor nám oči, aby sme šli za tvojím svetlom, otvor nám srdcia a naplň Duchom Svätým, aby sme teba počúvali a len pre teba žili.

Posilni aj našich učiteľov, kňazov, otcov biskupov, katechétov, aby nám s trpezlivosťou a láskou odovzdávali vedomosti. Daj nám múdrosť, odvahu, aby sme žili a rástli na česť a chválu tvojho svätého mena.Amen.


                                                                                                                         (Zdroj: http://www.rkruskov.com/products/modlitba-na-zaciatku-skolskeho-roka/Foto: Internet )


     Škola volá. Tak nedvíhaj!!!

    ____________________________________________

       Rodičia hovoria, že cennosti             do školy nepatria. Tak prečo tam posielajú nás ?

 

   ______________________________________

Katechétka sa pýta, čo je to zázrak. Ferko vykríkne:
- Keď nám poviete, že zajtra nemusíme ísť do školy.

                    Čas pre oddych
 

Vytúžený prázdninový a dovolenkový čas nám poskytuje veľa možností kontaktu s prírodou. Vieme, že je pre nás prameňom zdravia, oddychu jednoduchosti a duševnej sily. Mnohí sme skúsili, že bolesti tohto života sa často v prírode utopia, duch sa otvorí a srdce utíši. Príroda je ako otvorená kniha, z ktorej sa môžeme čítaním dozvedieť veľa o sebe, iných i o Bohu. Nie zbytočne sa hovorí, že čím dôvernejšie sú naše styky s prírodou, tým sme bližšie k nadprirodzenu. Dnešný človek je zahalený mnohými povinnosťami, požiadavkami a novými dojmami, že je v nebezpečenstve stratiť svoju hĺbku a jednotu svojej existencie. Každodenná rozptýlenosť, rozorvanosť, zatláča Boha do úzadia. Duchovná atmosféra nie je nabitá Bohom. Kto napríklad riadi auto, nemyslí na Boha, ale na plynový pedál a brzdy. Dieťa, ktoré chce prebehnúť na druhú stranu ulice, nepozerá na anjela strážcu, ale na zelené svetlo. Chemik, ktorý robí experiment, sa nespolieha na modlitbu, ale na zákonitosť. V technickom svete akoby nebol priestor pre Boha. Našťastie mnohí si aj dnes uvedomujú, že príroda je stále plná Božích slov. Prírodovedec Morrison Cressy to vyjadril krásnou myšlienkou: „Príroda nás napĺňa obdivom k tvorivému Duchu, ktorý nás obdaril krásou, akú vie pochopiť iba človek. Táto krása pozdvihuje človeka blíž k Bohu, jeho Stvoriteľovi“. Prichádzajme teda, priatelia, i v tomto čase do lona prírody, k studniciam nášho bytia. Prichádzajme sem s túžbou po obnovení vzťahu. Vracajme sa sem, ako sa dospelý syn vracia k matke. Tento návrat pociťujme ako nevyhnutnosť, bez ktorej by sa človek pomiatol na rozume a pominul v citoch. Veď keď nepočujeme spev vtákov, nevšimneme si krásu pestrofarebného motýľa, budeme zajtra vidieť jeden druhého? Prajem Vám požehnané dni oddychu aj v lone našej prírody. Ponúka nám možnosť opäť sa nadýchnuť, aby sme mohli ďalej žiť. Pekné a požehnané prázdniny Vám v modlitbe vyprosujem a všetkým prajem smiley.  

                                                      Mons. Ján Bučík

                    Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie

Slávením slávnosti Nanebovzatia Panny Márie svätý veriaci ľud Boží radostne prejavuje svoju úctu k Panenskej Matke. Robí tak slávením spoločnej liturgie a tiež tisíckami rôznych foriem zbožnej úcty; týmto spôsobom sa napĺňa proroctvo samej Panny Márie: „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1,48). Lebo Pán povýšil svoju poníženú služobnicu.

Nanebovzatie, s telom i dušou, je Božie privilégium udelené svätej Matke Božej pre jej osobité zjednotenie s Ježišom. Ide o zjednotenie telesné i duchovné, ktoré začalo Zvestovaním a dozrievalo počas celého Máriinho života skrze jej osobitnú účasť na Synovom tajomstve. Panna Mária vždy sprevádzala svojho Syna: nasledovala Ježiša, a preto ju nazývame prvou učeníčkou.

Život Márie prebiehal ako život obyčajnej ženy svojej doby: modlila sa, starala sa o rodinu a domácnosť, navštevovala synagógu. Každodenné činnosti robila v zjednotení so Synom. Na Kalvárii toto zjednotenie dosiahlo svoj vrchol v láske, v spolucítení a utrpení srdca. Preto jej Boh udelil plnú účasť aj na vzkriesení Ježiša. Telo svätej Matky Božej bolo uchránené pred porušením, tak ako telo jej Syna.

Cirkev nás pozýva kontemplovať tajomstvo, ktoré ukazuje, že Boh chce spasiť celého človeka, dušu i telo. Ježiš vstal z mŕtvych v tele, ktoré prijal od Panny Márie, a vystúpil k Otcovi so svojou premenenou ľudskou podstatou. S telom, takým ako je to naše, ale premeneným. Nanebovzatie Panny Márie, ľudskej bytosti, je pre nás potvrdením toho, aký bude náš budúci oslávený osud.

Už grécki filozofi chápali, že ľudská duša je po smrti predurčená k šťastiu. Oni však opovrhovali telom, ktoré považovali za väzenie duše, a nedokázali pochopiť, že by Boh dovolil, aby aj telo človeka bolo zjednotené s jeho dušou v nebeskej blaženosti. Naše premenené telo tam bude. Vzkriesenie tela je totiž pravou súčasťou kresťanského zjavenia, kľúčový bod našej viery.

Veľkolepá skutočnosť Máriinho nanebovzatia je prejavom i potvrdením jednoty ľudskej osoby a pripomína nám, že sme povolaní slúžiť Bohu a oslavovať ho celým naším bytím, dušou i telom. Slúžiť Bohu iba telom by bolo konaním otrokov; slúžiť mu zas iba dušou by bolo v rozpore s našou ľudskou prirodzenosťou.

Ak budeme žiť v radostnej službe Bohu, ktorá sa prejavuje aj vo veľkodušnej službe bratom, náš osud bude v deň nášho vzkriesenia podobný osudu našej nebeskej Matky. Bude nám teda dopriate v plnosti uskutočniť výzvu apoštola Pavla: „Oslavujte Boha vo svojom tele!“ (1 Kor 6,20), a budeme ho oslavovať v nebi naveky.

Prosme Pannu Máriu, aby nám svojím materinským príhovorom pomáhala žiť naše každodenné putovanie v činorodej nádeji, že sa s ňou, i so všetkými svätými a s našimi drahými raz všetci stretneme v nebi. 

/   Z myšlienok sv. Otca Františka   /


            Srdce - symbol lásky

V mesiaci júni máme možnosť vo väčšej miere uvedomiť si to, čo nám je ťažké uveriť: že Boh nás miluje. Syn Boží nám priniesol Božiu lásku. Preto je nepochopiteľný. Nič totiž nie je také záhadné a tajomné ako láska. Je ako med: okúsime kvapôčku - sme nasýtení, a predsa hladní. Cirkev nás v tomto čase upozorňuje na Ježišovo Srdce, ktoré je symbolom lásky. Srdce - najdôležitejší orgán, ktorý pracuje neúnavne - veľmi výstižne vyjadruje Ježišovu lásku, ktorá sa prejavuje voči všetkým neustále. Preto celý mesiac je venovaný Božskému Srdcu Ježišovmu. Je to iste vhodné, pretože ak je láska opravdivá, má byť obojstranná - opätovaná, a myslím si, že zo strany človeka nikdy nepochopíme nekonečnosť Ježišovej lásky voči nám ľuďom. Možno dnešnému pretechnizovanému človekovi sa zdá srdce sentimentálnym symbolom, aj keď musíme priznať, že sú hodnoty, ktoré môžeme pochopiť len logikou lásky. Ako potvrdzuje i veľký vedec Pascal, ktorý hovorí: „ Aj srdce má svoje dôvody.“ Predsa pri oslave Ježišovho Srdca- teda jeho lásky - nechceme zostať len pri agitovaní pre lásku. To ani nie je potrebné, pretože ako píše sv. Augustín: „Niet človeka, čo by nemiloval, len je otázne, čo milujeme. Preto nás nik nebude nabádať, aby sme milovali, iba aby sme si volili, čo budeme milovať.“ Preto túžba správne milovať, to znamená správne a hodnotne žiť, nás privádza k Ježišovi. Veď naše obrátenie, celý náš kresťanský život i naše posväcovanie závisí od hlbšieho poznania Ježiša Krista. Poznania, ku ktorému sa dostaneme prostredníctvom jeho lásky, ktorej symbolom je jeho Srdce. Srdce, ktoré je živé a bije pre každého jedného z nás, bez výnimky. Kiežby úcta symbolu Ježišovej lásky prenikla náš život natoľko, žeby sme sa stali podobnými Ježišovi Kristovi vo vzťahoch k iným v slúžiacej láske. K tomu nech nám On sám pomáha svojím požehnaním.

                                               Mons. Ján Bučík,  farár

Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi -  Božie Telo

Aj napriek  súčasnej situácii, ktorá  nedovolila plné slávenie slávnosti Najsvätejšieho  Kristovho Tela a Krvi -  Božie Telo, bol zachovaný krásny zvyk v našej farnosti Cífer - nosiť kroj počas slávnostných príležitostí. Dnešný sviatok je oslavou daru Eucharistie a vyjadrením úcty k Spasiteľovi prítomnému pod spôsobom chleba a vína vo Sviatosti oltárnej. Ďakujeme všetkým za oživenie národných tradícií  a veríme, že  tento pekný zvyk  bude v našej farnosti oveľa častejším javom.

(pre zväčšenie klikni na obrázok)
                              
                                                                                                                                               

29. jún –  Slávnosť  sv. Petra a sv. Pavla, apoštolov

Katolícka Cirkev spojila sviatky svätých Petra a Pavla do jedného. Títo apoštoli síce nezomreli v ten istý deň ani v ten istý rok, ale ich životné cesty sú úzko späté. Obaja podstúpili mučeníctvo v tom istom meste. Iné podanie hovorí, že ich relikvie boli 29. júna r. 258 prenesené z hrobov, aby ich uchránili pred znesvätením pri cisárskej konfiškácii. Na základe tejto udalosti vzrástla úcta k týmto dvom apoštolom natoľko, že iné dáta o ich smrti alebo pohrebe upadli do zabudnutia.

Slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla je v Katolíckej Cirkvi prikázaným sviatkom. Znamená to, že sa nám v ňom ponúka niečo veľmi dôležité pre náš autentický kresťanský život. Vo všeobecnosti je o týchto svätcoch asi najviac známe to, že Peter bol prvým pápežom a Pavol sa obrátil a uveril v Krista po páde z koňa, keď prenasledoval prvých kresťanov. Je zaujímavé sledovať dielo Božej lásky v týchto tak rozdielnych mužoch a pritom nachádzať inšpiráciu pre svoj vlastný život.

Každý z nás pochádza z nejakého prostredia, kultúry, má rôzne vzdelanie. Nadchýnajú nás rozličné hodnoty, prirodzene túžime dosiahnuť čosi veľké. Cestu k tomu nám ukazuje Ježiš Kristus. Život v priateľskom spoločenstve s ním nám pomôže prekonávať vlastné i cudzie chyby, aj ťažké prekážky, a budovať jednu ľudskú rodinu spojenú pravou láskou. Naše talenty, vzdelanie a skúsenosti budú vzájomnými neoceniteľnými darmi. V blížnych nebudeme vidieť konkurentov nášho šťastia, ale bratov a sestry, ktorí nám k nemu pomáhajú. Autorita chápaná vo svetle viery nebude autoritou moci, ale lásky. Ľudské slabosti a chyby nebudú vhodným sústom na poníženie iného, ale príležitosťou rásť v milosrdnej láske, ktorej nás učí Ježiš. Tento štýl jeho života v nás – apoštoloch súčasného sveta – môže aj dnes pritiahnuť mnohých našich bratov a sestry na cestu radostného nasledovania Krista, a  napriek reálnym ťažkostiam s nádejou hľadieť do budúcnosti.

Autor: S. Lieskovský, (výber)




 

Modlitba apoštolátu sv. Cyrila a Metoda

Všemohúci a večný Bože, Ty si našim predkom poslal svätého Cyrila a Metoda, aby ich priviedli k  pravej viere. Prosíme ťa, pomáhaj nám, aby sme si verne zachovali dedičstvo otcov, statočne vyznávali svoju vieru, podľa nej aj žili a na ich orodovanie nám udeľ milosť, aby sa všetci kresťania zjednotili vo viere a láske. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Spolupatróni Európy

Na Slovensku sa sviatok  sv. Cyrila a sv. Metoda slávi 5. júla, v neslovanských krajinách 14. februára. Svätí Cyril a Metod boli vyhlásení za spolupatrónov Európy. Bratia sa narodili v meste Solún (Thessaloniké) v severnom Grécku, Metod okolo roku 815 a Konštantín v roku 827. Metod študoval právo, stal sa správcom veľkej byzantskej župy, ktorej obyvateľstvo bolo slovanské. Konštantín študoval v Carihrade na cisárskej škole spolu s budúcim cisárom Michalom III. Po skončení štúdií zastával vysoké funkcie. Bol bibliotekárom carihradského patriarchu a prednášal na cisárskej škole.Pre jeho vzdelanie ho označovali za „filozofa“. V roku 855 odišli bratia do kláštora na horu Olymp v Malej Ázii. Cisár Michal III. ich však čoskoro poslal ako poslov k Chazarom, ktorí mali svoje sídla medzi Čiernym a Kaspickým morom. Cestou sa zastavili na Kryme, kde našli pozostatky sv. Klementa, štvrtého pápeža, ktorý zahynul mučeníckou smrťou. Pozostatky neskôr preniesli do Ríma.V roku 863 cisár bratov poslal ako vierozvestov na Veľkú Moravu. Pre toto poslanie zostavili slovanské písmo (hlaholiku) a preložili do staroslovienčiny liturgické a biblické texty. Okrem hlásania evanjelia pripravovali mladých mužov na kňazstvo. V roku 867 odišli do Ríma, kde pápež Hadrián II. schválil ich činnosť a uznal staroslovienčinu ako liturgický jazyk. Konštantín, ktorý na sklonku života prijal meno Cyril, vstúpil v Ríme do kláštora, kde zomrel 14. februára 869. Pochovaný je v Bazilike sv. Klementa v Ríme. Pápež Hadrián II. vymenoval Metoda za apoštolského legáta a za arcibiskupa pre územie Veľkej Moravy. Cestou z Ríma ho však bavorskí biskupi zajali a väznili vo Švábsku. Sv. Metod zomrel 6. apríla 885 a pochovali ho v hlavnom moravskom chráme, dodnes však nie je jasné, kde sa presne nachádzal.



 



           Otvorme sa pôsobeniu Ducha Svätého

    Posvätné veľkonočné obdobie, ktoré sme slávili od Veľkej noci päťdesiat dní, sa završuje nedeľou Zoslania Ducha Svätého, ktorou si pripomíname, ako na Turíce zostúpil na apoštolov Duch Svätý. Tým sa zároveň začína začiatok evanjelizačného poslania medzi ľuďmi a národmi. On je Duchom tvoriacim, oživujúcim, Duchom múdrosti a lásky. Stretávame sa s ním v tajomstve krásy, každej dobrej myšlienky, v každom cite služby a čistej lásky. Stretávame sa s ním v tajomstve viery, evanjelia, v tajomstve Cirkvi. Veď čím by sme boli bez neho?! Otvorme svoje srdcia jeho pôsobeniu a pocíťme jeho tajomnú blízkosť a svätosť. Aby sme si jeho prítomnosť uvedomovali tak na Turíce, ako i vo všedných dňoch roka. Veľmi pekne to vyjadril pravoslávny metropolita Ignác Hazin, keď zdôraznil: „Bez Ducha Svätého je Boh ďaleko, Kristus zostane v minulosti, evanjelium len mŕtvou  knihou, Cirkev len organizáciou, autorita len panstvom, misie propagandou, kult len zaklínaním a kresťanské konanie len morálkou pre otrokov. Ale s Duchom Svätým sa zdvíha celý vesmír a vzdychá v pôrodných bolestiach Božieho kráľovstva. Zmŕtvychvstalý Kristus je tu, a tak evanjelium je silou života, Cirkev znamená trojjediné spoločenstvo, autorita je oslobodzujúcou službou, misie sú Turícami, liturgia je pamiatkou na to, čo nám Kristus zanechal, a tým je i ľudské konanie oslávené.“ Tieto dni, ktoré sú tak slávnostné a prežiarené slnečným jasom, sviežou prírodou i detským úsmevom a jasom, nech nám dodajú pre naše dni dosť síl a kresťanského optimizmu, aby sme stále cítili, že je tu niekto, kto nás má rad a je stále s nami. A s touto našou dôverou kráčajme každý deň životom.

                                                       Mons. Ján Bučík, farár

Stretnutie s Matkou

  pri májovej pobožnosti

Najobľúbenejšou pobožnosťou je nesporne májová. Svedčí o tom skutočnosť, že niet kostola či kaplnky, kde by sa cez tieto májové podvečery neschádzali ctitelia nebeskej Matky. Aká by to bola pobožnosť bez Loretánskych litánií ? Koľkokrát sa ich denne modlíme, ale nikdy nie sú také krásne ako v máji. Jednotlivé invokácie s prosbou „oroduj za nás“ sú najkrajšou rečou, ktorou sa prihovárame našej Matke. Bez zveličovania môžeme povedať, že radšej počúva nás - jej deti, ako anjelské zbory, ktorých krásu rečou nemožno vyjadriť. Asi tak, ako keď prídeme domov k svojej mame a ona počúva obľúbenú hudbu. Či to nevypne a radšej nepočúva nás, hoci náš hlas nie je zďaleka taký príjemný? To preto, že patríme jej a ona nám. „Hľa, matka tvoja - hľa, syn tvoj....“ (Jn 19,26-27). Žila tento život, v ktorom je toľko bolesti, nedorozumenia, nelásky i nepokoja. Ona ho však žila šťastne v plnení Božej vôle. Práve to sa chceme od nej naučiť. Preto prichádzame mnohí. Je Matkou Božou, Matkou Cirkvi, Útočiskom hriešnikov, Ružou duchovnou, dokonca i niekoľkonásobnou Kráľovnou, ale predovšetkým je našou Matkou. Matkou milujúcou, ktorá i po skončení pozemskej púte sa stará o svoje deti s materinskou láskou a je príčinou nádeje Božieho ľudu. Veriaci ľud chápe, že Mária to nie je pôvabný dodatok ku kresťanskému štýlu života. To je mocná Božia ruka, natiahnutá k zemi, k človekovi, ktorý túži po vykúpení. Len tak možno chápať slová sv. Bonaventúru: “ ,,Všetka chvála o Panne Márii nie prehnaná, ale naopak nedostatočná“. Dali sme ti, Matka, najkrajší mesiac, a tak si aj Kráľovnou mája. Veď matke patrí to najlepšie a najkrajšie. Dávame ti svoje srdcia a zasväcujeme tvojej ochrane naše životy, aj ľudí celého sveta. Veď všetci sú tvoje deti!                        

           Veľká noc a jej odkaz pre nás
 

Pohľad na hrob nás obyčajne vedie k pochmúrnym myšlienkam zániku. Celkom inak pozeráme na Ježišov hrob, ktorý je stredobod pozornosti kresťanov vo veľkonočnom období. A nielen v ňom. Nad jeho hrobom sa rozchádza naša viera a nevera. Je to rozhodnutie za alebo proti vzkriesenému Kristovi. Takto prejavovali apoštoli a vôbec prví kresťania svoj vzťah ku Kristovi. Jadrom hlásania evanjelia bola radostná zvesť o Ježišovi, ktorý vstal z mŕtvych. Sila lásky, ktorá vychádza z Ježišovho osláveného hrobu, otvorila nové rozmery životnej perspektívy ľuďom všetkých čias. Vidíme to na živote apoštolov pri stretnutí so Zmŕtvychvstalým, ktorý im vyšiel s láskou v ústrety navzdory ich nevere a otvoril im celkom nový svet. Svet Boha, ktorý nie je mŕtvy, ale žije. Od tejto chvíle sa ich svet zmenil: Z ustráchaného Petra sa stal neohrozený hlásateľ Božieho slova, ktorý neváha vystúpiť “ pred celý Jeruzalem“.Zo skupiny bojazlivých apoštolov sa stáva šík nositeľov nádeje a nového života, ktorých v tom úsilí nemôže zastaviť ani hrozba smrti. Sv. Ján Zlatoústy komentuje veľkonočné udalosti takto: „ Kríž urobil z rybárov a neučených mužov filozofov. Mnohí sa pokúšali vymazať z dejín meno Ukrižovaného, on však žije ďalej a rastie, kým oni zomreli a upadli do zabudnutia. Živí, ktorí bojovali proti „ mŕtvemu“, nemohli nič proti nemu urobiť.... Ako mohli dvanásti neučení mužovia začať také veľké dielo? Veď predtým žili svojim životom na nie veľmi významnom poste .“ Ďalej Ján Zlatoústy takto vysvetľuje: Keby neboli videli Zmŕtvychvstalého a nedostali tým najväčší dôkaz jeho moci, neboli by sa odvážili na takú nesmierne veľkú úlohu.“

Náš život s Kristom, „ ktorý už viac neumiera“ dáva našim ľudským túžbam a úsiliam celkom nový zmysel. Jeho veľkonočná cesta nám dáva silu a radosť z dávania a vieru, že naše dávanie a sebaobetovanie má aj vtedy zmysel, keď sa zdá nezmyselným. Je to ako drahocenné semeno, ktoré v týchto dňoch tajomne klíči, aby už o chvíľu prinieslo bohatú úrodu. Ježišovo veľkonočné: „ Nebojte sa! Ja som s vami.“ Je viac ako len  odkaz do sviatočných dní Veľkej noc. Vo svetle tohto radostného posolstva nech je slávenie Veľkej noci pre Vás prameňom nádeje, radosti a pokoja. Požehnané veľkonočné sviatky prajem.

                                                            Mons. Ján Bučík- farár

        Nedeľa Dobrého pastiera             

„Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený, bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“. (Jn 10,8-10)

Vždy bude stádo a vždy budú pastieri. A vždy budú zlodeji a zbojníci. Kedysi mali úlohu pastierov proroci, kňazi, učitelia Zákona. Dnes sú v Cirkvi povolanými pastiermi kňazi. Ale je ešte mnoho iných pastierov, povolaných i samozvaných, prorokov i falošných prorokov. Sú to rodičia, vychovávatelia, učitelia, spisovatelia, novinári, umelci, vodcovia, radcovia, priatelia..... A je medzi nimi mnoho falošných prorokov a mnoho zlodejov a zbojníkov. Také meno má pre nich Kristus, dobrý pastier. Môj Ježišu, aj ja ktorý to píšem alebo čítam, som pre kohosi pastierom. Keď nie pre iné, tak aspoň pre dobrý alebo zlý príklad. Ktosi pôjde za mnou a tým mi nevedomky zveruje úlohu a zodpovednosť pastiera. Komusi som starším bratom, priateľom, radcom, vodcom. Ak sa týmto bratom, priateľom, opusteným, zanedbaným a blúdiacim blížim “odinakiaľ“ a nie cez teba, som zlodej a zbojník. Ak sa k nim blížim, aby som nad nimi vládol, aby som si ich získal pre seba, aby som ulovil ich sympatiu a formoval ich podľa svojej a nie podľa tvojej podoby, som zlodej a zbojník. Môj Ježišu, ty si „brána k ovciam“. Ty si moja „ úzka brána“, cez ktorú neprejde ani pýcha, ani moc, ani ctižiadostivosť. K tvojim ovciam sa nesmiem blížiť „ odinakiaľ “, ale len cez tvoju očistnú bránu. Daj, aby som k nim pristupoval nie ako ku koristi, ale s úctou k vykupiteľskej krvi, ktorou si ich už poznamenal. Ako opatrne treba kráčať, keď viem, že dakto môže ísť po mojej stope. Ako opatrne a múdro treba rozprávať, keď viem, že pre dakoho môžem byť prorokom. Vstupnou i výstupnou bránou pre všetkých povolaných i možných pastierov je Kristus.  / z knihy Chlieb a Slovo, ThDr. Andrej Dermek sdb/

Kiežby sme boli kňazi aj dnešnému svetu dobrými pastiermi, ktorí budú ukazovať viac na Krista a menej na seba. Ďakujem všetkým, ktorí sa modlíte za kňazov . Sme niekedy „zaprášení“, ako smerová tabuľa pri ceste. Prepáčte nám to! Ale cieľ ukazujeme, kde chceme prísť spolu všetci.  NEZABUDNIME NA TO!  

            Nech Vám k tomu Boh udelí svoje požehnanie:   Mons. Ján Bučík- farár                                                                                                                                         

Kríž nás sprevádza celý náš život.

V znamení kríža sme pokrstení, v jeho znamení umierame v nádejí na večný život. Stretávame sa s ním na každom kroku- v chráme, v domácnostiach, pri cestách. Kríž je znamením nášho vykúpenia a spásy. Svet nevykúpili Kristove ruky pozdvihnuté k žehnaniu alebo hnevu, ale ruky pribité a kŕčovite sa zvierajúce na kríži. Svet nepresvedčili o Božej láske Kristove ruky, keď nimi žehnal, utišoval búrku alebo keď nimi vyháňal zlých duchov, ale keď boli prerazené klincami a poznačené krvou. Uvažovali ste niekedy o tom, či sa dá zmerať bolesť? Naučili sme sa merať výšku i váhu, rýchlosť i silu zemskej príťažlivosti. Ale existuje spôsob na meranie ľudskej bolesti? Lekári hovoria, že sa dá u každého človeka svojím spôsobom merať fyzická bolesť. A to až po určitú hranicu, za ktorou už človek pociťuje obrovskú, jedinú bolesť, ktorá sa už nedá viac vystupňovať. A čo s duševnou bolesťou? Dá sa zmerať veľkosť bolesti matky  a otca, ktorým zomiera milované dieťa, alebo nejakým iným spôsobom trpí? Tu sa neodvažujeme odhadovať veľkosť bolesti. A nie vždy by to bol správny odhad. Vieme totiž, že čím je človek tvrdší, bezcitnejší, tým menej sa ho dotýka duševné utrpenie. A čím je človek citlivejší a jemnejší, tým je zraniteľnejší. Dá sa povedať, že v tomto smere najviac trpí ten, kto má najväčšiu lásku. Do chrámu vstúpil otec tlačiaci pred sebou invalidný vozík, na ktorom sedela jeho asi 7-ročná imobilná ochrnutá dcérka- rozprával mi kamarát. Sedel v prítmí bočnej kaplnky. Otec vozík dotlačil až dopredu, zobral dieťa na ruky a položil ho na obetný stôl a položil ju naň. Chvíľu sa vrúcne modlil, potom  dcérku zobral naspäť do rúk, položil ju do vozíka a poberal sa k východu. Otca trochu myklo, keď ma zbadal. Pristúpil som k ním. „ Budem sa aj ja modliť za uzdravenie vašej dcérky...“ Ale ja som sa nemodlil a neprosil  za uzdravenie alebo zázrak, iba som priniesol našu spoločnú obetu, moju a Aničkinu, na jeho oltár a prosil som ho, aby nám dal síl niesť tento kríž v dôvere, že on je náš milujúci Otec. „ Nezmohol som sa na slovo, iba som bol schopný stisnúť mu chlapsky ruku.  Toto je dôvera v Pána, ktorá nám pomáha kráčať životom v našich telesných a duševných bolestiach.  Nech pohľad na kríž v týchto dňoch nám pomáha uvedomiť si pokoru a odovzdanosť, s akou znášal Ježiš svoje umučenie a utrpenie pre našu spásu. Prosme aj o novú silu do zápasu s ťažkosťami, s vlastným krížom.     

Mons. Ján Bučík- farár.




 

Pôstne obdobie

V živote sa učíme mnohé veci. Získavame skúsenosti. Vymieňame si ich a potom úprimne žasneme: Kto Ťa to naučil? Odkiaľ to vieš? Kam na to chodíš? Treba učiť človeka, aby sa naučil hladovať? Je to absurdné. Hlad sa prihlási sám. Veľmi rýchlo na to prídeš. Nemusíš mať školy. Škvŕkanie v žalúdku je jasným signálom, že potrebuje doplniť. Ako potom vysvetlíme, že liturgia pôstneho obdobia prosí Boha, aby v nás vzbudil hlad po duchovných hodnotách? Hlad po duchovných hodnotách je predsa len niečím iným ako hlad po telesnom pokrme. Duchovnému hladu treba dopomôcť. Je to dar. Nemá ho každý. Po duchovných daroch treba doslova prahnúť, prekonávať prekážky, boriť sa s vlastnou pohodlnosťou, vybojovať si čas, utiecť od počítača, zahodiť bulvár či horoskopy, urobiť stop prázdnym rečiam a neperspektívnym a nemorálnym vzťahom, trpezlivo sa modliť, konať skutky kajúcnosti a vybojovať si  túžbu po duchovných daroch. Niektorí ľudia duchovný hlad ani nepoznajú. Myslíte, že za to majú prázdne žalúdky? To asi nie. Iba prázdne slová a prázdne srdcia. V pôstnom období si všetci dobre ukrojme z duchovných dobier Ježiša a Cirkvi!

Požehnané pôstne obdobie prajem Vám i sebe, aby nás Boh naplnil pravým poznaním seba a väčšou láskou k Bohu. Nech nám v tom Boh pomáha a žehná.

 

                                                         Mons. Ján Bučík, farár

Sviatok Kristovho svetla pre náš život

                 Aj keď zimné večery majú svoje čaro, predsa v januári túžobne očakávame, kedy pominú a deň sa bude predlžovať. Preto je nám vítané nielen úslovie: Na Hromnice o hodinu více, ale dobre  nám padne, keď je tomu skutočne tak. Svetlo, láska k svetlu a vyhýbanie sa tme máme v krvi. Preto aj spájame skúsenosti, ktoré máme so svetlom a tmou. Šťastné dni sa nám zdajú akoby slnečné, dobré skúsenosti sú jasným svetlom, zlé zas akoby šerom nášho času. Dobrý človek vyžaruje radosť, zatiaľ čo zlý budí dojem pochmúrnosti. Svetlo je pre nás základným životným prvkom. Aj z tohto pohľadu lepšie chápeme pravdu evanjelia, že Kristus je pre nás svetlom sveta. Toto svetlo je pre nás oveľa dôležitejšie ako prirodzené svetlo. V Jánovom evanjeliu je Ján Krstiteľ svedkom Krista pravého svetla. Kristus sa v Jánovom evanjeliu nazýva: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“. /Jn 8,12/. Naša radosť sa iste zreteľne odrážala pred niekoľkými týždňami počas vianočného obdobia. Aj vianočné svetlá v našich rodinách, kostoloch, na námestiach chceli nám pripomenúť Ježiša ako pravé svetlo. Kristus ako božské svetlo prišiel medzi nás! Áno, je to on, ktorého na štyridsiaty deň po narodení nazval staručký Simeon v jeruzalemskom chráme:“ svetlom na osvietenie pohanov“/ Lk 2,32/. V Jeruzaleme, ako je známe, už od 4.stor.sa konala v tento deň procesia svetla. Na Hromnice si v mnohých našich chrámoch posvätíme sviece a ich zapálením si pripomenieme túto radostnú skutočnosť: Kristus je svetlom nášho života. Dovoliť Ježišovi vstúpiť do nášho života, aby prežiaril každú jeho oblasť je cesta k plnohodnotnému životu. A pre mnohých z nášho okolia sa tak stane svetlom, a to aj vtedy, keď život je ťažký a bez perspektívy. Hovorí o tom aj tento príbeh: V roku 1964 na klinike vo Švajčiarsku vo veku 60 rokov zomrel herec a režisér ErnstGinsberg. Na vrchole jeho kariéry ho postihla nevyliečiteľná choroba. Ochrnul a postupne strácal reč. Počas dlhých mesiacoch pokračujúcej choroby písal aj modlitby vo forme veršov. Jedna nesie názov Denná modlitba v chorobe. Azda by sa mohla pre nás stať vzorom ako sa otvárať pre Božie svetlo. Hovorí sa v nej: „ Prosím ťa, Pane, o veľkú silu vydržať tento malý deň, aby som na veľkej ceste k tebe mohol postúpiť o malý krok dopredu.“ Každý deň ideme v ústrety novému dňu. Je to čas nového rozhodnutia sa pre Krista, pre svetlo v tmách sveta a nášho života. Želám Vám drahí moji, aby aj ten Hromničný deň, ale aj tie ďalšie, boli prežiarené Božím svetlom.

                                                                                            Mons. Ján Bučík,  farár

O jeseni života

Jeseň svojou krásou, ale aj upla­kanými dňami v mnohom pripo­mína život v jeho neskoršej čas­ti. Právom ktosi výstižne nazval starobu jeseňou života.

Starý', to má všeobecne prí­chuť: chorý, unavený, opotrebova­ný, nepotrebný. Byť starý, to je pre mnohých naozaj kríž. Preto zák­ladnou otázkou v neskorších ro­koch je často: Načo som ešte dob­rý? Načo som ešte tu? Už ma nik nepotrebuje, som na ťarchu tým, čo sa musia o mňa starať. Staroba má však aj potešiteľné stránky. Biblia k tomu počíta životnú múdrosť, poznanie života v jeho realite, ale aj vieru, ktorá je posilnená mnohorakými životnými skúškami a utrpením a ktorá cíti a vidí stále viac a viac. Preto po­známe aj dosť starých ľudí, ktorí sú vyrovnaní, ba často aj pre druhých povzbudením. Mám pred očami mnohých starých ľudí s ružencom či modlitebnou knižkou v ruke, ktorí sa hodiny a hodiny modlia za svo­jich drahých, ale aj za ľudí nezná­mych a vzdialených. Jeden mladý muž mi povedal: Ráno keď odchá­dzam do práce, mama mi dá po­žehnanie a povie, budem sa za teba cez deň modliť." Viete, aké je to pre mňa veľké povzbudenie a dostatok sily uniesť bremeno dňa? Možno si ani neuvedomuje akú veľkú a osož­nú činnosť pre mňa koná."

V jednom časopise bola uverej­nená modlitba staršej ženy: Pane, vieš lepšie ako ja, že zo dňa na deň starnem a jedného dňa budem stará. Zachráň ma od veľkej náružvosti chcieť dať do poriadku záleži­tosti druhých. Nauč ma rozmýšľať, ale nie premrhať čas zbytočným hútaním. Byť nápomocná, ale nie diktátorská, že všetko musí byť po mojom. Nauč ma mlčať o svojich chorobách a ťažkostiach. Chuť opi­sovať ich aj zveličovať rastie z roka na rok, ale zároveň prosím o trpezlivosť vypočuť si katalóg chorôb iných. Neodvažujem sa prosiť o lep­šiu pamäť, len o trochu viac skrom­nosti a trochu menej istoty, keď sa nezhoduje moja pamäť s pamäťou iných. Nauč ma úžasnej múdrosti, že sa môžem aj mýliť. Viem, že nie som svätá, ale starý uhundraný človek je korunným dielom zla. A, Pane, nauč ma objaviť na druhých ľuďoch veľa dobra a daruj mi krásny dar im to aj povedať."

K tejto modlitbe poviem rád Amen a vám všetkým, ktorí ste v pokročilejšom veku, alebo pre­žívate chorobu a iné ťažkosti, pra­jem často hŕstku milých ľudí okolo seba a tu i tam úsmev nad sebou. Nech vám Boh žehná a Panna Mária vás ochraňuje v každom dni vášho života, aj tých, ktorí sa o chorých a starých ľudí starajú s veľkou láskou.

 

Prevzaté: Mons. Ján Bučík, Trnavská arcidiecézna charita 


        Akí sme po sviatočných dňoch?

Po vianočných, novoročných a trojkráľových sviatkoch opäť vstupujeme do všedných dní. Nie sú už plné svetiel, lesku a dobrôt každého druhu. Vianočné stromčeky skončia na smetisku. Vyhodili sme do kontajnerov fľaše od šampanského, ba niektorí sme si už vyliečili aj choré žalúdky. Mnohí sú dokonca šťastní, že sviatky už skončili. Niektorí aj sklamaní zo spôsobu prežitia predchádzajúcich dní. Možno i preto, že s čarom sviatočných dní sme sa rozlúčili aj s hodnotami, ktoré sú pre tieto dni príznačné. Opäť sme sa vrátili do starých koľají aj v medziľudských vzťahoch, s ktorými nie sme spokojní. Opäť sa stretávame s hrubosťou každého druhu v dopravných prostriedkoch, neochotou v obchodoch, nervozitou v úradoch. Znovu sa prejavuje v spolužití neúcta, podozrievanie, závisť... Akoby sme všetci ešte pred pár hodinami či dňami s rozžiarenými očami a srdcom plným lásky v kruhu svojej rodiny boli inými. Či to, čo sme prežívali v okruhu týchto dní, bolo neúprimné, falošné?. Máme azda hodiť rukou: život je už taký - čo sa dá robiť?

Ak nám, milí priatelia, na Vianoce alebo Nový rok vypadla slza z očí, ak sme cítili vo svojom srdci- dojatí láskou svojich najbližších- novú, neznámu hodnotu a bolo nám fajn, nebola to ilúzia. Tento stav blaženosti signalizoval, že v našom živote by to mohlo byť aj ináč, ako doteraz. Že tieto hodnoty by naozaj mohli, ba mali byť trvalým prejavom. Príchodom Ježiša Krista sme sa stali totiž natoľko novým stvorením v láske, že pochybovať o tejto skutočnosti znamená nepochopiť Evanjelium. Iste, keby nestál za Ježišovým životom Boh a keby nemohol povedať: „ Milujte sa, ako som ja miloval vás“, bolo by Ježišovoposolstvo len frázou bez pevného základu. My mnohí vieme, že za Ježišovým životom je skutočne Boh, ktorého môžeme nielen volať, ale aj k nemu ísť ako k Otcovi. Preto jediným ukazovateľom nášho života, a teda správneho vývoja a pokroku má byť láska. Prijmime túto výzvu, ktorá je oveľa viac ako vianočná. Možno v tomto duchu aj v dnešný, alebo aj tie ostatné dni v roku zažijeme čaro Vianoc i napriek tomu, že už sú podľa kalendára dávno za nami.

                                                           Mons. Ján Bučík, farár

 

            Modlitba novoročného požehnania

Milosrdný a dobrý Bože, daroval si nám nový rok. Všetko nové nás priťahuje. Aj Ježiš hovorí o novom víne, ktoré treba naliať do nových nádob, o novej zmluve, ktorú s nami uzatvára, o novom prikázaní lásky. V nových veciach tkvie prísľub slobody a diaľavy, otvorenosti a nádeje, no z nového sa veľmi rýchlo môže stať staré, keď sa objavia prvé fľaky. A potom to už nie je nové. Požehnaj tento nový rok, aby nás priviedol do nových priestorov času, ktorý budeme prežívať. Daj, nech naše duše prežiari pôvodný a ničím neskalený lesk a ochraňuj aj v nás to nové a neporušené pred každou búrkou. Nedovoľ nám upadnúť do tých istých chýb, ale daj, nech si zachováme v sebe to nové, čo nás môže viac priblížiť k tebe a ľuďom. Myslíme aj na všetkých ľudí, s ktorými sa v novom roku stretneme. Požehnávaj naše stretnutia. Nech sú úprimné a plné pokoja a lásky. Modlime sa za tých, ktorí sa boja toho, čo im prinesie nový rok. Možno sa boja, že prídu o prácu a nebudú mať z čoho žiť. Naplň ich srdce dôverou, že nezostanú sami, že sa o nich postaráš a pošlem im ľudí, ktorí im pomôžu. Vo svete, aj napriek brutalite a násiliu je aj veľa dobrých ľudí, ktorým pomoc nie je cudzia. Modlíme sa za chorých a trpiacich, pre ktorých lôžko je denným stavom prežívania života. Nech si nezúfajú ani v tomto položení. Požehnávaj náš svet a chráň ho pred katastrofami a vojnami. Daruj všetkým ľuďom nové srdce, srdce plné pokoja a lásky. Amen.                                                                                                                                                                                                                                            zdroj: internet   


               Boh prichádza do nášho života

Vonku pred dverami nazval spisovateľ Borchert svoj príbeh. Vojak Beckmann prichádza po vojne zo zajatia domov. Všetko sa mu zdá ťažké. Nevyzná sa v novej situácii. Vonku pred dverami zostáva aj u svojej ženy, ktorá ho nevpúšťa do ich spoločného bytu. Už ho nečakala, už žije s iným. Už svojím vonkajším zjavom - väzenský mundúr, staromódne okuliare - je Beckmann nesympatický. Ostáva vonku - pred dverami. Kazateľ Albert L. Miorin hovorí, že tento príbeh ho napadol, keď čítal vianočné evanjelium. Tu sa opisujú Vianoce triezvo a vecne. „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“  (Jn 1,11). Preč je celá romantika. Tu sa hovorí, čo sa skutočne stalo. Ale, čo je jeho vlastníctvo? Z kontextu vyplýva: všetko - čo vzniká od začiatku. Celá zem. Budeme sláviť Vianoce, Boží príchod v jeho Synovi Ježišovi Kristovi. Celý svet bude oslavovať. Ale mení sa niečo? Zmenilo sa voľakedy niečo kvôli Vianociam? Nastálo? Svet sa bude metať pozajtra opäť medzi terorom a násilím, utrpením a vraždou. Strach pred budúcnosťou zostáva. Bezdomovci a vysídlenci nebudú ani zajtra obľúbenejší a vítanejší ako predvčerom. Nedôvera medzi Východom a Západom ostáva napriek všetkej námahe. Nevládne ani dobrotivosť a srdečnosť, ani odpúšťanie, ani trpezlivosť, ale egoizmus, nenávisť a boj. Nie vianočný pokoj, ktorý Ježiš chcel priniesť, ani zriekanie sa násilia a bratskosť určujú našu dennú politiku, naše hospodárstvo, našu ľudskosť, ale úsilie o moc, peniaze a zisk. Čo Boh chce - tak často hovoríme - čo jeho slovo hovorí, to sa nedá žiť. To príliš veľa vyžaduje. Nemôžeme sa z dneška na zajtra obrátiť. A ostatne, nech sa Cirkev stará o svoje veci a nech nechá svet na pokoji. Ale smieme to? Nemusíme posolstvo, že nás Boh miluje, že chce lásku a pokoj, že jeho starosť patrí všetkým ľuďom, neustále volať do sveta? Smieme nechať Boha vonku? Vonku, vzdialeného od všetkých tých záležitostí? Táto Zem je jeho dar, jeho stvorenie. V Ježišovi nám ukázal, že tu je možná záchrana a spása. Ale svet sa vtedy nedal osloviť. Nemali miesto pre človeka stojaceho mimo. Nedostal právo žiť. Nechceli si dať porušiť vlastné kruhy. Boh zostával vonku pred dverami. Aj u nás tam zostáva? V našom živote? Alebo ho vpustíme počas adventných a vianočných dní? Bol aj pri tých veľkých, drahých prípravách? Však sme robili, čo sme mohli. Lietali sme hore-dole podľa našich predstáv. Nakupovali, vyzdobovali, postavili jasle, rozposlali vianočné pozdravy, SMS. Ale kde zostával Boh? Skrytý za kopou darčekov? Možno sa niekedy aj pýtame: Ako ho vlastne prijať? Nuž, Boha nemôžeme prijať ako vec, ktorú prijímame pri domových dverách a potom postavíme na regál. Prijať Boha, na to treba prípravu, ticho, vytvorenie priestoru. Musí exitovať v mojom živote preňho miesto v mojej práci, v mojom každodennom živote. Potrebujeme čas na modlitbu, na stretnutie sa s ním vo sviatostiach, v spoločenstve v jeho chráme. Využime aj tento čas na jeho PRIJATIE. Boh prichádza k nám - denne, v každú hodinu, v mnohých ľuďoch, veciach, stretnutiach - ako dar. Otázka ale ostáva: Beriem ho do svojho života, alebo ho nechávam stáť pred dverami? V modlitbe budem prosiť, aby sme mu otvorili dvere svojho srdca.

Radostné a požehnané Vianoce Vám všetkým praje       Mons. Ján Bučík-farár.

Objavme čaro adventu
 

Čarovné, neopakovateľné obdobie pred najkrajšími sviatkami roka je opäť tu. Tešia sa už teraz nane hlavne deti. Ani dospelí nie sú uchránení od nálady predvianočné očakávania. Atmosféra týchto dní nenechá nikoho ľahostajným. Všetci - nazvime sa ľuďmi dobrej vôle, ktorí chceme prežiť sviatočné chvíle v ich pôvodnom duchu a nechceme ich vymeniť za falošné dni sladkého ničnerobenia, nemôžeme nepočuť výzvu k opravdivej príprave na Vianoce. „Pripravte cestu Pánovi! Vyrovnajte mu chodníky“ ( Mt 3,3). Vychádza z úst muža askézy, Ježišovho predchodcu a kazateľa prvého adventu, Jána Krstiteľa. Adventné dni sa tak pre nás stávajú nielen obdobím horúčkovitých nákupov, nestáleho zhonu, ale predovšetkým očakávaním veľkej nádeje a vykročením za ňou. V tomto zmysle si uvedomujeme, že všetky naše úbohosti, nerovnosti na našej životnej ceste, do ktorých sme upadli, nie sú pre nás totálnou beznádejou, bezvýchodiskovou situáciou. Je tu možnosť vyjsť z jamy nášho pádu. Upriamiť životný smer. Sme totiž na ceste. Každý nový krok je šancou. Nech nerovnosti na našej ceste boli akokoľvek veľké, vždy sú v tomto duchu malicherné. Ak je z našej strany ochota na tejto nerovnosti spolupracovať, to znamená vrátiť sa k sebe, byť sebou samým. Teda objaviť v sebe opäť štipku dobra, aby sa mohla vo svetle vianočnej hviezdy zaskvieť v plnom lesku. Advent pre nás znamená výzvu k prebudeniu, aby sme neprespali veľkú príležitosť , ktorá sa nám núka, aby sme tak prestúpili z tmy do svetla, z noci do dňa. Dôležité je pri tejto rekonštrukcii našej životnej cesty neustále živiť vedomie, že naša cesta, na ktorej odstraňujeme jednotlivé kazy, vedie ku vznešenému cieľu. Áno, milí priatelia, adventný čas je pozvaním k plnšiemu životu- k vianočným hodnotám, ktoré nie sú ohraničené žiadnym časovým úsekom. Požehnaný adventný čas, Vám v modlitbe vyprosujem a žehnám.

                                                                      Mons. Ján Bučík, farár

Kajúci lotor

Svätý Dismas (z gr. dysme, t.j. umierajúci) je meno, ktorým býva tradične označovaný zločinec ukrižovaný s Ježišom Kristom visiaci na kríži po Kristovej pravici. Po prvý raz sa s jeho menom stretávame v apokryfnom Nikodémovom evanjeliu z 2. storočia. Pri Ježišovom ukrižovaní boli spolu s ním popravení aj dvaja zločinci a ich kríže vztýčili po oboch stranách kríža, na ktorom visel Ježiš Kristus. Kým zločinec po Kristovej ľavici (podľa kresťanskej tradície sa volal Gesmas) provokoval a žiadal, aby Ježiš, ak je Mesiáš, zachránil seba aj ich, lotor umierajúci po Kristovej pravici, vedomý si svojich previnení, ho zahriakol:
„Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si takisto odsúdený? Lenže my spravodlivo dostávame zaslúžený trest, ale on neurobil nič zlé.“ Lk 23,40-41

Vzápätí Ježiša požiadal, aby naňho pamätal po príchode do „svojho kráľovstva“. Ježiša zločincove slová natoľko dojali, že napriek nesmiernemu utrpeniu a krutým bolestiam ho ubezpečil: „Amen, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Lk 23, 43

Tieto Ježišove slová, zaručujúce jeho spásu, znamenali, že Dismas bol prvým z ľudí, ktorý vstúpil do Kristovho kráľovstva. Súčasne týchto pár viet stačilo, aby ho cirkev začala pokladať za svätého.


 

                                         Myšlienky na november


Predovšetkým mesiac november so sviatkom Všetkých svätých, a s dňom Dušičiek nasmeruje nielen naše myšlienky, ale aj naše kroky na cintorín. Pričom snáď musíme konštatovať, že počet našich priateľov a známych na tej druhej strane života sa behom roka zväčšil. Táto konfrontácia smrti nás núti rozmýšľať o smrti, a to nielen o smrti iných, ale aj o vlastnej. Keď však myslíme na smrť, mali by sme myslieť aj na život. Život a smrť patria totiž nerozlučne spolu, ako obe strany medaily. A hoci to znie paradoxne, ale len tvár v tvári smrti získava život zmysel a na druhej strany získava smrť života hodnotu. Keby sa však nemali život a smrť iba obmedziť na rovinu biologickú, treba myslieť pri rozmýšľaní o živote a smrti aj na Boha. Bez toho tretieho zostali by život a smrť biologickým procesom a človeku by malo stačiť tvrdenie: Rastliny musia uhynúť, zvieratá majú svoj koniec, aj my ľudia raz zomrieme. Keď sa rovná naše zomieranie, naša smrť smrti rastlín a zvierat, aký ďalší zmysel okrem biologického by potom ešte mal náš život? – pýtame sa. Naozaj, človek sa narodí, rastie, učí sa, pracuje vo svojom povolaní, zakladá si rodinu, vychováva deti, ide do penzie a čaká... Na čo? Na smrť? Podobne ako na jeseň čaká list na strome na odpadnutie?

Ak by to bolo tak, náš život by bol veľmi úbohý a veľmi obmedzený. Podobal by som sa asi myši v mini rozprávke od Františka Kafku, ktorá vbehne do pasce. Pasca, ktorú treba pripodobniť smrti, zaklapne a tým je s nami koniec tak ako s myšou. Naša životná cesta by bola ako čisté splnenie biologických a existencionálnych potrieb. Že sa človek bráni proti takému chápaniu života smrti vo svojom vnútri, nesmie nikoho udivovať.

Aj keď nemôžeme rukolapne na základe vedeckých, či iných dôkazov predložiť sebe a iným, že je to so smrťou ináč, ako nás o tom presvedčuje prirodzené poznanie, predsa naše poznanie sa zakladá na nádeji v Ježiša Krista: v jeho smrti a predovšetkým v jeho zmŕtvychvstaní. Na tom pozadí získava aj náš život, všetko, čo robíme, svoj zmysel. Netočíme sa v kruhu ako guľa, ktorá bola vhodená narodením do života, aby bola smrťou z kruhu vytiahnutá, ako to chápe francúzsky existencialista a filozof J. Paul Sartre, ale chápeme svoj život ako cestu, ako putovanie do domu Otca. Od neho sme vyšli, on nás povoláva k životu na tomto svete a k nemu sme na ceste. Podobne ako syn zo známeho Ježišovho podobenstva, ktorý vyšiel z otcovho domu, ale sa do toho domu vrátil. O veľkom ruskom spisovateľovi Dostojevskom sa rozpráva, že si dal prečítať na smrteľnej posteli práve túto udalosť. O rovnakej pravde svedčí nápis, ktorý som si mohol prečítať na jednom cintoríne: Z tvojej ruky do tvojej ruky. Kto chce svoj život chápať ako cestu z jednej ruky do druhej – Božej, pre toho musia mať zmysel obidve hodnoty: život a smrť. Nie sú ani bez zmyslu, ani banálne.

Sme dnes vo veľkom nebezpečí, aby sme nestratili uprostred uponáhľaného života to podstatné, ba to najpodstatnejšie: večný život. Som presvedčený, že aj správne prežitie týchto „dušičkových“ dní so svojou zvláštnou atmosférou, v ktorej chceme s úctou myslieť na našich blízkych vo večnosti, obohatia aj nás žijúcich.

 

 

            Sviatok všetkých svätých

Mama so synčekom sa na prechádzke zastavili v kostole. Slnečné lúče presvitajúce cez mozaiky umiestnené vo svätyni, dávali postavám svätých, ktoré znázorňovali, svetlo, žiaru a život.

Synček sa spýtal: „Mama, kto sú títo?“  „To sú svätí.“ vysvetľuje mama synovi. Teraz už viem, kto sú svätí - Svätí sú ľudia, cez ktorých žiari svetlo! - povedal chlapec.V tejto jeho odpovedi odznela výstižná, presná charakteristika svätých, a svätosti.

Snažme  sa aj my  žiť tak, aby raz toto o nás mohli povedať iní. Skúsme prinášať svetlo druhým a žiariť pre Božiu Lásku.

 


        Spomienka na všetkých verných zosnulých (Dušičky)

Nastal čas, keď viac ako inokedy myslím v modlitbách na mojich drahých zosnulých a prosím za ich duše. Vždy, keď strácam milovanú osobu,  som na zádušnej svätej omši a pohrebe, stojím nad hrobom či pri cintorínskom kríži, uvedomujem si vlastnú zraniteľnosť. Vtedy si v mysli preberám, ako konám vo svojom živote. Čo by som mohol urobiť lepšie, a v čom by som sa mal úplne zmeniť. Uvedomujem si, že mám ešte čas. Ale koľko? Možno rok, mesiac, týždeň či deň a možno už iba hodinu. Mám čas, ktorý mi dáva vzkriesený a oslávený Pán, aby som sa stihol pripraviť, aby som mu - keď príde moja jeseň – mohol odovzdať zdravú a  hojnú úrodu, dobré skutky, ktoré majú hodnotu pre večnosť.

Prejde určité obdobie a znova nadíde jeseň a s ňou dušičkový čas. Možno niekto iný zastane pri mojom hrobe. Pomodlí sa a zamyslí nad svojím životom.


               Myšlienky na november

Predovšetkým mesiac november so sviatkom Všetkých svätých, a s dňom Dušičiek nasmeruje nielen naše myšlienky, ale aj naše kroky na cintorín. Pričom snáď musíme konštatovať, že počet našich priateľov a známych na tej druhej strane života sa behom roka zväčšil. Táto konfrontácia smrti nás núti rozmýšľať o smrti, a to nielen o smrti iných, ale aj o vlastnej. Keď však myslíme na smrť, mali by sme myslieť aj na život. Život a smrť patria totiž nerozlučne spolu, ako obe strany medaily. A hoci to znie paradoxne, ale len tvár v tvári smrti získava život zmysel a na druhej strany získava smrť života hodnotu. Keby sa však nemali život a smrť iba obmedziť na rovinu biologickú, treba myslieť pri rozmýšľaní o živote a smrti aj na Boha. Bez toho tretieho zostali by život a smrť biologickým procesom a človeku by malo stačiť tvrdenie: Rastliny musia uhynúť, zvieratá majú svoj koniec, aj my ľudia raz zomrieme. Keď sa rovná naše zomieranie, naša smrť smrti rastlín a zvierat, aký ďalší zmysel okrem biologického by potom ešte mal náš život? – pýtame sa. Naozaj, človek sa narodí, rastie, učí sa, pracuje vo svojom povolaní, zakladá si rodinu, vychováva deti, ide do penzie a čaká... Na čo? Na smrť? Podobne ako na jeseň čaká list na strome na odpadnutie?

Ak by to bolo tak, náš život by bol veľmi úbohý a veľmi obmedzený. Podobal by som sa asi myši v mini rozprávke od Františka Kafku, ktorá vbehne do pasce. Pasca, ktorú treba pripodobniť smrti, zaklapne a tým je s nami koniec tak ako s myšou. Naša životná cesta by bola ako čisté splnenie biologických a existencionálnych potrieb. Že sa človek bráni proti takému chápaniu života smrti vo svojom vnútri, nesmie nikoho udivovať.

Aj keď nemôžeme rukolapne na základe vedeckých, či iných dôkazov predložiť sebe a iným, že je to so smrťou ináč, ako nás o tom presvedčuje prirodzené poznanie, predsa naše poznanie sa zakladá na nádeji v Ježiša Krista: v jeho smrti a predovšetkým v jeho zmŕtvychvstaní. Na tom pozadí získava aj náš život, všetko, čo robíme, svoj zmysel. Netočíme sa v kruhu ako guľa, ktorá bola vhodená narodením do života, aby bola smrťou z kruhu vytiahnutá, ako to chápe francúzsky existencialista a filozof J. Paul Sartre, ale chápeme svoj život ako cestu, ako putovanie do domu Otca. Od neho sme vyšli, on nás povoláva k životu na tomto svete a k nemu sme na ceste. Podobne ako syn zo známeho Ježišovho podobenstva, ktorý vyšiel z otcovho domu, ale sa do toho domu vrátil. O veľkom ruskom spisovateľovi Dostojevskom sa rozpráva, že si dal prečítať na smrteľnej posteli práve túto udalosť. O rovnakej pravde svedčí nápis, ktorý som si mohol prečítať na jednom cintoríne: Z tvojej ruky do tvojej ruky. Kto chce svoj život chápať ako cestu z jednej ruky do druhej – Božej, pre toho musia mať zmysel obidve hodnoty: život a smrť. Nie sú ani bez zmyslu, ani banálne.

Sme dnes vo veľkom nebezpečí, aby sme nestratili uprostred uponáhľaného života to podstatné, ba to najpodstatnejšie: večný život. Som presvedčený, že aj správne prežitie týchto „dušičkových“ dní so svojou zvláštnou atmosférou, v ktorej chceme s úctou myslieť na našich blízkych vo večnosti, obohatia aj nás žijúcich.

 

Ruženec - najmilšia modlitba

Mesiac október je už celé stáročia zasvätený myšlienke sv. ruženca. Kto však pozná aspoň trocha život dnešných kresťanov, môže pozorovať, že veľa ľudí síce siaha po tejto forme modlitby, ale zároveň mnoho kresťanov nielenže nevlastní ruženec, ale má k tejto modlitbe veľmi ďaleko. Prečo sa ruženec dnešnému človeku odcudzil? Jeden z dôvodov môže byť aj ten, že ju dobre nepozná a nikdy nezakúsil jej tiché ovocie. Veľký pápež svätý Ján Pavol II sa veľmi rád  modlieval celých pätnásť desiatkov - teda celý veľký ruženec a o ňom napísal: „Ruženec je mojou najmilšou modlitbou. Je to nádherná modlitba! Očarujúca svojou prostotou i svojou hĺbkou. V tejto modlitbe mnoho ráz opakujeme slová, ktoré počula Panna Mária, keď sa jej prihovoril archanjel alebo jej príbuzná Alžbeta. K týmto slovám sa pripája celá Cirkev. Možno povedať, že ruženec je určitým spôsobom komentár- modlitba poslednej konštitúcie Lumengentium II. vatikánskeho koncilu. Ide o kapitolu, ktorá sa zaoberá zázračnou prítomnosťou Božej Matky v tajomstve Krista a Cirkvi.“ A skutočne, na pozadí slov „ Zdravas Mária“ sa pred naším duchovným zrakom odohrávajú základné udalosti Kristovho života. Tieto udalosti sa skladajú do celku, vytvoreného tajomstvami sv. ruženca. Cez ne sa dostávame do živého spojenia s Kristom, a to takpovediac skrze srdce jeho Matky. Naše srdce zároveň môže v týchto desiatkoch ruženca obsiahnuť všetky skutočnosti, ktoré tvoria život jednotlivca, rodiny, národa, Cirkvi a ľudstva. Teda osobné záležitosti i záležitosti našich blížnych, osobitne tých, ktorí sú nám najbližší a ktorých nosíme vo svojom srdci. V tejto jednoduchej modlitbe ruženca tak zaznieva rytmus ľudského života.“ Istotne je veľa dôvodov na to, aby sme po tejto osvedčenej forme modlitby siahli, a to nielen v tieto októbrové dni, ale počas celého nášho života.

 

Socha Panny Márie Bolestnej s mŕtvym Kristom v náručí (tzv. pieta) je pravdepodobne najstaršou zachovanou hnuteľnou sakrálnou pamiatkou v našej obci. Kostolná kronika Liber ecclesiae oppidi Cziffer zaznamenáva, že po požiari v Cíferi, ktorý vypukol na Hornom konci 12. marca 1638 o 21. hodine, v obci nezostal ani jeden celý stĺp. Do tla zhorel aj farský kostol, neporušená zostala len socha Panny Márie, ktorá sa neskôr dostala na oltár do kostola a potom do kaplnky na Vyšlahanom, pri ceste do Jablonca. V súčasnosti je umiestnená na fare. V roku 1989 ju reštauroval Juraj Hradský. V Správe o reštaurovaní rezbárskeho diela Pieta cituje akad. sochára Farkaša, ktorý datuje toto dielo až do druhej polovice 17. storočia. Napriek tomuto datovaniu je socha viacerými autormi stotožňovaná s pietou, ktorá odolala požiaru v roku 1638.

 

Tie šaštínske zvony k sebe nás volajú

 

            Týmito slovami začína známa pútnická pieseň. Aj tento rok, ako už celé storočia, putovali veriaci do Šaštína, k nohám Sedembolestnej. Ctihodný pápež Pavol VI. o tomto fenoméne píše v apoštolskom liste Quam pulchra: „Táto svätyňa je chýrečná, lebo patrí celému slovenskému národu. (...) Prichádzajú pred starodávnu sochu preblahoslavenej Panny Márie Sedembolestnej a vo vrúcnych modlitbách jej vylievajú svoje žiale a strasti.“

            O tom, že Panna Mária nenechala nevypočuté úprimné prosby veriacich, svedčia mnohé uzdravenia na jej príhovor. V roku 1751 vydali paulíni knihu Nová hviezda uhorskej krajiny, ktorá obsahuje viaceré svedectvá o zázračných uzdraveniach. Pri 250. výročí jej vydania v roku 2001 ju J. Fríbort prepísal zo švabachu a vydali ju otcovia saleziáni.

            V knihe je zaznamenané aj svedectvo o uzdravení istého Jozefa Stanislava z Cífera. Tento približne 24-ročný Cíferčan osem týždňov trpel silnými bolesťami ľavej nohy. Nezaberali mu lieky a stratil nádej na uzdravenie. Poradili mu, aby o barlách putoval k šaštínskej Madone. Jozef Stanislav poslúchol radu a vykonal isto náročnú púť, aby mohol pred oltárom Matky bolesti prosiť o odvrátenie choroby. Potom si natrel nohu mariánskym olejom a na druhý deň vyzdravel. O svojom uzdravení svedčil pod prísahou.

            Starodávnu sochu Sedembolestnej však máme aj v Cíferi. Jej existenciu máme zaznamenanú už v prvej polovici 17. storočia. V kostolnej knihe Liber ecclesiae oppidi Cziffer sa píše o veľkom požiari na sv. Gregora v roku 1638. Vtedy zhorel celý Cífer aj s kostolom a všetkými vecami v ňom – „mimo statue panny Marie Bolestnej“. K nej sa potom nepochybne utiekali všetci obyvatelia, ktorí cez noc prišli o majetok a strechu nad hlavou. Sochu umiestnili do novopostaveného kostola a neskôr do kaplnky na Vyšlahanom (v súčasnosti je uložená na fare).

            Či už v Šaštíne alebo pri kaplnke na Vyšlahanom Cíferčania naďalej prosia Sedembolestnú slovami pútnickej piesne: „Slovenský národ náš ochraňuj v každý čas!“

 

Dušan Caja


Modlitba

k Sedembolestnej Panne Márii

Sedembolestná Panna Mária, ty sláva nášho národa, ty radosť nášho ľudu, s dôverou sa vinieme k tebe, k tvojmu Nepoškvrnenému Srdcu, a s tebou velebíme nášho nebeského Otca. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, ktorý nás vykúpil svojím krížom a zmŕtvychvstaním. S tebou, Mária, velebíme nášho Nebeského Otca. Preblahoslavená Panna, teba nám dal tvoj milovaný Syn za Matku, keď si stála pri jeho kríži a mala účasť na jeho vykupiteľskom utrpení. Ty poznáš všetky naše úzkosti a bôle, ty poznáš aj lásku nášho ľudu k tebe. Ako si nás chránila v minulých stáročiach vo viere a v oddanosti Cirkvi, buď nám mocnou ochranou a pomáhaj aj teraz. Chráň nás pred hriechom, pred bludnými náukami a konzumným spôsobom života a upevňuj našu vernosť Kristovi. S tebou Mária, velebíme tvojho Syna a nášho Pána Ježiša Krista. Verní odkazu našich vierozvestov svätého Cyrila a Metoda, ktorí ťa osobitne uctievali, chceme si zachovať dedičstvo našich otcov. Pomáhaj nám, Matka Cirkvi, aby sme si zachovali neporušenú vieru a oddanosť svätej Cirkvi a jej viditeľnej hlave pápežovi, námestníkovi tvojho Syna tu na zemi. Mária, svätyňa a nevesta Ducha Svätého, pros za náš ľud, aby sa svetlom a silou Božieho Ducha čím skôr uskutočnila jednota kresťanov v jednej Kristovej Cirkvi. S tebou, Mária, velebíme Ducha Svätého, tvorcu jednoty. Matka Sedembolestná, chráň našu mládež, nádej Cirkvi a národa, pred hriechom a každým zlom a pomáhaj jej, aby rástla pod tvojou ochranou v múdrosti a milosti a aby jej bol Kristus cestou, pravdou a životom. Sedembolestná Panna Mária, oroduj za nás. Chráň našu vlasť od všetkého zla a pomáhaj jej predstaviteľom, aby spravovali Slovensko v zhode s Božou vôľou, v pravde, spravodlivosti a láske. Sedembolestná Panna Mária, oroduj za nás. Blahoslavená Panna Mária, Matka bolestná, ty Matka milosti, ty nádej sveta, ty patrónka naša, vypočuj nás, svoje deti, ktoré volajú k tebe. Amen

 

Mária v centre ľudských dejín

    Prečo sa stretnutie s Pannou Máriou stalo pre niektorých našich súčasníkov obťažným? Mnohé zatvorené srdcia, pyšné mysle medzi nami, neprijímajú jej svedectvo lásky, čistoty a pokory.  Mária nie je » moderná «, pretože bez nápadných činov, bez kázní, bez veľkých skutkov, bez boja, bez krvi preliatia, jedine hovoriac Bohu ÁNO celým svojím životom, dala svetu Krista a s ním spasila svet.

    V žiarivom storočí elektroniky, automatizácie, medziplanetárnych striel . . . nám Mária pripomína nekonečnú moc čistého oddania sa láskavej prítomnosti, vnútornej ochoty, mlčania.  Máriino áno je dvojnásobné: je súhlasom s Vtelením a súhlasom s Vykúpením. Keďže sa celkom dala do služieb kráľovstva Božieho, keďže je celkom čistá, nič v nej nie je prekážkou tohto Vtelenia a Vykúpenia.

    Ruženec sa nám zdá neúčinnou a veľmi chudobnou modlitbou v modernom svete, ktorý je taký bohatý na všemožné výrazy. Je to však reč lásky: pozerať, obdivovať, rozjímať o Kristových tajomstvách, šepkajúc pri tom tie isté poklony a tie isté prosby tej, čo nám dala Ježiša Krista.

    Mýlime sa, ak si myslíme, že Mária je nemoderná. Mária je najmodernejšia a prvá zo všetkých žien ľudstva, ktorá si zastala na čelo nespočítateľného zástupu ľudí, kráčajúcich v ústrety Bohu, ktorého sme stratili. Ako jemný hrot čistoty ľudstva, ako srdce oddané Láske, v úplnej slobode vyslovujúc svadobné ÁNO človeka s Bohom, je prvou ženou, ktorá uzavrela s Bohom zmluvu nekonečnej  lásky. Vo svojej duši  a vo svojom vlastnom tele je miestom stretnutia prirodzeného s nadprirodzeným, konečného s nekonečným, človeka s Bohom. Je prvým » znovu-stvoreným « tvorom, pretože prijala postavenie vykúpeného človeka, prototypu nového človeka, ktorým sa máme stať.

    Dnešný moderný svet potrebuje Pannu Máriu, aby mu pripomínala životné hodnoty, na  ktoré zabúda.

Upravené podľa knihy: „ Michel Quoist: Úspešný život“

 

  Naučme sa umeniu oddychovať

Milí priatelia, máme za sebou mesiace jednotvárnej práce, zodpovednosti, mnohých starostí.... Konečne je tu leto a s ním vytúžený dovolenkový a prázdninový čas! V ňom pociťujeme všetci veľkú potrebu pokoja a oddychu, ktorá spočíva v zmene prostredia, v možnosti myslieť na iné veci, vidieť diaľavy zelených lúk, modrého neba a štíty vrchov, ležať bezstarostne na slnku, ale aj spoznávať nové krajiny.... Sám Ježiš cítil chvíľami potrebu uvoľnenia a odviedol svojich učeníkov občas bokom od namáhavej činnosti, aby si užili trocha pokoja. Aj v tomto je nám vzorom, že je dôležité jednoducho „vypnúť“. Kto neoddychuje, nenazdávajme sa, že ho treba za jeho pracovnú zaťaženosť azda chváliť. Luk ,ktorý je stále príliš napnutý, sa čoskoro zlomí. Keď dovolenkujeme, iste sa mnoho v našom programe zmení. Ale aj cez dovolenku musíme dýchať, prijímať potravu, čistiť si zuby, atď. Ani v duchovnej oblasti nemôžeme vynechať hodnoty, ktoré sú dôležité pre náš duchovný rast: spomeniem aspoň minimum, ako je predovšetkým denná modlitba a účasť na nedeľnej bohoslužbe. Boh určite nemá prázdniny! Chce, aby sme aj vo chvíľach oddychu boli blízko neho. Ako si teda na horách alebo pri mori skutočne, a môžeme povedať, po kresťansky oddýchnuť ? Albino Luciani, neskorší pápež Ján Pavol I. nás chce vyvarovať chýb, ktoré sa v prežívaní voľného času v našom živote tak často opakujú. Hovorí: „Keď z mesta utekám do moderného turistického centra, kde vládne hluk, hurhaj, náhlivosť, znečistenie vzduchu a vody, potom to robím ako tá žena, ktorá si myslí, že zotiera prach, ale v skutočnosti ho handrou len lepšie rozmiestňuje. Som v nebezpečí vrátiť sa ustatý, ochabnutý a nervózny, presne tak, ako som odišiel. Vedieť si oddýchnuť znamená- myslím si- znovu objaviť zdravý spánok, pokoj, prírodu“. A na inom mieste o oddychu hovorí: „Je to ako so soľou v polievke, chutí len vtedy, keď je v primeranom množstve. Keby chcel človek jesť výlučne len soľ, bol by blázon. Práve tak by bol hlúpy človek, ktorý by trávil svoje roky iba zábavami, ktorý by sa ponáhľal z podujatia na podujatie, z oslavy na oslavu, z výletu na výlet a od náboženstva by žiadal len príjemnosť a povzbudenie. Takému životu chýba veľkosť a spoločenská prospešnosť“. V tomto duchu vám, milí priatelia, želám pekné dovolenkové a prázdninové dni prežiarené slnkom, a predovšetkým Božou milosťou. K tomu vám udeľujem svoje kňazské požehnanie.

                                                                                     Mons. Ján Bučík - farár


Pane, Bože,

aj v tejto chvíli sa skláňame, ďakujúc ti za pomoc a ochranu počas prázdnin. Prosíme ťa, neopúšťaj nás ani v školskom roku, do ktorého opäť vstupujeme. Prosíme ťa, otvor nám oči, aby sme šli za tvojím svetlom, otvor nám srdcia a naplň Duchom Svätým, aby sme teba počúvali a len pre teba žili.

Posilni aj našich učiteľov, kňazov, otcov biskupov, katechétov, aby nám s trpezlivosťou a láskou odovzdávali vedomosti. Daj nám múdrosť, odvahu, aby sme žili a rástli na česť a chválu tvojho svätého mena.

                                                                                                  Amen.


( Prevzaté http://www.rkruskov.com/products/modlitba-na-zaciatku-skolskeho-roka/)

     Škola volá. Tak nedvíhaj!!!

    ____________________________________________

       Rodičia hovoria, že cennosti             do školy nepatria. Tak prečo tam posielajú nás ?

 

   ______________________________________

Katechétka sa pýta, čo je to zázrak. Ferko vykríkne:
- Keď nám poviete, že zajtra nemusíme ísť do školy.

          Mučenícka smrť   SV. JÁNA KRSTITEĽA

              Život sv. Jána Krstiteľa bol priblížený v životopisoch na jún, lebo hlavný sviatok má tento svätec 24. júna. Cirkevná liturgia 29. augusta pripomína mučenícku smrť Pánovho predchodcu.

O Krstiteľovej smrti hovoria tri synoptické evanjeliá (t.j. evanjeliá podľa Matúša, Marka a Lukáša). Jeho smrť spomína aj židovský dejepisec Jozef Flávius, ktorý uvádza, že kráľ Herodes Antipas uväznil Jána v pevnosti Macherus (dnešný Mukawer) na východnom pobreží Mŕtveho mora.

          Prečo väznil Herodes Jána Krstiteľa? A prečo ho dal zabiť?

Na tieto otázky dosť podrobne odpovedá Markovo evanjelium v 6. kapitole. Uvedieme si tu plné znenie patričnej state:

          Herodes dal totiž Jána chytiť a v putách vrhnúť do väzenia pre Herodiadu, manželku svojho brata Filipa, lebo si ju vzal za ženu. A Ján Herodesovi hovoril: "Nesmieš žiť s manželkou svojho brata!" Herodias mu strojila úklady a chcela ho zabiť, ale nemohla, lebo Herodes sa Jána bál. Vedel, že je to muž spravodlivý a svätý, preto ho chránil. Keď ho počúval, býval vo veľkých rozpakoch, a predsa ho rád počúval.

          Vhodný deň nadišiel, keď Herodes na svoje narodeniny usporiadal hostinu pre svojich veľmožov, vysokých dôstojníkov a popredných mužov Galiley. Keď potom vošla dcéra tejto Herodiady a tancovala, zapáčila sa Herodesovi i spolustolujúcim. Kráľ povedal dievčine: "Žiadaj si odo mňa, čo chceš, a dám ti." A veľmi jej prisahal: "Dám ti všetko, čo si len zažiadaš, hoc aj polovicu svojho kráľovstva." Ona vyšla a vravela svojej matke: "Čo si mám žiadať?" A tá jej povedala: "Hlavu Jána Krstiteľa." Hneď utekala dnu ku kráľovi a žiadala: "Chcem aby si mi hneď dal na mise hlavu Jána Krstiteľa." Kráľ sa zarmútil, ale pre prísahu a kvôli spolustolujúcim ju nechcel sklamať. Hneď poslal kata a rozkázal priniesť jeho hlavu. Ten odišiel, vo väzení ho sťal, priniesol na mise jeho hlavu, odovzdal ju dievčaťu a dievča ju dalo svojej matke.

          Keď sa to dopočuli jeho učeníci, prišli, vzali jeho telo a uložili ho do hrobu. (Mk 6,17-29)

          Matúšovo evanjelium dodáva, že Krstiteľovi učeníci išli oznámiť smrť svojho učiteľa Ježišovi. Keď ten počul, čo sa stalo, utiahol sa s loďkou na pusté a osamelé miesto (Por. Mt 14,12n).

V tejto vážnej chvíli si Ježiš iste ešte raz predstavil ušľachtilého, hrdinsky odvážneho a pritom poníženého askétu, ktorý mu pripravoval cestu. Bol jeho predchodcom. Predchodcom v ohlasovaní Božieho kráľovstva, ale aj v nezištnej obete života.

          Takto sa od narodenia až po smrť spájal Jánov život so životom Ježiša Krista. A je správne, že si Cirkev v liturgii pripomína tak narodenie, ako aj smrť muža, ktorý je podľa Kristových slov najväčší medzi narodenými zo žien.

Literatúra:
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991.



Sviatok Božej Lásky- Ježišovo Srdce

Kto z nás by nepoznal symboliku srdca? Práve k tomuto tajomstvu lásky sme dnes pozvaní,  uprostred každodenných starostí, práce a všedného života. Teológ srdca -sv. Augustín- nazýva srdce “praslovom nášho jazyka“. Tu sa človek rozhoduje, odtiaľto vychádza láska. A práve o túto hodnotu ide, keď slávime sviatok Ježišovho Srdca. Jeho srdce je najdôležitejší bod sveta, lebo jeho láska je pre všetkých. On to prejavil mnohokrát vo svojom živote, ale veľmi výrazne sa to potvrdilo na kríži, keď z jeho prebodnutého srdca vyšla krv a voda- symbol nového života, ktorý nám dáva v nevyčerpateľnej miere Ježiš. Deti z materskej škôlky navštívili kostol. Cítili sa tu ako doma. Rozbehli sa po chráme a skupinka sa zastavila pri oltári Božského Srdca, kde bola veľká socha Ježiša s rozopätými rukami a so zvýrazneným zlatým srdcom na hrudi. Jedno dieťa zvolalo:“ Pozrite! Ten muž má zlaté srdce“. Jednoduchá, ale veľmi výstižná exegéza: Boh má srdce pre nás! Má zlaté srdce. Či si nepamätáme jeho pozvanie: „Poďte ku mne všetci...“ Jeho srdce - On sám- je tu pre všetkých, ako to vyjadruje aj talianska kniha s názvom Pútnikom lásky: „ On je tu pre tých, ktorí milovali a boli milovaní, aby ďakovali tomu, ktorý je sám láskou, aj pre tých, ktorí milovali bez toho, aby boli milovaní , lebo vedeli stále  znovu prijať lásku toho, ktorý je sám toho schopný, nakoniec je tu aj pre tých, ktorí nemilovali, lebo nemohli alebo nevedeli milovať, v nádeji že sa stretnú s tým, ktorý ich miluje a tak ich oslobodí od strachu pred láskou a dodá im odvahu láske dôverovať“. Tajomstvo Srdca Boha teda nie je bezvýznamná kapitola nášho vzťahu k Bohu, ktorú možno vymazať, veď obohacuje náš život a dáva mu zmysel. Preto nám bol tento sviatok darovaný uprostred všedných dní, ktoré sú často bez srdca. Nech ten dnešný, ale aj ďalšie nech sú naplnené láskou.  K tomu nech nám Ježišovo Srdce pomáha a žehná celej našej farnosti.         

                                                                                              Mons. Ján Bučík, farár


     Otvorme sa pôsobeniu Ducha Svätého

    Posvätné veľkonočné obdobie, ktoré sme slávili od Veľkej noci päťdesiat dní, sa završuje nedeľou Zoslania Ducha Svätého, ktorou si pripomíname, ako na Turíce zostúpil na apoštolov Duch Svätý. Tým sa zároveň začína začiatok evanjelizačného poslania medzi ľuďmi a národmi. On je Duchom tvoriacim, oživujúcim, Duchom múdrosti a lásky. Stretávame sa s ním v tajomstve krásy, každej dobrej myšlienky, v každom cite služby a čistej lásky. Stretávame sa s ním v tajomstve viery, evanjelia, v tajomstve Cirkvi. Veď čím by sme boli bez neho?! Otvorme svoje srdcia jeho pôsobeniu a pocíťme jeho tajomnú blízkosť a svätosť. Aby sme si jeho prítomnosť uvedomovali tak na Turíce, ako i vo všedných dňoch roka. Veľmi pekne to vyjadril pravoslávny metropolita Ignác Hazin, keď zdôraznil: „Bez Ducha Svätého je Boh ďaleko, Kristus zostane v minulosti, evanjelium len mŕtvou  knihou, Cirkev len organizáciou, autorita len panstvom, misie propagandou, kult len zaklínaním a kresťanské konanie len morálkou pre otrokov. Ale s Duchom Svätým sa zdvíha celý vesmír a vzdychá v pôrodných bolestiach Božieho kráľovstva. Zmŕtvychvstalý Kristus je tu, a tak evanjelium je silou života, Cirkev znamená trojjediné spoločenstvo, autorita je oslobodzujúcou službou, misie sú Turícami, liturgia je pamiatkou na to, čo nám Kristus zanechal, a tým je i ľudské konanie oslávené.“ Tieto dni, ktoré sú tak slávnostné a prežiarené slnečným jasom, sviežou prírodou i detským úsmevom a jasom, nech nám dodajú pre naše dni dosť síl a kresťanského optimizmu, aby sme stále cítili, že je tu niekto, kto nás má rad a je stále s nami. A s touto našou dôverou kráčajme každý deň životom.

 

                                                       Mons. Ján Bučík, farár


 

                            Otče, už nebudem chodiť do kostola!

Mladý muž príde ku kňazovi a hovorí:
– Prosím, Otče, už nebudem chodiť do kostola!
Kňaz sa pýta:
– Áno? Môžete mi povedať prečo?
Mladý muž odpovedá:
– 
Och, otče, tu vidím ženu, ktorá zle hovorí o inej žene, obe hovoria o mužovi, ktorý zle prečítal čítanie, ďalší hovoria o rozdelenom, falošne spievajúcom zbore spevákov, iní o ľuďoch, ktorí si prezerajú svoje správy v mobile počas omše, nehovoriac o ich povýšeneckom a egoistickom správaní mimo kostola…
Kňaz odpovedá:
– Máte pravdu. Ale skôr, ako definitívne opustíte Cirkev, rád by som, aby ste mi urobili láskavosť: vezmite si pohár vody a trikrát s ním obíďte kostol bez toho, aby ste spadli alebo rozliali vodu v pohári. Potom môžete spokojne opustiť Cirkev. 
– To je jednoduché! – zvolá mladý muž.
Urobil tri kolá s pohárom vody, vrátil sa ku kňazovi a hovorí:
– Hotovo, tu máte svoj pohár vody. 
Kňaz sa muža opýtal.

– Keď ste obchádzali kostol s pohárom vody, všimli ste si, že by sa nejaká žena o iných zle vyjadrovala?

– Nie.
– Videli ste ľudí, ktorí sú ľahostajní voči ostatným v kostole, či v Cirkvi?
– Nie.
– Pochopili ste prečo ste si nič z toho nevšimli?

Pretože ste sa sústredili na pohár vo svojich rukách, aby ste ho nerozbili a nevyliali z neho vodu. Viete… je to podobné aj v našich životoch. Keď sú naše srdcia zamerané na Krista, nemáme čas sledovať chyby druhých. Ten, kto odíde z Cirkvi kvôli chybám iných ľudí, do nej nikdy neprichádzal kvôli Ježišovi.

zdroj:   www.facebook.com/SaletiniRozkvet


 

Ja som dobrý pastier, hovorí Pán; Poznám svoje ovce a moje poznajú mňa.

Ježiš povedal: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. Ja a Otec sme jedno.“

Ján 10:27-30


Hľa, stojím pri dverách a klopem.

Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere,

k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.

Toho, kto zvíťazí, posadím vedľa seba na mojom tróne,

 ako som aj ja zvíťazil

a zasadol som s mojím Otcom na jeho tróne.

 

Zjv 3,20-21

 

    Stretnutie s Matkou

  pri májovej pobožnosti

Najobľúbenejšou pobožnosťou je nesporne májová. Svedčí o tom skutočnosť, že niet kostola či kaplnky, kde by sa cez tieto májové podvečery neschádzali ctitelia nebeskej Matky. Aká by to bola pobožnosť bez Loretánskych litánií ? Koľkokrát sa ich denne modlíme, ale nikdy nie sú také krásne ako v máji. Jednotlivé invokácie s prosbou „oroduj za nás“ sú najkrajšou rečou, ktorou sa prihovárame našej Matke. Bez zveličovania môžeme povedať, že radšej počúva nás - jej deti, ako anjelské zbory, ktorých krásu rečou nemožno vyjadriť. Asi tak, ako keď prídeme domov k svojej mame a ona počúva obľúbenú hudbu. Či to nevypne a radšej nepočúva nás, hoci náš hlas nie je zďaleka taký príjemný? To preto, že patríme jej a ona nám. „Hľa, matka tvoja - hľa, syn tvoj....“ (Jn 19,26-27). Žila tento život, v ktorom je toľko bolesti, nedorozumenia, nelásky i nepokoja. Ona ho však žila šťastne v plnení Božej vôle. Práve to sa chceme od nej naučiť. Preto prichádzame mnohí. Je Matkou Božou, Matkou Cirkvi, Útočiskom hriešnikov, Ružou duchovnou, dokonca i niekoľkonásobnou Kráľovnou, ale predovšetkým je našou Matkou. Matkou milujúcou, ktorá i po skončení pozemskej púte sa stará o svoje deti s materinskou láskou a je príčinou nádeje Božieho ľudu. Veriaci ľud chápe, že Mária to nie je pôvabný dodatok ku kresťanskému štýlu života. To je mocná Božia ruka, natiahnutá k zemi, k človekovi, ktorý túži po vykúpení. Len tak možno chápať slová sv. Bonaventúru: “ ,,Všetka chvála o Panne Márii nie prehnaná, ale naopak nedostatočná“. Dali sme ti, Matka, najkrajší mesiac, a tak si aj Kráľovnou mája. Veď matke patrí to najlepšie a najkrajšie. Dávame ti svoje srdcia a zasväcujeme tvojej ochrane naše životy, aj ľudí celého sveta. Veď všetci sú tvoje deti!

                                                            Mons. Ján Bučík,  farár


           Veľká noc a jej odkaz pre nás
 

Pohľad na hrob nás obyčajne vedie k pochmúrnym myšlienkam zániku. Celkom inak pozeráme na Ježišov hrob, ktorý je stredobod pozornosti kresťanov vo veľkonočnom období. A nielen v ňom. Nad jeho hrobom sa rozchádza naša viera a nevera. Je to rozhodnutie za alebo proti vzkriesenému Kristovi. Takto prejavovali apoštoli a vôbec prví kresťania svoj vzťah ku Kristovi. Jadrom hlásania evanjelia bola radostná zvesť o Ježišovi, ktorý vstal z mŕtvych. Sila lásky, ktorá vychádza z Ježišovho osláveného hrobu, otvorila nové rozmery životnej perspektívy ľuďom všetkých čias. Vidíme to na živote apoštolov pri stretnutí so Zmŕtvychvstalým, ktorý im vyšiel s láskou v ústrety navzdory ich nevere a otvoril im celkom nový svet. Svet Boha, ktorý nie je mŕtvy, ale žije. Od tejto chvíle sa ich svet zmenil: Z ustráchaného Petra sa stal neohrozený hlásateľ Božieho slova, ktorý neváha vystúpiť “ pred celý Jeruzalem“.Zo skupiny bojazlivých apoštolov sa stáva šík nositeľov nádeje a nového života, ktorých v tom úsilí nemôže zastaviť ani hrozba smrti. Sv. Ján Zlatoústy komentuje veľkonočné udalosti takto: „ Kríž urobil z rybárov a neučených mužov filozofov. Mnohí sa pokúšali vymazať z dejín meno Ukrižovaného, on však žije ďalej a rastie, kým oni zomreli a upadli do zabudnutia. Živí, ktorí bojovali proti „ mŕtvemu“, nemohli nič proti nemu urobiť.... Ako mohli dvanásti neučení mužovia začať také veľké dielo? Veď predtým žili svojim životom na nie veľmi významnom poste .“ Ďalej Ján Zlatoústy takto vysvetľuje: Keby neboli videli Zmŕtvychvstalého a nedostali tým najväčší dôkaz jeho moci, neboli by sa odvážili na takú nesmierne veľkú úlohu.“

Náš život s Kristom, „ ktorý už viac neumiera“ dáva našim ľudským túžbam a úsiliam celkom nový zmysel. Jeho veľkonočná cesta nám dáva silu a radosť z dávania a vieru, že naše dávanie a sebaobetovanie má aj vtedy zmysel, keď sa zdá nezmyselným. Je to ako drahocenné semeno, ktoré v týchto dňoch tajomne klíči, aby už o chvíľu prinieslo bohatú úrodu. Ježišovo veľkonočné: „ Nebojte sa! Ja som s vami.“ Je viac ako len  odkaz do sviatočných dní Veľkej noc. Vo svetle tohto radostného posolstva nech je slávenie Veľkej noci pre Vás prameňom nádeje, radosti a pokoja. Požehnané veľkonočné sviatky prajem.

Mons. Ján Bučík- farár


 

Klietka

Jeden starší pán farár prišiel raz v jedno nedeľné ráno do kostola a doniesol so sebou hrdzavú, skrivenú starú vtáčiu klietku, ktorú položil vedľa oltára. Viacerí ľudia v údive nadvihli obočie, keď prehovoril:  Včera som sa prechádzal po meste a uvidel oproti chlapca, ktorý niesol túto klietku. Boli v nej tri malé vtáčiky, trasúc sa hladom a strachom.                                                                                                            Zastavil som ho a spýtal sa: "Čo to tam máš, synak?"                                                   " Len pár starých vtákov, " odpovedal.                                                                         " Čo chceš s nimi robiť? " spýtal som sa.                                                                 "Zobrať ich domov a hrať sa s nimi,"odpovedal. " Budem ich dráždiť, aby sa pobili. Stavím sa, že sa, že to bude zábavné. "
" Ale skôr či neskôr ich budeš mať dosť a prestane ťa to baviť. Čo urobíš potom? "
" Ale, mám aj zopár mačiek, radi si na nich pochutia.“ 
Keď som na moment onemel, zašepkal som "Koľko chceš za tie vtáky, synak?" 
"Čoo??!!! A na čo by vám boli, pán farár? Sú to len obyčajné vtáky z poľa. Ani nespievajú - a vôbec nie sú pekné! " 
"Koľko? "Znovu som sa spýtal. 
Chlapec si ma premeral, ako by som bol bláznivý a povedal: "1000 korún! " 
Siahol som do vrecka a odpočítal peniaze. Na konci aleje, kde bol strom som klietku otvoril a klopaním na mriežku klietky presvedčil vtáčiky, aby vyleteli. To vysvetľuje prítomnosť klietky v kostole. 
V týchto prípadoch by sme sa mali riadiť učením Ježiša Krista:

Jedného dna sa rozprával Ježiš s Diablom. Satan sa práve vrátil z Rajskej záhrady a škodoradostne sa chválil:

" Nuž, Pane, práve som nachytal plný svet ľudí. Nastavil som pascu, starú návnadu, vedel som, že neodolajú. Mám ich všetkých! " 
"Čo s nimi budeš robiť? " spýtal sa Ježiš. 
Satan odpovedal: "Chaa, budem sa zabávať! Budem ich učiť ako sa sobášiť a rozvádzať, naučím ich nevere, naučím ich, ako sa majú nenávidieť a škodiť si, naučím ich klamať a podvádzať priateľov, naučím ich piť, fajčiť a preklínať, naučím ich nevďaku a pohŕdaniu. Naučím ich ako vynájsť zbrane a bomby a navzájom sa zabíjať. Už sa teším na tú zábavu! "

" A čo urobíš potom? " spýtal sa Ježiš.
" Zatratím ich! " hrdo sa vypol Satan.
„Koľko za nich chceš? " spýtal sa Ježiš.
" Hádam by si tých ľudí nechcel ?! Niet v nich ani štipky dobra. Keď si ich vezmeš, budú Ťa len nenávidieť. Napľujú na Teba, budú Ťa preklínať a zabijú ťa!" 
" Čo za nich chceš? " opäť sa opýtal. 
Satan pozrel na Ježiša a zaškeril sa: " Každú Tvoju slzu a všetku Tvoju krv! "
Ježiš povedal:  "Máš ich! " - a zaplatil na kríži. 
Kňaz mlčky zdvihol klietku a otvoril na nej dvierka .
Je smutné, že posielame e-mailom tisícky vtipov a tie sa rozšíria ako požiar, ale keď začneme posielať správy tykajúce sa Krista, ľudia si dvakrát rozmyslia, či ich pošlú ďalej... Nie je smiešne, že keby si tento príbeh mal podať niekomu ďalšiemu, mnohým z tvojho okolia ho radšej nedáš, pretože si nie si istý, čo by si o Tebe pomysleli? Nie je smiešne, ako sa viac trápim tým, čo si o mne pomyslia ľudia, než čo si o mne mysli Boh?

 

   Objav v pôstnom období sám seba

    Pomaly sa končí zimné obdobie. Záver zimy patrí asi k tým smutnejším obdobiam roka. Cítime únavu, nič nás nevie osloviť, povzniesť. Zimná krása je už niekde v nedohľadne a jarný svit sa k nám ešte nepredral. Asi všetci sa už tešíme na prichádzajúcu jar, keď slnko naberie na svojej intenzite, tráva sa rozzelená, stromy a kvety zakvitnú. Všetko dostane novú silu a impulz do života. Začne sa jednoducho- nový život. Do tohto prelomu ročných období zapadá aj pôstny čas. Je to čas, ktorý so sebou nesie tiež akúsi zádumčivosť, clivosť, niekedy až bolesť. Trvá dosť dlhé obdobie, núti človeka viac premýšľať a zaoberať sa vážnejšími otázkami. Avšak človek, ktorý chce prežiť svoj život plnými dúškami, sa pýta: Neoberá ma práve toto pôstne obdobie o plnosť života? Neodvádza ma od životných radostí? Nevytrháva ma z oázy života a neprenáša ma zbytočne na púšť? Nie je to zbytočné uzatvárať sa do seba a zriekať sa radostí života? Aký ma tento pôstny čas zmysel? A nie je náhodou staromódny? Áno, na pôst sa dá hľadieť aj takýmto spôsobom. Ale pozrime sa na pôst z druhej strany. Je pravda, že pôst sám o sebe by nemal zmysel a cieľ. Ale ak sa vyberieme na pôstnu cestu a budeme po nej vytrvalo kráčať, privedie nás až k vrcholu Kalvárie a dá nám zažiť krásu a veľkosť veľkonočného rána. Práve k tejto veľkonočnej radosti nás chce pôstny čas priviesť. Chce zúročiť a zduchovniť  fašiangovú radosť a obohatiť ju plným obsahom. A tak chce pôst pre všetkých, ktorí sa mu otvoria, znamenať etapu nových impulzov a podnetov. Je to čas, v ktorom môžeme odstrániť nánosy, ktoré nám zostali v duši počas duchovného spánku. Je to obdobie urovnať vzťah s Bohom a ľuďmi. Je to obdobie, ktoré nás chce vytrhnúť z rezignácie sám nad sebou „ Ty už iný nebudeš“. Pokúsme sa o to! Prežime v tomto období nájdenie samých seba za pomoci Boha, cez sv. spoveď, sv. omšu, kajúce pobožnosti a pod.  Pôst nám nechce zobrať životné radosti, ale chce nám  ponúknuť svet omnoho krajší a duchovne plnší. Otvorme sa teda tejto ponuke a vykročme na pôstnu cestu k veľkonočnej plnosti života. K tomu nech nám všetkým Boh pomáha a žehná. 

                                                         Mons. Ján Bučík - farár


Kríž - je i našou cestou                     

Tisícky turistov a pútnikov ročne prichádzajúcich do Palestíny si pri prehliadke nemôže nevšimnúť i označenú cestu, ktorou Ježiš niesol svoj kríž, aby na ňom na Golgote zomrel. Kresťania s posvätnou úctou, obyčajne v skupinkách prechádzajú tieto miesta, aby si pripomenuli tieto udalosti. Tak ako to robia vlastne veriaci na celom svete, najmä cez obdobie pôstu, už od výprav križiakov, ktorí túto pobožnosť  rozšírili v Európe. Pripomínanie si týchto udalostí i touto formou neprináša len pohľad do minulosti, ale dotýka sa prítomnosti a dáva perspektívu do budúcnosti. Ako? Pozrite! V istom modernom kostole pri riešení pozadia postavili veľký oltárny kríž. Nie však klasický. Tento kríž zhotovili zo všetkých nástrojov, ktorými sa ubližuje, raní a zabíja človek. Pod ktorými človek plače a zomiera. Tento kríž je pozváraný a pozbíjaný z pušiek, nábojov, heliem, z bičov a revolverov, z pancierových pästí a kanónových rúr. Žiaľ, tak autenticky tento symbol utrpenia vyjadruje bez veľkých slov realitu každodenného života, ktorá- ako iste dobre chápeme- nie je vzdialená od našich životných osudov. Cez jednotlivé tajomstvá prvej krížovej cesty v Jeruzaleme, môžeme cez postavy Piláta, plačúcich žien, Šimona, Veroniky, vojakov, davu, bolestnej Márie, i ustráchaného Jozefa z Arimatey, vidieť život okolo seba, jednotlivých ľudí, s ktorými prichádzame do kontaktu v dennom kolotoči, ba môžeme tam vidieť i seba. V akej úlohe - to by sme si samozrejme mali alebo mohli najlepšie odpovedať sami. Nech je to už akokoľvek, nezabúdajme, že tá prvá jeruzalemská, originálna krížová cesta viedla k jasu Veľkonočnej nedele. Táto skutočnosť nás  nemôže nikdy viesť k rezignácii a pesimizmu. Aj naša životná cesta, plná problémov i ťažkostí, v ktorej často život ponúka rôznu podobu kríža, musí byť prežiarená nádejou, ba istotou skvelého cieľa, ktorý sa nám ponúka z rúk toho, ktorý už túto cestu úspešne absolvoval. Kdesi som čítal takúto myšlienku“ Nemodli sa len za ľahký životný kríž, ale skôr sa modli za silu, aby si dokázal niesť aj ten ťažký“.  Všetkým Vám, ktorí nesiete akýkoľvek životný kríž, vyprosujem veľa sily , trpezlivosti a Božej pomoci.

                                                         Mons. Ján Bučík, farár


   Poď, volá nás    

    Toľkokrát sa v živote pýtame, prečo byť dobrý? Prečo sa usilovať? Prečo žiť pre iných, prečo sa obetovať, prečo odpúšťať a milovať? Toľkokrát sa nám zdá, že dobrí a zlí rovnako končia v hrobe. Toľkokrát sa o niečo snažíme a čo z toho? Nebo dá odpoveď. Odpovie iným hlasom ako zem. Nebo nás volá..... Nebo volá každého. Pokojne vyzýva, ale nenúti. Pokojne volá, ale neprehovára. Len tichučko vyznáva, že nás potrebuje. Vyznáva, že potrebuje každého, kto túži po dobre. Buďme kalich naplnení až po okraj láskou. Nemusíme byť kalichom zo zlata. Tým najkrajším. Ale buďme preplnení dobrom. A z prebytku nech sa prelieva na iných. Poď, nebo nás volá... Začni už dnes.

    Keď počujeme hlas, ktorý volá, dajme k dispozícii svoje sily a schopnosti. Pýtame sa, čo za to? Buďme si istí, že odmena, ktorá je pripravená v nebi, je taká zázračne krásna, že môžeme iba v tichu zvelebovať krásu nebeského pozvania. Nech nás Boh napĺňa radosťou zo stretnutia s ním v blaženej večnosti. K tomu nám Boh žehnaj!

Mons. Ján Bučík farár


    sv. Blažej, biskup a mučeník 

 Život sv. Blažeja bol opísaný veľmi neskoro po jeho smrti. Je to napísané skôr formou legendy, fakty sú teda nezaručené. Podľa nej bol Blažej nielen biskupom v Sebaste v Arménsku (dnes Sivas v Turecku), ale aj lekárom. Spoluvládcovia cisára Konštantína, ktorý dal kresťanom slobodu, ju nerešpektovali a prenasledovali kresťanov ďalej. Kvôli tomu sa aj biskup Blažej utiahol skalnej jaskyne. Legenda hovorí, že keď poľovníci usporiadali lov, zvieratá utekali jedným smerom, a to práve k jaskyni biskupa Blažeja, ktorý tam žil ako pustovník, jedinou spoločnosťou mu boli zvieratá. Poľovníci ho takto objavili a udali. Vladár vydal rozkaz, aby ho priviedli pred súd. Námestník Agrikolas ho vyzval, aby obetoval modlám. Keď to nespravil, sudca ho dal priviazať k stĺpu a bičovať. Potom ho odvliekli do väzenia a v r. 316 odsúdili na smrť.

Nezaručená povesť rozpráva, že jedna vdova s plačom priniesla k Blažejovi svoje dieťa, ktorému zostala trčať v hrdle rybia kosť, a prosila ho o pomoc. Blažej sa vrúcne pomodlil, požehnal dieťa a chlapec sa uzdravil. Po jeho smrti sa tiež diali zázraky uzdravenia. Vyvinula s tradícia, že na sviatok sv. Blažeja (3. februára) sa udeľuje požehnanie sv. Blažeja – požehnanie hrdla. Sv. Blažej patril medzi štrnástich pomocníkov v núdzi. Je veľmi uctievaný. Len v samotnom Ríme je päť kostolov zasvätených práve jemu.


Sviatok Kristovho svetla pre náš život

                 Aj keď zimné večery majú svoje čaro, predsa v januári túžobne očakávame, kedy pominú a deň sa bude predlžovať. Preto je nám vítané nielen úslovie: Na Hromnice o hodinu více, ale dobre  nám padne, keď je tomu skutočne tak. Svetlo, láska k svetlu a vyhýbanie sa tme máme v krvi. Preto aj spájame skúsenosti, ktoré máme so svetlom a tmou. Šťastné dni sa nám zdajú akoby slnečné, dobré skúsenosti sú jasným svetlom, zlé zas akoby šerom nášho času. Dobrý človek vyžaruje radosť, zatiaľ čo zlý budí dojem pochmúrnosti. Svetlo je pre nás základným životným prvkom. Aj z tohto pohľadu lepšie chápeme pravdu evanjelia, že Kristus je pre nás svetlom sveta. Toto svetlo je pre nás oveľa dôležitejšie ako prirodzené svetlo. V Jánovom evanjeliu je Ján Krstiteľ svedkom Krista pravého svetla. Kristus sa v Jánovom evanjeliu nazýva: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“. /Jn 8,12/. Naša radosť sa iste zreteľne odrážala pred niekoľkými týždňami počas vianočného obdobia. Aj vianočné svetlá v našich rodinách, kostoloch, na námestiach chceli nám pripomenúť Ježiša ako pravé svetlo. Kristus ako božské svetlo prišiel medzi nás! Áno, je to on, ktorého na štyridsiaty deň po narodení nazval staručký Simeon v jeruzalemskom chráme:“ svetlom na osvietenie pohanov“/ Lk 2,32/. V Jeruzaleme, ako je známe, už od 4.stor.sa konala v tento deň procesia svetla. Na Hromnice si v mnohých našich chrámoch posvätíme sviece a ich zapálením si pripomenieme túto radostnú skutočnosť: Kristus je svetlom nášho života. Dovoliť Ježišovi vstúpiť do nášho života, aby prežiaril každú jeho oblasť je cesta k plnohodnotnému životu. A pre mnohých z nášho okolia sa tak stane svetlom, a to aj vtedy, keď život je ťažký a bez perspektívy. Hovorí o tom aj tento príbeh: V roku 1964 na klinike vo Švajčiarsku vo veku 60 rokov zomrel herec a režisér ErnstGinsberg. Na vrchole jeho kariéry ho postihla nevyliečiteľná choroba. Ochrnul a postupne strácal reč. Počas dlhých mesiacoch pokračujúcej choroby písal aj modlitby vo forme veršov. Jedna nesie názov Denná modlitba v chorobe. Azda by sa mohla pre nás stať vzorom ako sa otvárať pre Božie svetlo. Hovorí sa v nej: „ Prosím ťa, Pane, o veľkú silu vydržať tento malý deň, aby som na veľkej ceste k tebe mohol postúpiť o malý krok dopredu.“ Každý deň ideme v ústrety novému dňu. Je to čas nového rozhodnutia sa pre Krista, pre svetlo v tmách sveta a nášho života. Želám Vám drahí moji, aby aj ten Hromničný deň, ale aj tie ďalšie, boli prežiarené Božím svetlom.

                                                                                            Mons. Ján Bučík,  farár


SVETOVÉ DNI MLÁDEŽE, PANAMA 2019   (22. – 27. január)

Svetové dni mládeže (SDM) sú medzinárodným stretnutím, ktoré organizuje Katolícka cirkev. Spája mladých ľudí z celého sveta – katolíkov, kresťanov iných vyznaní a všetkých ľudí dobrej vôle. Sú stretnutím mladých ľudí z celého sveta s pápežom v slávnostnej náboženskej a kultúrnej atmosfére. Ukazujú dynamiku Cirkvi a podávajú svedectvo o aktuálnosti Ježišovho posolstva. „Nie sú len nejakou udalosťou. Sú časom hlbokej duchovnej obnovy, z ovocia ktorého čerpá celá spoločnosť“ (Benedikt XVI.). Svetové dni mládeže sú výnimočným prostriedkom evanjelizácie na upevnenie pastorácie mladých. Konajú sa každé tri roky a posledné SDM sa uskutočnili v Krakove v roku 2016. MOTTO „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1, 38)


        Akí sme po sviatočných dňoch?

Po vianočných, novoročných a trojkráľových sviatkoch opäť vstupujeme do všedných dní. Nie sú už plné svetiel, lesku a dobrôt každého druhu. Vianočné stromčeky skončia na smetisku. Vyhodili sme do kontajnerov fľaše od šampanského, ba niektorí sme si už vyliečili aj choré žalúdky. Mnohí sú dokonca šťastní, že sviatky už skončili. Niektorí aj sklamaní zo spôsobu prežitia predchádzajúcich dní. Možno i preto, že s čarom sviatočných dní sme sa rozlúčili aj s hodnotami, ktoré sú pre tieto dni príznačné. Opäť sme sa vrátili do starých koľají aj v medziľudských vzťahoch, s ktorými nie sme spokojní. Opäť sa stretávame s hrubosťou každého druhu v dopravných prostriedkoch, neochotou v obchodoch, nervozitou v úradoch. Znovu sa prejavuje v spolužití neúcta, podozrievanie, závisť... Akoby sme všetci ešte pred pár hodinami či dňami s rozžiarenými očami a srdcom plným lásky v kruhu svojej rodiny boli inými. Či to, čo sme prežívali v okruhu týchto dní, bolo neúprimné, falošné?. Máme azda hodiť rukou: život je už taký - čo sa dá robiť?

Ak nám, milí priatelia, na Vianoce alebo Nový rok vypadla slza z očí, ak sme cítili vo svojom srdci- dojatí láskou svojich najbližších- novú, neznámu hodnotu a bolo nám fajn, nebola to ilúzia. Tento stav blaženosti signalizoval, že v našom živote by to mohlo byť aj ináč, ako doteraz. Že tieto hodnoty by naozaj mohli, ba mali byť trvalým prejavom. Príchodom Ježiša Krista sme sa stali totiž natoľko novým stvorením v láske, že pochybovať o tejto skutočnosti znamená nepochopiť Evanjelium. Iste, keby nestál za Ježišovým životom Boh a keby nemohol povedať: „ Milujte sa, ako som ja miloval vás“, bolo by Ježišovoposolstvo len frázou bez pevného základu. My mnohí vieme, že za Ježišovým životom je skutočne Boh, ktorého môžeme nielen volať, ale aj k nemu ísť ako k Otcovi. Preto jediným ukazovateľom nášho života, a teda správneho vývoja a pokroku má byť láska. Prijmime túto výzvu, ktorá je oveľa viac ako vianočná. Možno v tomto duchu aj v dnešný, alebo aj tie ostatné dni v roku zažijeme čaro Vianoc i napriek tomu, že už sú podľa kalendára dávno za nami.

                                                           Mons. Ján Bučík, farár


                                              Náš krst

Znovuzrodenie sa v krste je novou podstatnou skutočnosťou. Sme očistení od hriechu i od každej neprávosti. Je to nové stretnutie s Bohom Otcom. Krst človeka je absolútnym začiatkom.
     Možno to bolo už dávno, kedy si bol pokrstený, možno to bolo v detstve, iný mohol byť pokrstený v dospelosti. Kedy to bolo, na tom nezáleží. Ale je dôležité uvedomiť si, čo to znamená nechať sa viesť naším Bohom. On je Otec, ktorý ťa chce priviesť do svojho kráľovstva. Prešiel si s ním sviatosti:  prvé sväté prijímanie, sviatosť birmovania, sviatosť manželstva. Ale čo teraz ďalej? Keď sa držíš Boha za ruku, máš svoju istotu, máš jeho samého; ak sa ho púšťaš, si v rozbúrených vodách svojho života a nevieš aká vlna ťa zmetie…
     V jednej náboženskej piesni mladí ľudia spievajú: „Zjednotení v Duchu, zjednotení s ním… Pôjdeme verne spolu, podaj mi svoju dlaň. Pôjdeme ľuďom hlásať radostnú zvesť nádeje: že náš Boh kráča s nami, že náš Boh s nami je, že nás všetkých nekonečne miluje.“
     Slová tejto piesne vyjadrujú, že krst ako sviatosť uvádza nás nielen do vzťahu pokrstený a Boh, ale i do vzťahu pokrstený a Cirkev. Taktiež je tu vyjadrené poslanie – záväzok byť apoštolom – poslaným ohlasovateľom. Ako toto dosiahnuť? Hľadajme odpoveď v 2. čítaní zo Skutkov apoštolov, kde apoštol Peter vydáva svedectvo o Ježišovi: po krste čo sa dialo? Ježiš chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh.
     My nie sme výnimky! Boh Otec sa skláňa aj k nám, ku každému jednotlivo, aby nás mohol vziať za ruku. Toto sa udialo v krste každého jedného z nás, je teraz na nás, ako odpovedáme v týchto dňoch my, či mu v tom nebránime.

                ( zdroj: http://www.trojica.sk/kazne/a_01_02/cr/1_cr.html - upravené)

Modlitba novoročného požehnania

Milosrdný a dobrý Bože, daroval si nám nový rok. Všetko nové nás priťahuje. Aj Ježiš hovorí o novom víne, ktoré treba naliať do nových nádob, o novej zmluve, ktorú s nami uzatvára, o novom prikázaní lásky. V nových veciach tkvie prísľub slobody a diaľavy, otvorenosti a nádeje, no z nového sa veľmi rýchlo môže stať staré, keď sa objavia prvé fľaky. A potom to už nie je nové. Požehnaj tento nový rok, aby nás priviedol do nových priestorov času, ktorý budeme prežívať. Daj, nech naše duše prežiari pôvodný a ničím neskalený lesk a ochraňuj aj v nás to nové a neporušené pred každou búrkou. Nedovoľ nám upadnúť do tých istých chýb, ale daj, nech si zachováme v sebe to nové, čo nás môže viac priblížiť k tebe a ľuďom. Myslíme aj na všetkých ľudí, s ktorými sa v novom roku stretneme. Požehnávaj naše stretnutia. Nech sú úprimné a plné pokoja a lásky. Modlime sa za tých, ktorí sa boja toho, čo im prinesie nový rok. Možno sa boja, že prídu o prácu a nebudú mať z čoho žiť. Naplň ich srdce dôverou, že nezostanú sami, že sa o nich postaráš a pošlem im ľudí, ktorí im pomôžu. Vo svete, aj napriek brutalite a násiliu je aj veľa dobrých ľudí, ktorým pomoc nie je cudzia. Modlíme sa za chorých a trpiacich, pre ktorých lôžko je denným stavom prežívania života. Nech si nezúfajú ani v tomto položení. Požehnávaj náš svet a chráň ho pred katastrofami a vojnami. Daruj všetkým ľuďom nové srdce, srdce plné pokoja a lásky. Amen.

Prajem Vám všetkým požehnané dni v roku 2019. Nech Vás zlé obchádza a dobro sprevádza vo všetkých oblastiach vášho života, pod stálou ochranou Panny Márie.  Boh Vám žehnaj!

                                                   Mons. Ján Bučík, farár


 

Nech Božie požehnanie a radosť naplní každý váš deň, nech vaše rodiny nespoznajú v budúcom roku súženie, starosti a problémy. Nech vaše príbytky navštívi šťastie, láska a zdravie, ktoré vás budú sprevádzať každým vaším krokom. To vám zo srdca  prajem a žehnám .

  Mons. Ján Bučík - duchovný správca farnosti.


 

V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete.  Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius.  A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta.  Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazaret do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu,  aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v po žehnanom stave.  Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu.  I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci. V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo.  Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach,  ale anjel im povedal: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom:  Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.  A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“  A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili:  „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“                                                           Lk 2,1 -14

Slávime Vianoce, Boží príchod v jeho Synovi Ježišovi Kristovi. Celý svet oslavuje. Ale mení sa niečo? Zmenilo sa voľakedy niečo kvôli Vianociam? Nastálo? Svet sa bude metať pozajtra opäť medzi terorom a násilím, utrpením a vraždou. Strach pred budúcnosťou zostáva. Bezdomovci a vysídlenci nebudú ani zajtra obľúbenejší a vítanejší ako predvčerom. Nedôvera medzi Východom a Západom ostáva napriek všetkej námahe. Nevládne ani dobrotivosť a srdečnosť, ani odpúšťanie, ani trpezlivosť, ale egoizmus, nenávisť a boj. Nie vianočný pokoj, ktorý Ježiš chcel priniesť, ani zriekanie sa násilia a priateľstvo určujú našu dennú politiku, naše hospodárstvo, našu ľudskosť, ale úsilie o moc, peniaze a zisk. Čo Boh chce - tak často hovoríme - čo jeho slovo hovorí, to sa nedá žiť. To príliš veľa vyžaduje. Nemôžeme sa z dneška na zajtra obrátiť. A ostatne, nech sa Cirkev stará o svoje veci a nech nechá svet na pokoji. Ale smieme to? Nemusíme posolstvo, že nás Boh miluje, že chce lásku a pokoj, že jeho starosť patrí všetkým ľuďom, neustále volať do sveta? Smieme nechať Boha vonku? Vonku, vzdialeného od všetkých tých záležitostí? Táto Zem je jeho dar, jeho stvorenie. V Ježišovi nám ukázal, že tu je možná záchrana a spása. Ale svet sa vtedy nedal osloviť. Nemali miesto pre človeka stojaceho mimo. Nedostal právo žiť. Nechceli si dať porušiť vlastné kruhy. Boh zostával vonku pred dverami. Aj u nás tam zostáva? V našom živote? Alebo ho vpustíme počas adventných a vianočných dní? Bol aj pri tých veľkých, drahých prípravách? Však sme robili, čo sme mohli. Lietali sme hore-dole podľa našich predstáv. Nakupovali, vyzdobovali, postavili jasle, rozposlali vianočné pozdravy, SMS. Ale kde zostával Boh? Skrytý za kopou darčekov? Možno sa niekedy aj pýtame: Ako ho vlastne prijať? Nuž, Boha nemôžeme prijať ako vec, ktorú prijímame pri domových dverách a potom postavíme na regál. Prijať Boha, na to treba prípravu, ticho, vytvorenie priestoru. Musí exitovať v mojom živote preňho miesto v mojej práci, v mojom každodennom živote. Potrebujeme čas na modlitbu, na stretnutie sa s ním vo sviatostiach, v spoločenstve v jeho chráme. Využime aj tento čas na jeho PRIJATIE. Boh prichádza k nám - denne, v každú hodinu, v mnohých ľuďoch, veciach, stretnutiach - ako dar. Otázka ale ostáva: Beriem ho do svojho života, alebo ho nechávam stáť pred dverami?                      zdroj: Internet - upravené



Pravý  advent   v našom živote

 

Advent je príprava na najkrajšie sviatky roka. Je to čas opustiť cestu hriechu a vrátiť sa k Bohu, čas práce na sebe a svojom posvätení. Myšlienka blízkosti Boha má preniknúť celého človeka. Čo by dnes zakričal Ján Krstiteľ do našich kostolov, rodín, sŕdc? „Prestaňte už s vierou, kde sa len rozhodujete a nekonáte? Začnite s činmi.“ Advent je čas prijať Ježiša za svojho Boha a Pána. Boh si praje náš nový život. Advent bez pokánia môže byť premárnenou príležitosťou zachrániť sa. Pomýlený advent využíva čas len na nákupy, zhon pred koncom roka, a preto sú Vianoce potom také nudné, plné sklamania, neuspokojenia. Pokánie sa podcenilo. Oplatí sa stáť v rade pred spovednicou a vyznať svoje hriechy. Zažiť vnútorný pokoj z odpustenia .Filozof a rečník Seneca povedal: „Pravda sa dá hovoriť len tomu, kto ju chce počuť.“ A kardinál Leo Jozef Suenens poznamenáva: „ Nešťastím súčasnej Cirkvi nie je to, že ľudia nechcú počúvať o Kristovi, ale že veľa kresťanov nechce o ňom hovoriť.“ Máme si uvedomiť, že Cirkvi neškodí tak protest, ako mlčanie a nedostatok zaangažovania sa. Adventný kazateľ sv. Ján Krstiteľ je pevný bod a pohľad na neho a svoj život nám povedia, či ideme za Ježišom, alebo ešte stojíme a prešľapujeme na jednom mieste. Pravý advent je zárukou, že darček spod stromčeka poteší viac, keď v srdci máme Ježiša. Pokúsme sa o to ! Požehnaný adventný čas Vám všetkým prajem a v modlitbe vyprosujem.

                                                                                                    Mons. Ján Bučík

                                                                                                duchovný otec farnosti

            ÚCTYHODNÍ SVÄTÍ, UČTE MA!

Svätá Anna, nauč ma láske k tvojej dcére Márii.
Svätá Mária, nauč ma, aby som sa stále viac stával hodným prisľúbení Kristových.
Svätý Jozef, nauč ma čnosti mlčania.
Svätý Daniel, nauč ma múdrosti.
Svätý Michal, nauč ma premáhať diabla.
Svätý Ján Krstiteľovi, nauč ma umŕtvovanie.
Svätý Ján, miláčik Pána, nauč ma čistej láske k Ježišovi.
Svätý Peter, nauč ma vernosti.
Svätý Pavol, nauč ma horlivosti za spásu ľudí.
Svätý Tomáš apoštol, nauč ma prekonávať pochybnosti.                        Pre  zväčšenie klikni na obr.  
Svätý Šimon z Cyrény, nauč ma láske ku krížu.                                
Svätá Veronika, nauč ma súcitu s trpiacimi.
Svätá Mária Magdaléna, nauč ma ľútosti.
Svätý Dismas, nauč ma, ako sa votrieť do raja.
Svätá Agnesa Rímska, nauč ma čistote.
Svätá Mária Goretti, nauč ma odolávať pokušeniu.
Svätý Hieronym, nauč ma láske k !!Svätému písmu.
Svätá Monika, nauč ma vytrvalosti v modlitbe.
Svätý Augustín, nauč ma úcte k matkinej modlitbe.
Svätý František Borgio, nauč ma pohŕdaniu pozemskými márnosťami.
Svätý František Saleský, nauč ma stálemu úsmevu.
Svätý František z Assisi, nauč ma pokore.
Svätý František Xaverský, nauč ma horlivosti pre misie.
Svätý Filip Neri, nauč ma radosti.
Svätý Tomáš More, nauč ma držať hlavu hore.
Svätý Anton, nauč ma nachádzať svätosť.
Svätý Paschal, nauč ma láske k Najsvätejšej sviatosti.
Svätý Václav, nauč ma láske ku svätej omši.
Svätý Ján Maria Vianney, nauč ma úcte k svätému kňazstva.
Svätý Tomáš Akvinský, nauč ma láske ku kontemplácii Boha.
Svätý Albert Veľký, nauč ma láske k nebeskej múdrosti.
Svätá Alžbeta Uhorská, nauč ma lámať chlieb hladným.
Svätý Kamil, nauč ma trpezlivým návštevám chorých.
Svätý Ján Bosco, nauč ma láske k mládeži.
Svätá Margita Márie Alacoque, nauč ma láske k Najsvätejšiemu Srdcu.
Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša, nauč ma vážiť si malých vecí, a ako všetko konať na česť a slávu Božiu.
Amen.

Prevzaté z časopisu VOX


      Sviatok všetkých svätých

Mama so synčekom sa na prechádzke zastavili v kostole. Slnečné lúče presvitajúce cez mozaiky umiestnené vo svätyni, dávali postavám svätých, ktoré znázorňovali, svetlo, žiaru a život.

Synček sa spýtal: „Mama, kto sú títo?“  „To sú svätí.“ vysvetľuje mama synovi. Teraz už viem, kto sú svätí - Svätí sú ľudia, cez ktorých žiari svetlo! - povedal chlapec.V tejto jeho odpovedi odznela výstižná, presná charakteristika svätých, a svätosti.

Snažme  sa aj my  žiť tak, aby raz toto o nás mohli povedať iní. Skúsme prinášať svetlo druhým a žiariť pre Božiu Lásku.

 


        Spomienka na všetkých verných zosnulých (Dušičky)

Nastal čas, keď viac ako inokedy myslím v modlitbách na mojich drahých zosnulých a prosím za ich duše. Vždy, keď strácam milovanú osobu,  som na zádušnej svätej omši a pohrebe, stojím nad hrobom či pri cintorínskom kríži, uvedomujem si vlastnú zraniteľnosť. Vtedy si v mysli preberám, ako konám vo svojom živote. Čo by som mohol urobiť lepšie, a v čom by som sa mal úplne zmeniť. Uvedomujem si, že mám ešte čas. Ale koľko? Možno rok, mesiac, týždeň či deň a možno už iba hodinu. Mám čas, ktorý mi dáva vzkriesený a oslávený Pán, aby som sa stihol pripraviť, aby som mu - keď príde moja jeseň – mohol odovzdať zdravú a  hojnú úrodu, dobré skutky, ktoré majú hodnotu pre večnosť.

Prejde určité obdobie a znova nadíde jeseň a s ňou dušičkový čas. Možno niekto iný zastane pri mojom hrobe. Pomodlí sa a zamyslí nad svojím životom.


               Myšlienky na november

Predovšetkým mesiac november so sviatkom Všetkých svätých, a s dňom Dušičiek nasmeruje nielen naše myšlienky, ale aj naše kroky na cintorín. Pričom snáď musíme konštatovať, že počet našich priateľov a známych na tej druhej strane života sa behom roka zväčšil. Táto konfrontácia smrti nás núti rozmýšľať o smrti, a to nielen o smrti iných, ale aj o vlastnej. Keď však myslíme na smrť, mali by sme myslieť aj na život. Život a smrť patria totiž nerozlučne spolu, ako obe strany medaily. A hoci to znie paradoxne, ale len tvár v tvári smrti získava život zmysel a na druhej strany získava smrť života hodnotu. Keby sa však nemali život a smrť iba obmedziť na rovinu biologickú, treba myslieť pri rozmýšľaní o živote a smrti aj na Boha. Bez toho tretieho zostali by život a smrť biologickým procesom a človeku by malo stačiť tvrdenie: Rastliny musia uhynúť, zvieratá majú svoj koniec, aj my ľudia raz zomrieme. Keď sa rovná naše zomieranie, naša smrť smrti rastlín a zvierat, aký ďalší zmysel okrem biologického by potom ešte mal náš život? – pýtame sa. Naozaj, človek sa narodí, rastie, učí sa, pracuje vo svojom povolaní, zakladá si rodinu, vychováva deti, ide do penzie a čaká... Na čo? Na smrť? Podobne ako na jeseň čaká list na strome na odpadnutie?

Ak by to bolo tak, náš život by bol veľmi úbohý a veľmi obmedzený. Podobal by som sa asi myši v mini rozprávke od Františka Kafku, ktorá vbehne do pasce. Pasca, ktorú treba pripodobniť smrti, zaklapne a tým je s nami koniec tak ako s myšou. Naša životná cesta by bola ako čisté splnenie biologických a existencionálnych potrieb. Že sa človek bráni proti takému chápaniu života smrti vo svojom vnútri, nesmie nikoho udivovať.

Aj keď nemôžeme rukolapne na základe vedeckých, či iných dôkazov predložiť sebe a iným, že je to so smrťou ináč, ako nás o tom presvedčuje prirodzené poznanie, predsa naše poznanie sa zakladá na nádeji v Ježiša Krista: v jeho smrti a predovšetkým v jeho zmŕtvychvstaní. Na tom pozadí získava aj náš život, všetko, čo robíme, svoj zmysel. Netočíme sa v kruhu ako guľa, ktorá bola vhodená narodením do života, aby bola smrťou z kruhu vytiahnutá, ako to chápe francúzsky existencialista a filozof J. Paul Sartre, ale chápeme svoj život ako cestu, ako putovanie do domu Otca. Od neho sme vyšli, on nás povoláva k životu na tomto svete a k nemu sme na ceste. Podobne ako syn zo známeho Ježišovho podobenstva, ktorý vyšiel z otcovho domu, ale sa do toho domu vrátil. O veľkom ruskom spisovateľovi Dostojevskom sa rozpráva, že si dal prečítať na smrteľnej posteli práve túto udalosť. O rovnakej pravde svedčí nápis, ktorý som si mohol prečítať na jednom cintoríne: Z tvojej ruky do tvojej ruky. Kto chce svoj život chápať ako cestu z jednej ruky do druhej – Božej, pre toho musia mať zmysel obidve hodnoty: život a smrť. Nie sú ani bez zmyslu, ani banálne.

Sme dnes vo veľkom nebezpečí, aby sme nestratili uprostred uponáhľaného života to podstatné, ba to najpodstatnejšie: večný život. Som presvedčený, že aj správne prežitie týchto „dušičkových“ dní so svojou zvláštnou atmosférou, v ktorej chceme s úctou myslieť na našich blízkych vo večnosti, obohatia aj nás žijúcich.

                                                                                            Mons. Ján Bučík, farár


                                     Silná modlitba

       Svätý ruženec je naozaj silná modlitba, ktorá pomáha aj pri rôznych duchovných problémoch. Pomôže nám sústrediť sa a pozdvihne ducha. Máriu si vyvolil Boh, aby prostredníctvom nej prišiel na tento svet Boží syn. Teda, keď bola Mária dobrá Bohu, tak si ju môžeme pokojne aj my zvoliť za svoju prostredníčku a orodovníčku.

Veľký pápež svätý Ján Pavol II sa veľmi rád  modlieval celých pätnásť desiatkov- teda celý veľký ruženec a o ňom napísal:

„Ruženec je mojou najmilšou modlitbou. Je to nádherná modlitba! Očarujúca svojou prostotou i svojou hĺbkou. V tejto modlitbe mnoho ráz opakujeme slová, ktoré počula Panna Mária, keď sa jej prihovoril archanjel alebo jej príbuzná Alžbeta. K týmto slovám sa pripája celá Cirkev. Možno povedať, že ruženec je určitým spôsobom komentár - modlitba poslednej konštitúcie Lumengentium II. vatikánskeho koncilu. Ide o kapitolu, ktorá sa zaoberá zázračnou prítomnosťou Božej Matky v tajomstve Krista a Cirkvi.“

                                                                                                             zdroj:internet


Svätý Otec pozýva v októbri k modlitbe za Cirkev proti nástrahám diabla

Svätý Otec sa rozhodol pozvať všetkých veriacich celého sveta, aby sa modlili Svätý ruženec každý deň  počas celého mariánskeho mesiaca október a aby sa ako Boží ľud zjednotili v spoločenstve a v kajúcnosti a vyprosovali od Svätej Matky Božej a sv. Michala archanjela ochranu pre Cirkev pred diablom, ktorý stále hľadá, ako by nás oddelil od Boha a vzájomne rozdelil.

V uplynulých dňoch, pred cestou do Pobaltia, sa Svätý Otec stretol s pátrom Frédericom Fornosom SJ, medzinárodným riaditeľom Svetovej siete modlitby pápeža (Apoštolát modlitby) a požiadal ho, aby rozšíril v celom svete túto jeho výzvu všetkým veriacim, pozývajúc ich uzatvárať ruženec starobylým vzývaním „Pod tvoju ochranu“ a modlitbou k sv. Michalovi archanjelovi, ktorý nás ochraňuje a pomáha nám v boji proti zlu (porov. Zjavenie sv. Jána 12,7-12).

Ako povedal Svätý Otec pred niekoľkými dňami, 11. septembra v homílii v Dome sv. Marty, citujúc Knihu Jób, modlitba je zbraňou proti Veľkému žalobcovi, ktorý „chodí dokola po svete hľadajúc spôsob, ako obžalúvať“. Len modlitba ho môže poraziť. Ruskí mystici a veľkí svätci všetkých tradícií radili vo chvíľach duchovných turbulencií hľadať ochranu pod plášťom Svätej Matky Božej, vyslovujúc vzývanie „Sub tuum praesidium“ (Pod tvoju ochranu).

Toto vzývanie sa modlíme takto:

Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička, neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva nás vysloboď, ty Panna slávna a požehnaná.

(Sub tuum praesidium confugimus Sancta Dei Genitrix. Nostras deprecationes ne despicias in necessitatibus, sed a periculis cunctis libera nos semper, Virgo Gloriosa et Benedicta.)

Touto žiadosťou o príhovor Svätý Otec prosí veriacich celého sveta o modlitbu, aby Svätá Matka Božia vzala Cirkev pod svoj ochranný plášť: aby ju chránila pred útokmi Zlého, veľkého žalobcu, a robila ju zároveň stále viac vedomou si vín, pochybení, zneužití spáchaných v súčasnosti i v minulosti a usilovnou zápasiť bez akéhokoľvek zaváhania, aby zlo nezískalo prevahu.

Svätý Otec tiež požiadal, aby sa modlitba Svätého ruženca počas mesiaca októbra ukončovala modlitbou pochádzajúcou od Leva XIII.:

Svätý Michal archanjel, bráň nás v boji, buď nám ochrancom proti zlobe a úkladom diabla. Pokorne prosíme, nech mu Boh ukáže svoju moc. A ty, knieža nebeských zástupov, Božou mocou zažeň do pekla satana a iných zlých duchov, ktorí sa na skazu duší potulujú po svete. Amen.

(Sancte Michael Archangele, defende nos in proelio; contra nequitiam et insidias diaboli esto praesidium. Imperet illi Deus, supplices deprecamur: tuque, Princeps militiae caelestis, Satanam aliosque spiritus malignos, qui ad perditionem animarum pervagantur in mundo, divina virtute, in infernum detrude. Amen.)

Zdroj:https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2018-09/papez-frantisek-pozyva-v-oktobri-k-modlitbe-za-cirkev.html


www.miliondeti.sk

Diabol o ruženci

Keby ľudia vedeli, že majú na dosah ruky takú zbraň, sedel by som v pekle sám. Ale vy nepočúvate pápežov, svätých ani prorokov, ba ani svoje srdce. Víťazím nad vami vďaka vašej hlúposti  a pýche. Nebojím sa vás. Ale bojím sa jej ruženca.  

z knihy Boj Panny Márie a diabla počas exorcizmov

 



Modlitba

k Sedembolestnej Panne Márii

Sedembolestná Panna Mária, ty sláva nášho národa, ty radosť nášho ľudu, s dôverou sa vinieme k tebe, k tvojmu Nepoškvrnenému Srdcu, a s tebou velebíme nášho nebeského Otca. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, ktorý nás vykúpil svojím krížom a zmŕtvychvstaním. S tebou, Mária, velebíme nášho Nebeského Otca. Preblahoslavená Panna, teba nám dal tvoj milovaný Syn za Matku, keď si stála pri jeho kríži a mala účasť na jeho vykupiteľskom utrpení. Ty poznáš všetky naše úzkosti a bôle, ty poznáš aj lásku nášho ľudu k tebe. Ako si nás chránila v minulých stáročiach vo viere a v oddanosti Cirkvi, buď nám mocnou ochranou a pomáhaj aj teraz. Chráň nás pred hriechom, pred bludnými náukami a konzumným spôsobom života a upevňuj našu vernosť Kristovi. S tebou Mária, velebíme tvojho Syna a nášho Pána Ježiša Krista. Verní odkazu našich vierozvestov svätého Cyrila a Metoda, ktorí ťa osobitne uctievali, chceme si zachovať dedičstvo našich otcov. Pomáhaj nám, Matka Cirkvi, aby sme si zachovali neporušenú vieru a oddanosť svätej Cirkvi a jej viditeľnej hlave pápežovi, námestníkovi tvojho Syna tu na zemi. Mária, svätyňa a nevesta Ducha Svätého, pros za náš ľud, aby sa svetlom a silou Božieho Ducha čím skôr uskutočnila jednota kresťanov v jednej Kristovej Cirkvi. S tebou, Mária, velebíme Ducha Svätého, tvorcu jednoty. Matka Sedembolestná, chráň našu mládež, nádej Cirkvi a národa, pred hriechom a každým zlom a pomáhaj jej, aby rástla pod tvojou ochranou v múdrosti a milosti a aby jej bol Kristus cestou, pravdou a životom. Sedembolestná Panna Mária, oroduj za nás. Chráň našu vlasť od všetkého zla a pomáhaj jej predstaviteľom, aby spravovali Slovensko v zhode s Božou vôľou, v pravde, spravodlivosti a láske. Sedembolestná Panna Mária, oroduj za nás. Blahoslavená Panna Mária, Matka bolestná, ty Matka milosti, ty nádej sveta, ty patrónka naša, vypočuj nás, svoje deti, ktoré volajú k tebe. Amen

 


Vždy znovu na štart

“  Na konci aj toho najdlhšieho života,       sme ešte stále len začiatočníci”.

     Kardinál Newman

Filmová scéna: Ona bola vdova. On šofér nákladného auta. Spoznali sa, keď boli obaja osamelí a hneď sa začal odvíjať ľúbostný príbeh. Toho večera jej chcel darovať srdce z marcipánu, ale nič sa mu nedarilo. Letný večer bol horúci, on zrobený, nervózny, nešikovný a priveľmi rozrušený, aby jej mohol vyznať lásku. Jednoducho nenachádzal správne slová. So slzami v očiach povedal: “ Pôjdem na chvíľu von a prídem ešte raz dnu a začnem všetko od začiatku.” Také jednoduché to pravdaže s novým začiatkom vždy nie je. Ale možno je to najdôležitejšie umenie v živote. Vedieť začínať vždy odznova. Vedieť sa vždy vrátiť na štart. Koniec dobrý- všetko dobré, to je pravda. No tomu, kto pokazí už štart, nepomôže ani najrýchlejší šprint na konci. Nijaký omyl by nám nemal vziať odvahu. Ak sa nezmenilo miesto, na ktorom sme mali niečo vykonať, určite sa zmenil čas. Čo nebolo možné v minulosti, podarí sa možno v prítomnosti. Smrť už stála predo dvermi a svätý František ešte volal bratom: “ A teraz, bratia, začnime odznova.”

Priatelia, nech ani nám nikdy nechýba odvaha v živote. Ak má Boh trpezlivosť s nami a dáva nám šancu znova začínať, majme ju aj my. Nepremárnime svoj "čas".

Prajem Vám veľa úspechov pri každom novom “štarte”.

                                                                                                      

                                                          Mons. Ján Bučík,farár


                Čas pre oddych

Vytúžený prázdninový a dovolenkový čas nám poskytuje veľa možností kontaktu s prírodou. Vieme, že je pre nás prameňom zdravia, oddychu jednoduchosti a duševnej sily. Mnohí sme skúsili, že bolesti tohto života sa často v prírode utopia, duch sa otvorí a srdce utíši. Príroda je ako otvorená kniha, z ktorej sa môžeme čítaním dozvedieť veľa o sebe, iných i o Bohu. Nie zbytočne sa hovorí, že čím dôvernejšie sú naše styky s prírodou, tým sme bližšie k nadprirodzenu. Dnešný človek je zahalený mnohými povinnosťami, požiadavkami a novými dojmami, že je v nebezpečenstve stratiť svoju hĺbku a jednotu svojej existencie. Každodenná rozptýlenosť, rozorvanosť, zatláča Boha do úzadia. Duchovná atmosféra nie je nabitá Bohom. Kto napríklad riadi auto, nemyslí na Boha, ale na plynový pedál a brzdy. Dieťa, ktoré chce prebehnúť na druhú stranu ulice, nepozerá na anjela strážcu, ale na zelené svetlo. Chemik, ktorý robí experiment, sa nespolieha na modlitbu, ale na zákonitosť. V technickom svete akoby nebol priestor pre Boha. Našťastie mnohí si aj dnes uvedomujú, že príroda je stále plná Božích slov. Prírodovedec Morrison Cressy to vyjadril krásnou myšlienkou: „Príroda nás napĺňa obdivom k tvorivému Duchu, ktorý nás obdaril krásou, akú vie pochopiť iba človek. Táto krása pozdvihuje človeka blíž k Bohu, jeho Stvoriteľovi“. Prichádzajme teda, priatelia, i v tomto čase do lona prírody, k studniciam nášho bytia. Prichádzajme sem s túžbou po obnovení vzťahu. Vracajme sa sem, ako sa dospelý syn vracia k matke. Tento návrat pociťujme ako nevyhnutnosť, bez ktorej by sa človek pomiatol na rozume a pominul v citoch. Veď keď nepočujeme spev vtákov, nevšimneme si krásu pestrofarebného motýľa, budeme zajtra vidieť jeden druhého? Prajem Vám požehnané dni oddychu aj v lone našej prírody. Ponúka nám možnosť opäť sa nadýchnuť, aby sme mohli ďalej žiť. Pekné a požehnané prázdniny Vám v modlitbe vyprosujem a všetkým prajem smiley.  

                                                      Mons. Ján Bučík,  správca farnosti


Aby boli jedno ako my

Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa:

    „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo.              Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta.Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“

Evanjelium podľa Jána   −   Jn 17, 11b-19


                Sv. Michal v našom živote

Učenie o anjeloch je dogmou, článkom viery. Neveriť v ich existenciu je byť v rozpore s cirkevnou vieroukou. Jeden kresťanský filozof napísal, že „poprieť anjelov znamená roztrhať každú druhú stránku Biblie“. A sv. František Saleský sa vyslovil, že „anjeli nás neopúšťajú, i keď my sme už Boha dávno opustili“. Tejto podivuhodnej ochrany anjelmi si boli vedomí aj naši predkovia, a preto si archanjela Michala zvolili za patróna farského chrámu a svojho života. Často volali k nebu, chráňte nás záštitou svojej slávy a pomáhajte nám svojimi modlitbami. Ochrana anjelov je aktuálna aj dnes. Ich pomoc a ochrana je potrebná aj v dnešných časoch, pretože - ak by sme to chceli povedať slovami Písma - zem nám dáva nielen požehnanie, ale aj tŕnie a bodľačie. Prináša nám nielen radosť a šťastie, ale aj bolesť, trápenie, nezdary rôzneho druhu. Preto máme hodovú sv. omšu v chráme, aby sme si pripomenuli existenciu anjelov, najmä vodcu sv. Michala. V tradícií sa spomína na zázrak sv. Michala v Kolosách. Pohania chceli zatopiť chrám zasvätený sv. Michalovi. Keď kňaz videl, ako sa valí voda z rieky, ktorú priviedli veľkým kanálom, vrúcne sa obrátil k Bohu a prosil o pomoc. Boh vypočul jeho prosbu a poslal sv. Michala, ktorý ho potešil: „ Neboj sa, ani tebe, ani Božiemu chrámu sa nič nestane“. Potom sv. Michal udrel palicou o skalu, v nej sa vytvoril veľký otvor, do ktorého sa vliala voda z rieky. Chrám bol zachránený. „ Teraz naozaj viem, že Pán poslal svojho anjela...“, povedal sv. Peter pri vyslobodení z väzenia... Verme teda aj my v mocnú ochranu nášho patróna sv. Michala. Slovo Michal - znamená „ Kto ako Boh“. Nemajme falošných bohov v našom živote, ktorí nám nemôžu pomôcť, skôr nás môžu priviesť do nešťastia. Často sa modlime k nášmu patrónovi sv. Michalovi, aby nám pomáhal víťaziť v boji proti zlu v akejkoľvek podobe. 

K tomu nech nám Boh žehná.  

                                        

                                               Mons. Ján Bučík,  duchovný správca farnosti