Biskup a jeho sekretár cestujú na lodi. Sekretár sa ide pozrieť do kajuty, kde sú námorníci. Keď sa vráti, hovorí biskupovi:

„To je hrôza, ako tí námorníci strašne kľajú."

Biskup mu na to povie:

„To je ešte dobré, horšie bude, až sa začnú modliť. To robia, keď sa loď začne potápať."

Nezištný dar chudobnej vdovy

32. nedeľa v Cezročnom období  -  Mk 12, 38-44

Zákonník predstavuje osoby, ktoré sú dôležité, bohaté, vplyvné. Ježišov rázny súd nad zákonníkmi sa netýka celej tejto kategórie osôb. Vzťahuje sa iba na niektorých spomedzi nich, ktorí nápadne dávajú ostatným najavo svoje spoločenské postavenie, honosia sa titulom „rabbi“, to jest učiteľ, majú radi pocty a radi zaujímajú miesta v prvých radoch.

Ježiš verejne odsudzuje utláčanie slabých, ktoré sa pácha na báze nábožensky motivovaných dôvodov, a jasne prehlasuje, že Boh stojí na strane tých, čo sú poslední. Aby lepšie vryl toto učenie do pamäti svojich učeníkov, dáva im živý príklad: chudobnú vdovu, ktorej postavenie v spoločnosti bolo úplne nepodstatné, pretože nemala muža, ktorý by mohol obraňovať jej práva.

Ježiš dáva za príklad ženu, ktorá prichádza odovzdať do chrámového pokladu iba dve mince, ktoré ale predstavujú všetko, čo jej zostalo, a ktorá sa snaží dať svoj milodar nepozorovane, takmer až so zahanbením. No práve týmto pokorným postojom vykonáva skutok veľkého náboženského a duchovného významu. Ježišovmu pohľadu neunikne toto konanie plné obety, lebo v ňom vidí žiariť totálne sebadarovanie – postoj, ktorému chce naučiť svojich učeníkov.

Meradlá nášho Pána sa odlišujú od našich meradiel. Boh nehľadí na množstvo, ale na kvalitu, skúma srdce, dbá na čistotu úmyslov. Znamená to, že naše „dávanie sa“ Bohu v modlitbe a našim bratom a sestrám pri konaní charitatívnej lásky sa musí neustále strániť ritualizmu a formalizmu, ako aj logiky vypočítavosti, a má byť prejavom dávania sa zadarmo, tak ako to učinil Ježiš voči nám.

Ježiš nás spasil zadarmo, nedal nám zaplatiť za vykúpenie. Spasil nás nezištne. Preto máme aj my konať všetko s takýmto postojom nezištného dávania sa. Práve preto Ježiš poukazuje na chudobnú a štedrú vdovu ako na nasledovaniahodný vzor kresťanského života. Jej meno síce nevieme, poznáme ale jej srdce a nájdeme ju určite v nebi a tam ju pozdravíme.

Keď nás pokúša túžba ukazovať sa pred druhými a viesť si účty o našich nezištných skutkoch, keď sme príliš zaujatí tým, aby sa na nás druhí pozerali, vtedy si spomeňme na chudobnú vdovu, korá vhodila do chrámovej pokladne všetko, čo mala. Bude to pre nás len dobré: pomôže nám to zhodiť zo seba to, čo je nadbytočné, aby sme mohli ísť za tým, čo skutočne zaváži, a zostať pokornými.

Otvorme sa moci Ducha a rozlišujme, čo sa v nás deje

Časy sa menia a aj my, kresťania, sa musíme neustále meniť. V SLOBODE a v PRAVDE viery. Cirkev pri pohľade na znamenia čias musí starostlivo a pozorne rozlišovať. Bez poddania sa pohodliu konformizmu. Naopak, inšpirujúc sa MODLITBOU. Časy robia to, čo musia: menia sa. Kresťania musia robiť to, čo chce Kristus: ROZPOZNÁVAŤ časy a MENIŤ sa s nimi, zostávajúc PEVNÍ v pravde evanjelia. Nie je prípustný pokojný konformizmus, ktorý nás v skutočnosti robí nehybnými. Boh nás stvoril slobodných a aby sme mali túto slobodu. Musíme sa OTVORIŤ moci Ducha a pomocou ROZLIŠOVANIA pochopiť, čo sa deje v nás a okolo nás.

Máme slobodu posudzovať to, čo sa deje mimo nás. Aby sme to mohli posúdiť, musíme dobre poznať, čo sa deje. Ako to môžeme dosiahnuť? Časy sa menia. Je práve kresťanskou MÚDROSŤOU poznať tieto zmeny, poznať rôzne časy a poznať ZNAMENIA čias a urobiť to bez obáv, SLOBODNE. Je veľa vonkajších okolností, ktoré vplývajú aj na kresťanov a privádzajú mnohých z nás  k pohodlnému ničnerobeniu. Často sa upokojíme konštatovaním: ‚povedali mi, počul som, ľudia hovoria, čítal som...‘ Ale čo je PRAVDA? Aké je POSOLSTVO, ktoré mi Pán chce dať týmto ZNAMENÍM doby?

Pre pochopenie znamení čias je potrebné v prvom rade zotrvať V TICHU a pozorovať. Potom REFLEKTOVAŤ v našom vnútri. Aké POSOLSTVO nám tým Pán chce dať? Napríklad: Prečo je tak veľa vojen? A MODLIŤ sa. Ticho, reflexia a modlitba. Len pochopíme, čo nám chce Ježiš povedať. Pochopiť ZNAMENIA čias nie je exkluzívnou prácou kultúrnej elity.  Časy sa menia. V závislosti na znameniach čias sa aj my, kresťania, sa musíme meniť: PEVNÍ vo viere v Ježiša Krista a v pravde evanjelia. Sme slobodní pre dar slobody, ktorý nám dal Ježiš. Ale našou úlohou je POZERAŤ na to, čo sa deje v nás a na dianie okolo nás. ROZPOZNÁVAŤ znamenia čias. V tichu, v uvažovaní a v modlitbe. /Sv.Otec František/

Maliar vymaľoval kostol a pán farár so záľubou pozoruje dokončené dielo. Zrazu ustrne:

„Vy ste namaľovali anjelovi na ruke šesť prstov! Už ste niekedy videl anjela so šiestimi prstami?!“

„A vy ste snáď videl niekedy anjela s piatimi prstami?“ odsekol maliar.

Príde babička za pánom farárom a s vážnou tvárou mu hovorí:

"Pán farár, keď dám 50.000 na kostol, budem za to spasená?"

Pán farár sa na chvíľu zamyslí a potom hovorí:

"Či budete spasená, to s istotou povedať nemôžem, ale určite to môžete skúsiť."

Nechýba našej viere nezištnosť?  

28. nedeľa v Cezročnom období  -   Mk 10, 17-30

Dnešná liturgia nám ponúka stretnutie medzi Ježišom a istým človekom, ktorý „mal veľký majetok“ (Mk 10,22) a ktorý sa zapísal do dejín ako „bohatý mladík“ (porov. Mt 19,20-22). Jeho meno nepoznáme. Markovo Evanjelium ho v skutočnosti nazýva „ktosi“, bez uvedenia jeho veku a mena, čo nám naznačuje, že sa v tom človeku môžeme vidieť všetci, ako v zrkadle. Jeho stretnutie s Ježišom nám teda umožňuje spraviť si test viery. Prečítaním daného úryvku si robím test svojej viery.

Ten ktosi začína otázkou: „Čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ (v. 17). Všimnime si slovesá, ktoré používa: povinnosť robiť – aby som obsiahol. Hľa, jeho nábožnosť: povinnosť, urobiť niečo, aby som niečo mal; „urobím niečo, aby som získal, čo potrebujem“. To je ale obchodný vzťah s Bohom, do ut des [lat. „dávam, aby si dal“]. Viera ale nie je chladný a mechanický rituál typu „musím–vykonám–získam“. Je to otázka slobody a lásky. Viera je otázkou slobody, otázkou lásky. Prvý test teda znie: Čo je pre mňa viera? Ak je to hlavne nutnosť alebo výmenné platidlo, tak potom sme mimo, lebo spása je dar a nie povinnosť, je zadarmo a nemožno si ju kúpiť. Prvú vec, ktorú musíme urobiť, je oslobodiť sa od komerčnej a mechanickej viery, ktorá vyvoláva falošný obraz o Bohu ako účtovníkovi, kontrolórovi, a nie otcovi. No veľakrát v živote môžeme zažiť práve takýto „komerčný“ vzťah viery: konám určitú vec preto, aby mi za to Boh niečo dal.

Ježiš - v druhom kroku - pomáha dotyčnému tým, že mu ponúka pravú tvár Boha. Text totiž hovorí „pozrel naňho s láskou“ (v. 21): takýto je Boh! Hľa, z čoho sa rodí i znovuzrodzuje viera: nie z nutnosti, nie z niečoho, čo treba urobiť alebo zaplatiť, ale z pohľadu lásky, ktorý máme prijať. Tak sa kresťanský život stáva krásnym, ak sa nezakladá na našich schopnostiach a na našich plánoch, ale ak stojí na Božom pohľade. Je tvoja viera, moja viera, unavená? Chceš ju oživiť? Tak hľadaj Boží pohľad: venuj sa adorácii, prijmi odpustenie v spovedi, zotrvaj pred Krížom. Skrátka, nechaj sa Ním milovať. Toto je začiatok viery: nechať sa milovať Tým, ktorý je otcom.

Po otázke a pohľade je tretím a posledným krokom pozvanie Ježiša, ktorý hovorí: „Jedno ti ešte chýba“. Čo také chýbalo tomu bohatému človeku? Dar, nezištnosť: „Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným“ (v. 21). To je to, čo možno chýba aj nám. Často robíme nevyhnutné minimum, zatiaľ čo Ježiš nás pozýva k maximu, aké je možné. Koľkokrát sa uspokojujeme so splnením povinností – prikázaní, nejakej modlitby a podobné aj ďalších vecí – zatiaľ čo Boh, ktorý nám dáva život, od nás žiada životný elán! V dnešnom Evanjeliu dobre vidieť tento prechod od povinnosti k daru: Ježiš začína od pripomenutia prikázaní: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš!...“ a tak ďalej (v. 19), a prichádza k pozitívnej výzve: „Choď, predaj, rozdaj, nasleduj ma!“ (porov. v. 21). Viera sa nemôže obmedziť na „nie“, lebo kresťanský život je „áno“, áno lásky.

Drahí bratia a sestry, viera bez daru, viera bez nezištnosti je vierou nekompletnou, je vierou slabou, vierou chorou. Mohli by sme ju prirovnať k bohatému a výživnému jedlu, ktorému však chýba chuť, alebo k  viac-menej dobre hranému futbalovému zápasu, ale bez gólu: nie, takto to nejde, chýba tam „soľ“. Viera bez daru, bez nezištnosti, bez skutkov lásky, nakoniec robí človeka smutným: ako toho dotyčného z Evanjelia, ktorý napriek tomu, že sa na neho pozrel s láskou Ježiš osobne, vrátil sa domov „smutný“ a „so zarmútenou tvárou“ (porov. v. 22). Dnes si môžeme urobiť spytovanie: „V akom štádiu je moja viera? Žijem ju ako niečo mechanické, ako vzťah povinnosti, alebo ako záujem o Boha? Nezabúdam ju živiť tak, že prijímam Ježišov pohľad a jeho lásku?“ Nechajme Ježiša hľadieť na nás a milovať nás; vystavme sa Ježišovmu pohľadu a jeho láske. „A keď ma k sebe pritiahol, odpovedám mu s nezištnosťou, s veľkodušnosťou, celým srdcom?“

Panna Mária, ktorá Bohu povedala svoje totálne áno, áno bez ale – nie je ľahké povedať áno bez ale: Panna Mária tak urobila, áno bez ale – nech nám dá zakúsiť krásu toho, keď sa zo života spraví dar.                                             /sv.Otec František/

Na hodine náboženstva  sa pýta katechéta:  

„Kto sú svätí?“

Odpoveď:

"Svätí sú ľudia, ktorí urobili všetko pre to, aby sa ich mená objavili v kalendári."

Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.

27. nedeľa v Cezročnom období -  Mk 10, 2-16

Dnes Pán opakuje toto učenie a dopĺňa ho. Dodáva totiž: „Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň“ (Mk 10,15). Nové je toto: učeník nemá maličkým len slúžiť, ale má sám seba považovať za maličkého. No považuje sa každý z nás za maličkého pred Bohom? Zamyslime sa, pomôže nám to. Vnímať sa ako maličkí, tí, ktorí potrebujú spásu, je nevyhnutné pre prijatie Pána. Je to prvý krok pre otvorenie sa mu. Častokrát však na to zabúdame. Keď sa nám darí, je nám dobre, podliehame ilúzii sebestačnosti, že si vystačíme sami, že nepotrebujeme Boha. Bratia a sestry, toto je klam, lebo každý z nás je bytostne odkázaným, maličkým. Musíme hľadať našu vlastnú malosť a uznať si ju. A tam nájdeme Ježiša.

Priznať si v živote našu malosť je východiskovým bodom k tomu, aby sme sa stali veľkými. Ak sa zamyslíme, tak zistíme, že nerastieme až tak na základe úspechov a vecí, ktoré vlastníme, ale najmä vo chvíľach zápasu a krehkosti. Tam, v núdzi, dozrievame; vtedy otvárame srdce Bohu, ostatným, zmyslu života. Otvárame oči pre ostatných.

Keď sme maličkí, otvárame svoje oči pravému zmyslu života. Keď sa cítime maličkí zoči-voči nejakému problému, maličkí voči krížu, chorobe, keď zažívame strasti a opustenosť, nestrácajme odvahu. Odpadá maska povrchnosti a opäť sa objavuje naša krehká podstata: je to náš spoločný základ, náš poklad, lebo s Bohom krehkosti nie sú prekážkami, ale príležitosťami. Peknou modlitbou môže byť táto: „Pane, pozri na moje krehkosti...“ a vymenujme ich pre ním. Toto je správny postoj pred Bohom.

Totižto práve v našich slabostiach odhalíme, ako sa Boh o nás stará. Dnešné Evanjelium hovorí, že Ježiš je veľmi nežný voči maličkým: „Potom ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich“ (v. 16). Ťažkosti, situácie, ktoré odkrývajú naše slabosti, sú najlepšími príležitosťami, ako zažiť jeho lásku. Dobre to vie ten, kto sa neprestajne modlí: vo chvíľach temnoty alebo opustenosti je Božia neha voči nám takpovediac ešte viac prítomná. Keď sme maličkí, väčšmi vnímame Božiu nehu. Táto neha nám dodáva pokoj, táto neha nám dáva rásť, lebo Boh sa približuje svojím spôsobom, ktorým je blízkosť, súcit a neha. A keď sa z akéhokoľvek dôvodu cítime, akí sme nepatrní, čiže maličkí, Pán prichádza ešte bližšie, cítime ho viac pri sebe. Darúva nám pokoj, dáva nám rásť.

Pri modlitbe si nás Pán pritíska k sebe, ako to robí otec so svojím dieťaťom. Vtedy sa stávame veľkými: nie v iluzórnom predstieraní našej sebestačnosti – to nikoho nerobí veľkým – ale v neochvejnom vkladaní každej nádeje do Otca. Presne tak ako to robia maličkí, takto to robia.

Prosme dnes Pannu Máriu o veľkú milosť, o milosť byť maličkými: byť deťmi, ktoré dôverujú Otcovi v istote, že on sa o nás neprestajne stará. /sv.Otec František/

Všetci povolaní k tomu, aby sme dávali pozor na svoje srdce.

26. nedeľa v Cezročnom období  -  Mk 9, 38-43. 45. 47-48

Evanjelium dnešnej liturgie nám rozpráva o krátkom dialógu medzi Ježišom a apoštolom Jánom, ktorý hovorí v mene celej skupiny učeníkov. Tí videli istého muža ako vyháňa zlých duchov v Pánovom mene, no bránili mu v tom, lebo nepatril do ich skupinky. Ježiš ho v tejto súvislosti vyzýva, aby nevytváral prekážky tomu, kto činí dobro, lebo spolupracuje na uskutočňovaní Božieho plánu (porov. Mk 9,38-41). Potom ho napomína: namiesto rozdeľovania ľudí na dobrých a zlých, sme všetci povolaní k tomu, aby sme dávali pozor na svoje srdce, aby sa nám nestalo, že podľahneme zlu a dáme pohoršenie ostatným (porov. v. 42-45.47-48).

Ježišove slová skrátka odhaľujú isté pokušenie a ponúkajú výzvu. Tým pokušením je uzavretosť. Učeníci chceli zabrániť konaniu dobra len preto, že ten, kto ho činil, nepatril do ich skupinky. Mysleli si, že majú „výhradné právo na Ježiša“ a že sú tí jediní oprávnení pracovať pre Božie kráľovstvo. Avšak takto prichádzajú k pocitu, že sú uprednostnení, a považujú ostatných za cudzích, a to až tak, že sa voči nim správajú nepriateľsky. Bratia a sestry, každá uzavretosť totiž vytvára odstup od toho, kto nezmýšľa tak ako my, a to – ako vieme – je koreňom mnohého zla v dejinách: absolutizmu, ktorý často vytváral diktatúry a veľa násilia voči tomu, kto bol odlišný.

Tiež je ale treba dávať pozor na uzavretosť v Cirkvi. Lebo diabol, ktorý je ten, čo rozdeľuje – to totiž znamená slovo „diabol“, ten ktorý rozdeľuje – vždy vyvoláva podozrenia, aby ľudí rozdeľoval a vyčleňoval. Prefíkane pokúša a môže sa stať to, čo sa prihodilo učeníkom, ktorí dospeli až k tomu, že nakoniec vylúčili spomedzi seba toho, kto vyháňal samotného diabla!

Niekedy aj my, namiesto toho, aby sme boli spoločenstvami pokorných a otvorených ľudí, môžeme vytvárať dojem, že sme „prvotriedni“ a držíme si odstup od ostatných; namiesto toho, aby sme sa usilovali kráčať so všetkými, možno ukazujeme náš „preukaz veriacich“: „ja som veriaci“, „ja som katolík“, „ja som katolíčka“, „ja patrím do toho či onoho združenia“; a tí ostatní chudáci nie. Toto je hriech. Ukazovať sa s „preukazom veriaceho“, aby sme súdili a vyraďovali.

Prosme Nepoškvrnenú Pannu Máriu, aby nám pomáhala byť prívetivými voči ostatným a ostražití voči sebe samým.     /sv.Otec František/

Zomrie ateista a zrazu si uvedomí, že stojí pred nebeskou bránou. Zneistene prešľapuje na mieste a nakoniec na ňu zabúcha. Ale nič sa nedeje. Znovu zabúcha. A zase nič. Zabúcha tretíkrát a to celou svojou silou.

Vyjde apoštol Peter: „Čo tu chceš, brat?“

„To tu všetci spíte? Potrebujem, aby ste ma pustili k Bohu!“ nahnevane vraví ateista.

„No tak počkaj…“ vraví pokojne apoštol Peter.

Peter odíde k Bohu a hovorí: „Pane, prišiel za tebou ateista. Čo mu mám povedať?“

Starám sa aj o toho, kto mi to nemôže vrátiť? 

25. nedeľa v Cezročnom období -  Mk 9, 30-37

Evanjelium dnešnej liturgie (Mk 9,30-37) rozpráva o tom, že počas cesty do Jeruzalema sa Ježišovi učeníci hádali, kto «z nich je väčší» (v. 34). Ježiš im teda adresuje silné slová, ktoré platia aj pre nás dnes: «Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých» (v. 35). 

Ak chceš byť prvý, musíš ísť na koniec, stať sa posledným, a slúžiť všetkým. Touto stručnou vetou Pán započína istý zvrat: prevracia kritériá, ktoré určujú, čo sa skutočne počíta. Hodnota človeka viac nezávisí od úlohy, ktorú zohráva, od úspechu, ktorý má, od práce, ktorú vykonáva, od peňazí v banke; nie, od toho nezávisí; veľkosť a úspech majú v Božích očiach iné meradlo: merajú sa službou. Nie tým, čo kto má, ale tým, čo kto dáva. Chceš byť prvým? Slúž. Toto je cesta.

Dnes sa slovo „služba“ javí trochu mdlé, obnosené. V Evanjeliu má však presný a konkrétny význam. Slúžiť nie je prejavom zdvorilosti: znamená robiť tak ako Ježiš, ktorý, zhrňujúc svoj život do niekoľkých slov, povedal, že «neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil» (Mk 10,45). Tak to povedal Pán. Preto, ak chceme nasledovať Ježiša, musíme ísť cestou, ktorú on sám vytýčil, cestou služby.

Naša vernosť Pánovi závisí od našej ochoty slúžiť. A to, ako dobre vieme, niečo stojí, lebo to „má príchuť kríža“. Avšak, ako rastú starostlivosť a ochota voči druhým, stávame sa vnútorne slobodnejšími, viac sa podobáme Ježišovi. Čím viac slúžime, tým viac vnímame Božiu prítomnosť. Najmä keď slúžime tým, ktorí nemajú nič, čím by nám to odplatili, chudobným, objímajúc ich ťažkosti a potreby s nežným súcitom: tam sami zisťujeme, že sme milovaní a objatí Bohom. /Sv.Otec František/

Pri vstupe do jedného kostola je tabuľka s nápisom:

Pretože je veľmi nepravdepodobné, že ťa Stvoriteľ bude volať mobilom, vypni si ho. Skôr ho počuješ v tichu chrámu.                                                Ak chceš Ho uvidieť, napíš Mu, až budeš šoférovať, SMSku.

Modlitba k Sedembolestnej Panne Márii

Pred začiatkom školského roka:

Nech nás Duch Svätý vedie a nech nám dá silu svedčiť o tvojej láske. S Pannou Máriou, Matkou nášho Pána a Matkou Cirkvi, prosíme: „Aby sa učitelia, študenti, žiaci i zamestnanci škôl usilovali v novom školskom roku vnášať prvky kresťanskej kultúry do svojho života i pracovného prostredia.“

     Škola volá. Tak nedvíhaj!!!

    ____________________________________________

       Rodičia hovoria, že cennosti             do školy nepatria. Tak prečo tam posielajú svoje deti ?

Vyvolávajú v nás Ježišove slová krízu? 

21. nedeľa v Cezročnom období - Jn 6, 60-69

Evanjelium - Jn 6,60-69 - nám ukazuje reakciu zástupu a učeníkov na Ježišovu reč po zázračnom rozmnožení chlebov. Ježiš ich pozval vysvetliť si to znamenie a veriť v neho, že je pravý chlieb, ktorý zostúpil z neba, chlieb života; a zjavil to, že chlieb, ktorý on dá, je jeho telo a jeho krv. Tieto slová znejú tvrdo a nepochopiteľne v ušiach ľudí, a to až tak, že od toho momentu – tak hovorí Evanjelium – mnohí jeho učeníci sa otáčajú vzad, teda prestávajú nasledovať Učiteľa (v. 60.66). Ježiš sa teda pýta Dvanástich: „Aj vy chcete odísť?“ (v. 67), a Peter, v mene celej skupiny, potvrdzuje rozhodnutie zostať s ním: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6,68-69). Je to jedno nádherné vyznanie viery.

Pristavme sa krátko pri postoji toho, kto sa stiahne a rozhodne sa viac nenasledovať Ježiša. Z čoho sa rodí táto neviera? Čo je motívom takéhoto odmietnutia?

Ježišove slová vyvolávajú veľké pohoršenie: On hovorí, že Boh si zvolil zjaviť seba samého a uskutočniť spásu cez slabosť ľudského tela. Je to tajomstvo vtelenia. A vtelenie Boha je to, čo spôsobuje pohoršenie a čo predstavuje pre tých ľudí – ale často aj pre nás – prekážku. Ježiš totiž tvrdí, že pravý chlieb spásy, ktorý šíri večný život, je jeho vlastné telo; že na to, aby sme vstúpili do spoločenstva s Bohom, ešte skôr než dodržiavanie zákonov či plnenie náboženských predpisov je potrebné žiť skutočný a konkrétny vzťah s ním. Lebo spása prišla skrze neho, jeho vtelením.

Toto znamená, že treba hľadať Boha nie v snoch a vo veľkolepých a mocných zjavoch, ale treba ho rozpoznať v Ježišovom človečenstve, a v dôsledku toho v človečenstve bratov a sestier, ktorých stretávame na ceste životom. Boh sa stal telom. A keď to vyslovujeme v Kréde, v deň Vianoc a v deň Zvestovania si kľakáme, aby sme adorovali toto tajomstvo vtelenia.

Boh sa stal telom a krvou: znížil sa až tak, že sa stal človekom ako my, ponížil sa až tak, že vzal na seba naše utrpenia a náš hriech, a žiada od nás, aby sme ho preto hľadali nie mimo života a dejín, ale vo vzťahu s Kristom a bratmi. Aby sme ho hľadali v živote, v dejinách, v našom každodennom živote. A toto je, bratia a sestry, tá cesta, ako sa stretnúť s Bohom: vzťah s Kristom a bratmi. /sv.Otec František/

Nový blok - dvojklikom tu, zahájite úpravu bloku...

Obnovme v sebe úžas nad darom Eucharistie

19. nedeľa v Cezročnom období - Jn 6, 41-51

V Evanjeliu Ježiš pokračuje v kázaní ľuďom, ktorí videli zázrak rozmnoženia chlebov. A pozýva ich, aby urobili kvalitatívny skok: po tom, ako pripomenul mannu, ktorou Boh utíšil hlad otcov počas dlhého putovania púšťou, teraz aplikuje symbol chleba na seba samého. Hovorí jasne: «Ja som chlieb života» (Jn 6,48).

Čo znamená chlieb života? K životu je treba chlieb. Ten, kto je hladný, nežiada vyberané a drahé jedlá, chce chlieb. Ten, kto je bez práce, nežiada enormné mzdy, ale „chlieb“ v podobe práce. Ježiš sa zjavuje ako chlieb, teda to, čo tvorí podstatu, čo je nevyhnutné pre každodenný život, bez neho veci nefungujú. Nie je to len akýsi chlieb medzi mnohými; ale chlieb života. Inými slovami, my bez neho skôr živoríme, než žijeme: lebo iba on sýti dušu; len on nám odpúšťa to zlo, ktoré sami nedokážeme prekonať; len on nám dáva pocítiť, že sme milovaní, aj keď nás všetci sklamali; len on nám dáva silu milovať; len on nám dáva silu odpúšťať v ťažkostiach; len on dáva srdcu ten pokoj, ktorý hľadá; len on dáva večný život, keď sa život tu dolu končí. Je nevyhnutným chlebom života.

„Ja som chlieb života“, hovorí Ježiš. Pristavme sa pri tomto krásnom obraze Ježiša. Mohol urobiť rozpravu alebo veci demonštrovať, no – ako vieme – Ježiš hovorí v podobenstvách, a v tomto výroku: „Ja som chlieb života“, skutočne zhrnul celé svoje bytie a celé svoje poslanie. Plne to bude vidieť na konci, pri Poslednej večeri. Ježiš vie, že Otec od neho žiada nielen to, aby dal ľuďom jesť, ale aby im dal seba samého, aby lámal seba samého, svoj vlastný život, vlastné telo, vlastné srdce, aby sme my mohli mať život. Tieto Pánove slová v nás prebúdzajú úžas nad darom Eucharistie. Nik na tomto svete, bez ohľadu na to, ako veľmi by miloval druhého človeka, nemôže zo seba urobiť pre neho pokrm. Boh to urobil a stále to robí, pre nás. Obnovme v sebe tento úžas. Urobme tak adorovaním Chleba života, pretože adorácia napĺňa život úžasom.                                 /sv.Otec František/

Aké sú dôvody mojej viery?

18. nedeľa v Cezročnom období -  Jn 6, 24-35

Úvodná scéna z Evanjelia (porov. Jn 6,24-35) nám predstavuje niekoľko lodiek plaviacich sa smerom do Kafarnauma: zástup ľudí ide a hľadá Ježiša. Mohli by sme si myslieť, že ide o veľmi dobrú vec, no Evanjelium nás učí, že Boha nestačí len hľadať; treba sa pýtať aj na motív, pre ktorý ho hľadáme.

Ježiš totiž prehlasuje: „Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa“ (v. 26). Ľud bol totiž prítomný pri zázraku rozmnoženia chleba, no nepochopil jeho zmysel: zastavil sa len pri vonkajšom zázraku, pri materiálnom chlebe, bez toho, aby šiel ďalej, k zmyslu toho všetkého.

Je tu teda prvá otázka, ktorú si my všetci môžeme položiť: prečo hľadáme Pána? Prečo ja hľadám Pána? Aké sú dôvody mojej viery, našej viery? Potrebujeme si to ujasniť, lebo medzi mnohými pokušeniami, ktoré v živote máme, je jedno, ktoré by sme mohli nazvať pokušením modlárstva.

To nás ženie hľadať Boha na naše využitie a konzum, na vyriešenie problémov, aby sme vďaka nemu mali to, čo sami nedokážeme dosiahnuť, zo zištnosti. Ale týmto spôsobom viera zostáva povrchná a – dovolím si povedať – upätá na zázraky: hľadáme Boha, aby sme sa najedli, a keď sme už sýti, potom na neho zabudneme.

V centre takejto nezrelej viery nie je Boh, ale naše potreby. Myslím tým naše zištné záujmy, mnoho vecí... Je správne predkladať Božiemu srdcu naše potreby, ale Pán, ktorý koná ďaleko prevyšujúc naše očakávania, túži žiť s nami predovšetkým vo vzťahu lásky. A pravá láska je nezištná, dáva sa zadarmo: neľúbime preto, aby sme na oplátku dostali nejaké výhody! To je zištnosť; a koľkokrát v našom živote sme zištní.

Môže nám pomôcť druhá otázka, tá, ktorú zástup kladie Ježišovi: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ (v. 28). Je to akoby ľud vyprovokovaný Ježišom povedal: „Ako máme očistiť naše hľadanie Boha? Ako prejsť od magickej viery, ktorá myslí iba na vlastné potreby, k viere, ktorá sa páči Bohu?“ A Ježiš ukazuje cestu: odpovedá, že Boží skutok je prijať toho, ktorého poslal Otec, teda prijať jeho, samotného Ježiša.

Nejde o vytváranie nových náboženských praktík či dodržiavanie špeciálnych predpisov; ide o prijatie Ježiša, prijať ho do života, znamená to žiť s Ježišom príbeh lásky. Bude to on, kto očistí našu vieru. Sami toho nie sme schopní. Pán teda túži mať s nami vzťah lásky: prv než nejaké veci, ktoré by sme dostávali a konali, je tu on, ktorého máme milovať. Ide tu o vzťah s ním, ktorý prekračuje logiku zištnosti a kalkulácie.

Toto platí vo vzťahu k Bohu, no platí to aj v našich medziľudských a spoločenských vzťahoch: keď nám ide predovšetkým o uspokojenie našich potrieb, riskujeme, že budeme účelovo využívať ľudí i situácie pre vlastné ciele. Koľkokrát sme len počuli niekoho povedať: „Táto osoba iba využíva ľudí a potom na nich zabudne.“ Využívať ľudí pre vlastný zisk: toto je nepekné. Taká spoločnosť, ktorá stavia do centra zištné záujmy namiesto ľudí, je spoločnosť, ktorá nevytvára život. /sv. Otec František/

Ako nakladáme so zvyšným jedlom? 

17. nedeľa v Cezročnom období - Jn 6, 1-15

Keď Ježiš vidí zástup, obracia sa na apoštola Filipa s otázkou: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ondrej privádza chlapca, ktorý dáva k dispozícii všetko, čo má: päť chlebov a dve ryby. Aký skvelý chlapec! Odvážny. I on videl ten zástup i svojich päť chlebov. Hovorí „Mám toto: ak to pomôže, vezmite si to“. Mladí sú takíto, majú odvahu. Musíme im pomáhať zachovať si túto odvahu.

Ježiša „vidiac veľký zástup, zľutoval sa nad nimi“ I ten chlapec s piatimi chlebmi pochopil toto spolucítenie a vraví: „Chudáci ľudia! Ja čosi mám...“. Súcit ho priviedol k tomu, že ponúkol to, čo mal.

Ježiš je pozorný na primárne potreby ľudí. Ľudia sú hladní a Ježiš zapája svojich učeníkov, aby ich hlad utíšili. Ježiš ponúkol svoje Slovo, svoju útechu, svoju spásu a nakoniec i svoj život.

Ježiš sa postaral aj o pokrm pre telo. A my, jeho učeníci sa nemôžeme tváriť akoby nič. Len ak načúvame tým najjednoduchším žiadostiam ľudí a sme pri nich v ich konkrétnych životných situáciách, budeme môcť byť vypočutí i vtedy, keď je reč o vyšších hodnotách.

Božia láska k ľudstvu hladnému po chlebe, slobode, spravodlivosti, mieri a najmä po Božej milosti, nikdy nebude chýbať. Ježiš aj dnes nasycuje, živo sprítomňujúc svoju útechu, a to prostredníctvom nás. Evanjelium nás teda pozýva, aby sme boli ochotní a činorodí, ako ten chlapec, ktorí si uvedomil, že má so sebou päť chlebov a hovorí: „Ja dám toto, budeš vidieť, čo s tým...“.

Zoči-voči volaniu toľkých hladných bratov a sestier z každej časti sveta – bez ohľadu na to o akú formu „hladu“ ide – nemôžeme zostať ľahostajnými a pokojnými divákmi. Kristovo ohlasovanie, chlieb večného života, si žiada veľkodušné úsilie solidárnosti s chudobnými, slabými, odstrčenými, bezbrannými. Takýto prejav blízkosti a lásky je tou najlepšou previerkou kvality našej viery, tak na úrovni osobnej, ako aj na úrovni komunitnej.

Keď sa všetci nasýtili, Ježiš povedal svojim učeníkom, aby pozbierali zvyšné odrobiny, aby tak nič nevyšlo nazmar. A ja by som vám chcel dať túto Ježišovu vetu ako návrh: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar“. Myslím tu na hladných ľudí a na toľké zvyšky jedla, ktoré vyhadzujeme...

Každý z nás nech sa zamyslí: to jedlo, ktoré nám zvýši z obeda, z večere, kam sa dáva? Čo sa robí so zvyšným jedlom u nás doma? Vyhadzuje sa? Nie. Ak máš takýto zvyk, dám ti teraz jednu radu: porozprávaj sa so svojimi starými rodičmi, čo žili v povojnovom období, a spýtaj sa ich, čo robili oni so zvyšným jedlom.

Nikdy nevyhadzujme zvyšné jedlo. Môže sa znovu spracovať alebo darovať tomu, kto ho môže zjesť, tomu, kto je v núdzi. Nikdy nevyhadzujme zvyšné jedlo. Toto je rada, a je to aj spytovanie svedomia: čo robíme doma s jedlom, ktoré zvýši? Prosme Pannu Máriu, aby vo svete mali prevahu plány zamerané na rozvoj, zaistenie výživy, na solidaritu, a nie plány nenávisti, zbrojenia a vojny. /sv.Otec František/

Ekológia srdca: odpočinok, rozjímavý pohľad a spolucítenie

16. nedeľa v Cezročnom období - Mk 6, 30-34

Ježišov postoj, ktorý pozorujeme v Evanjeliu dnešnej liturgie (Mk 6,30-34), nám pomáha chápať dva dôležité aspekty života. Tým prvým je odpočinok. Apoštolov, ktorí sa vracajú z namáhavej misie a s oduševnením rozprávajú o všetkom tom, čo vykonali, Ježiš s láskavosťou pozýva: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte“ (v. 31). Pozýva ich odpočinúť si.

Týmto nám Ježiš dáva vzácne ponaučenie. Aj keď sa raduje, keď vidí, ako sú učeníci šťastní zo znamení pri ohlasovaní, nenaťahuje s komplimentmi a otázkami, ale je starostlivý o ich fyzickú i vnútornú únavu. A prečo tak robí? Pretože ich chce vyvarovať pred nebezpečenstvom, ktoré je vždy nástrahou aj pre nás: pred nebezpečenstvom nechať sa ovládnuť chvatom neustále robiť, padnúť do pasce aktivizmu, kde tým najdôležitejším sú výsledky, ktoré dosahujeme, a to, že sa cítime byť v hlavnej role, ako absolútni protagonisti.

Koľkokrát sa to stáva aj v Cirkvi: sme zaneprázdnení, bežíme, myslíme si, že všetko závisí na nás, a nakoniec nám hrozí, že zanedbáme Ježiša a dávame do stredu vždy len seba. Z tohto dôvodu Ježiš pozýva svojich (učeníkov), aby si trochu odpočinuli v ústraní, spolu s ním. Nie je to len telesný oddych, ale aj oddych srdca. Pretože nestačí „vypnúť“, treba si odpočinúť naozaj. A ako sa to robí? Na to sa potrebujeme vrátiť k podstate vecí: zastaviť sa, zostať v tichu, modliť sa, aby sme nešli z jedného chvatu pracovného do ďalšieho chvatu dovolenkového.

Ježiš sa neodťahoval pred potrebami zástupu, ale každý deň ako prvú vec sa utiahol do modlitby, do ticha, do dôvernosti s Otcom. Jeho láskyplné pozvanie – odpočiňte si trochu – by nás malo sprevádzať: varujme sa, bratia a sestry, pred honbou po výkonoch, zastavme frenetický beh, ktorý nám diktujú naše agendy. Naučme sa postáť, vypnúť mobil, kontemplovať prírodu, zregenerovať sa v dialógu s Bohom.

Predsa však nám Evanjelium hovorí o tom, že Ježiš a učeníci si nemôžu odpočinúť tak ako by chceli. Ľudia ich nájdu a prichádzajú zovšadiaľ. V tej chvíli je Pán pohnutý súcitom. A tu je ten druhý aspekt: spolucítenie, čo predstavuje Boží štýl. Boží štýl je blízkosť, súcit a nežnosť. Koľko ráz v evanjeliu, v Biblii, nachádzame túto vetu: „Mal súcit“. Ježiš, ktorý je tým pohnutý, venuje sa ľuďom a znovu sa púšťa do vyučovania (porov. v. 33-34).

Zdá sa to byť protirečením, ale v skutočnosti to ním nie je. Totiž jedine srdce, ktoré sa nenechá uniesť zhonom, je schopné pohnutia, čiže nenechať sa opantať sebou samým a vecami, čo má na práci, a dokáže si všimnúť druhých, ich rany, ich potreby. Spolucítenie sa rodí z kontemplácie. Ak sa naučíme skutočne odpočívať, staneme sa schopnými opravdivého spolucítenia. Ak si pestujeme kontemplatívny pohľad, udržíme si naše činnosti bez postoja dravosti, ktorá chce všetko vlastniť a konzumovať.

Ak zostaneme v kontakte s Pánom a nezahlušujeme v sebe to, čo je našou najhlbšou súčasťou, povinnosti nebudú mať moc obrať nás o dych a pohltiť nás. Potrebujeme – počúvajte dobre – potrebujeme „ekológiu srdca“, ktorá pozostáva z odpočinku, kontemplácie a spolucítenia. Využime na to letné obdobie!

A teraz sa modlime k Panne Márii, ktorá pestovala mlčanie, modlitbu a kontempláciu, a vždy ňou hýbe nežné spolucítenie s jej deťmi. /sv.Otec František/

Pri manželskej hádke kričí žena na muža:

"Kde by ste vy chlapi boli bez nás žien ?"

 Muž v pokoji odpovie: "Ešte v raji !"

Každý pokrstený je povolaný svedčiť o Evanjeliu

15. nedeľa v Cezročnom období - Mk 6, 7-13

Evanjelium (Mk 6,7-13) hovorí o tom, ako Ježiš vysiela Dvanástich na misiu. Po tom, čo ich jedného po druhom povolal po mene, aby boli s ním, počúvali jeho slová a pozorovali jeho skutky uzdravenia, ich teraz opäť zvoláva, aby ich poslal po dvoch do dedín, do ktorých sa chystal ísť. Je to istý spôsob „získavania praxe“ v tom, čo budú povolaní robiť po Pánovom zmŕtvychvstaní mocou Ducha Svätého.

Misionársky učeník má ako svoj referenčný ústredný bod Ježiša. Chodenie a konanie Dvanástich bolo šírené z jedného ústredného centra, založené na prítomnosti a konaní Ježiša v ich misijnej činnosti. Apoštoli neohlasujú nič, čo by bolo ich, ani neukazujú svoje vlastné schopnosti, ale hovoria a konajú len ako tí, čo sú „vyslaní“, ako Ježišovi poslovia.

Misijné ohlasovanie sa stáva opravdivým len vtedy, keď vychádza zo svojho nemenného centra, ústredného bodu, ktorým je Ježiš. Nejde tu o iniciatívu veriacich jednotlivcov, či skupín a ani veľkých zhromaždení, ale o poslanie Cirkvi, ktorá je neodlučiteľne zjednotená so svojím Pánom. Žiaden kresťan neohlasuje Evanjelium „sám od seba“, ale iba ako ten, kto je poslaný Cirkvou, ktorá dostala tento mandát od samotného Krista.

Pokrstený človek, ktorý necíti potrebu ohlasovať Evanjelium, ohlasovať Ježiša, nie je dobrým kresťanom. Charakteristikou misijného štýlu je vonkajšia podoba, spočívajúca v chudobe prostriedkov. Dvanásti apoštoli dostali príkaz, „aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb ani kapsu ani peniaze do opaska“ (Mk 6, 8), aby boli slobodní a bezstarostní, bez protekcií a výhod, istí si iba láskou Ježiša, ktorý ich vysiela, a posilnení iba jeho slovom, ktoré idú ohlasovať.   /sv.Otec František/

"Otče, znelo to ako pokoj a milosrdenstvo Božie!" odpovie žena.

"Naozaj?" pýta sa farár príjemne prekvapený.

"Áno, ako je nepochopiteľný Boží pokoj a ako Božie milosrdenstvo, ktoré nikdy nepomíňa..."

Zložme svoje starosti na Pána

12. nedeľa v Cezročnom období     Mk 4, 35-41

Dnešná liturgia prináša príbeh o tom, ako Ježiš utíšil búrku (Mk 4,35-41). Loďku, na ktorej sa učeníci plavili na druhú stranu jazera, zasiahol vietor a vlny a učeníci sa báli, že sa potopia. Ježiš je s nimi v loďke, no spí v jej zadnej časti na poduške. Učeníci, plní strachu, na neho kričia: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (v. 38).

Veľakrát sme i my, zasiahnutí skúškami života, volali na Pána: „Prečo zostávaš ticho a nič pre mňa nerobíš?“ Najmä vtedy, keď sa zdá, že sa potápame, pretože láska alebo projekt, do ktorého sme vkladali veľké nádeje, mizne; alebo keď sme v područí neustále dorážajúcich vĺn úzkosti; alebo keď sa cítime ponorení v problémoch či stratení uprostred mora života, bez kurzu a bez prístavu. Alebo tiež vo chvíľach, v ktorých nám dochádza sila kráčať ďalej z dôvodu straty práce či keď sa pre nečakanú diagnózu obávame o naše zdravie či zdravie blízkej osoby. Je veľa momentov, v ktorých sa cítime ako v búrke, akoby bol s nami koniec.

V týchto a v mnohých iných situáciách sa aj my cítime udúšaní strachom a tak ako učeníci riskujeme, že stratíme zo zreteľa tú najdôležitejšiu vec. Na loďke totiž, hoci spí, je prítomný Ježiš, a zdieľa so svojimi všetko, čo sa práve odohráva. Jeho spánok nás na jednej strane udivuje, no na druhej strane nás vystavuje skúške. Pán je tam, je prítomný; akoby čakal na to, že ho my zapojíme do diania, že ho budeme vzývať, že ho dáme do centra toho, čo prežívame. Jeho spánok nás provokuje, aby sme sa zobudili.  Veď pre to, aby sme boli Ježišovými učeníkmi, nestačí veriť, že Boh je, že existuje, ale treba sa s ním takpovediac vložiť do hry, treba tiež k nemu pozdvihnúť hlas.

Jeden výrastok sa na náboženstve posmešne pýta: „Pán farár, keď teda je to peklo, čím sa tam potom kúri?"

Na to farár: „Ak bude na svete veľa takých chlapcov ako si ty, tak strach mať nemusíš."

Pán nás stále prekvapuje

 11. cezročná nedeľa - Mk 4, 26-34

Božie kráľovstvo je prirovnané k tajomnému rastu semiačka, ktoré je vhodené do pôdy, následne vzklíči, rastie a vyženie klas, a to nezávisle od starostlivosti hospodára, ktorý sa po dozretí úrody postará o žatvu. Skrze Ježišovo ohlasovanie a skutky je Božie kráľovstvo ohlásené, vtrhlo do tohto sveta a ako semiačko rastie a rozvíja sa samo od seba, vlastnou silou a podľa kritérií, ktoré sú ľudskými silami nerozlúštiteľné.

Božie kráľovstvo pri svojom raste a klíčení v dejinách nezávisí až tak od práce človeka, ale je predovšetkým vyjadrením moci a dobroty Boha, sily Ducha Svätého, ktorý riadi život kresťanov v Božom ľude. Niekedy sa zdá, že dejiny so svojimi udalosťami a protagonistami idú opačným smerom ako je plán nebeského Otca, ktorý chce pre všetky svoje deti spravodlivosť, bratstvo, pokoj. My však máme žiť tieto časy ako obdobia skúšok, nádeje a bdelého očakávania žatvy.

Ako v minulosti tak i dnes Božie kráľovstvo rastie vo svete tajomným spôsobom, spôsobom prekvapujúcim, odhaľujúc skrytú moc malého semiačka, jeho triumfujúcu životaschopnosť. Uprostred ťaživých osobných i spoločenských udalostí, ktoré sa niekedy zdajú byť signálom zlyhávania nádeje, je treba zachovať dôveru v Božie konanie, ktoré je síce tiché, no mocné. V temných chvíľach a chvíľach ťažkostí preto nesmieme klesať na mysli, ale musíme zostať zakotvení v dôvere Boha, v jeho vždy zachraňujúcu prítomnosť. Zapamätajte si toto: Boh vždy zachraňuje. Je spasiteľom. 

Ježiš pripodobňuje Božie kráľovstvo horčičnému zrnku. Je to veľmi drobné semiačko, no predsa sa dokáže tak rozvinúť, že sa z neho stane najväčšia rastlina zo všetkých v záhrade: má nečakaný a prekvapujúci rast. Nie je pre nás ľahké pochopiť tento druh Božej logiky neočakávanosti a prijať ju v našom živote. Dnes nás ale Pán vyzýva zaujať postoj viery, ktorý prekračuje naše plány, naše výpočty, naše výhľady. Boh je stále Bohom prekvapení.

Mladé dievča príde celé zničené zo schôdzky a oznámi svojej matke:                   "Tak si predstav, že Janko ma práve pred hodinou požiadal o ruku."

 "A prečo si teda taká smutná?" čuduje sa matka.

 "Keď on mi tiež povedal, že je ateista. Mami, veď on ani neverí,             že existuje peklo."

"No, vieš čo, vezmi si ho aj tak. Medzi nami, my dve mu ešte ukážeme,                   ako škaredo sa mýli." dodá matka.

Majte sa na pozore

10. nedeľa v Cezročnom období - Mk 3, 20-35

Zákonníci boli ľudia vzdelaní vo Svätom písme a ich úlohou bolo vysvetľovať ho ľudu. Niektorí z nich boli poslaní, aby Ježiša pred ľudom znevážili, zdiskreditovali, zbavili autority. Prichádzajú s presným a strašným obvinením: „Je posadnutý Belzebulom a mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov.“ Chceli, aby ľud uveril tomu, že Ježiš neuzdravuje mocou Ducha Svätého, ale mocou zlého ducha, diabla.

Ježiš na obvinenie, že mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov, reaguje silnými a jasnými slovami. Zákonníci sa chystali dopustiť toho najvážnejšieho hriechu: poprieť a rúhať sa Božej Láske, prítomnej v Ježišovi. Rúhanie, hriech proti Duchu Svätému, je jediný neodpustiteľný hriech, lebo pochádza zo srdca uzavretého voči Božiemu milosrdenstvu.

Závisť pre dobrotu a dobré skutky môže podnecovať k falošnému obvineniu. Zloba, ktorá chce zničiť dobrú povesť druhého, je smrteľný jed. Ak si uvedomíme, že takáto zlá zelina začína klíčiť, ihneď sa ponáhľajme vyznať to, skôr ako zmohutnie a prinesie skazonosné nevyliečiteľné účinky. Majte sa na pozore, lebo takýto postoj ničí rodiny, priateľstvá, komunity a napokon spoločnosť.

Evanjelium hovorí aj o nepochopení Ježiša zo strany jeho príbuzných. Boli znepokojení, rozhodli sa, že ho privedú späť do Nazareta. Prišli na miesto, kde vyučoval a nechali si ho zavolať. Ježišovi prehlásil: Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka.“  Sformoval novú rodinu, nie na prirodzených zväzkoch, ale na viere v Neho, na Jeho láske, ktorá zjednocuje v Duchu Svätom.

Ježišova odpoveď nie je akýmsi nedostatkom úcty voči svojej matke a svojim príbuzným. Naopak, pre Máriu je to tým najväčším uznaním, lebo práve ona je tou dokonalou učeníčkou, ktorá vo všetkom uposlúchla Božiu vôľu. Kiež nám Panna Mária pomáha stále žiť v spoločenstve s Ježišom, rozpoznávajúc dielo Ducha Svätého, ktorý pôsobí v ňom a v Cirkvi, obnovujúc svet k novému životu.     /sv.Otec František/

Dilema rodín s malými deťmi: Byť, či nebyť s nimi na svätej omši?

- Ak tam budú hnevať, budú sa na vás všetci hnevať, že tam hnevali.

- Ak ich necháte doma, vyčíta sa vám, že ich nechávate doma                a nezvykáte ich na svätú omšu.

 Šport je liekom

/sv.Otec František/   

    Existujú niektoré športy, ktoré sa nazývajú „individuálne“, predsa však šport vždy pomáha vstúpiť ľuďom do kontaktu medzi sebou, pomáha nadviazať vzťahy aj medzi odlišnými ľuďmi, často neznámymi, ktorí sa napriek tomu, že pochádzajú z rôznych kontextov, spájajú a bojujú za spoločný cieľ. Tu sú teda dve dôležité veci: byť jednotní a mať cieľ.

    V tomto zmysle je šport liekom na individualizmus v našej spoločnosti, ktorá často vytvára izolované a smutné „ego“, čo nás robí neschopnými „hrať tímovo“ a pestovať v sebe nadšenie pre nejaký dobrý ideál. Takto cez vašu športovú angažovanosť pamätáte na hodnotu bratstva, ktoré je tiež v srdci evanjelia.“

    Mnoho mladých i dospelých, ktorí sú nadšencami športu a sledujú vás fandením, neraz netuší, koľko práce a koľko trénovania je za jedným zápasom. A toto si vyžaduje veľa disciplíny nie iba fyzickej, ale aj tej vnútornej: fyzické cvičenie, vytrvalosť, dbanie o životosprávu, odpočinok striedaný s tréningovou prácou.

    Táto disciplína je školou výchovy a vzdelávania, osobitne pre deti a mladých. Pomáha im pochopiť aké je dôležité – a prepáčte, ak teraz zacitujem sv. Ignáca z Loyoly – naučiť sa „usporiadať svoj život“. Táto disciplína nemá za cieľ byť na seba prísnymi, ale stať sa zodpovednými: za seba samých, za veci, ktoré sú nám zverené, za ostatných, a všeobecne za život.

    Pomáha tiež duchovnému životu, ktorý nemožno nechať iba na emócie, ani sa nedá žiť v striedavých fázach, „iba keď mám chuť“. Aj duchovný život potrebuje vnútornú disciplínu vytvorenú z vernosti, pevnosti a každodenného úsilia v modlitbe. Viera bez pevného vnútorného tréningu riskuje, že vyhasne.“

    Rozprávali mi, ako v týchto dňoch ktosi získal víťazstvo a ten druhý, čo zostal na druhom mieste, pobozkal medailu. Obyčajne keď je niekto druhý, je z toho zronený, smutný. Nehovorím o odhadzovaní medaily, ale máme vôľu tak urobiť. A tento medailu pobozkal.

    Toto nás učí, že aj v porážkach sa dá byť víťazom. Prijať porážku so zrelosťou, pretože to ti dáva rast, dá ti to aj pochopiť, že v živote nie je vždy všetko sladké, nie vždy všetko je víťazenie. Niekedy je treba mať skúsenosť porážky. A ak športovec, športovkyňa vie „víťazne zvládnuť porážku“, s dôstojnosťou, ľudskosťou, s veľkým srdcom, toto je skutočným vyznamenaním, skutočným ľudským víťazstvom.“

Učiteľka v materskej škole pozorovala deti za svoje triedy, ako si maľujú obrázky. Prišla aj k malému dievčatku, ktoré sústredene maľovalo svoj obrázok. Na otázku, čo to bude, dievčatko odpovedalo: „Maľujem Boha.“

Učiteľka sa niekoľkokrát nadýchla, a potom si dovolila poznamenať: „Ale Boha žiadny človek nikdy nevidel, a tak nikto z ľudí nevie, ako vyzerá.“

Stopy Najsvätejšej Trojice v človekovi

Láska, toto vzájomné dávanie sa v Najsvätejšej Trojici jestvuje večne, bezhranične, bezpodmienečne. Keď dieťa počulo hovoriť o Trojici, bezprostredne povedalo: „Boh je rodina!“ Áno, Boh je „rodina“ troch božských osôb, ktoré sa tak veľmi milujú, že vytvárajú jedinú skutočnosť. Táto „božská rodina“ však nie je uzavretá do seba samej, ale otvorená, komunikuje sa v stvorení a v dejinách: vstúpila do sveta ľudí, aby mohli mať na nej účasť. Nekonečná Láska, táto plnosť akoby sa prelievala: konečným spôsobom sa prejavuje v stvorení, ktoré nesie jej stopy.

Jedinečným spôsobom však podpis Stvoriteľa nesie ľudská bytosť. Hoci človek sám od seba by nikdy nedokázal vydedukovať pravdu o Najsvätejšej Trojici, toto poznanie mu predsa poskytuje potrebné svetlo, aby lepšie pochopil celé stvorenstvo a hlavne sám seba. V človekovi sa Boží obraz odráža evidentnejšie a dokonalejšie, keďže jeho schopnosti sú duchovnej prirodzenosti.

Svätý Augustín nachádza v ľudskom duchu triádu: pamäť, rozum a vôľu, ktoré poukazujú na Trojicu. Trojičné tajomstvo zasahuje do nášho vlastného života – teda nie je nám úplne cudzie. Svätá Katarína Sienská sa modlí k večnej Trojici: „Preto keď som sa zhliadla v tebe, videla som, že som tvojím obrazom, lebo ty, večný Otče, mi dávaš zo svojej moci a zo svojej múdrosti; z tej múdrosti, ktorá je privlastnená tvojmu Jednorodenému. A Duch Svätý, ktorý vychádza z teba, Otče, i z tvojho Syna, dal mi dobrú vôľu, čím ma urobil hodnou lásky.“

V Najsvätejšej Trojici človek taktiež nachádza tri základné dimenzie, ktoré sú také dôležité pre jeho existenciu. V Otcovi človek objavuje dimenziu vertikálnu a spoznáva, že je synom a či dcérou: tu objavuje hodnoty, ako poslušnosť, učenlivosť, závislosť. V Synovi človek prežíva dimenziu horizontálnu a začína chápať, že Boh je aj náš Brat. A tak sa ľudské srdce otvára pre tých, čo stoja okolo neho. V Duchu Svätom človek objavuje vnútornú dimenziu, svoju skutočnú interioritu. Veď Boh dáva život našej duši, „Boh mi je bližší než ja sám sebe,“ hovorí svätý Augustín.                                                                          /zdroj:Katolícke noviny/

Učiteľka dá Jankovi poznámku: 

            "váš syn nič nevie."
Otec dopíše:          

            "preto chodí do školy..."

Duch Svätý rozširuje obzory

Zoslanie Ducha Svätého  - slávnosť -  Jn 15, 26-27; 16, 12-15

V deň Turíc boli Ježišovi učeníci ešte dezorientovaní a ustráchaní. Ešte nemali odvahu vyjsť von. A aj my, ako sa to neraz stáva, uprednostňujeme zostať medzi ochrannými múrmi našich príbytkov. Ale Pán vie ako k nám preniknúť a otvoriť dvere nášho srdca. Posiela svojho Ducha Svätého, ktorý nás obklopí a porazí všetku našu váhavosť, zrúca naše obranné múry, demontuje naše falošné istoty. Duch Svätý z nás robí nové stvorenia, tak ako to spravil v onen deň s apoštolmi: obnovuje nás ako nové stvorenia.

Keď učeníci dostali Ducha Svätého, ďalej už neboli ako prv. Zmenil ich. Vyšli von, vyšli bez obáv a začali ohlasovať Ježiša, hlásať, že Pán vstal z mŕtvych a je s nami. Robili to takým spôsobom, že každý im rozumel vo svojej reči. Lebo Duch Svätý je univerzálny, neberie nám kultúrne rozdielnosti, rozdiely v uvažovaní. Nie. On je pre všetkých, ale každý mu rozumie v rámci svojej vlastnej kultúry, vo svojom vlastnom jazyku.

Duch Svätý mení srdce, rozširuje obzory učeníkov. Uschopňuje ich komunikovať veľké Božie diela všetkým, bez obmedzení, prekračujúc hranice kultúr a náboženstiev, vo vnútri ktorých boli zvyknutí myslieť a žiť. Uschopňuje apoštolov dosiahnuť k druhým rešpektujúc ich možnosti počúvať a porozumieť, v rámci kultúry a jazyka každého (v. 5-11). Inými slovami, Duch Svätý spája rôzne osoby v komunikácii, uskutočňujúc tak jednotu a univerzálnosť Cirkvi.

A dnes nám táto pravda, táto vlastnosť Ducha Svätého, veľa hovorí tam, kde sú v Cirkvi skupinky, ktoré sa usilujú zakaždým o rozdelenie, o odtrhnutie sa od ostatných. Toto nie je Boží Duch. Boží Duch je harmónia, jednota, zjednocuje rozdielnosti.          /sv .Otec  František/

Chráňme sa falošnej jednoty

Existuje falošná jednota, ako u tých, čo obviňovali svätého Pavla (Sk 22,30; 23,6-11). Na začiatku sa predstavujú ako celok. Ale Pavol vrhol medzi nich kameň rozdelenia, hovoriac, že bol predvolaný pred súd kvôli nádeji v zmŕtvychvstanie. Saduceji tvrdili, že neexistuje zmŕtvychvstanie, zatiaľ čo farizeji tieto veci vyznávali. Prepukla veľká hádka a zhromaždenie, ktoré Pavla obviňovalo, sa rozdelilo.

Pri prenasledovaniach, ktoré Pavol znášal, vidieť, že ľud kričí bez toho, aby aspoň vedel, čo hovorí. „Vodcovia“ diktujú, čo treba kričať. Táto manipulácia ľudom je pohŕdaním ľudom, pretože ho premieňa z ľudu na masu. Na Kvetnú nedeľu všetci jasajú: „Požehnaný ty, ktorý prichádzaš v mene Pánovom“. Nasledujúci piatok tí istí ľudia volajú: „Ukrižuj ho“. Čo sa stalo? Vymyli im mozgy, že veci sa majú inak. A ľud premenili na masu, ktorá ničí.

Očierniť a potom odsúdiť: metóda používaná aj dnes. Vytvoria sa temné okolnosti na odsúdenie. To je metóda akou bol prenasledovaný Ježiš, Pavol, Štefan a všetci mučeníci a ktorá je veľmi používaná aj dnes. v občianskom či politickom živote, keď chcú urobiť štátny prevrat, médiá začnú ohovárať ľudí, čelných predstaviteľov, a za pomoci klamstva a očierňovania ich pošpinia. Potom prídu konať spravodlivosť, odsúdia ich a nakoniec nastane prevrat.

Článkom reťazca spejúceho k odsúdeniu je vždy prostredie falošnej jednoty. Toto sa stáva vo farských spoločenstvách, dvaja či traja začínajú kritizovať niekoho iného, ohovárať. Vytvárajú falošnú jednotu pre to, aby ho mohli odsúdiť. Odsudzujú ho v myšlienkach, vo svojich postojoch; potom sa rozdeľujú a ohovárajú jeden druhého, pretože sú rozdelení. Preto je ohováranie vražedným postojom, keďže zabíja, znemožňuje ľudí, likviduje ich povesť.

Ohováranie je prostriedok, ktorý použili aj na Ježiša, aby ho zdiskreditovali a keď už je raz skompromitovaný, treba sa ho zbaviť. Myslime na to veľké povolanie, ktorým sme boli povolaní: k jednote s Ježišom, s Otcom. A po tejto ceste musíme ísť, muži a ženy, ktorí sa zjednocujú a ktorí sa vždy snažia napredovať po ceste jednoty. Nie však tých falošných jednôt, ktorým chýba podstata, a ktoré slúžia len ako ďalší krok na odsúdenie ľudí a na presadenie záujmov, ktoré nie sú naše – sú záujmami kniežaťa tohto sveta, a ten chce ničenie. Nech nám Pán dá milosť kráčať vždy po ceste pravej jednoty./sv.Otec František/

„Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás“

6. veľkonočná nedeľa  - B - Jn 15, 9-17

V Evanjeliu dnešnej nedele (Jn 15,9-17) Ježiš po tom, ako prirovnal seba samého k viniču a nás k ratolestiam, vysvetľuje aké ovocie prinášajú tí, ktorí s ním ostávajú zjednotení: týmto ovocím je láska. Opätovne použije kľúčové sloveso: ostať. Pozýva nás ostať v jeho láske, aby jeho radosť bola v nás a aby naša radosť bola úplná (v. 9-11). Ostať v Ježišovej láske.

Pýtame sa: aká je táto láska, v ktorej nám Ježiš hovorí, že máme ostať, aby sme mali jeho radosť? Aká je táto láska? Je to láska, ktorá má svoj pôvod v Otcovi, lebo „Boh je láska“ (1 Jn 4,8). Táto láska Boha, Otca, prúdi ako rieka v Synovi Ježišovi a cez neho prichádza k nám, jeho stvoreniam. Veď nám hovorí: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás“ (Jn 15,9). Láska, ktorú nám daruje Ježiš, je tá istá, akou Otec miluje jeho: láska čistá, bezvýhradná, zadarmo. Nedá sa kúpiť, je zadarmo. Dávajúc nám ju, Ježiš sa k nám správa ako k priateľom – touto láskou –, dáva nám poznať Otca a zapája nás do svojej vlastnej misie pre život sveta.

Ďalej si môžeme položiť otázku, ako ostať v tejto láske? Ježiš hovorí: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske“ (v. 10). Svoje prikázania nám Ježiš zhrnul do jediného, tohoto: „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (v. 12).

Milovať tak ako miluje Ježiš znamená vložiť sa do služby, do služby bratom, tak ako to urobil on, keď umýval nohy učeníkom. Znamená to aj vyjsť zo seba samých, odpútať sa od svojich ľudských istôt, od svetských vymožeností v záujme otvorenia sa ostatným, obzvlášť tomu, kto to najviac potrebuje. Znamená to byť k dispozícii s tým, čím sme a čo máme. Chce sa tým povedať milovať nie slovami, ale skutkami. 

/sv.Otec František/

Nanebovstúpenie Pána - Slávnosť

V máji oslávuje celý kresťanský svet sviatok  Nanebovstúpenia Pána. Tento prikázaný sviatok slávime 40 dní po Veľkej noci a desať dní pred Turícami – Zoslaním Ducha Svätého.
Pán Ježiš sa na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení posledný raz stretol so svojimi učeníkmi a pred ich očami vystúpil do neba a sedí po Božej pravici. Udalosť nanebovstúpenia sa hlboko zapísala do pamäti prvých učeníkov. Svedectvo o nej nachádzame v evanjeliách a v knihe Skutkov apoštolov. Pán Ježiš štyridsať dní po vzkriesení vyviedol svojich učeníkov na Olivovú horu až k Betánii, a ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba (Lk 24, 50-51). Ježiš Kristus vystúpil na Nebesia práve na Olivovej hore, aby tam, kde sa začalo jeho utrpenie, začalo sa i jeho oslávenie.                                                     Zdroj: Archív TK KBS

Kto ostáva v Ježišovi, prináša veľa ovocia

5. veľkonočná nedeľa - B -   Jn 15, 1-8

V Evanjeliu tejto piatej veľkonočnej nedele (Jn 15,1-8) sa Pán predstavuje ako pravý vinič a hovorí o nás ako o ratolestiach, ktoré nemôžu žiť bez toho, aby boli zjednotení s ním. Hovorí: „Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (v. 5). Nie je vinič bez ratolestí, i obrátene. Ratolesti si sami nevystačia, ale úplne závisia od viniča, ktorý je zdrojom ich existencie.

Ježiš dáva dôraz na sloveso „ostať“. Zopakuje ho až sedemkrát v dnešnom evanjeliovom úryvku. Pred tým, ako opustí tento svet a odíde k Otcovi, Ježiš chce uistiť svojich učeníkov, že aj potom s ním môžu zostať zjednotení. Hovorí: „Ostaňte vo mne a ja [ostanem] vo vás“ (v. 4). Toto „ostaňte“ neznamená žiadny pasívny stav, akési „zadriemanie“ v Pánovi, nechať sa ukolísať životom. Nie, toto to nie je. To zostávanie v ňom, zostávanie v Ježišovi, ktoré nám on ponúka, je zostávaním aktívnym, a tiež vzájomným. Prečo? Lebo ratolesti bez viniča samé nič nezmôžu, potrebujú miazgu, aby mohli rásť a prinášať ovocie; ale aj vinič potrebuje ratolesti, lebo ovocie nevyrastá na kmeni stromu. Je to vzájomná potreba, vzájomné zostávanie v záujme prinášania ovocia. My zostávame v Ježišovi a Ježiš zostáva v nás.

Pán nám chce povedať, že ešte pred dodržiavaním prikázaní, pred blahoslavenstvami, skutkami milosrdenstva, je nevyhnutné byť zjednotení s ním, ostať v ňom. Nemôžeme byť dobrými kresťanmi, ak nezostaneme v Ježišovi. Naopak, s ním môžeme všetko (porov. Flp 4,13). S ním dokážeme všetko.

Ale aj Ježiš, ako vinič s ratolesťami, nás potrebuje. Možno sa nám to zdá odvážne tvrdenie, a preto si položme otázku: v akom zmysle nás Ježiš potrebuje? Potrebuje naše svedectvo. To ovocie, ktoré ako ratolesti máme prinášať, je svedectvo nášho kresťanského života.

Potom čo Ježiš vystúpil k Otcovi, je úlohou učeníkov – našou úlohou – pokračovať v ohlasovaní evanjelia slovom i skutkami. A učeníci – my, Ježišovi učeníci – to robia dosvedčovaním jeho lásky: ovocie, ktoré sa má prinášať, je láska. Priľnutí ku Kristovi dostávame dary Ducha Svätého, a tak môžeme konať dobro blížnemu, robiť dobro spoločnosti, Cirkvi. Strom sa pozná po ovocí. Život, ktorý je opravdivo kresťanský, vydáva svedectvo o Kristovi.

A ako to môžeme dokázať? Ježiš nám hovorí: „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to“ (v. 7). Aj toto je odvážne: istota, že to, o čo prosíme, nám bude dané. Úrodnosť nášho života závisí od modlitby. Môžeme si vyprosovať, aby sme zmýšľali ako on, konali ako on, videli svet a veci Ježišovými očami. A takto milovať našich bratov a sestry, počnúc od tých najchudobnejších a trpiacich, ako to robil on, a milovať ich jeho srdcom a prinášať vo svete ovocie dobra, ovocie lásky, ovocie pokoja.

Zverme sa do príhovoru Panny Márie. Ona zostala vždy plne zjednotená s Ježišom a priniesla veľa ovocia. Nech nám pomáha ostať v Kristovi, v jeho láske, v jeho slove, aby sme vo svete svedčili o zmŕtvychvstalom Pánovi. /sv.Otec František/

Nedeľa Dobrého pastiera 

4. veľkonočná nedeľa  - B  -  Jn 10, 11-18

V túto štvrtú veľkonočnú nedeľu, nazývanú aj Nedeľou Dobrého pastiera, evanjelium (Jn 10,11-18) predstavuje Ježiša ako pravého pastiera, ktorý chráni, pozná a miluje svoje ovečky.

V kontraste s Dobrým pastierom, stojí ten, čo je „najatý“, ktorého ovečky nezaujímajú, pretože nie sú jeho. Robí si svoju prácu len kvôli mzde, a nestará sa o ochranu oviec: keď príde vlk, ujde a opustí ich. Ale Ježiš, skutočný pastier, nás vždy chráni, zachraňuje nás v mnohých ťažkých a nebezpečných situáciách svetlom svojho slova a silou svojej prítomnosti, ktorú neustále zažívame, a ak ho chceme počúvať, tak každodenne.

Ježiš, Dobrý pastier, pozná svoje ovce a ovce poznajú jeho. Prvým aspektom je, že ich ochraňuje, tým druhým, že ich pozná. Je milé a utešujúce vedieť, že Ježiš pozná každého jedného z nás, že nie sme pre neho anonymní, že mu je naše meno známe! Pre neho nie sme „masa“, „dav“. Sme jedinečné osoby, každý so svojím príbehom, a on každého z nás pozná aj s našimi príbehmi, každého s jeho vlastnou hodnotou stvorenej bytosti, ako aj vykúpenej Kristom.

Každý z nás môže povedať: Ježiš ma pozná! Je to pravda, je to tak: on nás pozná tak ako nikto iný. Iba on vie, čo je v našom srdci, naše zámery, tie najskrytejšie pocity. Ježiš pozná naše klady i naše zápory, a je vždy pripravený postarať sa o nás, uzdraviť rany našich chýb hojnosťou svojho milosrdenstva. V ňom sa plne uskutočňuje obraz pastiera Božieho ľudu, ktorý načrtli proroci: Ježiš má starosť o svoje ovce, zhromažďuje ich, obväzuje zranené, uzdravuje choré. Tak to čítame v Knihe proroka Ezechiela (porov. 34,11-16).

Ježiš, Dobrý pastier, teda chráni, pozná, a najmä miluje svoje ovce. Práve preto dá svoj život za ne (porov. Jn 10,15). Láska k ovciam, teda ku každému z nás, ho privádza k smrti na kríži, lebo taká je vôľa Otca, aby sa nik nestratil. Kristova láska nie je selektívna, objíma všetkých. Pripomína nám to on sám v dnešnom Evanjeliu, keď hovorí: „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier“ (Jn 10,16). Tieto slová dosvedčujú jeho univerzálnu ustarostenosť: on je pastierom všetkých. Ježiš chce, aby všetci mohli dostať Otcovu lásku a stretnúť sa s Bohom.

Cirkev je pozvaná ďalej uskutočňovať toto Kristovo poslanie. Popri tých, ktorí navštevujú naše spoločenstvá, sú tu mnohí, väčšina, ktorí tak robia iba vo zvláštnych prípadoch alebo nikdy. Ale kvôli tomuto neprestávajú byť Božími deťmi: Otec zveruje všetkých Ježišovi, Dobrému Pastierovi, ktorý za všetkých vydal svoj život.        /sv.Otec František/

 Ježiš aj nás pozýva hľadieť, dotknúť sa ho a jesť 

3. veľkonočná nedeľa  -  B -  Lk 24, 35-48

V túto tretiu veľkonočnú nedeľu sa vraciame späť do Jeruzalema, do Večeradla, vedení dvoma učeníkmi z Emauz, ktorí s veľkým vzrušením počúvali počas cesty Ježišove slová a potom ho spoznali „pri lámaní chleba“ (Lk 24,35). Už vo Večeradle sa vzkriesený Kristus ukazuje uprostred skupiny učeníkov a pozdravuje ich: „Pokoj vám!“ (v. 36). Tí sa ale zľaknú a veria „že vidia ducha“, tak to hovorí Evanjelium (v. 37). Ježiš im teda ukáže rany na svojom tele a povie: „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja!“ (v. 39). A aby ich presvedčil, žiada jedlo, ktoré zje pre ich udivenými zrakmi (porov. v. 41-42).

V tomto opise udalosti je jeden osobitný detail. Evanjelium hovorí, že apoštoli „od veľkej radosti nemohli uveriť“. Mali takú radosť, že nemohli uveriť, že by niečo také mohlo byť skutočné. Je tu aj druhý detail: boli ohromení, udivení; žasli, lebo stretnutie s Bohom ťa vždy vedie k úžasu: prekračuje číre zanietenie, radosť, je to iná skúsenosť. Učeníci mali teda radosť, ale takú radosť, ktorá ich viedla k zamysleniu: nie, toto nemôže byť pravda!... Je to úžas z Božej prítomnosti. Nezabúdajte na tento stav duše, ktorý je tak nádherný.

Táto evanjeliová stať je charakteristická tromi veľmi konkrétnymi slovesami, ktoré v istom zmysle odzrkadľujú náš osobný a spoločenský život: hľadieť, dotknúť sa a jesť. Sú to tri činnosti, ktoré môžu priniesť radosť z opravdivého stretnutia so živým Ježišom.

Hľadieť. „Pozrite na moje ruky a nohy“ – hovorí Ježiš. Hľadieť neznamená len evidovať; je to viac, zahŕňa to aj zámer, vôľu. Práve preto je jedným zo slovies lásky. Mama a otec sa prizerajú svojmu dieťaťu, zaľúbenci hľadia na seba navzájom; dobrý lekár pozorne hľadí na pacienta... Hľadieť je prvým krokom proti ľahostajnosti, proti pokušeniu odvrátiť tvár na druhú stranu, preč od ťažkostí a utrpenia ostatných. Hľadieť. A ja: len evidujem, alebo hľadím na Ježiša?

Druhým slovesom je dotknúť sa. Pozvaním učeníkov, aby sa ho dotkli a aby tak zistili, že nie je nejakým duchom – dotknite sa ma! – Ježiš ukazuje im a aj nám, že vzťah s ním a s našimi bratmi nemôže zostať „na diaľku“, neexistuje totiž kresťanstvo na diaľku, kresťanstvo neexistuje len na úrovni pohľadu. Láska si vyžaduje pohľad a aj blízkosť, vyžaduje kontakt, vzájomné zdieľanie života. Dobrý Samaritán sa neobmedzil len na to, že sa na muža, ktorého našiel pri ceste polomŕtveho, len pozrel: zastavil sa, sklonil sa, ošetril mu rany, dotkol sa ho, vysadil ho na svoje ťažné zviera a doviezol ho do hostinca. Tak je to aj so samotným Ježišom: milovať ho znamená vstúpiť do spoločenstva života, do jednoty s ním.

A prichádzame k tretiemu slovesu, jesť, ktoré dobre vyjadruje našu ľudskú podstatu v jej najprirodzenejšom nedostatku, t. j. v potrebe jesť, aby sme žili. Ale jedenie, ak to robíme spolu s ostatnými, v rodine alebo medzi priateľmi, sa stáva aj výrazom lásky, vyjadrením spoločenstva, oslavy... Koľkokrát nám Evanjeliá predstavujú Ježiša ako toho, ktorý žije týmto spoločenským rozmerom! Aj ako už Zmŕtvychvstalého, so svojimi učeníkmi. Až do tej miery, že sa eucharistická hostina stala charakteristickým znakom kresťanského spoločenstva. Spoločne jesť Kristovo telo: toto je stredobod kresťanského života.

Bratia a sestry, táto evanjeliová stať nám hovorí, že Ježiš nie je nejaký „duch“, ale živá Osoba; že Ježiš, keď sa k nám priblíži, nás napĺňa radosťou až tak, že tomu nevieme uveriť, a necháva nás v úžase, v takom žasnutí, aké dáva iba Božia prítomnosť, lebo Ježiš je živá Osoba. Byť kresťanmi nie je v prvom rade nejakou náukou či morálnym ideálom, je to živý vzťah s ním, so vzkrieseným Pánom: hľaďme na neho, dotknime sa ho, sýťme sa ním, a premenení jeho láskou hľaďme, dotknime sa a sýťme druhých ako bratov a sestry. Panna Mária nech nám pomáha prežívať túto skúsenosť milosti. /sv.Otec František/

Živý Kristus kráča s nami

Ježiš Kristus vstal z mŕtvych! Láska porazila nenávisť, život zvíťazil nad smrťou, svetlo rozohnalo temnoty! Ježiš Kristus sa z lásky k nám vyzliekol zo svojej slávy, zriekol sa seba samého, prijal podobu sluhu a ponížil sa až po smrť na kríži. Preto Ho Boh POVÝŠIL a urobil Ho PÁNOM celého vesmíru.

Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiš ukazuje cestu života a šťastia. Touto cestou je POKORA, ktorá v sebe zahŕňa PONÍŽENIE. Toto je cesta, ktorá privádza k SLÁVE. Iba ten, kto sa poníži, môže smerovať k „tomu, čo je hore“, k Bohu (Kol 3,1-4). Pyšný človek pozerá zhora nadol, kým pokorný hľadí zdola nahor.

Vo veľkonočné ráno Peter a Ján upozornení ženami utekali k hrobu a našli ho otvorený a prázdny. Pristúpili teda a „naklonili sa“, aby vstúpili do hrobu. Na vstúpenie do tajomstva je potrebné sa „nakloniť“, znížiť sa. Iba ten, kto sa ZNÍŽI, chápe Ježišovo OSLÁVENIE a môže Ho nasledovať po Jeho ceste.

Svet nás nabáda presadiť sa za každú cenu, konkurovať a získavať na postavení. Kresťania sú skrze MILOSŤ Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, púčikmi INÉHO ľudstva, v ktorom sa snažíme žiť pre vzájomnú SLUŽBU, nebyť arogantnými, ale ochotnými a úctivými.

Zníženie sa nie je slabosť, ale pravá sila! Kto nesie v sebe Božiu silu, lásku a spravodlivosť, nepotrebuje používať násilie, ale hovorí a koná so SILOU pravdy, krásy a lásky. Od vzkrieseného Pána si vyprosujme milosť nepodľahnúť pýche, ktorá živí násilie a vojny, ale mať pokornú ODVAHU odpustenia a pokoja.   /sv.Otec František/

Nech radosť a láska

Zmŕtvychvstalého Ježiša Krista

 je vždy s Vami a medzi vami !

  Vstupujeme do Veľkého týždňa

Vo Veľkom týždni Cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života. Svätý týždeň sa začína Palmovou (Kvetnou) nedeľou, čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení. Večernou svätou omšou v Zelený štvrtok na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Veľký piatok a cez Bielu sobotu, vrcholí Veľkonočnou vigíliou a uzatvára sa vešperami Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania. Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista.

Aj dnes mnohí podvedome túžia „vidieť Ježiša“ 

5. pôstna nedeľa -B - Jn 11, 1-45

V túto piatu pôstnu nedeľu liturgia ohlasuje evanjelium, v ktorom sv. Ján zaznamenáva epizódu odohrávajúcu sa v posledných dňoch Kristovho života, len krátko pred jeho umučením (porov. Jn 12,20-33). Ako sa Ježiš zdržiaval v Jeruzaleme počas veľkonočných sviatkov, niektorí Gréci, ktorých zvedavosť vzbudil Ježiš tým, čo konal, vyjadrujú svoju túžbu vidieť ho. Pristúpia k apoštolovi Filipovi a hovoria mu: „Chceli by sme vidieť Ježiša“ (v. 21).

„Chceli by sme vidieť Ježiša“. Majme v pamäti túto túžbu: „Chceli by sme vidieť Ježiša“. Filip o tom povie Andrejovi a potom spolu referujú želanie Učiteľovi. V žiadosti Grékov môžeme vnímať otázku, s ktorou sa mnoho mužov a žien na každom mieste a v každom čase obracia na Cirkev a aj na každého z nás: „Chceli by sme vidieť Ježiša“.

A ako na túto žiadosť odpovedá Ježiš? Spôsobom, ktorý vedie k zamysleniu. Hovorí takto: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. […] Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (v. 23-24). Zdá sa, ako by tieto slová neodpovedali na žiadosť Grékov. V skutočnosti však dávajú viac ako odpoveď. Ježiš totiž odhaľuje, že on je pre každého človeka, ktorý ho chce nasledovať, tým skrytým zrnom pripraveným umrieť, aby prinieslo veľkú úrodu. Akoby povedal: ak ma chcete spoznať, ak ma chcete pochopiť, tak pozrite na pšeničné zrno, ktoré odumiera v zemi, teda hľaďte na kríž.

Treba sa zamyslieť nad znakom kríža, ktorý sa počas storočí stal výsostným symbolom kresťanov. Kto aj dnes chce „vidieť Ježiša“, azda pochádzajúc z krajiny a kultúry, kde je kresťanstvo málo známe, čo zbadá ako prvé? S akým najčastejším znakom sa stretne? S Ukrižovaným, s krížom. V kostoloch, v domoch kresťanov, aj s tým neseným na vlastnom tele. Dôležité je, aby sa tento znak dôsledne zhodoval s evanjeliom: kríž nevyjadruje iné než lásku, službu, bezvýhradné sebadarovanie: len tak je kríž skutočne „stromom života“, života v hojnosti.           /sv.Otec František/

Radosť z Božieho odpustenia  

4. pôstna nedeľa -B - Jn 9, 1-41

V štvrtú pôstnu nedeľu sa liturgia Eucharistie začína týmto zvolaním: „Raduj sa, Jeruzalem...“ (porov. Iz 66,10). Čo je dôvodom tejto radosti? V čase vrcholiaceho pôstneho obdobia, čo je motívom tejto radosti? Hovorí nám to dnešné Evanjelium: Boh „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). Toto radostné posolstvo je srdcom kresťanskej viery: Božia láska dosiahla svoj vrchol v darovaní Syna slabému a hriešnemu ľudstvu. Daroval nám svojho Syna - nám, nám všetkým.

Toto vyplýva z nočného dialógu medzi Ježišom a Nikodémom, ktorého jednu časť opisuje dnešná evanjeliová stať (porov. Jn 3,14-21). Nikodém, ako každý iný člen izraelského ľudu, očakával Mesiáša, stotožňujúc si ho so silným mužom, ktorý bude súdiť svet mocou. Ježiš však toto očakávanie uvádza do krízy, keď sa predstavuje v troch aspektoch: ako Syn človeka vyzdvihnutý na kríži; ako Boží Syn poslaný na svet pre spásu; a ako svetlo, ktoré odlišuje toho, kto nasleduje pravdu od toho, kto nasleduje lož. Pozrime sa na tieto tri aspekty: Syn človeka, Boží Syn a svetlo.

Ježiš sa predstavuje predovšetkým ako Syn človeka (v. 14-15). Text tu odkazuje na príbeh o bronzovom hadovi (porov. Nm 21,4-9), ktorého Mojžiš na základe Božej vôle vyzdvihol na púšti, keď jedovaté hady napádali ľud; koho hady uhryzli, a pozrel sa na bronzového hada, ten ozdravel. Analogicky, Ježiš bol vyzdvihnutý na kríž a kto v neho verí, je uzdravený z hriechu a žije.

Druhý aspekt sa týka Božieho Syna (v. 16-18). Boh Otec miluje ľudí až tak, že „dal“ svojho Syna: dal ho vo Vtelení a dal ho vydaním na smrť. Cieľom Božieho daru je večný život ľudí: Boh totiž posiela svojho Syna na svet nie aby svet odsúdil, ale aby sa svet mohol zachrániť skrze Ježiša. Ježišovo poslanie je poslaním spásy, spásy pre všetkých.

Byť otcom, bratom, utešiteľom, spovedníkom

Viera je stretnutím sa s Milosrdenstvom, so samotným Bohom, ktorý je milosrdenstvo a je odovzdaním sa do náručia tejto tajomnej a veľkodušnej lásky, ktorú tak veľmi potrebujeme, ktorej sa však niekedy máme strach odovzdať.

Keď sa neodovzdáme Božej láske, skôr či neskôr sa odovzdáme niečo inému, končiac „v náručí“  svetskej mentality, ktorá nakoniec vedie k trpkosti, smútku a osamelosti. Každý spovedník teda musí byť schopný vždy žasnúť nad bratmi, ktorí kvôli viere prosia Boha o odpustenie a opäť len pre vieru sa mu oddávajú, odovzdávajúc seba samých v spovedi. Bolesť nad vlastnými hriechmi je znakom takéhoto dôverujúceho odovzdania sa Láske.

Dobre vieme, že nie zákony nás zachránia: človek sa nemení pre suchopárnu sériu predpisov, ale pre čaro vnímanej a nezištne ponúknutej Lásky. Je to Láska, ktorá sa plne ukázala v Ježišovi Kristovi a v jeho smrti na kríži za nás.

Láska, ktorou je Boh sám, sa urobila viditeľnou ľuďom takým spôsobom, ktorý bol predtým nemysliteľný, je totálne nový a preto schopný všetko obnoviť. Kajúcnik, ktorý stretne pri sviatostnom rozhovore lúč tejto prijímajúcej Lásky, sa necháva premeniť Láskou, Milosťou, začínajúc prežívať tú premenu srdca z kameňa na srdce z mäsa. Aj v citovom živote je to tak: meníme sa vďaka stretnutiu s veľkou láskou.

Dobrý spovedník je vždy povolaný spozorovať zázrak zmeny, všimnúť si dielo Milosti v srdciach kajúcnikov, podporujúc čo možno najviac transformačnú činnosť. Integrita vyznania je znamením tejto transformácie, ktorú vykonáva Láska: všetko je odovzdané, aby všetko bolo odpustené.“

Ozajstné obrátenie sa prejaví v konkrétnej odpovedi. Skutočná vôľa k obráteniu sa stáva konkrétnou v odpovedi na obdržanú a prijatú Božiu lásku. Ide o korešpondovanie, ktoré sa ukazuje v zmene života a v skutkoch milosrdenstva... Ten, kto bol prijatý Láskou, nemôže neprijímať brata. Ten, kto sa odovzdal Láske, nemôže neutešovať zarmútených. Ten, komu Boh odpustil, nemôže zo srdca neodpustiť bratom.     /sv.Otec František/

Skúsme sa postiť od klebiet a ohovárania

2. pôstna nedeľa -B - Mk 9, 2-10

Evanjelium hovorí: „vyviedol ich na vysoký vrch“. V Biblii má vrch vždy špeciálny význam: je vyvýšeným miestom, kde sa nebo a zem dotýkajú, kde Mojžiš a proroci mali neobyčajný zážitok stretnutia s Bohom. Vystúpiť na vrch znamená priblížiť sa trochu viac k Bohu.

Ježiš stúpa nahor spolu s tromi učeníkmi a zastavia sa na vrchole hory. Tu sa Ježiš pred nimi premení. Jeho žiariaca tvár a jeho žiarivý odev, ktoré anticipujú obraz Vzkrieseného, ponúkajú týmto vystrašeným mužom svetlo, svetlo nádeje, svetlo na prechod temnotami: smrť nebude znamenať koniec všetkého, pretože sa otvorí sláve Vzkrieseného. Ježiš teda oznamuje svoju smrť, privádza ich na vrch a ukazuje im, čo nastane potom: vzkriesenie.

Ako zvolal apoštol Peter, je krásne zostať s Pánom na vrchu, zažívať túto „predzvesť“ svetla uprostred Pôstneho obdobia. Je to pozvanie pripomenúť si, zvlášť keď prechádzame ťažkou skúškou – a mnohí z vás vedia, čo to znamená prechádzať ťažkou skúškou –, že Pán vstal z mŕtvych a nedovolí, aby tma mala posledné slovo.

Niekedy sa stáva, že človek prechádza temnými chvíľami v osobnom, rodinnom alebo spoločenskom živote, a dostane strach, že nejestvuje nijaká cesta východiska. Cítime sa vyľakaní zoči voči veľkým záhadám, ako sú choroby, utrpenie nevinných či tajomstvo smrti. Aj na samotnej ceste viery častokrát zakopneme, naraziac na pohoršenie kríža a nároky Evanjelia, ktoré od nás žiada vynaložiť svoj život pre službu a stratiť ho pre lásku, namiesto toho, aby sme si ho uchovávali pre nás samých a bránili si ho.   /sv.Otec František/

Boží štýl blízkosti, súcitu a nehy

6. nedeľa v Cezročnom období-B - Mk 1,40-45

Dnešné Evanjelium (Mk 1,40-45) nám predstavuje stretnutie Ježiša s mužom chorým na malomocenstvo. Malomocní sa považovali za nečistých a podľa predpisov Zákona museli zostať mimo obývaných centier. Boli vylúčení zo všetkých ľudských, sociálnych a náboženských vzťahov: napr. nemohli vstupovať do synagógy, nemohli vojsť do chrámu, ani za účelom náboženského dôvodu. Ježiš ale dovolí, aby sa k nemu dotyčný muž priblížil, je tým dojatý a dokonca vystrie ruku a dotkne sa ho. To bolo v danej dobe niečo nemysliteľné. Takto Ježiš uskutočňuje Dobrú novinu, ktorú ohlasuje: Boh sa stal blízkym nášmu životu, má súcit s osudom zraneného ľudstva a prichádza odstrániť každú prekážku, ktorá nám bráni žiť vzťah s ním, s druhými i sami so sebou. Stal sa blízkym... Blízkosť. Zapamätajte si dobre toto slovo, blízkosť. Súcit: Evanjelium hovorí, že Ježiš, vidiac malomocného, mal s ním súcit. A neha. Tri slová, ktoré ukazujú Boží štýl: blízkosť, súcit, neha.     /sv.Otec František - úryvok/

             Pôstne obdobie                Križová cesta TU

V živote sa učíme mnohé veci. Získavame skúsenosti. Vymieňame si ich a potom úprimne žasneme: Kto Ťa to naučil? Odkiaľ to vieš? Kam na to chodíš? Treba učiť človeka, aby sa naučil hladovať? Je to absurdné. Hlad sa prihlási sám. Veľmi rýchlo na to prídeš. Nemusíš mať školy. Škvŕkanie v žalúdku je jasným signálom, že potrebuje doplniť. Ako potom vysvetlíme, že liturgia pôstneho obdobia prosí Boha, aby v nás vzbudil hlad po duchovných hodnotách? Hlad po duchovných hodnotách je predsa len niečím iným ako hlad po telesnom pokrme. Duchovnému hladu treba dopomôcť. Je to dar. Nemá ho každý. Po duchovných daroch treba doslova prahnúť, prekonávať prekážky, boriť sa s vlastnou pohodlnosťou, vybojovať si čas, utiecť od počítača, zahodiť bulvár či horoskopy, urobiť stop prázdnym rečiam a neperspektívnym a nemorálnym vzťahom, trpezlivo sa modliť, konať skutky kajúcnosti a vybojovať si  túžbu po duchovných daroch. Niektorí ľudia duchovný hlad ani nepoznajú. Myslíte, že za to majú prázdne žalúdky? To asi nie. Iba prázdne slová a prázdne srdcia. V pôstnom období si všetci dobre ukrojme z duchovných dobier Ježiša a Cirkvi! Nech nám v tom Boh pomáha a žehná.

Ježiš uzdravuje

5. nedeľa v Cezročnom období-B - Mk 1,29-39

Dnešné Evanjelium hovorí o Ježišom uzdravení Petrovej svokry a potom mnohých iných chorých a trpiacich, ktorí sa tlačili k nemu. Uzdravenie Petrovej testinej je prvým uzdravením tela, o ktorom rozpráva evanjelista Marek: žena bola na posteli s horúčkou; vo vzťahu k nej sú Ježišovo správanie a gestá príznačné: „Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol“ (v. 31), tak to zaznamenáva Evanjelista.

Koľko jemnocitu je v tomto jednoduchom čine, ktorý sa javí takmer prirodzený: „Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala“ (v. 31). Uzdravujúca sila Ježiša sa nestretáva s nijakým odporom; uzdravená osoba pokračuje vo svojom bežnom živote, mysliac hneď na ostatných a nie na samú seba – to je dôležité, je to znak skutočného „zdravia“!

V ten deň bola sobota. Ľudia v meste čakali, kým slnko zapadne, a potom, keď sa skončilo nariadenie odpočinku, vychádzajú von a prinášajú k Ježišovi všetkých chorých a posadnutých. A on ich uzdravuje, no zakazuje démonom, aby prezradili, že on je Kristus (v. 32-34). Od začiatku teda Ježiš ukazuje svoju slabosť pre osoby, ktoré trpia na tele i na duchu: Ježiš uprednostňuje približovanie sa k ľuďom, ktorí trpia tak na tele ako aj na duchu.

Je to záľuba Otca, ktorého on stelesňuje a zjavuje vo svojich činoch a slovách. Jeho učeníci toho boli očitými svedkami, videli to a potom o tom svedčili. No Ježiš ich nechcel mať iba za divákov jeho misie: zapojil ich do toho, pozval ich, dal aj im moc uzdravovať chorých a vyháňať zlých duchov (porov. Mt 10,1; Mk 6,7).

A toto pokračuje bez prestania v živote Cirkvi až dodnes. Je to dôležité. Starať sa o chorých každého druhu nie je pre Cirkev akousi „dobrovoľnou aktivitou“, nie! Nie je to čosi doplnkové. Starostlivosť o chorých každého druhu je integrálnou súčasťou misie Cirkvi, ako to bolo súčasťou Ježišovej misie. Touto misiou je prinášať Božiu nehu trpiacemu ľudstvu.

Svätá Panna Mária nech nám pomáha dať sa uzdraviť Ježišom – stále to všetci potrebujeme – aby sme mohli aj my byť svedkami Božej uzdravujúcej nehy. /sv.Otec František/

Šťastie sa tvorí láskou, nie fotoshopom

Je veľmi pekné vidieť fotky digitálne poupravované, ale to je dobré len pre fotky. Nemôžme „fotoshopom“ upravovať druhých ľudí, realitu, nás samých. Farebné flitre a vysoké rozlíšenie sú na mieste len vo videu, ale nemôžeme ich nikdy použiť na priateľov. Na srdce sa nesmie používať „fotoshop“, pretože tu je v hre skutočná láska, skutočné šťastie.

Ježiš nechce, aby ti „nalíčili“ srdce, miluje ťa takého aký si. Má sen, ktorý sa má napĺňať u každého z nás, nestráca nádej v nás. Ak vy strácate odvahu, pozývam vás čítať Bibliu: Mojžiš sa zajakával, Abrahám bol starý, Jeremiáš mladý, Zachej zase územčistý. Učeníci zadriemali. Magdaléna bola verejná hriešnica, Pavol bol prenasledovateľ kresťanov. A Peter, ten ho zaprel.

Ježiš ťa miluje takého aký si. Keď na nás Ježiš pozerá, nepremýšľa o tom, nakoľko sme perfektní, ale myslí na všetku tú lásku, ktorú máme v srdci, aby sme ju ponúkli a aby sme ho nasledovali. Pre neho toto je dôležité, to je to najväčšie: „Koľko lásky mám vo svojom srdci?“                   /sv.Otec František/

Klaňanie troch kráľov (Botticelli, 1475)

Zo stretnutia s Ježišom sa vráťme iní 

Mudrci, pochádzajúci zo vzdialených končín, po dlhej ceste a dlhom, zaiste i namáhavom a ťažkom hľadaní, nachádzajú toho, ktorého túžili poznať. A keď už konečne prídu do cieľa, poklonia sa pred Dieťaťom a jeho matkou, uctia si ho, ponúknu mu svoje vzácne dary. Potom sa neodkladne vydávajú na cestu späť do svojej krajiny. Ale to stretnutie s Dieťaťom ich zmenilo.

Stretnutie s Ježišom mudrcov nezdržiava, naopak, vlieva im nový elán vrátiť sa do ich krajiny, aby vyrozprávali, čo videli a radosť, ktorú zakúsili. V tomto sa prejavuje Boží štýl, jeho spôsob zjavenia sa v dejinách. Stretnutie s Bohom nás neblokuje, ale oslobodzuje; neuväzňuje nás, ale vysiela nás na cestu, vracia nás späť na zvyčajné miesta nášho bytia. Miesta sú a budú tie isté, ale my, po stretnutí s Ježišom, nie sme ako pred tým. Stretnutie s Ježišom nás mení, transformuje nás.

Evanjelista Matúš zdôrazňuje, že mudrci sa po stretnutí s dieťaťom Ježišom vrátili do svojej krajiny „inou cestou“. Zmenili svoju cestu na anjelovo varovanie, aby nenarazili na Herodesa a jeho úklady moci. Každé zakúsenie stretnutia s Ježišom nás núti vydať sa inými cestami, lebo od neho pochádza sila dobra, ktorá uzdravuje srdce a odďaľuje nás od zlého.      /sv.Otec František/

Vianočné piesne - koledy - TU

Radosť je orientovať druhých na Ježiša  

3. adventná nedeľa [rok B, cyklus II.]   Jn 1, 6-8. 19-28

Výzva k radosti je charakteristická pre obdobie Adventu, očakávania narodenia Ježiša. Očakávanie, ktoré prežívame, je radostné, asi ako keď očakávame návštevu osoby, ktorú veľmi milujeme, napr. priateľa, ktorého sme veľmi dlho nevideli, príbuzného... Sme v radostnom očakávaní. Tento aspekt radosti sa špeciálne prejavuje dnes, na tretiu adventnú nedeľu, ktorú otvára výzva sv. Pavla „Radujte sa neprestajne v Pánovi“ (Úvodná antifóna,   Flp 4,4.5) „Radujte sa!“

Aký je dôvod na kresťanskú radosť? No predsa to, že Pán je blízko. Čím viac je Pán blízko k nám, tým väčšiu máme radosť; čím viac je ďaleko, tým viac sme smutní. To je pravidlo pre kresťanov. Raz sa istý filozof vyjadril viac-menej takto: „Nechápem, ako možno dnes veriť, lebo tí, ktorí hovoria, že veria, sa tvária ako na pohrebe. Nevydávajú svedectvo o radosti zo vzkriesenia Ježiša Krista.“ Mnoho kresťanov sa takto tvári, áno, akoby boli na kare, majú na tvári smútok. Ale Kristus vstal z mŕtvych! Kristus ťa miluje! A ty sa netešíš? Popremýšľajme nad tým a položme si otázku: „Teším sa, že Pán je blízko pri mne, že ma Pán miluje, že ma Pán zachránil?“

Ján Krstiteľ je prvým svedkom Ježiša, slovom i vydaním svojho života. Všetky Evanjeliá zhodne ukazujú, uskutočnil svoje poslanie ukazujúc na Ježiša ako na Krista, poslaného Bohom, prisľúbeného skrze prorokov. Ján bol lídrom svojej doby. Jeho povesť sa rozšírila po celej Judei i ďalej, až po Galileu. No on nepodľahol ani na chvíľu pokušeniu upriamovať pozornosť na seba: vždy nasmerúval na toho, ktorý mal prísť.

Ján Krstiteľ upriamoval pozornosť na Ježiša. Hovoril: „Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi“. Vždy upozorňoval na Pána. Tak ako Panna Mária: tá tiež vždy odkazuje na Pána: „Urobte všetko, čo vám on povie“. V centre je vždy Pán.    /sv.Otec František/

Obrátenie je milosť, o ktorú treba prosiť

2. adventná nedeľa [rok B, cyklus II.]  Mk 1, 1-8

Ján Krstiteľ svojim súčasníkom naznačil program cesty viery. Tento itinerár viery je itinerárom obrátenia. Čo znamená slovo „obrátenie“? V Biblii to predovšetkým znamená zmeniť smer a zameranie, a teda aj zmeniť spôsob myslenia. V morálnom a duchovnom živote obrátiť sa znamená odvrátiť sa od zla k dobru, od hriechu k Božej láske.

A práve toto učil Ján Krstiteľ, ktorý na Judskej púšti „hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“. Prijatie krstu bolo vonkajším a viditeľným znakom konverzie tých, ktorí počúvali jeho ohlasovanie a rozhodli sa robiť pokánie. Ten krst sa dial ponorením sa do vody v Jordáne, toto však nemalo účinok, zostalo to iba znakom bez účinku, ak tam nebola ochota kajať sa a zmeniť život.

Obrátenie v sebe zahŕňa bolesť nad spáchanými hriechmi, túžbu oslobodiť sa od nich, predsavzatie vylúčiť ich navždy zo svojho života. Pre vylúčenie hriechu je treba odmietnuť aj všetko to, čo sa naň viaže, veci, ktoré sú späté s hriechom, a teda treba odmietnuť svetácku mentalitu, prehnané vyhľadávanie pohodlia, prehnané cenenie si pôžitku, blahobytu, bohatstva.                /sv.Otec František/

Čo znamená bdieť

1. adventná nedeľa [rok B, cyklus II.]   Mk 13, 33-37

Ježiš vyzýva, aby sme boli pripravení na jeho príchod: „Bdejte teda...“ . Bdieť neznamená mať otvorené naše fyzické oči, ale mať srdce, ktoré je slobodné a nasmerované tým správnym smerom, čiže pohotové darovať sa a slúžiť. Toto znamená bdieť! Sen, z ktorého sa musíme zobudiť má meno ľahostajnosť, márnivosť, neschopnosť vytvárať skutočné medziľudské vzťahy, neschopnosť ujať sa osamelého, opusteného alebo chorého brata či sestry.

Očakávanie príchodu Ježiša Krista možno preložiť ako úsilie o bdelosť. Ide najmä o schopnosť údivu pred Božím konaním, pred jeho prekvapeniami, a o to, aby sme mu dali prvé miesto v našom živote. Bdieť tiež konkrétne znamená byť pozornými voči našim blížnym v ťažkostiach, všímať si ich potreby, nečakať na to, kým nás dotyčný alebo dotyčná požiada o pomoc, ale naučiť sa predvídať, konať vopred, tak ako to Boh neustále robí voči nám.“  /sv.Otec František/

Nový blok - dvojklikom tu, zahájite úpravu bloku...

Podaj svoju ruku chudobnému, je to Kristus – Mt 25,14-30

/33. nedeľa v Cezročnom období – cyklus A /

Podobenstvo o talentoch hovorí o bohatom pánovi, ktorý sa chystal odísť, a keďže mal byť dlho preč, zveril svoj majetok svojim trom sluhom: prvému zveril päť talentov, druhému dva, tretiemu jeden. Ježiš upresňuje, že talenty boli dané „každému podľa jeho schopností“. Takto Pán robí aj s nami: dobre nás pozná, vie, že nie sme rovnakí a nechce uprednostňovať nikoho na úkor iných, ale každému zveruje kapitál úmerne jeho schopnostiam.

Pokým bol pán preč, prví dvaja sluhovia si dali veľmi záležať, a to až tak, že zdvojnásobili sumu, ktorá im bola zverená. Nie tak ale tretí sluha, ktorý ukryl talent do jamy: aby sa vyvaroval rizikám, nechá ho v jame ukrytý pred zlodejmi, ale bez toho, aby prinášal výnos. Keď sa pán vrátil, zavolal si sluhov na vyúčtovanie. Prví dvaja predstavia dobré ovocie svojej snahy; pracovali a pán ich pochváli, odmení a pozve k účasti na jeho slávnosti, na jeho radosti.

Tretí sluha, uvedomujúc si svoje zlyhanie, sa začne ihneď ospravedlňovať a hovorí: „Pane, viem, že si tvrdý človek: žneš, kde si nesial, a zbieraš, kde si nerozsýpal. Bál som sa, preto som išiel a ukryl tvoj talent v zemi. Hľa, tu máš, čo je tvoje“. Obraňuje svoju lenivosť tým, že obviňuje svojho pána z „tvrdosti“.

Toto zvykneme robiť aj my: častokrát sa obraňujeme tým, že obviňujeme druhých. Ale tá vina nie je ich: tá  je naša, to zlyhanie je len naše. A tento sluha obviňuje druhých, obviňuje pána, aby sa ospravedlnil. Aj my robíme veľakrát to isté. Pán ho teda pokarhá: nazve ho „zlým a lenivým sluhom“ (porov. v. 26), odníme mu talent a nechá ho vyhodiť zo svojho domu.

My si niekedy myslíme, že byť kresťanmi znamená nerobiť zlo. Nekonať zlo je skutočne dobré. Ale nekonať dobro, to nie je dobré. My musíme konať dobro, vyjsť sami zo seba a hľadieť na tých, ktorí sú vo väčšej núdzi. Je toľko hladu, aj v srdci našich miest, no niekedy si osvojujeme logiku ľahostajnosti: chudobný je tam, no my odvrátime tvár na druhú stranu. Podaj svoju ruku chudobnému, je to Kristus.    /sv. Otec František/

Autorita sa rodí z dobrého príkladu – Lk 14,1-6

/31. nedeľa v Cezročnom období – cyklus A /

Častým nedostatkom u tých, ktorí sú nositeľmi nejakej autority, občianskej i cirkevnej, je to, že vyžadujú od druhých veci, síce spravodlivé, ale oni sami ich nepraktizujú. Majú dvojitý život. Ježiš hovorí: „Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami  nechcú ani prstom pohnúť.“ Tento postoj je zlým vykonávaním autority, jej váha by mala vyplývať v prvom rade z dobrého príkladu.

Autorita sa rodí z dobrého príkladu, aby sa pomohlo druhým praktizovať to, čo je správne a čo sa žiada, podopierajúc ich v skúškach, ktoré ich stretnú na ceste dobra. Autorita je pomoc, ale ak sa zle vykonáva, stáva sa utláčajúcou, nenecháva ľudí rásť a vytvára atmosféru nedôvery a nevraživosti, a privádza aj ku korupcii.

My, Ježišovi učeníci, nemáme vyhľadávať čestné tituly autority alebo nadradenosti. Zarmucuje ma vidieť ľudí, ktorí žijú v honbe za márnymi poctami. Medzi nami musí byť jednoduchý a bratský vzťah. Všetci sme bratia a nesmieme si nijakým  spôsobom druhých podrobovať a hľadieť na nich zvysoka.

Ak sme prijali svoje schopnosti od nebeského Otca, musíme ich dať do služby bratom, a nie z nich ťažiť pre náš osobný záujem a uspokojenie. Nesmieme sa považovať za vyšších od druhých. Skromnosť je zásadne dôležitá pre život, aby bol v súlade s učením Ježiša, ktorý je tichý a pokorný srdcom a prišiel nie dať sa obsluhovať, ale slúžiť.     /sv.Otec František/

Dvojitý príkaz lásky, od ktorého závisí naša spása- Mt 22, 34-40

/30. nedeľa v Cezročnom období – cyklus A /

V dnešnej evanjeliovej stati (porov. Mt 22,34-40) sa učiteľ zákona pýta Ježiša, ktoré prikázanie je najväčšie (porov. v. 36), čiže ktoré prikázanie je hlavné v celom Božom Zákone. Ježiš odpovedá jednoducho: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou“ (v. 37). A vzápätí dodá: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“ (v. 39).

Ježišova odpoveď preberá a spája dva základné príkazy, ktoré dal Boh svojmu ľudu skrze Mojžiša (porov. Dt 6,5; Lv 19,18). Tým prekonáva pascu, ktorú mu dotyčný nastražil, „aby ho pokúšal“ (v. 35). Ten, ktorý mu kladie otázku, sa ho totiž snaží zatiahnuť do dišputy odborníkov na Zákon o hierarchii prikázaní.

Ježiš nám dáva pochopiť, že morálny a náboženský život nemožno redukovať na úzkostlivú a silenú poslušnosť, ale jeho princípom musí byť láska. Láska musí byť nasmerovaná súčasne a neoddeliteľne voči Bohu i voči blížnemu. Toto je jedna zo základných novôt Ježišovho učenia a dáva nám porozumieť, že nejde o pravú lásku k Bohu, ak sa nevyjadruje v láske k blížnemu; a zároveň že láska k blížnemu nie je pravá, ak nečerpá zo vzťahu s Bohom. Všetky nariadenia, ktoré Pán dal svojmu ľudu, musia byť dané do vzťahu s láskou k Bohu a blížnemu. Všetky prikázania totiž slúžia na napĺňanie a prejavovanie tej dvojito nedeliteľnej lásky.            /sv.Otec František/

Lúči sa farár s farnosťou. Pri východe z kostola mu hovorí jeden farník:

"To je škoda, pán farár, že idete preč".

"Z toho si nič nerobte, dostanete nového farára, možno bude ešte lepší ako ja".

"Na to ja nedám, pán farár, to nám hovoril tiež i ten pred Vami !"

Spytuje sa jeden svadobčan kostolníka:

„Prečo máte obraz na oltári zakrytý?“

„Nemáme ho zakrytý stále, len pri svadobných obradoch. Viete na tom obraze je výjav s nadpisom: Bože odpusť im, lebo nevedia čo robia!"

V raji boli dvaja anjeli. Jeden stále odpočíval na oblaku, ale druhý nepretržite lietal zo Zeme až  k Bohu a späť. Raz sa odpočívajúci anjel spýtal zaneprázdneného:

-  „Prečo stále lietaš tam a späť? Oddýchni si.“

- „Nemám čas. Stále Bohu prinášam modlitby, ktoré začínajú: ‚Pane, daruj mi...' Ale prečo ty si stále tu a nikam nelietaš?“

O bratstve a  priateľstve  - Mt 21, 33-43

/27. nedeľa v Cezročnom období – cyklus A/

Ježiš, predvídajúc svoje umučenie a smrť, rozpráva podobenstvo o zlých vinohradníkoch, aby napomenul veľkňazov a starších ľudu, ktorí sa dali na nesprávnu cestu. Títo totiž v sebe živili nekalé úmysly voči nemu a snažili sa ho zbaviť. Rozprávanie alegoricky opisuje hospodára, ktorý po tom, ako sa dobre postaral o svoju vinicu musel odísť a zveril ju do starostlivosti vinohradníkom. Neskôr, v čase oberačky, poslal svojich sluhov, aby prevzali úrodu; ale vinohradníci privítali jeho sluhov palicami a niektorých dokonca i zabili.

Hospodár teda poslal ďalších sluhov v oveľa väčšom počte, s ktorými však vinohradníci naložili rovnako. Vrchol celého prichádza vtedy, keď sa hospodár rozhodne poslať svojho syna: vinohradníci však k nemu nemali nijakú úctu; skôr naopak: mysleli si, že keď ho odstránia, budú sa môcť zmocniť vinice, a tak zabijú aj jeho.

Obraz vinice je jasný: predstavuje ľud, ktorý si Pán vybral a veľmi starostlivo vytvoril; sluhovia, ktorých hospodár poslal, sú proroci vyslaní Bohom, zatiaľ čo postava syna je sám Ježiš. A ako proroci, tak ani Ježiš Kristus nebol prijatý, ale zabitý.

Na záver príbehu sa Ježiš pýta predstaviteľov ľudu: „Keď potom príde pán vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“ A tí, v súlade s logikou príbehu, odsúdia sami seba: hospodár – hovoria – prísne potrestá tých zloduchov a zverí vinicu „iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu“.

Týmto drsným podobenstvom Ježiš stavia svojich poslucháčov pred ich zodpovednosť, a to s drastickou jasnosťou. Ale nemyslime si, že toto napomenutie platí iba pre tých, ktorí odmietli Ježiša v tom čase. Platí to v každej dobe, aj v tej našej. Aj dnes Boh očakáva úrodu svojej vinice od tých, ktorých do nej poslal pracovať; teda od všetkých nás.         / sv.Otec František/

Učiteľ  si v lete privyrába ako plavčík  na plavárni. Jeden človek sa topí, jeho vzpriamená ruka sa zúfalo zmieta nad hladinou.

Učiteľ sa ozve:

Poslušnosť nespočíva v hovorení „áno“, ale v konaní - Mt 21, 28-32

/26. nedeľa v Cezročnom období – cyklus A/

V Evanjeliu ten, čo sa ukáže byť lepším je ten prvý syn, nie preto, že povedal svojmu otcovi „nie“, ale preto, že sa u neho toto „nie“ zmenilo na „áno“, že oľutoval. Boh je trpezlivý s každým z nás: neustáva, nevzdáva to po našom „nie“; necháva nás slobodnými i vzdialiť sa od neho i robiť chyby.

Premýšľať nad Božou trpezlivosťou je niečo úžasné! Nad tým, ako nás Pán stále čaká, ako je vždy pri nás, aby nám pomohol; ale rešpektuje našu slobodu. A s chvením očakáva naše „áno“, aby nás opäť mohol objať vo svojom otcovskom náručí a zahrnúť nás svojím bezhraničným milosrdenstvom.

Viera v Boha si žiada každý deň sa obnovovať vo voľbe dobra pred zlom, vo voľbe pravdy pred klamstvom, vo voľbe lásky k blížnemu pred egoizmom. Tomu, kto sa obráti k tejto voľbe po tom, čo zakúsil hriech, tomu sa dostane prvých miest v nebeskom kráľovstve, kde je väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý sa obrátil, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými (porov. Lk 15,7).

Obrátenie, zmena srdca, je procesom. Je to proces, ktorý nás očisťuje od morálnych nánosov. A neraz je to proces bolestivý, lebo niet cesty svätosti bez určitého zriekania sa a bez duchovného boja. Bojovať za dobro, bojovať proti upadnutiu do pokušenia, robiť, čo môžeme, aby sme dospeli k životu v pokoji a radosti podľa blahoslavenstiev.

Dnešné Evanjelium volá po takom spôsobe kresťanského života, ktorý nespočíva v snoch a pekných prianiach, ale v konkrétnom úsilí, aby sme sa vždy otvárali Božej vôli a láske k bratom a sestrám. Avšak toto, ani to celkom najmenšie konkrétne úsilie, nie je možné bez milosti. Obrátenie je milosť, o ktorú musíme neustále prosiť: „Pane, udeľ mi milosť polepšiť sa. Daj mi milosť byť dobrým kresťanom.“

/sv.Otec František/

Nedeľné kázanie sa nekonečne vlieklo.

Kazateľ dramaticky hovoril: "Čo ešte môžem povedať?"

A z jednej lavice sa ozval jasný hlas: "Amen?"

Boh chce dať všetkým tú istú odmenu - Mt 20,1-16 

/25. nedeľa v Cezročnom období – cyklus A/

Hospodárova „nespravodlivosť“ z podobenstva o robotníkoch (Mt 20,1-16) mala u poslucháčov vyprovokovať posun do inej úrovne. Ježiš nechcel hovoriť o spravodlivej mzde, ale o Božom kráľovstve! Tam nejestvujú nezamestnaní, všetci sú povolaní pracovať a pre všetkých bude na konci odmena, ktorá pochádza z Božej spravodlivosti, spása, ktorú nám získal Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Spása je darovaná, nie zaslúžená.

Ježiš otvoriť naše srdcia logike Otcovej lásky, ktorá je zadarmo a bohatá, aby sme žasli a boli fascinovaní Božími myšlienkami a cestami, ktoré nie sú našimi myšlienkami a našimi cestami. Zmýšľanie človeka je poznačené egoizmom, naše úzkoprsé a kľukaté myšlienky sa nedajú porovnávať so širokými a priamymi cestami Pána. On odpúšťa, je plný štedrosti a láskavosti, ktorou zahrňuje každého z nás.

Ježiš chce, aby sme sa zamysleli nad pohľadom hospodára, ktorý vidí robotníkov čakajúcich na prácu, a volá ich, aby šli pracovať do jeho vinice (Mt 20,1-16). Je to pohľad plný pozornosti a láskavosti, pohľad, ktorý pozýva vstať a vydať sa na cestu, lebo chce, aby každý jeden z nás mal život v plnosti, život venovaný práci, uchránený pred prázdnotou a nečinnosťou. Takáto je láska nášho Boha, ktorý je naším Otcom.

Nech nám presvätá Panna Mária pomáha, aby sme do nášho života prijali logiku lásky, ktorá nás oslobodí od namýšľania si, že si zasluhujeme Božiu odmenu, a od vynášania negatívnych súdov nad druhými.

/sv.Otec František/

Sv. Otec František: V živote poznáme slabšie chvíľky a chvíle silnejšie, ale Pán nám vždy dá pocítiť svoju prítomnosť. Ten okamih treba očakávať s najpokornejšou zo všetkých cností a tou je nádej. Aj keď je malá, mnohokrát je silná ako žeravé uhlíky pod popolom. Ak kresťan nie je v napätí voči stretnutiu s Pánom, je kresťanom uzavretým, akoby odloženým na sklade života, bez toho, aby vedel čo má robiť.

Novinári sa pýtali pápeža Jána XXIII.,

koľko ľudí pracuje vo Vatikáne.

Pápež im s úsmevom odpovedal:

Modlitba

k Sedembolestnej Panne Márii

Hovorí učiteľ žiakom pre písomkou:

„Dúfam, že vás neuvidím opisovať.“

Nech sa nám bratské napomínanie stane zdravým návykom - Mt 18, 15-20

/23. nedeľa v Cezročnom období – cyklus A/

Ako mám NAPOMÍNAŤ iného kresťana, keď robí to, čo nie je dobré? Ježiš nás učí, že keď sa môj brat dopustí hriechu proti mne, keď ma zraňuje, mám byť k nemu MILOSRDNÝ a predovšetkým mám s ním hovoriť osobne a objasniť mu, že to, čo povedal alebo urobil, nie je DOBRÉ.

Ak ťa brat, ktorého si napomenul, nepočúvne, vráť sa a hovor s ním spolu s dvomi alebo tromi ďalšími ľuďmi, aby si uvedomil svoju chybu. Ak napriek tomu neprijíma napomenutie, je potrebné povedať to spoločenstvu. Ak nepočúvne ani to, je treba, aby pocítil od spoločenstva ODDELENIE, ktoré sám spôsobil.

Pán vyžaduje od komunity sprevádzanie toho, kto chybí, aby sa nestratil. Najprv je potrebné, aby sa nešlo s vecou „na bubon“ a zabránilo sa pletkám v spoločenstve. „Choď a NAPOMEŇ ho medzi štyrmi očami.“ Je potrebný postoj miernosti a pokory voči tým, ktorí sa dopustili chyby, aby sa zabránilo ublíženiu a ZABITIU brata slovami. Aj slová môžu zabíjať!

Keď ohováram, keď nespravodlivo kritizujem, keď brata svojím jazykom „deriem z kože“, to znamená NIČIŤ povesť iného! Aj slová môžu ZABÍJAŤ. Dajme si na to pozor!

Diskrétnosť, keď sa s bratom porozprávam najprv osamote, je potrebná, aby sme hriešnika zbytočne nezahanbili. Je to v duchu prípadnej potreby pristúpiť k nasledujúcim krokom, ktoré predpokladajú účasť svedkov a potom aj komunity. Cieľom je pomôcť človeku, aby si uvedomil, čo urobil, a že svojím pochybením URAZIL nie jedného, ale VŠETKÝCH.

Pri napomenutí brata je potrebné sa ODPÚTAŤ od hnevu alebo odporu, ktoré robia len zlo. Horkosť srdca, ktorá vzbudzuje hnev a nenávisť, nás privádza k urážkam a útokom. Je veľmi smutné vidieť, ako     z úst KRESŤANA vychádzajú urážky alebo agresia. Je to zlé. Žiadne nadávky! Urážať nie je kresťanské.

Pred Bohom sme všetci hriešnici, ktorí potrebujú ODPUSTENIE. Ježiš nám povedal, aby sme NESÚDILI. Bratské napomenutie je vecou lásky a pospolitosti, ktoré musia vládnuť v kresťanskom spoločenstve. Je to vzájomná SLUŽBA, ktorú si môžeme a máme navzájom preukazovať.

Napomínať brata je služba. Je možná a efektívna iba vtedy, ak si je každý vedomý toho, že je hriešnik a potrebuje Pánovo odpustenie. To isté SVEDOMIE, ktorým spoznávam chybu toho druhého, PRIPOMÍNA ešte predtým mne, že som pochybil a toľkokrát.

Na začiatku sv. omše sme vyzvaní uvedomiť si, že sme hriešnici a vyjadriť úprimnú ľútosť. Hovoríme: „ZMILUJ sa nado mnou, Pane. Som HRIEŠNIK!“ Vyznávam svoje hriechy. Nehovorím „Pane, zmiluj sa nad týmto, čo je vedľa mňa, ktorý je hriešny“. Nie! Zmiluj sa nado mnou.

Ježiš nás všetkých pozýva k svojmu stolu. Spoločné pre účastníkov slávenia Eucharistie je, že všetci sme HRIEŠNICI a všetkým Boh dáva svoju MILOSŤ. To sú dve podmienky, ktoré otvárajú dvere, aby sme správne vstúpili do slávenia svätej omše. /sv.Otec František/

Skupinka profesorov je pozvaná na let lietadlom. Potom ako sa usadili do lietadla bolo im povedané, že lietadlo je skonštruované ich študentmi. Všetci až na jedného vstali a v panike vystúpili. Profesora, ktorý ostal v lietadle sa spýtali:

"Prečo ste ostali sedieť?"
"Verím svojim študentom. Keďže ich poznám, môžem vás uistiť,                                                 že tento šrot ani nenaštartuje."

Ústredné miesto Kristovho kríža  - Mt 16, 21-27

/22. nedeľa v Cezročnom období – cyklus A/

Potom čo Peter, i v mene ostatných učeníkov, vyznal vieru v Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna, Ježiš im začína hovoriť o svojom utrpení. Počas cesty do Jeruzalema svojim priateľom otvorene vysvetľuje všetko, čo na neho čaká vo svätom meste, vopred im oznamuje tajomstvo svojej smrti a vzkriesenia, pokorenie i oslávenie. Hovorí, že bude musieť „mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Mt 16,21). Jeho slová sa ale nestretli s pochopením, lebo viera učeníkov ešte nie je zrelá a príliš sa viaže na zmýšľanie tohto sveta (porov. Rim 12,2). Myslia na víťazstvo priveľmi svetské, a preto nechápu jazyk kríža.

Pri predstave, že Ježiš môže zlyhať a umrieť na kríži, sa Peter vzoprie. Verí v Ježiša, chce ho nasledovať, ale neakceptuje, že Ježišova sláva má prísť cez utrpenie. Pre Petra a ostatných učeníkov, aj pre nás, je kríž nepohodlná vec, kríž je pohoršenie, zatiaľ čo Ježiš za pohoršenie považuje útek pred krížom, stiahnutie sa z plnenia Otcovej vôle, z poslania, ktoré mu Otec zveril pre našu spásu.

Len pred malou chvíľou Ježiš Petra chválil, sľúbil mu, že bude základom jeho Cirkvi, o desať minút neskôr ho nazýva „satan“. Ako to chápať? Stáva sa to všetkým nám! Vo chvíľach zbožnosti, zápalu, dobrej vôle, blízkosti pri ostatných, sa pozeráme na Ježiša a kráčame vpred, ale v momentoch, keď stretávame kríž, utekáme. Diabol nás pokúša. Je to práve zlý duch, je to práve diabol, ktorý nás vzďaľuje od kríža, od Ježišovho kríža.

Ježiš naznačuje cestu pravého učeníka, poukazujúc na dva postoje. Prvým je „zaprieť seba samého“, čo neznamená povrchnú zmenu, ale obrátenie, úplnú premenu zmýšľania a hodnôt. Druhým postojom je vziať svoj kríž. Nejde iba o trpezlivé znášanie každodenných útrap, ale aj o nesenie s vierou a zodpovednosťou tej časti námah a utrpenia, ktoré so sebou prináša zápas proti zlu. Život kresťanov je neustály zápas. Biblia hovorí, že život veriaceho je boj, bojovať proti zlému duchu, bojovať proti Zlu.

Úsilie „vziať kríž“ sa stáva účasťou na Kristovej spáse sveta. Mysliac na to, snažme sa, aby ten kríž, čo máme doma na stene, alebo ten krížik, ktorý nosíme na krku, bol znakom našej túžby zjednotenia sa s Kristom v láskavej službe bratom, najmä tým najmenším a najzraniteľnejším. Kríž je svätým znakom Božej lásky, je znakom Ježišovej Obety, a nemožno ho zredukovať na predmet poverčivosti alebo šperk. /sv.Otec František/

Nech nás Duch Svätý vedie a nech nám dá silu svedčiť o Tvojej láske.

S Pannou Máriou, Matkou nášho Pána a Matkou Cirkvi, prosme:

"Aby učitelia, študenti, žiaci i zamestnanci škôl sa usilovali v novom školskom roku vnášať prvky kresťanskej kultúry do svojho života i pracovného prostredia."

     Škola volá. Tak nedvíhaj!!!

    ____________________________________________

       Rodičia hovoria, že cennosti             do školy nepatria. Tak prečo tam posielajú nás ?

Spýtala sa: „Keď pokrývač spadne zo strechy a nič sa mu nestane, čo je to?“

 „Náhoda,“ odpovedal Janko.

„A keď na druhý deň zase spadne zo strechy a opäť sa mu nič nestane, čo to je?“

„Šťastie,“ odpovedal Janko.

„A keď aj tretí deň spadne zo strechy a zase sa mu nič nestane, čo to je?

 „Tréning,“ odpovedal Janko.

Otázka na telo: „Kto je pre teba Ježiš?“ - Mt 16, 13-20

/21. nedeľa v Cezročnom období – cyklus A/

Apoštolom sa páčilo hovoriť o druhých ľuďoch, tak ako všetkým nám. Klebetenie je ľúbivé. Hovoriť o iných nie je tak náročné, preto sa nám to tak páči; ba i „odhaľovať druhých až na kožu“. Ježiš sa najprv pýta: „Za koho ma pokladajú ľudia?“. Druhou otázkou potom zatne do živého: „A za koho ma pokladáte vy?“. V tomto bode akoby sme vnímali chvíľku ticha, lebo každý z prítomných je vyzvaný vyjsť s farbou von a vyjaviť dôvod, pre ktorý nasleduje Ježiša; preto isté zaváhanie je tu viac ako na mieste. Rovnako, keby som sa teraz opýtal ja vás: „Kto je pre teba Ježiš?“, bolo by tu isté zaváhanie.

Vyznať Ježiša je milosť od Otca. Povedať, že Ježiš je Syn živého Boha, že je Spasiteľ, to je milosť, o ktorú potrebujeme prosiť. Cirkev ide stále vpred v Petrovej viere, v tej viere, ktorú Ježiš v Petrovi rozpoznal a urobil ho hlavou Cirkvi. Dnes počujeme ako sa Ježiš so svojou otázkou obracia na každého z nás: „A vy, za koho ma pokladáte?“. Kladie ju každému z nás. A každý z nás mu má dať odpoveď, nie teoretickú, ale takú, ktorá sa dotýka viery, života, lebo viera je život! „Ty si pre mňa...“, a vysloviť naše vyznanie Ježiša.

Je to odpoveď, ktorá si žiada aj od nás, tak ako od prvých učeníkov, vnútorné načúvanie hlasu Otca a súzvuk s tým, čo  Cirkev, zhromaždená okolo Petra, neustále hlása. Ide o pochopenie toho, kým je pre mňa Kristus: či je on stredom nášho života, či je on cieľom každej našej angažovanosti v Cirkvi, našej angažovanosti v spoločnosti. Kto je pre mňa Ježiš Kristus? Kto je Ježiš Kristus pre teba, pre teba, pre teba... Ide o odpoveď, ktorú by sme mali dávať každý deň.

Ale dajte pozor: je nutné a chvályhodné, aby pastoračné aktivity v našich komunitách boli otvorené voči mnohým núdzam a krízam, ktoré sú všade. Dobročinná láska je vždy tou hlavnou určujúcou cestou napredovania vo viere, zdokonaľovania sa vo viere. Je ale nevyhnutné, aby sa skutky solidárnosti, skutky lásky, ktoré robíme, neodťahovali od kontaktu s Pánom Ježišom. /sv.Otec František/

Výmena názorov v manželstve:

   -  "My s ženou si často vymieňame názory,

    prichádzam so svojím názorom a odchádzam s jej."

Mať vieru znamená mať uprostred búrky srdce upriamené na Boha - Mt 14, 22-33

/19. nedeľa v Cezročnom období – cyklus A/

 Počas nočnej plavby cez jazero loďku učeníkov zastihne náhla búrka s vetrom. Na jazere je to bežné. V istom okamihu učeníci vidia niekoho, kto kráča po vode smerom k nim. Šokovaní si myslia, že je to mátoha a od strachu kričia. Ježiš ich ale upokojuje: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“. Peter teda – Peter, ktorý bol taký odhodlaný – odpovedá: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode“. Je to výzva. A Ježiš mu hovorí: „Poď!“. Peter vystúpi z loďky a urobí niekoľko krokov; potom mu ale vietor a vlny naženú strach a začína sa topiť. Kričí: „Pane, zachráň ma!“, a Ježiš ho uchopí za ruku a povie mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“.

 Tento príbeh je pozvaním s dôverou sa oddať Bohu v každom okamihu nášho života, najmä v časoch skúšky a nepokoja. Keď silne cítime pochybnosti a strach, keď sa nám zdá, že sa topíme, v ťažkých momentoch života, keď sa všetko mení na temnotu, nesmieme sa hanbiť zakričať ako Peter: „Pane, zachráň ma!“

Klopať na srdce Boha, klopať na srdce Ježiša: „Pane, zachráň ma!“. Je to nádherná modlitba. Môžeme ju zopakovať mnohokrát: „Pane, zachráň ma!“. A Ježišovo gesto, keď ihneď vystiera svoju ruku a zachytáva ruku svojho priateľa, treba dlho kontemplovať: toto je Ježiš, takto koná Ježiš, Ježiš je rukou Otca, ktorý nás nikdy neopustí; mocnou a vernou rukou Otca, ktorý stále chce iba naše dobro.

Boh nie je veľké burácanie, Boh nie je uragán, nie je požiar, nie je zemetrasenie – ako nám to pripomína aj príbeh proroka Eliáša –; Boh je jemný vánok – doslova sa píše, že je „zvuk jemného ticha“ –, ktorý sa nevnucuje, ale žiada načúvanie (1 Kr 19,11-13).

Mať vieru znamená, mať uprostred búrky srdce upriamené na Boha, na jeho lásku, na jeho otcovskú nehu. Práve tomuto chcel Ježiš naučiť Petra a učeníkov, a aj nás dnes. V temných chvíľach, v okamihoch smútku, on veľmi dobre vie, že je naša viera slabá – my všetci sme maloverní, my všetci, aj ja, všetci – a že naše putovanie môže byť plné utrpenia, môžu ho zatarasiť nepriaznivé sily. Ale on je Zmŕtvychvstalý!

Nezabudnime na to: on je Pán, ktorý prešiel smrťou, aby nás priviedol k záchrane. Ešte skôr ako ho my začneme hľadať, on stojí pri nás. A zdvíhajúc nás z našich pádov nám dáva rásť vo viere. Možno vo tme kričíme: „Pane! Pane!“, mysliac si, že je ďaleko. A on hovorí: „Som tu!“ Ach, bol so mnou! Taký je Pán.

Loďka zmietaná búrkou je obrazom Cirkvi, ktorú v každom čase stretávajú protivetry, niekedy veľmi tvrdé skúšky: len si spomeňme na niektoré dlhé a zúrivé prenasledovania v minulom storočí, no ešte i dnes v niektorých častiach sveta. V takých časoch môže prísť na Cirkev pokušenie myslieť si, že ju azda Boh opustil. V skutočnosti však práve tieto chvíle dávajú najviac zažiariť svedectvu viery, svedectvu lásky, svedectvu nádeje. Je to prítomnosť vzkrieseného Krista v jeho Cirkvi, ktorá udeľuje milosť svedectva až po mučeníctvo, ktoré dáva vzklíčiť novým kresťanom a ovociu zmierenia a pokoja pre celý svet.         /sv.Otec František/

   Ja som sa pred svadbou modlila a tak mám dobrého muža.

  Môj muž sa nemodlil a tak má čo má.

Zákazníčka sa pýta v lekárni:

    - Myslíte si, že ten krém na vyhladzovanie vrások je účinný?

Lekárnik:

     - Isteže je. My sme s ním na chalupe vyrovnávali vlnitý plech.

Znakom ľudí Nebeského kráľovstva je kreativita - Mt 13, 44-52

/17. nedeľa v Cezročnom období – cyklus A/

Záverečné verše kapitoly evanjelia Matúš venuje podobenstvám o Nebeskom kráľovstve. Stať pozostáva z troch tematicky práve naznačených a krátkych podobenstiev: o ukrytom poklade, o vzácnej perle a o sieti hodenej do mora.

Nebeské kráľovstvo je pripodobnené vzácnym veciam: pokladu ukrytému v poli a perle veľkej hodnoty. Reakcia toho, kto nájde perlu alebo poklad je rovnaká: predajú všetko, aby získali to, na čom im teraz už najviac záleží. Týmito dvoma prirovnaniami nás má Ježiš v úmysle zapojiť do budovania Nebeského kráľovstva, predstavujúc nám podstatnú charakterovú črtu kresťanského života, života Nebeského kráľovstva: na tomto Kráľovstve majú plnú účasť tí, ktorí sú ochotní vsadiť všetko; sú odvážni.

Budovanie Kráľovstva si vyžaduje nielen Božiu milosť, ale aj aktívnu disponovanosť človeka. Všetko je dielom milosti, všetko! Z našej strany to chce len ochotu prijať ju, neodporovať milosti: milosť spraví všetko, ale žiada sa „moja“ zodpovednosť, „moja“ disponovanosť.

Konanie muža a obchodníka z podobenstiev, ktorí sa dávajú do hľadania, zriekajúc sa vlastných dobier, aby si mohli kúpiť niečo, čo je ešte vzácnejšie, je konaním rozhodným, radikálnym, povedal by som, že jednosmerne priamym, nie tam aj späť: je to konanie priamočiare. Ba čo viac, je to konanie s radosťou, lebo obaja našli poklad. Sme pozvaní osvojiť si postoj týchto dvoch evanjeliových postáv, aby sme sa aj my stali zdravo vášnivými hľadačmi Nebeského kráľovstva. Znamená to zanechať ťažkú bagáž našich svetských istôt, ktoré nám bránia v hľadaní a budovaní Kráľovstva: dychtivosť po vlastníctve, smäd po zisku a moci, myslenie len na seba samých.

V našich časoch sa život niektorých môže stať tuctovým a vyhasnutým, lebo pravdepodobne nešli hľadať pravý poklad: uspokojili sa vecami lákavými, no pominuteľnými, s trblietavými zábleskami, ktoré sú však iluzórne, lebo človeka nakoniec nechávajú v tme. Naopak, svetlo Kráľovstva nie je nejaký ohňostroj, je to svetlo: ohňostroj trvá iba chvíľku, no svetlo Kráľovstva nás sprevádza celým životom.

Nebeské kráľovstvo je opakom nadbytočných vecí, ktoré ponúka svet; je opakom banálneho života: je pokladom, ktorý dennodenne obnovuje život a otvára ho k širším obzorom. Skutočne ten, kto našiel tento poklad, má srdce kreatívne a objaviteľské; ktoré neopakuje, ale vynalieza, vytyčujúc a prechádzajúc novými cestami, ktoré nás vedú k láske k Bohu, k láske k ostatným, k pravej láske k nám samým. Znakom tých, čo kráčajú po tejto ceste Kráľovstva je kreativita, stále sa usilujúc o viac. Tá kreativita, ktorá sa chopí života a dáva ho, dáva a dáva, ďalej a ďalej... Stále hľadá najrozličnejšie spôsoby ako dávať život.

Ježiš, ktorý je tým ukrytým pokladom a tou perlou nesmiernej hodnoty, nemôže nevyvolávať radosť, všetku radosť sveta: radosť objaviť zmysel vlastného života, radosť cítiť, že ho nasadzujeme v dobrodružstve svätosti.

Chcem pozvať mladých, aby prejavili láskavú pozornosť starým ľuďom, zvlášť tým osamelejším, ktorí sú doma alebo v rozličných zariadeniach, tým, ktorí sa už mnoho mesiacov nevídavajú so svojimi drahými. Nenechajte ich samých! Využite fantáziu lásky, cez telefonáty,  videohovory, esemesky, vypočujte ich, a tam, kde sa to s ohľadom na zdravotné normy dá, choďte ich aj navštíviť. Venujte im objatie. Oni sú vaše korene.

Strom oddelený od koreňov nerastie, nekvitne a nedáva plody. Preto je dôležitý kontakt a spojenie s vašimi koreňmi. „To čo má strom v korune, pochádza z toho, čo má pod zemou“, hovorí jeden básnik mojej domoviny. Preto vás pozývam dať veľký potlesk našim starým rodičom, všetci!      /sv.Otec František/

Ježiš nám dáva poznať Božiu trpezlivosť   - Mt 13, 24-43

(16. nedeľa v Cezročnom období - cyklus A)

    Ježiš hovorí o tom, že na poli, kde bolo zasiate dobré semeno, sa objavil aj kúkoľ – v tomto výraze sú zahrnuté všetky škodlivé rastliny, ktoré zamorujú pôdu. Môžeme tiež povedať, že aj dnes sa pôda devastuje mnohými herbicídmi a pesticídmi, ktoré koniec-koncov škodia ako samotnej rastline, tak aj zemi a zdraviu. Ale toto je len tak na okraj.

    Sluhovia teda prichádzajú k hospodárovi, aby sa dozvedeli, odkiaľ sa nabral kúkoľ; a on im odpovedá: „To urobil nepriateľ.“ Veď my sme zasiali dobré semeno! Nepriateľ, ktorý vedie konkurenčný boj, prišiel a urobil to. Sluhovia chceli okamžite ísť a vytrhať rastúci kúkoľ; ale hospodár im hovorí „nie“, lebo by sa riskovalo, že sa spoločne s burinou – kúkoľom – vytrhne aj pšenica. Je treba počkať na čas žatvy: vtedy sa jedno od druhého oddelí a kúkoľ sa spáli. Je to aj príbeh poučný.

    Popri Bohu – hospodárovi na poli – ktorý vždy rozsieva iba dobré osivo, je aj protivník, ktorý rozsieva kúkoľ, aby zabránil pšenici rásť. Hospodár koná otvorene, za bieleho dňa, a jeho cieľom je dobrá úroda; ten druhý, protivník, však využíva temnotu noci a koná zo závisti, z nepriateľstva, aby všetko zničil.

    Protivník, na ktorého naráža Ježiš má meno: je ním diabol, oponent Boha už samotným menom. Jeho zámerom je zmariť dielo spásy, spôsobiť, aby Božiemu kráľovstvu kládli prekážky ničomní pracovníci, rozsievači škandálov. Dobré semeno a kúkoľ totiž nepredstavujú abstraktné dobro a zlo, ale nás, ľudské bytosti, ktoré môžu nasledovať buď Boha alebo diabla.

    Veľakrát sme mohli počuť o rodine, v ktorej vládol pokoj, potom však začali zášti, závidenia... o štvrti, kde vládol pokoj, no potom sa začali diať nepekné veci... My zvyčajne povieme: „Niekto tam prišiel zasiať kúkoľ“ alebo „táto osoba z rodiny svojimi klebetami zasieva kúkoľ“. Je to vždy zasievanie zla, ktoré ničí. A toto zakaždým robí diabol alebo naše pokušenie: keď padneme do pokušenia klebetením ničiť tých ostatných.

    Zámerom sluhov je ihneď odstrániť zlo, t. j. zlé osoby, ale hospodár je múdrejší, vidí ďalej: sluhovia musia vedieť čakať, lebo znášanie prenasledovania a nevraživosti je súčasťou kresťanského povolania. Isteže, zlo treba odmietať, ale voči zlým osobám treba mať trpezlivosť. Nejde o tú pokryteckú toleranciu, ktorá ukrýva dvojtvárnosť, ale o spravodlivosť ovládanú milosrdenstvom. Ak Ježiš prišiel hľadať najprv hriešnikov, nie spravodlivých, liečiť najskôr chorých, nie zdravých, tak aj naše konanie ako jeho učeníkov musí byť zamerané nie na odstránenie zlých ľudí, ale na ich záchranu. Ide o trpezlivosť.

    Evanjelium predstavuje dva spôsoby konania a vnímania dejín: na jednej strane je to pohľad hospodára, ktorý vidí doďaleka, za problém; na strane druhej je to pohľad sluhov, ktorí vidia iba ten problém. Sluhom leží na srdci pole bez buriny, hospodárovi dobrá pšenica. Pán nás pozýva osvojiť si jeho pohľad, ktorý sa zameriava na dobrú pšenicu a dokáže sa o ňu postarať aj vtedy, keď pomedzi rastie burina. Nie je dobrým spolupracovníkom Boha ten, kto sa naháňa za obmedzeniami a nedostatkami ostatných, lež ten, kto vie rozpoznať to dobro, ktoré potichu rastie na poli Cirkvi a dejín, a stará sa oň až kým nedozrie. Potom to bude Boh, a jedine on, kto odmení dobrých a potrestá zlých.    /sv. Otec František/

Sedembolestná Panna Mária, Patrónka Slovenska, prosíme ťa o tvoju pomoc a ochranu. Vypros uzdravenie chorým, ochraňuj zdravotníkov, ktorí sa o nich starajú a odvráť šírenie choroby. Oroduj za nás, ktorí sa k tebe s dôverou utiekame!

„Anička, láska moja, pre teba by som šiel aj do ohňa,                    aj do vody pre teba skočím ...“

- No,  vidíš, Janíčko,  to by si už mohol  zaskočiť aj na spoveď.

  Víkendovka -2023

__________________________________________________________________________________________________

„Nebojte sa“

V Evanjeliu zaznieva výzva, ktorú Ježiš adresuje svojim učeníkom, aby sa nebáli, boli silní a mali dôveru, keď budú musieť čeliť výzvam života, čím im vopred oznamuje, že ich čakajú protivenstvá. Ježiš ich vytrvalo vyzýva, aby sa nebáli - strach je totiž jedným z najhorších nepriateľov nášho kresťanského života - a Ježiš ich  povzbudzuje: „nebojte sa“. „Nebojte sa“, vraví Ježiš a opisuje tri konkrétne situácie, ktorým budú učeníci musieť čeliť.

Učeníci museli čeliť nevraživosti tých, ktorí by chceli Božie slovo umlčať: jeho prisládzaním, rozrieďovaním či umlčiavaním toho, kto ho ohlasuje. V tomto prípade Ježiš apoštolov povzbudzuje, aby šírili posolstvo spásy, ktoré im On zveril. Nateraz ho On sám odovzdával s opatrnosťou, takmer v skrytosti, uprostred malej skupinky učeníkov. Ale oni majú o Jeho Evanjeliu hovoriť „na svetle“, t. j. otvorene, a ohlasovať ho „zo striech“ – tak hovorí Ježiš –, čiže verejne.

Ťažkosťou, s ktorou sa Kristovi misionári stretnú, sú fyzické hrozby proti nim, čiže prenasledovanie namierené proti nim osobne, až po zabitie. Toto Ježišovo proroctvo sa napĺňa v každom čase: je to bolestivá skutočnosť, no dosvedčuje vernosť svedectva. Koľkí kresťania sú prenasledovaní aj dnes po celom svete! Trpia pre Evanjelium s láskou, sú mučeníkmi našich čias. A môžeme s istotou povedať, že ich je viac než mučeníkov prvotných dôb: toľko mučeníkov, len preto, že sú kresťanmi...

Týmto učeníkom včerajška i dneška, ktorí znášajú prenasledovanie, Ježiš radí: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu“. Netreba sa nechať zastrašiť tými, ktorí sa snažia uhasiť silu evanjelizácie aroganciou a násilím. Títo totiž nezmôžu nič proti duši, čiže proti spoločenstvu s Bohom: nikto oň nemôže učeníkov obrať, lebo je to Boží dar. Jediné, čoho sa má učeník báť, je stratiť tento Boží dar, blízkosť, priateľstvo s Bohom, keby prestal žiť podľa Evanjelia a spôsobil si tak morálnu smrť, čo je dôsledok hriechu.

Ježiš upozorňuje učeníkov na ten pocit, ktorý niektorí budú môcť zakúšať, akoby ich sám Boh opustil, zostávajúc vzdialený a mlčiaci. Aj tu však vyzýva nebáť sa, lebo život učeníkov – hoci prechádzajú týmito a inými nástrahami – je pevne v rukách Boha, ktorí nás miluje a opatruje.

Sú to ako tri pokušenia: prisládzať Evanjelium, rozrieďovať ho; druhým je prenasledovanie a tretím pocit, že Boh nás nechal samých. I Ježiš znášal túto skúšku, v Olivovej záhrade a na kríži: „Otče, prečo si ma opustil?“, hovorí Ježiš. Niekedy pocítime takúto duchovnú vyprahnutosť. Nemáme sa toho báť. Otec sa o nás stará, lebo v jeho očiach máme veľkú cenu. Na čom záleží je úprimnosť, odvaha vydávania svedectva, svedectva viery: „vyznať Ježiša pred ľuďmi“ a napredovať v konaní dobra.                                   /sv.Otec František/

Sviatok Božej Lásky- Ježišovo Srdce

Kto z nás by nepoznal symboliku srdca? Práve k tomuto tajomstvu lásky sme dnes pozvaní,  uprostred každodenných starostí, práce a všedného života. Teológ srdca -sv. Augustín- nazýva srdce “praslovom nášho jazyka“. Tu sa človek rozhoduje, odtiaľto vychádza láska. A práve o túto hodnotu ide, keď slávime sviatok Ježišovho Srdca. Jeho srdce je najdôležitejší bod sveta, lebo jeho láska je pre všetkých. On to prejavil mnohokrát vo svojom živote, ale veľmi výrazne sa to potvrdilo na kríži, keď z jeho prebodnutého srdca vyšla krv a voda- symbol nového života, ktorý nám dáva v nevyčerpateľnej miere Ježiš. Deti z materskej škôlky navštívili kostol. Cítili sa tu ako doma. Rozbehli sa po chráme a skupinka sa zastavila pri oltári Božského Srdca, kde bola veľká socha Ježiša s rozopätými rukami a so zvýrazneným zlatým srdcom na hrudi. Jedno dieťa zvolalo:“ Pozrite! Ten muž má zlaté srdce“. Jednoduchá, ale veľmi výstižná exegéza: Boh má srdce pre nás! Má zlaté srdce. Či si nepamätáme jeho pozvanie: „Poďte ku mne všetci...“ Jeho srdce - On sám- je tu pre všetkých, ako to vyjadruje aj talianska kniha s názvom Pútnikom lásky: „ On je tu pre tých, ktorí milovali a boli milovaní, aby ďakovali tomu, ktorý je sám láskou, aj pre tých, ktorí milovali bez toho, aby boli milovaní , lebo vedeli stále  znovu prijať lásku toho, ktorý je sám toho schopný, nakoniec je tu aj pre tých, ktorí nemilovali, lebo nemohli alebo nevedeli milovať, v nádeji že sa stretnú s tým, ktorý ich miluje a tak ich oslobodí od strachu pred láskou a dodá im odvahu láske dôverovať“. Tajomstvo Srdca Boha teda nie je bezvýznamná kapitola nášho vzťahu k Bohu, ktorú možno vymazať, veď obohacuje náš život a dáva mu zmysel. Preto nám bol tento sviatok darovaný uprostred všedných dní, ktoré sú často bez srdca. Nech ten dnešný, ale aj ďalšie nech sú naplnené láskou.  K tomu nech nám Ježišovo Srdce pomáha a žehná celej našej farnosti.         

Duch Svätý nás chce mať v pohybe

Nie je ľahké dokázať svetu, že mier je možný, ale v mene Ježiša to môžeme ukázať pomocou nášho svedectva. Mier je možný len ak my sme v mieri medzi sebou. Ak zdôrazňujeme rozdiely, sme vo vzájomnej vojne a nemôžeme ohlasovať mier. Mier je možný, ak vychádza z nášho vyznania, že Ježiš je Pán Aj keď sú medzi nami rozdiely, chceme, aby to bola zmierená rozličnosť.

Príchod Ducha Svätého mení ľudí z uzavretých zo strachu na odvážnych svedkov Ježiša. Peter, ktorý trikrát zaprel Ježiša, plný sily Ducha Svätého vyhlasuje: „Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom.“ (Sk 2,36) . A to je vyznanie viery každého kresťana!

Tí, čo zabíjajú kresťanov, pred zabitím sa ich nespytujú: „Si pravoslávny? Si katolík? Si evanjelik? Si luterán? Si kalvín?“ Nie: „Si kresťan?“ – „Áno.“ – A je podrezaný, hneď a zaraz. Dnes je viac mučeníkov než v prvotných dobách. A toto je ekumenizmus krvi, zjednocuje nás svedectvo mučeníkov dneška. Dnes je viac než kedykoľvek dôležitá jednota kresťanov, zjednotených v Duchu Svätom, v modlitbe a v činnosti v prospech najslabších.

Kráčať spoločne, pracovať spoločne. Milovať sa. A spoločne hľadať spôsob, ako vysvetliť rozdiely, dohodnúť sa, kráčať! Ak ostaneme stáť, ak nekráčame, nikdy, nikdy sa nedohodneme. Je to tak, pretože Duch nás chce mať v pohybe.

/sv.Otec František/    _______________________________________________________

Eucharistia je pamiatka Božej lásky  -  Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi

Pamätaj, hovorí Božie slovo každému z nás. Vďaka spomienke na Pánove činy nabral ľud silu kráčať púšťou. Na spomienke všetkého toho, čo Pán pre nás vykonal, sa zakladá náš osobný príbeh spásy. Spomínanie je zásadne dôležité pre vieru, tak ako voda pre strom. Ako nemôže žiť a prinášať ovocie strom bez vody, tak ani viera, ak sa nebude sýtiť spomienkou na to, čo Pán pre nás vykonal.

Pamäť je dôležitá, umožňuje zostávať v láske. Pamätať si, to znamená niesť v srdci, nezabudnúť, kto nás miluje a kto nás pozýva k láske. A predsa sa táto jedinečná príležitosť, ktorú nám Pán dal, v súčasnosti skôr oslabuje. Vo chvate, do ktorého sme ponorení sa mnohé osoby a mnohé skutočnosti akoby len mihnú povedľa nás. Rýchlo obraciame list, bažiac vždy po niečom novom, ale sme chudobní na spomienky.

Ak zahadzujeme spomienky a žijeme len prítomným okamžikom, riskujeme, že zostaneme na povrchu, v prúde udalostí ktoré sa dejú, bez toho, aby sme išli do hĺbky, ktorá nám pripomína, kto sme a kam ideme. Vonkajší život sa takto stáva rozkúskovaným a vnútorný život ustrnutým.

V rozkúskovanosti života nám Pán prichádza v ústrety s láskyplnou krehkosťou, ktorou je Eucharistia. V Chlebe života nás Pán prichádza navštíviť, stáva sa skromným pokrmom, ktorý láskou uzdravuje našu pamäť, chorú na uponáhľanosť. Pretože Eucharistia je pamiatka Božej lásky. Tam sa koná pamiatka jeho umučenia , lásky Boha k nám, ktorá je našou silou, oporou v našom putovaní.

Eucharistická pamiatka nie je to pamiatka abstraktná, chladná a informatívna, ale živá a utešujúca pamiatka Božej lásky. V Eucharistii je plná chuť Ježišových slov a činov, chuť  jeho Paschy, vôňa jeho Ducha. Jej prijímaním sa vtláča do nášho srdca istota, že sme milovaní Bohom.

Eucharistia v nás formuje vďačnú pamäť, vnímame, že sme Otcove milované deti, ktoré On nasycuje. Formuje v nás slobodnú pamäť, pretože Ježišova láska, jeho odpustenie, uzdravuje rany minulosti a upokojuje spomienky na krivdy. Formuje v nás trpezlivú pamäť, pretože v protivenstvách vieme, že Ježišov Duch zostáva v nás. Eucharistia nás povzbudzuje, ani na najneschodnejšej ceste nie sme sami, Pán na nás nezabúda a posilňuje nás.

Eucharistia nám pripomína, že nie sme jednotlivci, ale jedno telo. Ako ľud na púšti zbieral mannu padajúcu z neba a delil sa s ňou v rodine, tak Ježiš, Nebeský chlieb, nás zhromažďuje, aby sme ho spoločne prijímali a podelili sa s ním medzi sebou. Eucharistia nie je sviatosťou ‚pre mňa‘, ale sviatosťou mnohých, ktorí tvoria jedno telo.

Eucharistia je sviatosť  jednoty. Kto ju prijíma, nemôže nebyť strojcom jednoty, pretože sa v ňom, v jeho duchovnom DNA, rodí budovanie jednoty. Tento Chlieb jednoty nás lieči zo ctižiadostivosti prevládať nad ostatnými, z nenásytnosti hrabať pre seba, z podnecovania k rozkolu a šírenia kritiky. Vyvoláva radosť z lásky bez súperenia, závistlivosti a ohováračských rečí. / sv.Otec František/

__________________________________________________________________________

____________________________________________________________________________________________________

Stopy Najsvätejšej Trojice v človekovi

Láska, toto vzájomné dávanie sa v Najsvätejšej Trojici jestvuje večne, bezhranične, bezpodmienečne. Keď dieťa počulo hovoriť o Trojici, bezprostredne povedalo: „Boh je rodina!“ Áno, Boh je „rodina“ troch božských osôb, ktoré sa tak veľmi milujú, že vytvárajú jedinú skutočnosť. Táto „božská rodina“ však nie je uzavretá do seba samej, ale otvorená, komunikuje sa v stvorení a v dejinách: vstúpila do sveta ľudí, aby mohli mať na nej účasť. Nekonečná Láska, táto plnosť akoby sa prelievala: konečným spôsobom sa prejavuje v stvorení, ktoré nesie jej stopy.

Jedinečným spôsobom však podpis Stvoriteľa nesie ľudská bytosť. Hoci človek sám od seba by nikdy nedokázal vydedukovať pravdu o Najsvätejšej Trojici, toto poznanie mu predsa poskytuje potrebné svetlo, aby lepšie pochopil celé stvorenstvo a hlavne sám seba. V človekovi sa Boží obraz odráža evidentnejšie a dokonalejšie, keďže jeho schopnosti sú duchovnej prirodzenosti.

Svätý Augustín nachádza v ľudskom duchu triádu: pamäť, rozum a vôľu, ktoré poukazujú na Trojicu. Trojičné tajomstvo zasahuje do nášho vlastného života – teda nie je nám úplne cudzie. Svätá Katarína Sienská sa modlí k večnej Trojici: „Preto keď som sa zhliadla v tebe, videla som, že som tvojím obrazom, lebo ty, večný Otče, mi dávaš zo svojej moci a zo svojej múdrosti; z tej múdrosti, ktorá je privlastnená tvojmu Jednorodenému. A Duch Svätý, ktorý vychádza z teba, Otče, i z tvojho Syna, dal mi dobrú vôľu, čím ma urobil hodnou lásky.“

V Najsvätejšej Trojici človek taktiež nachádza tri základné dimenzie, ktoré sú také dôležité pre jeho existenciu. V Otcovi človek objavuje dimenziu vertikálnu a spoznáva, že je synom a či dcérou: tu objavuje hodnoty, ako poslušnosť, učenlivosť, závislosť. V Synovi človek prežíva dimenziu horizontálnu a začína chápať, že Boh je aj náš Brat. A tak sa ľudské srdce otvára pre tých, čo stoja okolo neho. V Duchu Svätom človek objavuje vnútornú dimenziu, svoju skutočnú interioritu. Veď Boh dáva život našej duši, „Boh mi je bližší než ja sám sebe,“ hovorí svätý Augustín.               /zdroj:Katolícke noviny/

Duch Svätý tvorí v Cirkvi jednotu   -  homília sv.Otca na slávnosť Turíc

„Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý“ (1 Kor 12,4) - takto píše Korinťanom apoštol Pavol. A pokračuje: „Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý“. Rozličné a ten istý: Svätý Pavol nástojí na spojení dvojice slov, ktoré sa zdajú byť protichodné. Chce nám povedať, že Duch Svätý je tým jedným, ktorý dáva dohromady rozličné; a že Cirkev sa takto zrodila: my, rozdielni, sme zjednotení Duchom Svätým.

Poďme k počiatku Cirkvi, ku dňu Turíc. Pozrime sa na apoštolov: sú medzi nimi jednoduchí ľudia, naučení žiť z práce vlastných rúk, ako rybári, a je tu Matúš, ktorý bol školeným vyberačom daní. Líšia sa ich pôvod i spoločenský kontext, hebrejské mená a grécke mená, temperamenty u niektorých mierne, u iných zápalisté, rozličné vízie a citlivosti. Všetci boli odlišní. Ježiš ich nezmenil, neuniformoval, neurobil z nich sériové modely. Nie. Zachoval ich rôznorodosť a teraz ich zjednocuje pomazávajúc ich Duchom Svätým.

Jednota – ich jednota ako vzájomne odlišných – prichádza s pomazaním. Na Turíce apoštoli porozumejú zjednocujúcej sile Ducha. Vidia ju na vlastné oči, keď všetci, aj keď hovoriac rôznymi rečami, vytvárajú jeden ľud: Boží ľud, stvárnený Duchom, ktorý utkáva jednotu s našimi rozličnosťami, ktorý dáva harmóniu, pretože v Duchu je harmónia. On je harmóniou.

Čo nás zjednocuje, na čom sa zakladá naša jednota? Aj medzi nami sú rozdielnosti názorov, rozhodnutí, citlivostí. Ale pokušením je brániť vytaseným mečom vlastné idey, veriac, že sú dobré pre všetkých, žijúc v pokoji jedine s tým, kto zmýšľa tak, ako my. A toto je nepekné pokušenie, ktoré rozdeľuje.  Toto je však viera podľa nášho obrazu, a nie je to, čo chce Duch.

Princípom našej jednoty je Duch Svätý. On nám pripomína, že sme predovšetkým milovanými deťmi Boha. V tomto sme všetci rovnakí, i keď sme každý iný. Duch prichádza k nám, popri všetkých našich rozličnostiach a biedach, aby nám povedal, že máme jediného Pána, Ježiša, a jediného Otca, a že preto sme bratmi a sestrami!

Hľaďme na Cirkev tak, ako to robí Duch Svätý, nie tak, ako to robí svet. Svet nás vidí ako tých, čo patria k pravici a ľavici; s jednou ideológiou, či s tou druhou. Duch nás vidí ako tých, čo patria k Otcovi a Ježišovi. Svet vidí konzervatívcov a progresívnych; Duch vidí Božie deti. Svetský pohľad vidí štruktúry, ktoré treba robiť efektívnejšími; duchovný pohľad vidí bratov a sestry žobrajúcich o milosrdenstvo. Duch nás miluje a pozná miesto každého jedného v celku: preňho nie sme konfetami unášanými vetrom, ale nenahraditeľnými sklíčkami jeho mozaiky.

Apoštoli, zatvorení vo Večeradle, nevytvárali stratégiu, nemali pastoračný plán. Mohli rozdeliť ľudí do skupín podľa rozličných národov, hovoriť najprv k tým blízkym, potom ku vzdialeným, všetko zoradené. Mohli aj trochu počkať s ohlasovaním a zatiaľ si prehĺbiť Ježišovu náuku, aby sa vyhli rizikám. Duch Svätý ale nechce, aby bola spomienka na Majstra pestovaná v uzavretých skupinkách, vo večeradlách, kde sa s chuťou „uhniezdime“.

Vo svete sa bez kompaktného poriadku a spočítanej stratégie veci uberajú ku krachu. V Cirkvi naopak, Duch garantuje jednotu tomu, kto ohlasuje. A apoštoli idú: nepripravení, vrhajú sa do hry, vychádzajú. Vedie ich jedna jediná túžba: darovať to, čo prijali. Aký pekný je ten začiatok Jánovho listu: „To, čo sme dostali a čo sme videli, dávame vám“.

Tajomstvom jednoty v Cirkvi, tajomstvom Ducha Svätého je dar. Pretože On je darom, žije darujúc sa a týmto spôsobom nás drží pospolu, tým, že nás robí účastnými na tom istom dare. Je dôležité veriť, že Boh je dar, že sa nespráva tak, že berie, ale že dáva. Prečo je to dôležité? Pretože od toho, ako vnímame Boha, závisí, akým spôsobom sme kresťanmi.

Ak máme na mysli Boha, ktorý berie a prinucuje, aj my budeme chcieť brať a nanucovať: zaberať priestor, nárokovať si dôležitosť, hľadať moc. Ak však máme v srdci Boha, ktorý je dar, všetko sa mení. Ak si uvedomujeme, že to, čím sme, je jeho darom, nezištným a nezaslúženým darom, potom aj my budeme chcieť urobiť zo samotného života dar. A pokorne milujúc, nezištne a s radosťou slúžiac, ponúkneme svetu skutočný obraz Boha. Duch, živá pamäť Cirkvi, nám pripomína, že sme sa zrodili z daru a že rastieme, keď sa darujeme; nie zakonzervovaním sa, ale rozdávaním sa.

Pozrime sa do nášho vnútra a položme si otázku, čo nám bráni v sebadarovaní. Existujú traja nepriatelia daru. Tí hlavní traja, vždy číhajúci pri dverách srdca: narcizmus, viktimizmus (sebaľútosť, robiť zo seba obeť) a pesimizmus.

Narcizmus nás vedie klaňať sa sebe samým, tešiť sa jedine z vlastného prospechu. Narcista si myslí: „Život je krásny, ak v ňom ja získavam“. A tak prichádza k slovám: „Prečo by som sa mal darovať druhým?“ V tejto pandémii, koľko zla narobí narcizmus, zakukľovanie sa vo svojich potrebách, zatiaľ čo sme ľahostajní k potrebám druhých, nepriznávanie si vlastných krehkostí a vlastných chýb.

Ale aj druhý nepriateľ, viktimizmus, je nebezpečný. Ten, čo zo seba robí obeť, sa každý deň sťažuje na blížneho: „Nikto ma nechápe, nikto mi nepomáha, nikto ma nemá rád, všetci sú proti mne!“ Koľko krát sme počuli tieto ponosovania... A jeho srdce sa uzatvára popri tom, ako sa spytuje: „Prečo sa tí druhí nedarujú mne?“ V dráme, ktorú prežívame, aký je len viktimizmus nepekný! Myslieť si, že nikto nám nerozumie a nezakúša to, čo zakúšame my. Toto je viktimizmus.

Nakoniec je tu pesimizmus. Jeho dennodennou mantrou je toto: „Nič nie je v poriadku, ani spoločnosť, ani politika, ani Cirkev...“. Pesimista sa hnevá na svet, no zostáva nečinný a myslí si: „Veď na čo darovať? Je to zbytočné.“ Teraz, vo veľkom úsilí začať odznovu, aký je len škodlivý pesimizmus, vidieť všetko načierno, opakovať, že nič viac nebude také ako predtým! To, čo sa s takýmto myslením istotne nevráti, je nádej.

Pri týchto troch – narcistickej modle zrkadla, bôžikovi zrkadla, pri bôžikovi ponosovania sa, cítiť sa niekým len vďaka sťažnostiam, a pri bôžikovi negativizmu, že všetko je čierne, všetko je tmavé – sa nachádzame uprostred hladomoru nádeje a potrebujeme oceňovať dar života, dar, ktorým je každý z nás. Preto potrebujeme Ducha Svätého, dar Boží, ktorý uzdravuje z narcizmu, viktimizmu a pesimizmu. Uzdravuje od zrkadla, od lamentovania a od tmy.

Svätý Duch, Božia pamäť, oživ v nás pamäť prijatého daru. Osloboď nás od paralýzy egoizmu a zapáľ v nás túžbu slúžiť, konať dobro. Pretože horšou od tejto krízy je iba tá tragédia, že ju premrháme, uzatvárajúc sa do seba. Príď, Duchu Svätý: Ty, ktorý si harmónia, urob z nás budovateľov jednoty; ty, ktorý sa stále dávaš, daj nám odvahu vyjsť zo seba samých, milovať sa a pomáhať si navzájom, aby sme sa stali jednou rodinou. Amen.

_____________________________________________________________________________

Tajomstvo stvorenia   -  katechéza o modlitbe

Prvá stránka Biblie sa podobá na veľký hymnus vďakyvzdania. Rozprávanie o stvorení sveta je rytmizované refrénmi, kde sa neustále zdôrazňuje dobrota a krása každej veci, ktorá existuje. Boh prostredníctvom svojho slova volá k životu a všetko prichádza k existencii. Prostredníctvom slova oddeľuje svetlo od tmy, strieda deň s nocou, mení ročné obdobia, otvára paletu farieb rôznorodosťou rastlín a zvierat.   

V tomto prekypujúcom lese, ktorý rýchlo poráža chaos, sa ako posledný objavuje človek. A tento zjav vyvoláva obrovský jasot, ktorý umocňuje spokojnosť a radosť: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn 1,31). Dobré, ale aj krásne: vidíme krásu celého stvorenia! Krása a tajomstvo stvorenia vyvoláva v srdci človeka prvé hnutie, ktoré vzbudzuje modlitbu. Takto hovorí 8. žalm: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (v. 4-5).

Modliaci sa človek kontempluje tajomstvo existencie navôkol seba, vidí hviezdne nebo, ktoré ho prevyšuje – a ktoré nám dnes astrofyzika ukazuje v celej jeho nesmiernosti – a pýta sa, aký projekt lásky musí byť za týmto tak mohutným dielom!...

A v tejto bezhraničnej rozľahlosti, čože je človek? „Takmer nič“, hovorí ďalší žalm ( 89,48): je bytosťou, ktorá sa rodí, ktorá umiera, je mimoriadne krehkým stvorením. A predsa, v celom vesmíre je ľudská bytosť jediným tvorom, ktorý si uvedomuje toľkú hojnosť krásy. Tá malá bytosť, ktorá sa rodí, zomiera, dnes tu je a zajtra jej niet, je jediným, kto si uvedomuje túto krásu. Sme si vedomí tejto krásy!

Modlitba človeka je úzko spätá s pocitom úžasu. Veľkosť človeka je nekonečne malá v porovnaní s rozmermi vesmíru. I jeho najväčšie výdobytky sa zdajú byť len veľmi nepatrné... Človek však nie je nula. V modlitbe sa mocne preukazuje vnímanie milosrdenstva. Nič neexistuje náhodou: tajomstvo vesmíru spočíva v dobrotivom pohľade niekoho, koho oči sa stretávajú s našimi.

Žalm hovorí, že sme stvorení len o niečo menší od Boha, slávou a cťou sme ovenčení ( 8,6). Vzťah s Bohom je veľkosťou človeka: jeho nastolením na trón. Prirodzenosťou sme takmer ničím, drobnosťou, no povolaním, skrze povolanie, sme deťmi veľkého Kráľa!

Je to skúsenosť, ktorú majú mnohí z nás. Ak sme občas v riziku, že beh života so všetkými jeho trpkosťami v nás udusí dar modlitby, stačí rozjímavý pohľad na hviezdne nebo, západ slnka, kvet..., aby sme znovu zažali iskru vďakyvzdania. Táto skúsenosť je azda základom tej prvej stránky Biblie.

Keď bol zostavený veľký biblický príbeh o stvorení, izraelský ľud neprechádzal tými najšťastnejšími dňami. Nepriateľská mocnosť okupovala zem; mnohí boli deportovaní a teraz sa ocitli ako otroci v Mezopotámii. Neexistovala viac vlasť, ani chrám, ani spoločenský a náboženský život, nič. A predsa, práve vychádzajúc z veľkého rozprávania o stvorení, niekto začína znovuobjavovať dôvody k vďakyvzdaniu, k chvále Boha za život. Modlitba je prvou silou nádeje. Modlíš sa, a nádej rastie, ide vpred. Povedal by som, že modlitba otvára dvere nádeji.

Nádej tu je, svojou modlitbou otváram dvere. Pretože ľudia modlitby uchovávajú základné pravdy; sú tými, čo opakujú, predovšetkým sebe samým a potom aj všetkým ostatným, že tento život, napriek všetkým jeho námahám a jeho skúškam, napriek jeho ťažkým dňom, je plný milosti, nad ktorou možno žasnúť. A ako taký ho treba vždy brániť a ochraňovať.

Ľudia, ktorí sa modlia vedia, že nádej je silnejšia než malomyseľnosť. Veria, že láska je mocnejšia než smrť a že istotne jedného dňa zvíťazí, aj keď v čase a v spôsoboch, ktoré nepoznáme. Muži a ženy modlitby nesú na tvári odrazy zábleskov svetla: pretože aj v tých najtemnejších dňoch ich slnko neprestáva osvecovať. Modlitba ťa osvecuje: osvecuje ti dušu, osvecuje ti srdce, osvecuje ti tvár. Aj v najtemnejších chvíľach, aj v časoch najväčšej bolesti.

Všetci sme nositeľmi radosti. Premýšľali ste nad tým? Že ty si nositeľom radosti? Alebo radšej prinášaš zlé správy, to, čo zarmucuje? Všetci sme schopní prinášať radosť. Tento život je dar, ktorý nám dal Boh: a je príliš krátky na to, aby sme ho strávili v smútku, v zatrpknutí. Chváľme Boha, tešiac sa jednoducho z toho, že existujeme. Hľaďme na vesmír, hľaďme na tie krásy a hľaďme aj na naše kríže a povedzme: „Ty jestvuješ, ty si nás takto stvoril, pre teba“.

Je potrebné cítiť ten nepokoj srdca, ktorý vedie k vďačnosti a chvále Boha. Sme deťmi veľkého Kráľa, Stvoriteľa, schopnými čítať jeho podpis v celom stvorení; v tom stvorení, ktoré my dnes nechránime, ale v tom stvorení je podpis Boha, ktorý ho stvoril z lásky. Nech nám Pán dáva vždy hlbšie chápať túto vec a vedie nás povedať „ďakujem“: a to „ďakujem“ je jedna krásna modlitba.   /z myšlienok sv. Otca Františka/               __________________________________________________________________________

     Otvorme sa pôsobeniu Ducha Svätého

    Posvätné veľkonočné obdobie, ktoré sme slávili od Veľkej noci päťdesiat dní, sa završuje nedeľou Zoslania Ducha Svätého, ktorou si pripomíname, ako na Turíce zostúpil na apoštolov Duch Svätý. Tým sa zároveň začína začiatok evanjelizačného poslania medzi ľuďmi a národmi. On je Duchom tvoriacim, oživujúcim, Duchom múdrosti a lásky. Stretávame sa s ním v tajomstve krásy, každej dobrej myšlienky, v každom cite služby a čistej lásky. Stretávame sa s ním v tajomstve viery, evanjelia, v tajomstve Cirkvi. Veď čím by sme boli bez neho? Otvorme svoje srdcia jeho pôsobeniu a pocíťme jeho tajomnú blízkosť a svätosť. Aby sme si jeho prítomnosť uvedomovali tak na Turíce, ako i vo všedných dňoch roka. Veľmi pekne to vyjadril pravoslávny metropolita Ignác Hazin, keď zdôraznil: „Bez Ducha Svätého je Boh ďaleko, Kristus zostane v minulosti, evanjelium len mŕtvou  knihou, Cirkev len organizáciou, autorita len panstvom, misie propagandou, kult len zaklínaním a kresťanské konanie len morálkou pre otrokov. Ale s Duchom Svätým sa zdvíha celý vesmír a vzdychá v pôrodných bolestiach Božieho kráľovstva. Zmŕtvychvstalý Kristus je tu, a tak evanjelium je silou života, Cirkev znamená trojjediné spoločenstvo, autorita je oslobodzujúcou službou, misie sú Turícami, liturgia je pamiatkou na to, čo nám Kristus zanechal, a tým je i ľudské konanie oslávené.“ Tieto dni, ktoré sú tak slávnostné a prežiarené slnečným jasom, sviežou prírodou i detským úsmevom a jasom, nech nám dodajú pre naše dni dosť síl a kresťanského optimizmu, aby sme stále cítili, že je tu niekto, kto nás má rad a je stále s nami. A s touto našou dôverou kráčajme každý deň životom.                                               /archív stránky/

Duch Svätý nás učí, že nie sme siroty, máme Otca  -  Homília 6. veľkonočnej nedele

Keď sa Ježiš lúči s učeníkmi, upokojuje ich, darúva im pokoj prostredníctvom prísľubu: „Nenechám vás ako siroty“. Bráni ich pred tou bolesťou, pred tým bolestným pocitom, pred osirotenosťou. Dnes vo svete panuje silný pocit osirelosti: mnohí majú veľa vecí, no chýba Otec. A v dejinách ľudstva sa to opakuje: keď chýba Otec, čosi chýba a vždy je tu túžba po stretnutí, po opätovnom nájdení Otca. Dnes môžeme povedať, že žijeme v spoločnosti, kde chýba Otec. Je tu pocit osirelosti, ktorý sa dotýka práve spolupatričnosti a bratstva. Preto Ježiš sľubuje: „Poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa“.

Ja odchádzam – hovorí Ježiš – no príde iný, ktorý vás naučí ako sa dostať k Otcovi. Pripomenie vám, ako získať prístup k Otcovi. Duch Svätý neprichádza, aby si „získal svojich klientov“; prichádza, aby ukázal ako sa dostať k Otcovi, aby pripomenul prístupovú cestu k Otcovi, ktorú Ježiš otvoril, ktorú Ježiš ukázal. Neexistuje spiritualita čisto iba Syna alebo čisto iba Ducha Svätého: centrom je Otec. Syna posiela Otec a vracia sa k Otcovi. Ducha Svätého posiela Otec, aby pripomínal a učil prístupu k Otcovi.

Jedine s vedomím detí, ktoré nie sú sirotami, môžeme žiť medzi sebou v pokoji. Vojny, či už malé alebo veľké, majú vždy rozmer osirotenosti: chýba Otec, ktorý by uzmieroval, vytváral pokoj. Preto, keď Peter hovorí prvej [kresťanskej] komunite, aby ľuďom, ktorí sa ich dopytujú, zdôvodnili prečo sú kresťanmi (1 Pt 3,15-18), žiada: „Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím“ (v. 16). Je tu teda miernosť, ktorú dáva Duch Svätý.

Duch Svätý nás učí tejto miernosti, tejto láskavosti Otcových detí. Duch Svätý nás neučí urážať. A jedným z dôsledkov pocitu osirelosti je urážanie, vojny, pretože ak niet Otca, nie sú tu bratia, strácame bratstvo. Táto vľúdnosť, úcta a miernosť, sú postojmi spolupatričnosti, príslušnosti k jednej rodine, ktorá si je istá, že má Otca.

„Ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa“ (Jn 14,16), ktorý vám pripomenie prístup k Otcovi, pripomenie vám, že máme Otca, ktorý je stred všetkého, pôvod všetkého, jednota všetkých, spása všetkých, pretože poslal svojho Syna, aby nás zachránil všetkých. A teraz posiela Ducha Svätého, aby nám pripomenul prístup k nemu, k Otcovi, a toto otcovstvo, tento bratský postoj miernosti, láskavosti a pokoja.

Prosme Ducha Svätého, aby nám vždy a stále pripomínal tento prístup k Otcovi, nech nám pripomenie, že máme Otca, a nech tejto civilizácii, ktorá má silný pocit osirelosti, dá milosť znovuobjaviť Otca - Otca, ktorý dáva zmysel celému životu a ktorý robí z ľudí jednu rodinu.

/Z myšlienok sv. Otca Františka/

_________________________________________________________________________________________________________________________________________________________

Čo je pravá viera?

Pravá viera nás robí plnými lásky k blížnemu, milosrdnejšími, čestnejšími a ľudskejšími, oživuje naše srdcia, aby ich viedla milovať všetkých nezištne, bez rozdielov a bez uprednostňovania. Viera nás vedie nevidieť v druhom nepriateľa, ktorého treba poraziť, ale brata, ktorého treba milovať, slúžiť mu a pomáhať mu.

Pravá viera nás vedie šíriť, brániť a žiť kultúru stretnutia, dialógu, úcty a bratstva, vedie nás k odvahe odpustiť tomu, kto nás uráža, podať ruku tomu, kto padol, zaodieť nahého, nasýtiť hladného, navštíviť väzneného, pomôcť sirote, dať sa napiť smädnému, pomôcť starému človeku a núdznemu.

Pravá viera nás vedie k chráneniu práv druhých, s rovnakou silou a nadšením, s akými chránime tie naše. Čím viac rastieme vo viere a v poznaní, tým viac rastieme v pokore a vo vedomí toho, že sme maličkí. Bohu sa páči jedine viera vyznávaná životom.

Jediným prípustným extrémizmom pre veriacich je extrémizmus lásky k blížnemu! Akýkoľvek iný extrémizmus nepochádza od Boha a Bohu sa nepáči!

Tak ako učeníci, vráťte sa do vášho Jeruzalema, do vášho každodenného života, k rodinám, k práci, plní radosti, odvahy a viery. Otvorte vaše srdce svetlu Zmŕtvychvstalého a dovoľte, aby premenil vašu neistotu na pozitívnu silu pre vás i pre druhých. Nemajte strach milovať všetkých, priateľov aj nepriateľov, lebo v žitej láske spočíva sila a poklad veriaceho!

/z myšlienok sv.Otca Františka/

Stretnutie s Matkou

  pri májovej pobožnosti

Najobľúbenejšou pobožnosťou je nesporne májová. Svedčí o tom skutočnosť, že niet kostola či kaplnky, kde by sa cez tieto májové podvečery neschádzali ctitelia nebeskej Matky. Aká by to bola pobožnosť bez Loretánskych litánií ? Koľkokrát sa ich denne modlíme, ale nikdy nie sú také krásne ako v máji. Jednotlivé invokácie s prosbou „oroduj za nás“ sú najkrajšou rečou, ktorou sa prihovárame našej Matke. Bez zveličovania môžeme povedať, že radšej počúva nás - jej deti, ako anjelské zbory, ktorých krásu rečou nemožno vyjadriť. Asi tak, ako keď prídeme domov k svojej mame a ona počúva obľúbenú hudbu. Či to nevypne a radšej nepočúva nás, hoci náš hlas nie je zďaleka taký príjemný? To preto, že patríme jej a ona nám. „Hľa, matka tvoja - hľa, syn tvoj....“ (Jn 19,26-27). Žila tento život, v ktorom je toľko bolesti, nedorozumenia, nelásky i nepokoja. Ona ho však žila šťastne v plnení Božej vôle. Práve to sa chceme od nej naučiť. Preto prichádzame mnohí. Je Matkou Božou, Matkou Cirkvi, Útočiskom hriešnikov, Ružou duchovnou, dokonca i niekoľkonásobnou Kráľovnou, ale predovšetkým je našou Matkou. Matkou milujúcou, ktorá i po skončení pozemskej púte sa stará o svoje deti s materinskou láskou a je príčinou nádeje Božieho ľudu. Veriaci ľud chápe, že Mária to nie je pôvabný dodatok ku kresťanskému štýlu života. To je mocná Božia ruka, natiahnutá k zemi, k človekovi, ktorý túži po vykúpení. Len tak možno chápať slová sv. Bonaventúru: “ ,,Všetka chvála o Panne Márii nie prehnaná, ale naopak nedostatočná“. Dali sme ti, Matka, najkrajší mesiac, a tak si aj Kráľovnou mája. Veď matke patrí to najlepšie a najkrajšie. Dávame ti svoje srdcia a zasväcujeme tvojej ochrane naše životy, aj ľudí celého sveta. Veď všetci sú tvoje deti!         Mons. Ján Bučík,  farár 

___________________________________________________________________________________________________________________________________________________________     

Nanebovstúpenie Pána - Slávnosť

V máji oslávuje celý kresťanský svet sviatok  Nanebovstúpenia Pána. Tento prikázaný sviatok slávime 40 dní po Veľkej noci a desať dní pred Turícami – Zoslaním Ducha Svätého.
Pán Ježiš sa na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení posledný raz stretol so svojimi učeníkmi a pred ich očami vystúpil do neba a sedí po Božej pravici. Udalosť nanebovstúpenia sa hlboko zapísala do pamäti prvých učeníkov. Svedectvo o nej nachádzame v evanjeliách a v knihe Skutkov apoštolov. Pán Ježiš štyridsať dní po vzkriesení vyviedol svojich učeníkov na Olivovú horu až k Betánii, a ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba (Lk 24, 50-51). Ježiš Kristus vystúpil na Nebesia práve na Olivovej hore, aby tam, kde sa začalo jeho utrpenie, začalo sa i jeho oslávenie.                                                     Zdroj: Archív TK KBS

_________________________________________________________________________________________________________________________________________________________

Ak si myslíš, že nerobíš chyby,

prvou chybou je práve táto Tvoja myšlienka.

Heslo dňa:

Ak chceš spoznať svoju najvzdialenejšiu rodinu, tak zbohatni !

Červená Čiapočka sa čuduje, ako vyzerá babka:

– Babka, prečo máš také veľké uši?            – Aby som ťa lepšie počula.

– Prečo máš také veľké oči?                       – Aby som ťa lepšie videla.

- A prečo máš také veľké zuby?                 – Lebo mám protézu!  

Ježiš Kristus vstal z mŕtvych!

Nech radosť zo vzkrieseného Krista je pre nás radosťou

aj v ťažkých chvíľach nášho života s nádejou na večný život v nebi.

Štvrtok Pánovej večere

Pápež František umyje na Zelený štvrtok nohy 12 väzňom v nápravnovýchovnom zariadení pre mladistvých Casal del Marmo v Ríme. Tento obrad pripomína počínanie Ježiša Krista, ktorý umyl nohy 12 apoštolom počas poslednej večere pred svojím ukrižovaním. Obrad sa uskutoční v rámci omše na pamiatku Pánovej večere, ktorá bude o 16.00 h v uvedenej väznici pre mladistvých páchateľov a podľa portálu Vatican News nebude prístupná verejnosti, avšak mala by byť vysielaná prostredníctvom internetu. Pápež každého z 12 maloletých, ktorí sú rôznych národností, po umytí nôh aj objíme.

Ó, Ježišu, myslím na Tvoje oslabené a zranené údy, z kto­rých ani jeden nezostal neporušený. Nijaké utrpenie nie je zrovnateľné s Tvojím utrpením. Od hlavy až po päty, ani najmenší kúsok Tvojho svätého tela nezostal nezranený. Napriek tomu odpúšťaš všetkým a prosíš nebeského Otca za svojich nepriateľov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia."

Odvolávajúc sa na Tvoje veľké milosrdenstvo a utr­penie, prosím Ťa, daruj mi milosť, aby som pri spomi­enke na Tvoju preťažkú cestu kríža, mohol si vzbudiť do­konalú ľútosť a dosiahnuť odpustenie všetkých svojich hriechov. Amen.

Byť kresťanmi bez predstierania  /myšlienky sv. Otca Františka/

Ktorý sviatok našej viery je dôležitejší: Vianoce, či Veľká noc? Ja som si až do svojich 15 rokov myslel, že sú to Vianoce. Každý sa môže zmýliť... Veľká noc je sviatok našej spásy, sviatok lásky Boha k nám, oslava, slávenie jeho smrti a zmŕtvychvstania. Veľkonočné trojdnie začína svätou omšou Pánovej večere a uzatvára sa vešperami Nedele zmŕtvychvstania. Potom nasleduje Veľkonočný pondelok – na oslavu tohto veľkého sviatku, je to jeden deň naviac. Avšak je post-liturgický, ide o rodinný sviatok, je to sviatok spoločnosti.  

Veľkonočné trojdnie vyznačuje základné etapy našej viery a nášho povolania vo svete; a všetci kresťania sú povolaní prežívať tieto tri sväté dni, štvrtok, piatok, sobotu a samozrejme aj nedeľu – avšak už v sobotu večer je zmŕtvychvstanie – tieto tri sväté dni, ako takpovediac „matricu“ ich osobného života, ich komunitného života, tak, ako prežívali naši bratia Židia exodus z Egypta.   

Tri dni slávenia Veľkonočných sviatkov opätovne predkladajú kresťanskému ľudu veľké udalosti spásy uskutočnené Kristom, a tak ho nasmerúvajú na horizont jeho budúceho osudu a posilňujú ho v úsilí vydávať svedectvo uprostred dejín.  Na Veľkonočné ráno spev Sekvencie, čiže hymnus alebo istý druh žalmu, ktorý rekapituluje etapy prežité počas Trojdnia, dáva slávnostne zaznieť zvesť o zmŕtvychvstaní. „Kristus, naša nádej, vstal z mŕtvych a predchádza nás do Galiley.“

V mnohých národoch, osobitne vo východnej Európe, sa ľudia vo veľkonočných dňoch zdravia: „Kristus vstal z mŕtvych“, aby tak mocne zaznel veľkonočný pozdrav.   „Kristus vstal z mŕtvych“. Týmito slovami dojímavého jasania vrcholí Trojdnie. Obsahujú v sebe nielen ohlasovanie radosti a nádeje, ale aj výzvu k zodpovednosti a k misii. Takže nekončí sa to pri veľkonočnom koláči, vianočke, vajíčkach, oslavách... Začína sa cesta k misii, k ohlasovaniu, že Kristus vstal z mŕtvych. A toto hlásanie je centrom našej viery a našej nádeje, je kerygmou, ktorá neustále evanjelizuje Cirkev a s ktorou je potom Cirkev sama poslaná evanjelizovať. 

Svätý Pavol vysvetľuje, že Kristus bol „vydaný za naše hriechy a vzkriesený pre naše ospravedlnenie“ (Rim 4,25). Jediný, ktorý nás ospravedlňuje, jediný, ktorý nám dáva sa znovuzrodiť, je Ježiš Kristus. Nikto iný. A za toto netreba nič platiť, pretože ospravodlivenie, to, že sa stávame spravodlivými, je zadarmo. Je to veľkosť Ježišovej lásky, dáva život nezištne, aby nás urobil svätými, aby nás obnovil, aby nám odpustil.

Hľadieť nahor, hľadieť na horizont, rozšíriť horizonty, to je naša viera, naše ospravodlivenie, toto je stav milosti. Veď krstom sme vstali z mŕtvych s Ježišom a umreli sme veciam a logike sveta. Sme znovuzrodení ako nové stvorenia. Je to skutočnosť, ktorá si vyžaduje, aby sa stávala konkrétnym životom deň čo deň.   

Ak sa kresťan nechá skutočne obmyť Kristom, ak sa nechá ním vyzliecť zo starého človeka, aby mohol žiť novým životom, tak napriek tomu, že ostane hriešnikom – pretože všetci nimi sme –, nemôže byť viac skorumpovaný. Ježišovo ospravodlivenie nás zachraňuje pred skazenosťou. Sme hriešnici, ale nie skorumpovaní. A tak kresťan nemôže viac žiť so smrťou v duši, a ani nemôže byť príčinou smrti. 

Existujú aj predstieraní kresťania, hovoria „Ježiš vstal z mŕtvych“, „som ospravodlivený Ježišom“, „žijem novým životom“, avšak žijú život skazenosti. A títo predstieraní kresťania skončia zle. Kresťan je hriešnik – všetci nimi sme, ja som tiež hriešnik –, ale máme istotu, že keď prosíme o odpustenie, tak Pán nám odpustí. Skorumpovaný človek sa tvári, že je spravodlivý, ale nakoniec má vo svojom srdci hnilobu. 

Nový život nám dáva Ježiš. Kresťan nemôže žiť so smrťou v duši, ani nemôže byť príčinou smrti. Spomeňme si na tzv. „kresťanských“ mafiánov. Ale títo s kresťanstvom nemajú nič spoločné. Hovoria si kresťania, ale nosia smrť vo vlastnej duši a aj druhým. Modlime sa za nich, aby sa Pán dotkol ich duše. 

Blížny, hlavne ten najmenší a najviac trpiaci sa stáva konkrétnou tvárou toho, ktorému darujeme lásku, ktorú Ježiš daroval nám. A svet sa stáva miestom nášho nového života zmŕtvychvstalých. My sme vstali z mŕtvych s Ježišom, vzpriamení, s jasným pohľadom, a môžeme zdieľať uponíženie tých, ktorí ešte i dnes, tak ako Ježiš, sú trpiaci, nahí, v núdzi, opustení, usmrtení, preto, aby sa stali vďaka nemu a s ním nástrojmi vykúpenia a nádeje, znakmi života a zmŕtvychvstania. 

V mnohých krajinách je zvyk, že v deň Veľkej noci, keď znejú zvony, mamy a staré mamy vedú deti k tomu, aby si umyli oči vodou, vodou života, na znak toho, že môžu vidieť Ježišove veci, nové veci. Nechajme si počas tejto Veľkej noci obmyť dušu, obmyť oči duše, aby sme videli pekné veci a pekné veci konali. Toto je skutočné zmŕtvychvstanie Ježiša po jeho smrti, ktorá bola cenou za záchranu všetkých nás.  

Nech nás sprevádza na duchovnej ceste Najsvätejšia Panna, ktorá nasledovala Ježiša počas jeho utrpenia. Ona bola tam, pozerala, trpela, bola prítomná a zjednotená s ním pod jeho krížom, ale nehanbila sa za syna. Matka sa nikdy nehanbí za syna. Bola tam a prijala do svojho srdca Matky nesmiernu radosť zmŕtvychvstania. Ona nám dopomôže k milosti byť vnútorne zachytení sláveniami najbližších dní, aby naše srdcia aj naše životy boli skutočne premenené.

Pokušenia alternatívnych ciest voči tým Božím 

Ježiš sa pripravuje na začiatok svojej misie ohlasovateľa Nebeského kráľovstva a  tak ako už pred ním Mojžiš a Eliáš v Starom zákone, robí to štyridsaťdenným pôstom. Vstupuje do „Veľkého pôstu“. Na konci tohto obdobia sa vynára pokušiteľ, diabol, ktorý sa tri razy snaží dostať Ježiša do úzkych.

Prvé pokušenie naráža na to, že Ježiš cíti hlad. Diabol mu navrhuje, nech sa z kameňov stanú chleby. Je to výzva. Ale Ježišova odpoveď je jasná. Odvoláva sa na Mojžiša, ktorý pripomína izraelskému ľudu dlhé putovanie púšťou, pri ktorom sa naučil, že jeho život je závislý od Božieho slova.

Po prvom pokúšaní na púsšti diabol robí druhý pokus, a to prefíkanejšie. Už aj on cituje Sväté písmo. Stratégia je jasná: ak máš takú dôveru v Božiu moc, tak si to vyskúšaj, veď i Písmo samotné hovorí, že ťa zachránia anjeli. No ani v tomto prípade sa Ježiš nenechá zmiasť, lebo ten, kto verí, vie, že sa nepatrí Boha podrobovať skúške, ale treba sa zveriť do jeho dobroty.

Tretie pokušenie Ježiša na púšti odhaľuje skutočné zmýšľanie diabla. Keďže príchod Nebeského kráľovstva značí začiatok jeho porážky, diabol by chcel Ježiša odradiť od Jeho poslania, ponúkajúc Mu perspektívu politického mesianizmu. Ale Ježiš odmieta idolatriu moci a ľudskej slávy a nakoniec odoženie pokušiteľa. A v tom momente k Ježišovi, ktorý je verný tomu, čo mu zveril Otec, prišli anjeli, aby mu posluhovali.

Ježiš s diablom nediskutuje. Odpovedá diablovi Božím slovom, nie svojím slovom. V pokušení neraz začíname diskutovať s pokušením, viesť dialóg s diablom: „Áno, veď môžem spraviť to či ono, potom sa vyspovedám; a ešte toto, aj to ďalšie...“ Nikdy neveďme dialóg s diablom. Ježiš má na diabla dva spôsoby: zaháňa ho preč, alebo, ako v tomto prípade, odpovedá Božím slovom. Buďte na pozore: nikdy nediskutujme s pokušením, nikdy neveďme dialóg s diablom.   /Z myšlienok sv.Otca Františka/

Pápež František smúti a modlí sa za mŕtvych v Turecku a Sýrii po ničivom zemetrasení. Myslí aj na všetky rodiny a tých, ktorí momentálne pomáhajú pri záchranných prácach. Pridajme sa k nemu v našich modlitbách .

                   Pôstne obdobie                       Križová cesta -  TU

V živote sa učíme mnohé veci. Získavame skúsenosti. Vymieňame si ich a potom úprimne žasneme: Kto Ťa to naučil? Odkiaľ to vieš? Kam na to chodíš? Treba učiť človeka, aby sa naučil hladovať? Je to absurdné. Hlad sa prihlási sám. Veľmi rýchlo na to prídeš. Nemusíš mať školy. Škvŕkanie v žalúdku je jasným signálom, že potrebuje doplniť. Ako potom vysvetlíme, že liturgia pôstneho obdobia prosí Boha, aby v nás vzbudil hlad po duchovných hodnotách? Hlad po duchovných hodnotách je predsa len niečím iným ako hlad po telesnom pokrme. Duchovnému hladu treba dopomôcť. Je to dar. Nemá ho každý. Po duchovných daroch treba doslova prahnúť, prekonávať prekážky, boriť sa s vlastnou pohodlnosťou, vybojovať si čas, utiecť od počítača, zahodiť bulvár či horoskopy, urobiť stop prázdnym rečiam a neperspektívnym a nemorálnym vzťahom, trpezlivo sa modliť, konať skutky kajúcnosti a vybojovať si  túžbu po duchovných daroch. Niektorí ľudia duchovný hlad ani nepoznajú. Myslíte, že za to majú prázdne žalúdky? To asi nie. Iba prázdne slová a prázdne srdcia. V pôstnom období si všetci dobre ukrojme z duchovných dobier Ježiša a Cirkvi!

Požehnané pôstne obdobie prajem Vám i sebe, aby nás Boh naplnil pravým poznaním seba a väčšou láskou k Bohu. Nech nám v tom Boh pomáha a žehná.

                                                         Mons. Ján Bučík, farár

Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.

Ježiš cituje dávny zákon: „Oko za oko a zub za zub“ (Mt 5,38; Ex 21,24). Tomu, kto ti niečo zobral, ty vezmeš to isté. V skutočnosti išlo o veľký pokrok, lebo sa tým zakázala horšia odveta: ak ti niekto urobil zle, odplatíš mu to rovnakou mierou, nesmieš zájsť k ešte horšiemu. Uzavrieť spory remízou znamenalo krok vpred. Ale Ježiš ide ďalej, oveľa ďalej: „No ja vám hovorím: Neodporujte zlému“ (Mt 5,39). Čože, Pane? Ak niekto o mne zmýšľa zle, ak mi niekto ubližuje, nemôžem mu to odplatiť tou istou mierou? „Nie“, hovorí Ježiš: nie násiliu, žiadne násilie.

Mohli by sme si myslieť, že Ježišovo učenie sleduje istú stratégiu: nakoniec zlo ustúpi. Ale toto nie je motív, pre ktorý Ježiš žiada milovať aj toho, čo nám robí zle. Aký je teda dôvod? No ten, že Otec, náš Otec, miluje vždy všetkých, aj keď mu tú lásku neopätujú. On „dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“.

Boh nám hovorí: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý!“ (Lv 19,2). Inak povedané: „Žite ako ja, usilujte sa o to, o čo sa usilujem ja“. Ježiš to robil takto. Neukazoval prstom na tých, ktorí ho nespravodlivo odsúdili a kruto zabili, ale otvoril im svoje náručie na kríži. A odpustil tým, ktorí mu klincami prebili ruky.

Ak chceme byť učeníkmi Krista, ak si chceme hovoriť kresťania, toto je cesta, inej niet: ako milovaní Bohom sme povolaní milovať; ako tí, ktorým sa odpustilo, sme povolaní odpúšťať; ako zasiahnutí láskou, dávať lásku a nečakať, kým tak začnú ostatní; ako spasení zdarma, nevyhľadávať vlastný zisk z dobra, ktoré konáme.         /Z myšlienok sv.Otca Františka/

„Vy ste svetlo sveta".

Soľ je prvok, ktorý dodáva chuť a uchováva a chráni potraviny pred pokazením. Učeník je povolaný byť soľou, aby držal spoločnosť ďaleko od nebezpečenstiev, od kaziacich zárodkov, ktoré znečisťujú život ľudí. Ide tu o odolávanie morálnemu úpadku, hriechu, dosvedčujúc hodnotu poctivosti a bratskej lásky, nepoddávajúc sa svetským zvodom karierizmu, moci a bohatstva.

„Soľou“ je ten učeník, ktorý sa napriek každodenným zlyhaniam opäť zdvihne z prachu vlastných pochybení a s odvahou a trpezlivosťou sa denne nanovo usiluje o dialóg a stretnutie s druhými. „Soľou“ je ten učeník, ktorý nevyhľadáva pochvalu a potlesk, ale usiluje sa, aby jeho prítomnosť bola pokornou, konštruktívnou, vernou učeniu Ježiša, ktorý neprišiel na svet, aby ho obsluhovali, ale aby slúžil. A takýto postoj je veľmi potrebný!

„Vy ste svetlo sveta“. Svetlo rozháňa temnotu a umožňuje vidieť. Ježiš je svetlom, ktoré zahnalo temnoty, no tie ešte stále prebývajú vo svete a v jednotlivých ľuďoch. Úlohou kresťana je tieto temnoty rozptyľovať tým, že dáva zažiariť Kristovmu svetlu a ohlasuje jeho Evanjelium. Ide o vyžarovanie, ktoré môže pochádzať aj z našich slov, ale v prvom rade musí vyvierať z našich skutkov.

Učeník a kresťanské spoločenstvo sú vo svete svetlom, keď nasmerúvajú ostatných k Bohu, pomáhajú každému zakúsiť Božiu dobrotu a milosrdenstvo. Ježišov učeník je svetlom, keď vie žiť svoju vieru aj v napätom prostredí, keď prispieva k odstraňovaniu predsudkov, ohovárania, a umožňuje svetlu pravdy vniknúť do situácií zamorených pokrytectvom a klamstvom.

My kresťania máme osvetľovať. No nie svojím svetlom, ale Ježišovým. My sme prostriedkami na to, aby Ježišovo svetlo mohlo prísť ku všetkým. Ježiš nás pozýva nebáť sa žiť vo svete, aj keď sa v ňom neraz vyskytnú situácie poznačené konfliktom a hriechom. Voči násiliu, nespravodlivosti a útlaku sa kresťan nemôže uzatvoriť do seba alebo sa skryť do bezpečia vlastnej ohrady. Ani Cirkev sa nemôže uzavrieť sama do seba, nemôže zanechať svoju misiu evanjelizácie a služby.

Ježiš pri Poslednej večeri prosil Otca, aby nebral učeníkov preč zo sveta, ale ponechal ich v ňom, no aby ich chránil pred duchom sveta. Cirkev sa rozdáva s veľkodušnosťou a citom pre maličkých a chudobných: toto nie je duch sveta, toto je jej svetlo, toto je soľ. Cirkev počúva volanie posledných a vyradených, lebo si je vedomá, že je putujúcim spoločenstvom, povolaným predlžovať v dejinách spásnu prítomnosť Ježiša Krista.    

  /Z myšlienok sv.Otca Františka/

„Počuli ste, že bolo povedané..., no ja vám hovorím“

Ježišova reč pozostáva zo štyroch antitéz, vyjadrených formuláciou „Počuli ste, že bolo povedané..., no ja vám hovorím“. Tieto protiklady odkazujú na zodpovedajúce situácie z bežného života: zabitie, nevera, rozvod a prisahanie. Ježiš neruší predpisy, vzťahujúce sa na tieto záležitosti, ale vysvetľuje ich plný význam a poukazuje na ducha, s akým ich treba dodržiavať.

Ježiš povzbudzuje k tomu, aby sa prešlo od formálneho dodržiavania Zákona k dôkladnému dodržiavaniu prijatím Zákona do srdca, ktoré je centrom úmyslov, rozhodnutí, slov a skutkov každého z nás. Skutky vychádzajú zo srdca: tie dobré i tie zlé. Prijatím Božieho Zákona do srdca chápeme, že keď nemilujeme blížneho, zabíjame do istej miery samých seba i ostatných, lebo nenávisť, rivalita a rozdelenie zabíjajú bratskú lásku, ktorá tvorí základ medziľudských vzťahov.

Prijatím Božieho Zákona do srdca chápeme, že túžby treba ovládať, lebo nie je možné mať všetko, po čom túžime, a že nie je dobré poddávať sa egoistickým a koristníckym pocitom. Keď prijmeme Boží Zákon do srdca, vtedy chápeme, že treba zanechať štýl života nedodržiavania prísľubov, ako aj to, že treba prejsť od zákazu falošnej prísahy k rozhodnutiu neprisahať vôbec, s osvojením si postoja plnej úprimnosti k všetkým.

Ježiš si je vedomý, že nie je ľahké žiť Božie prikázania takýmto všetko prenikajúcim spôsobom. Preto nám ponúka pomoc v podobe svojej lásky: Ježiš prišiel na svet nielen pre to, aby naplnil Zákon, ale aj aby nám daroval svoju milosť, aby sme tak mohli plniť Božiu vôľu, láskou k nemu i k bratom a sestrám.

Všetko, všetko môžeme s Božou milosťou! Ba dokonca svätosť nie je ničím iným, než uchovávaním si tohto nezištného daru, ktorý nám Boh dal, tejto milosti. Znamená to dôverovať a zveriť sa mu, jeho milosti, tej nezištnosti, ktorú nám dal, a prijať ruku, ktorú nám neustále ponúka, aby sa naše snahy a naše nevyhnutné úsilie mohli opierať o jeho pomoc, prekypujúcu dobrotou a milosrdenstvom.

Ježiš dnes od nás žiada, aby sme pokročili na ceste lásky, ktorú nám ukázal a ktorá vychádza zo srdca. Toto je cesta, ktorú treba nasledovať, aby sme žili ako kresťania. Nech nám Panna Mária pomáha nasledovať cestu, ktorú nám vyznačil jej Syn, aby sme dosiahli pravú radosť a všade šírili spravodlivosť a pokoj.            /Z myšlienok sv.Otca Františka/

„Počuli ste, že bolo povedané..., no ja vám hovorím“

Ježišova reč pozostáva zo štyroch antitéz, vyjadrených formuláciou „Počuli ste, že bolo povedané..., no ja vám hovorím“. Tieto protiklady odkazujú na zodpovedajúce situácie z bežného života: zabitie, nevera, rozvod a prisahanie. Ježiš neruší predpisy, vzťahujúce sa na tieto záležitosti, ale vysvetľuje ich plný význam a poukazuje na ducha, s akým ich treba dodržiavať.

Ježiš povzbudzuje k tomu, aby sa prešlo od formálneho dodržiavania Zákona k dôkladnému dodržiavaniu prijatím Zákona do srdca, ktoré je centrom úmyslov, rozhodnutí, slov a skutkov každého z nás. Skutky vychádzajú zo srdca: tie dobré i tie zlé. Prijatím Božieho Zákona do srdca chápeme, že keď nemilujeme blížneho, zabíjame do istej miery samých seba i ostatných, lebo nenávisť, rivalita a rozdelenie zabíjajú bratskú lásku, ktorá tvorí základ medziľudských vzťahov.

Prijatím Božieho Zákona do srdca chápeme, že túžby treba ovládať, lebo nie je možné mať všetko, po čom túžime, a že nie je dobré poddávať sa egoistickým a koristníckym pocitom. Keď prijmeme Boží Zákon do srdca, vtedy chápeme, že treba zanechať štýl života nedodržiavania prísľubov, ako aj to, že treba prejsť od zákazu falošnej prísahy k rozhodnutiu neprisahať vôbec, s osvojením si postoja plnej úprimnosti k všetkým.

Ježiš si je vedomý, že nie je ľahké žiť Božie prikázania takýmto všetko prenikajúcim spôsobom. Preto nám ponúka pomoc v podobe svojej lásky: Ježiš prišiel na svet nielen pre to, aby naplnil Zákon, ale aj aby nám daroval svoju milosť, aby sme tak mohli plniť Božiu vôľu, láskou k nemu i k bratom a sestrám.

Všetko, všetko môžeme s Božou milosťou! Ba dokonca svätosť nie je ničím iným, než uchovávaním si tohto nezištného daru, ktorý nám Boh dal, tejto milosti. Znamená to dôverovať a zveriť sa mu, jeho milosti, tej nezištnosti, ktorú nám dal, a prijať ruku, ktorú nám neustále ponúka, aby sa naše snahy a naše nevyhnutné úsilie mohli opierať o jeho pomoc, prekypujúcu dobrotou a milosrdenstvom.

Ježiš dnes od nás žiada, aby sme pokročili na ceste lásky, ktorú nám ukázal a ktorá vychádza zo srdca. Toto je cesta, ktorú treba nasledovať, aby sme žili ako kresťania. Nech nám Panna Mária pomáha nasledovať cestu, ktorú nám vyznačil jej Syn, aby sme dosiahli pravú radosť a všade šírili spravodlivosť a pokoj.            /Z myšlienok sv.Otca Františka/

Aj tento rok sa naša farnosť a obec zapojí do Národného týždňa manželstva, témou tohto roka je "Odkaz". Povzbudzujeme manželské páry zapojiť sa do tohto osobitného času budovania ich vzťahu cez program, ktorý je pripravený miestnym tímom NTM a ktorý nájdete na plagáte, aj na farskej stránke. Osobitne dávame do pozornosti svätú omšu za manželov 18.2. 2023 o 18.00 h v kostole v Jarnej a následný spoločný radostný program manželov v kultúrnom dome v Jarnej spojený so slávnostnou večerou pre manželské páry. Prihlásiť sa môžete u p. Gašpárkovej alebo Kohutiarovej do 14.2. 2023.    INFO -TU

Sviatok Obetovania Pána (Hromnice) – 2. február

Evanjelium hovorí, že štyridsať dní po narodení priniesli Ježišovi rodičia dieťa do Jeruzalema, aby ho zasvätili Bohu tak, ako to predpisuje židovský Zákon. Príbeh zachytáva niekoľko osôb v okamihu, kedy zakúšajú stretnutie s Pánom. Ide o Máriu a Jozefa, Simeona a Annu. Každý bol iný, ale všetci hľadali Boha a nechali sa viesť Pánom. Evanjelista Lukáš všetkých štyroch opisuje v dvoch postojoch: v postoji pohybu a postoji údivu.

Mária a Jozef sa s dieťaťom Ježišom vydávajú na cestu do Jeruzalema; Simeon zasa, pohnutý Duchom Svätým, sa uberá do chrámu, zatiaľ čo Anna slúži Bohu deň i noc bezprestania. Týmto spôsobom nám tieto štyri postavy z evanjeliového príbehu ukazujú, že život kresťana si vyžaduje dynamizmus, vyžaduje si pripravenosť kráčať, nechať sa viesť Duchom Svätým. Nehybnosť nepatrí ku kresťanskému vydávaniu svedectva ani poslaniu Cirkvi.

Svet potrebuje kresťanov, ktorí sa nechajú rozhýbať, ktorí budú neúnavne kráčať cestami života, aby ku všetkým priniesli Ježišovo utešujúce slovo. Každý pokrstený dostal povolanie k evanjelizovaniu, ohlasovať Ježiša! Farnosti a rôzne cirkevné spoločenstvá sú pozvané podporovať úsilie mladých ľudí, rodín i starších, aby tak všetci mohli mať skúsenosť ako kresťania, žijúc život a poslanie v Cirkvi.

Mária a Jozef sa divili tomu, čo sa o Ježišovi hovorilo. Údiv je zjavnou reakciou aj u staručkého Simeona, ktorý v Ježiškovi svojimi očami vidí spásu od Boha pre jeho ľud: tú spásu, ktorú očakáva už roky. To isté platí aj o Anne; aj ona velebila Boha a hovorila ľuďom o Ježišovi. Anna je teda akousi svätou klebetnicou, klebetila o dobrom. Chodí od jednej ženy k druhej a dáva im vidieť Ježiša.

Simeon a Anna sú ponorení do údivu, lebo sa nechali získať a vtiahnuť udalosťami, čo sa odohrávali pred ich očami. Schopnosť údivu nad vecami, ktoré nás obklopujú, napomáha náboženskej skúsenosti a stretnutie s Pánom robí efektívnym. Naopak, neschopnosť údivu spôsobuje ľahostajnosť a zväčšuje vzdialenosť medzi cestou viery a každodenným životom. Bratia a sestry, buďme vždy v pohybe a schopní údivu!

Nech nám Panna Mária pomáha každý deň rozjímať o Ježišovi ako Dare od Boha pre nás, a nechať sa Ním v radostnom údive zapájať do dynamického odovzdávania tohto daru, aby sa náš život stal chválou Boha v službe našim bratom a sestrám.           /Z myšlienok sv.Otca Františka/

Blahoslavení plačúci, lebo budú potešení

-  Katechéza o blahoslavenstvách -  sv. Otec František

V gréckom jazyku, v ktorom je napísané Evanjelium, je blahoslavenstvo o plačúcich vyjadrené nie v trpnom tvare, ale v činnom: „sú v plači“. Ide o postoj, ktorý sa v kresťanskej spiritualite stal ústredným a ktorý otcovia púšte, prví mnísi dejín, nazývali „penthos“, čiže vnútorná bolesť, ktorá nás otvára pre vzťah s Pánom a s blížnym - pre obnovený vzťah s Pánom a s blížnym.

Plač bolesti, ktorý vychádza zvnútra, môže mať v Písme dva aspekty: prvý je nad smrťou či utrpením niekoho. Ďalším aspektom sú slzy nad hriechom – nad vlastným hriechom – keď srdce krváca v ľútosti nad tým, že urazilo Boha a blížneho. Ide teda o postoj lásky k druhému človeku vyjadrený spätosťou s ním až do tej miery, že zdieľame jeho bolesť.

Často som hovoril o dare sĺz a o tom, aký je cenný. Dá sa milovať chladným spôsobom? Môžeme milovať z titulu funkcie, z povinnosti? Istotne nie. Sú tu plačúci, ktorých treba utešiť, no neraz sú tu aj vytešení, ktorých treba zarmútiť, prebudiť, ktorí majú srdce z kameňa a odnaučili sa plakať. Prebúdzať treba aj takých, ktorými bolesť druhých nepohne.

Plakať nad hriechom sa dá aj od zlosti, lebo som urobil chybu. Toto je však pýcha. Ale ak plačeme nad spáchaným zlom, nad zanedbaným dobrom, nad zradou voči Bohu, je to plač nad tým, že sme nemilovali, prameniaci z toho, že nám život druhých leží na srdci. Zarmucuje nás myšlienka na dobro, ktoré sme nevykonali. Nech je zvelebený Boh, ak prichádzajú takéto slzy!

Pomyslime na plač sv. Petra, ktorý ho privedie k novej a oveľa opravdivejšej láske: je to plač, ktorý očisťuje, ktorý obnovuje. Peter pohliadol na Ježiša a plakal: jeho srdce bolo obnovené. Na rozdiel od Judáša, ktorý neprijal to, že urobil chybu, a úbožiak spáchal samovraždu.

Pochopiť hriech je Boží dar, je to dielo Ducha Svätého. Sami od seba nemôžeme pochopiť hriech. Je to milosť, o ktorú musíme prosiť. Pane, kiež pochopím zlo, ktoré som vykonal alebo ktoré môžem spôsobiť. Toto je jeden veľký dar. A po tom, ako to pochopíme, prichádza kajúci plač.

Jeden z prvých mníchov, Efrém Sýrsky hovorí, že tvár obmytá slzami je nevýslovne krásna. Krása pokánia, krása plaču, krása ľútosti! Život kresťana má najlepšie vyjadrenie v milosrdenstve. Múdry a blažený je ten, kto dáva priestor ľútosti spojenej s láskou, pretože dostane útechu Ducha Svätého, ktorý je nehou Boha, čo odpúšťa a napráva.

Boh vždy odpúšťa. Nezabúdajme na to. Boh odpúšťa, aj tie najošklivejšie hriechy, vždy. Problém je v nás, že sa unavíme prosiť o odpustenie, uzatvárame sa do seba a neprosíme o odpustenie. Toto je ten problém. On je však tu, aby odpúšťal.

Ak máme vždy na pamäti, že Boh „s nami nezaobchodí podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí“ (Ž 103,10), žijeme v milosrdenstve a v spolucítení a zjavuje sa v nás láska. Nech nám Pán dá hojne milovať, milovať cez úsmev, cez blízkosť, cez službu a aj cez plač.

Božie slovo nás vedie na hlbinu

„Od tej chvíle začal Ježiš hlásať“ (Mt 4,17). Takto evanjelista Matúš uviedol Ježišovo účinkovanie. On, ktorý sám je Božím Slovom, prišiel, aby sa nám prihováral svojimi slovami a svojím životom. Ako začal? Veľmi jednoduchou vetou: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (v. 17).

Základom všetkých Ježišových rečí je povedať nám, že nebeské kráľovstvo sa priblížilo. Čo to znamená? Nebeským kráľovstvom sa myslí Božie kráľovstvo, alebo jeho spôsob vládnutia, jeho prístupu k nám. Ježiš hovorí, že nebeské kráľovstvo je blízko, že Boh je blízko. Toto je tá novosť, toto je prvé posolstvo.

Boh nie je ďaleko, ten, ktorý obýva nebesia zostúpil na zem, stal sa človekom. Odstránil prekážky, zrušil vzdialenosti. My sme si to sami nezaslúžili: to On zostúpil, prišiel nám v ústrety. Božia blízkosť svojmu ľudu je jeho zvykom, od začiatku, aj v Starom zákone. Takto hovoril ľudu: „Uvažuj, ktorý národ má svojich bohov tak blízko, ako som ti blízko ja?“ A táto blízkosť sa stala telom v Ježišovi.

Boh nás prišiel osobne navštíviť tým, že sa stal človekom. Nevzal si našu ľudskú prirodzenosť zo zmyslu pre zodpovednosť, ale z lásky. Z lásky vzal na seba naše človečenstvo, lebo to sa berie, čo je milované. A Boh si zobral naše človečenstvo, lebo nás miluje a zadarmo nám chce darovať tú spásu, ktorú si sami darovať nemôžeme. On túži byť s nami, darovať nám krásu života, pokoj srdca, radosť z toho, že nám je odpustené, a to, že sa cítime milovaní.  Chápeme už teda Ježišovu priamu výzvu: „Robte pokánie“, čiže „obráťte sa, zmeňte svoj život“? Zmeňte svoj život, lebo už začal nový spôsob žitia: skončili sa časy, kedy sa žije pre seba, začala sa doba, keď sa žije s Bohom a pre Boha, s druhými a pre druhých, s láskou a pre lásku. Ježiš dnes opakuje i tebe: „Odvahu, som ti blízko, urob mi miesto a tvoj život sa zmení!“              /Z myšlienok sv.Otca Františka/

Vo sviatok Ježišovho krstu nanovo objavme náš krst

Evanjelista opisuje rozhovor medzi Ježišom, ktorý žiada o krst, a Jánom Krstiteľom, ktorý sa zdráha. Veď Mesiáš sa nepotrebuje očistiť, je naopak tým, kto očisťuje. Ale Boh je svätý, Jeho cesty nie sú našimi cestami, a Ježiš je Božia Cesta, ktorá je nepredvídateľná. Pamätajme, že Boh je Bohom prekvapení.

Ján Krstiteľ dal verejne najavo, že medzi ním a Ježišom je priepastná, neprekonateľná vzdialenosť. No Boží Syn prišiel práve pre to, aby preklenul vzdialenosť medzi človekom a Bohom, zjednocuje to, čo bolo rozdelené. Mesiáš si žiada byť pokrstený, aby sa naplnila každá spravodlivosť, aby sa uskutočnil Otcov plán, ktorý vedie cestou synovskej poslušnosti a solidárnosti s krehkým a hriešnym človekom. Je to cesta pokory a plnej blízkosti Boha svojim deťom.

Je to smutné povedať, no koľkí Pánovi učeníci sa vystatujú ako pávi, že sú Pánovými učeníkmi. To nie je dobrý učeník, kto robí zo seba páva. Dobrý učeník je ten, ktorý je pokorný, mierny, ten, ktorý koná dobro bez toho, aby sa ukazoval. Vo svojej misijnej činnosti je kresťanská komunita povolaná vychádzať v ústrety ostatným vždy ponúkaním, a nie nanucovaním, vydávajúc svedectvo a zdieľajúc konkrétny život ľudí.

Tak ako Ježiš je milovaným Synom Otca, aj my, znovuzrodení z vody a Ducha Svätého, si uvedomujeme, že sme milovanými deťmi, sme predmetom Božieho zaľúbenia, bratmi mnohých iných bratov, tými, ktorým bolo zverené veľké poslanie dosvedčovať a ohlasovať všetkým ľuďom nekonečnú Otcovu lásku.

Ježišov krst nás vedie k pripomenutiu si nášho krstu. Aj my sme sa znovuzrodili v krste. V krste prišiel Duch Svätý, aby zostal v nás. Preto je dôležité poznať dátum svojho krstu. Poznáme dátum svojho narodenia, ale nie vždy vieme, kedy sme boli pokrstení. Oslavujte v srdci každý rok dátum svojho krstu. Je to aj dlh spravodlivosti voči Pánovi, ktorý k nám bol taký dobrý.                         /Z myšlienok sv.Otca Františka/

V modlitbách s vami spojený Mons. Ján Bučík - duchovný otec farnosti.

Slávnosť Zjavenia Pána

Poklona je cieľom cesty mudrcov, métou ich putovania. Keď prišli do Betlehema a uvideli dieťa, padli na zem a klaňali sa mu. Ak strácame zmysel pre adoráciu, strácame smer kráčania v kresťanskom živote, ktoré je kráčaním smerom k Pánovi, nie k nám. Pred týmto nebezpečenstvom nás varuje evanjelium, ktoré nám popri mudrcoch zobrazuje aj postavy, ktoré nie sú schopné klaňať sa.

Herodes používa sloveso klaňať sa, no podvodným spôsobom. Prosí totiž mudrcov, aby ho informovali o mieste, kde sa nachádza Dieťa, aby, ako vraví, „som sa mu aj ja šiel pokloniť“. V skutočnosti sa však Herodes klaňal iba sebe samému, a preto sa chcel zbaviť Dieťaťa týmto klamstvom. Ak sa človek neklania Bohu, má sklon klaňať sa svojmu egu.

Život kresťana, ak neadoruje Boha, sa môže stať kultivovaným spôsobom potvrdzovania samých seba a vlastnej skvelosti. Je to vážne nebezpečenstvo poslúžiť si Bohom namiesto slúžiť Bohu. Koľkokrát sme si zamenili záujmy evanjelia za svoje vlastné! Koľkokrát sme sa zahalili plášťom náboženskosti, lebo nám to vyhovovalo! Koľkokrát sme si poplietli moc podľa Boha, čo znamená slúžiť druhým, s mocou podľa sveta, čo znamená slúžiť sebe samým!

Okrem Herodesa sú v evanjeliu aj iné postavy, ktoré nie sú schopné klaňať sa. Sú to veľkňazi a zákonníci ľudu. Veľmi presne vytyčujú Herodesovi, kde sa má narodiť Mesiáš, poznajú proroctvá, presne ich citujú. Vedia, kam treba ísť, ale nejdú tam. V kresťanskom živote nestačí vedieť. Bez vychádzania zo seba, bez stretnutia, bez poklony nemožno poznať Boha.

Teológia či pastoračná výkonnosť osožia len málo, alebo aj vôbec, ak neohneme kolená, tak ako mudrci, ktorí boli nielen múdrymi organizátormi cesty, ale aj kráčali a klaňali sa. Keď sa klaniame, uvedomujeme si, že viera sa neredukuje na akýsi súhrn doktrín, ale že je vzťah so živou Osobou, ktorú sa žiada milovať. Jej tvár spoznávame zotrvávaním tvárou v tvár s Ježišom.

V adorácii objavujeme, že kresťanský život je príbeh lásky s Bohom, kde nestačia iba dobré idey, ale treba ho dať na prvé miesto, ako to robí zaľúbenec s osobou, ktorú miluje. Takouto musí byť aj Cirkev, zaľúbenou do Ježiša, svojho ženícha. Znovu objavme adoráciu ako požiadavku viery. Ak si dokážeme pred Ježišom kľaknúť, premôžeme pokušenie uberať sa každý svojou cestou.

Klaňať sa Bohu znamená vykonať exodus z najväčšieho otroctva, ktoré je otroctvom seba samých. Klaňať sa znamená klásť Boha do stredu, aby sme viac neboli skoncentrovaní na seba samých. Je to dávať veciam správne poradie a Bohu vyhradiť prvé miesto. Klaňať sa znamená uprednostniť Božie plány pred mojím časom, mojimi právami a mojimi priestormi.

Klaňať sa Bohu znamená cítiť, že si s Bohom navzájom patríte. Znamená to tykať si s Ním v dôvernosti, prinášať mu svoj život a dovoliť, aby vstúpil do našich životov. A nechať zostúpiť Jeho útechu na svet. Klaňať sa znamená objaviť, že k modlitbe stačí iba povedať: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28) a nechať sa preniknúť jeho nežnosťou.

Klaňať sa znamená stretať sa s Ježišom bez zoznamu požiadaviek, ale s jedinou požiadavkou byť s Ním. Objaviť, že radosť a pokoj rastú s chválou a vzdávaním vďaky. Keď adorujeme, dovoľujeme Ježišovi, aby nás uzdravil a zmenil. Adorujúc umožňujeme Pánovi, aby nás svojou láskou premenil, prežiaril naše temnoty, aby nám dal silu v slabosti a odvahu v skúškach.

Klaňať sa znamená ísť k podstate, je to cesta detoxikácie, zbavenia sa závislostí na mnohých zbytočnostiach, ktoré znecitlivujú naše srdce a ohlupujú myseľ. Adorujúc sa totiž učíme odmietať to, čomu sa nehodno klaňať – bôžikovi peňazí, bôžikovi konzumu, bôžikovi pôžitku, bôžikovi úspechu, nášmu egu postavenému za bôžika.

Klaňať sa znamená umenšiť sa pred pohľadom Najvyššieho a uvedomiť si, že veľkosť života nespočíva v tom, koľko máme, ale koľko milujeme. Klaňať sa znamená uznať sa za bratov a sestry zoči-voči tajomstvu lásky, ktoré prekonáva každú vzdialenosť. Znamená to čerpať dobro z jeho prameňa a v Bohu, ktorý je blízky, nachádzať odvahu priblížiť sa k ostatným.

Klaňať sa znamená vedieť mlčať pred božím Slovom, aby sme sa naučili hovoriť slová, ktoré nezraňujú, lež utešujú. Klaňať sa je gesto lásky, ktoré mení život. Znamená to konať tak ako mudrci: priniesť Pánovi zlato na znak toho, že nič nie je vzácnejšie ako On. Prinášať mu kadidlo na znak toho, že iba s Ním sa náš život dvíha do výšav. Predložiť mu myrhu, ktorou sa mazali zranené a strýznené telá, aby sme Ježišovi sľúbili, že budeme na pomoci našim vyraďovaným a trpiacim blížnym, lebo v nich je On.

Zvyčajne sa vieme modliť, prosíme Pána, ďakujeme mu, ale Cirkev musí ísť ešte ďalej v modlitbe klaňania sa, potrebuje rásť v adorácii. Je to múdrosť, ktorej sa musíme učiť každý deň. Modliť sa klaňaním, modlitbou adorácie.

Mnohí kresťania, ktorí sa modlia, nevedia adorovať. Nájdime si časy na adoráciu v priebehu našich dní a vytvárajme priestor adorácii v našich spoločenstvách. Je na nás ako Cirkvi praktizovať slová, ktoré sme sa modlili dnes v žalme: „Budú sa ti klaňať, Pane, všetky národy sveta“. V adorácii objavíme aj my, tak ako mudrci, zmysel nášho putovania. A tak, ako mudrci, pocítime nesmiernu radosť.

Z myšlienok sv.Otca Františka

Pre zväčšenie klikni na obr.                                                                                                                                 zdroj: Charitný spravodaj,2022

Chcem prispieť na misie - info

Po prevoze do nemocnice záchrankou sa lekár pýta staršieho pacienta:
- Dedko, už vás nič nebolí?
- Nie, - odpovedá dedko.
- A kde vás to najviac bolelo?
- Najviac ma to bolelo medzi Senicou a Jablonicou.

(https://eduworld.sk/cd/zanet-kollarova/2711/inspirativne-motivacne-citaty-pre-vsetky-deti)

F. B. DOUBEK - LAZAR A BOHÁČ - pohľadnica

Na bratislavskej železničnej stanici sa rozčuľuje muž:

- Pán výpravca, ako to, že vlak do Žiliny má už dve hodiny meškanie?

- Len pokojne, nezabúdajte, že cestovný lístok je platný tri dni.

Modlitba

k Sedembolestnej Panne Márii

Pani učiteľka vraví v triede žiakom:
- Nezabudli ste na sľub, ktorý ste mi dali, že v sobotu a v nedeľu urobíte niekomu veľkú radosť?
Janko sa prihlási:
- Ja som nezabudol! V sobotu som išiel k babke a mala radosť.
- A v nedeľu?
- V nedeľu som odišiel a mala ešte väčšiu radosť.

-  Môj manžel sa veľmi rozčuľuje, keď mu nepoviem, na čo som minula peniaze.

- Môj sa zas rozčuľuje, keď mu to poviem.

Posol Božského Srdca  Ježišovho - august 1913 - Titulná  a prvá strana

Dvaja chlapci prišli k zubárovi. Ten jeden už od dverí volá:

"Pán doktor, potrebujeme vytrhnúť zub. Ale nerobte si s tým žiadne prieťahy, žiadne umŕtvovanie, žiadne injekcie, pekne za to vezmite a šup ..., nech už je vonku!"

"Tak sa mi to páči," pochvaľoval si zubár, "si veľmi odvážny. Ktorý zúbok to je?"
Tu sa chlapec otočí k svojmu kamarátovi a povedal: "Jožko, ukáž mu ten zub!"

• Blahoslavený, kto sa vie smiať svojim vlastným chybám a nedostatkom - má stále zaistenú zábavu.
• Blahoslavený, kto vie rozoznať horu od krtinca - ušetrí si zbytočný hnev.
• Blahoslavený, kto dokáže večer pokojne odpočívať a zaspať bez výčitiek - stane sa pokojným človekom.
• Blahoslavený, kto dokáže počúvať druhých a mlčať - dozvie sa veľa nových vecí.
• Blahoslavený, kto sám seba neberie príliš vážne - vzrastie na cene v očiach svojich blížnych.
• Blahoslavený, kto vie brať maličkosť ľahko a dôležité veci pokojne - predĺži si tým svoj život.
• Blahoslavený, kto vie oceniť úsmev a zabudnúť na urážku - má svoju cestu stále ožiarenú slnkom.
• Blahoslavený, kto sa snaží správanie druhých vysvetliť v dobrom - bude síce považovaný za naivku, ale to je primeraná cena skutočnej lásky.
• Blahoslavený, kto skôr uvažuje, než začne jednať - a kto sa skôr modlí než začne uvažovať - vyhne sa mnohým hlúpostiam a stane sa spokojným človekom.                                     zdroj:Paulíni,Trnava

  ---

Posolstvo k 2.svetovému dňu starých rodičov a seniorov - TU

                                                                                                                                          Zdroj: TK KBS

Ako išli ďalej, (Ježiš) vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá žena, menom Marta. Tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo.Ale Marta mala plno práce s obsluhou. Tu zastala a povedala:„Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“Pán jej odpovedal:„Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“ Lk 10,38-42                                         

Úryvok evanjelia o Marte a Márii prináša všetkým poslucháčom pomoc, aby nadobudli rovnováhu v problematickom vzťahu medzi mnohými vecami, ktoré treba vykonať a jedinou základnou vecou. Riešenie nespočíva v tom, že jednu alebo druhú vec zavrhneme, ale v pochopení toho, ako prežívať vzťah vyváženým spôsobom. Videli sme, že prílišná ustarostenosť je veľkým nepriateľom človeka. Tento nepriateľ nie je taký jasný ako zmyselnosť alebo lakomstvo, je to však nepriateľ s maskou dobra a užitočnosti, veď nám diktuje, že musím urobiť to, spraviť ono, robiť tamto.Ježiš hovorí jasne, že život je viac ako jedlo a odev (porov. Lk 12,22-23). Ustarostenosť je veľkým nepriateľom vedomia, že sme Božími synmi a dcérami a že nad nami bdie Božia Prozreteľnosť nebeského Otca. Starosti sa síce netýkajú priamo morálneho správania, ale podkopávajú samotný vzťah s Bohom. Starosti tohto sveta zadusia slovo, ako to bolo povedané v podobenstve o rozsievačovi. Slovo, „ktoré padlo do tŕnia, to sú tí, čo počúvajú, ale starosti, bohatstvo a rozkoše života ho postupne udusia a oni neprinesú úrodu.“ (Lk 8,14). Slovo, ktoré padne do srdca, zrazu kvôli starostiam nedokáže priniesť úrodu. Nepriateľ našej spásy nás práve v tejto oblasti vie dostať, keďže dnešný človek sa sústreďuje až príliš na veci okolo neho, na svoj výkon a na rôzne typy zábavy a rozptýlenia. Preto kontemplatívne ticho a kontemplatívny rozmer nášho života predstavuje veľké víťazstvo nad nepriateľom a Božie slovo môže na nás volať, pozývať hlbšie do seba a stať sa výzvou pre náš život. Slovo, kázne, katechézy neprinášajú úrodu nie preto, že sú neúčinné, ale najmä preto, že ten, čo ich počúva, nenecháva priestor slovu a je rozptyľovaný množstvom vecí a skutočností. Človek dneška pod množstvom informácií a s množstvom možností sa stáva vnútorne rozdeleným a nestálym. Ježišovo posolstvo o jedinom dobrom podiele je veľmi vážnym aktuálnym posolstvom pre našu dobu.

Stretnutie s Matkou

  pri májovej pobožnosti

Najobľúbenejšou pobožnosťou je nesporne májová. Svedčí o tom skutočnosť, že niet kostola či kaplnky, kde by sa cez tieto májové podvečery neschádzali ctitelia nebeskej Matky. Aká by to bola pobožnosť bez Loretánskych litánií ? Koľkokrát sa ich denne modlíme, ale nikdy nie sú také krásne ako v máji. Jednotlivé invokácie s prosbou „oroduj za nás“ sú najkrajšou rečou, ktorou sa prihovárame našej Matke. Bez zveličovania môžeme povedať, že radšej počúva nás - jej deti, ako anjelské zbory, ktorých krásu rečou nemožno vyjadriť. Asi tak, ako keď prídeme domov k svojej mame a ona počúva obľúbenú hudbu. Či to nevypne a radšej nepočúva nás, hoci náš hlas nie je zďaleka taký príjemný? To preto, že patríme jej a ona nám. „Hľa, matka tvoja - hľa, syn tvoj....“ (Jn 19,26-27). Žila tento život, v ktorom je toľko bolesti, nedorozumenia, nelásky i nepokoja. Ona ho však žila šťastne v plnení Božej vôle. Práve to sa chceme od nej naučiť. Preto prichádzame mnohí. Je Matkou Božou, Matkou Cirkvi, Útočiskom hriešnikov, Ružou duchovnou, dokonca i niekoľkonásobnou Kráľovnou, ale predovšetkým je našou Matkou. Matkou milujúcou, ktorá i po skončení pozemskej púte sa stará o svoje deti s materinskou láskou a je príčinou nádeje Božieho ľudu. Veriaci ľud chápe, že Mária to nie je pôvabný dodatok ku kresťanskému štýlu života. To je mocná Božia ruka, natiahnutá k zemi, k človekovi, ktorý túži po vykúpení. Len tak možno chápať slová sv. Bonaventúru: “ ,,Všetka chvála o Panne Márii nie prehnaná, ale naopak nedostatočná“. Dali sme ti, Matka, najkrajší mesiac, a tak si aj Kráľovnou mája. Veď matke patrí to najlepšie a najkrajšie. Dávame ti svoje srdcia a zasväcujeme tvojej ochrane naše životy, aj ľudí celého sveta. Veď všetci sú tvoje deti!                             /archív/

Nanebovstúpenie Pána

Vo štvrtok 26.mája oslávuje celý kresťanský svet sviatok  Nanebovstúpenia Pána. Tento prikázaný sviatok slávime 40 dní po Veľkej noci a desať dní pred Turícami – Zoslaním Ducha Svätého. Pán Ježiš sa na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení posledný raz stretol so svojimi učeníkmi a pred ich očami vystúpil do neba a sedí po Božej pravici.
Pán Ježiš sa na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení posledný raz stretol so svojimi učeníkmi a pred ich očami vystúpil do neba a sedí po Božej pravici. Udalosť nanebovstúpenia sa hlboko zapísala do pamäti prvých učeníkov. Svedectvo o nej nachádzame v evanjeliách a v knihe Skutkov apoštolov. Pán Ježiš štyridsať dní po vzkriesení vyviedol svojich učeníkov na Olivovú horu až k Betánii, a ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba (Lk 24, 50-51). Ježiš Kristus vystúpil na Nebesia práve na Olivovej hore, aby tam, kde sa začalo jeho utrpenie, začalo sa i jeho oslávenie.                                                                           Zdroj: Archív TK KBS

Zúfalá mama budí ráno dcéru citátom z Biblie:
- Dievča vstaň.
Spod periny sa ozve:
- Ešte neprišla moja hodina.

Druhá Veľkonočná nedeľa je aj nedeľou  BOŽIEHO MILOSRDENSTVA.  Pán Ježiš sestre Faustíne povedal:  „ O tretej hodine pros moje milosrdenstvo za hriešnikov a aspoň na krátku chvíľu sa vhĺb do môjho utrpenia ...  Je to hodina veľkého milosrdenstva pre celý svet ...“

Prežiť tajomstvo Kristovho vzkriesenia môžeme v každej svätej spovedi, veď Boh nás vracia do stavu nevinnosti. Boh nelikviduje len hriech, ale Boh likviduje aj ľudskú vinu. Človek nieje schopný niesť svoju vinu pred Bohom a Boh ani nechce, aby sa človek, ktorý sa k nemu obrátil, stále cítil vinný. Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní nechce, aby sme sa trápili nad tým, čo všetko zlé sme urobili. Máme sa s vierou dívať na jeho kríž. Boh nás učí dívať sa s vierou na skutočnosť smrti a bolesti, ale zároveň dívať sa s vierou i na svoje hriechy. Ak svoje hriechy priznávame a ľutujeme, ak sa z nich v sile Kristovho zmŕtvychvstania snažíme povstať, Boh sa oslávi ešte aj v nich. A možno práve oni budú príčinou, že sa zjaví nekonečné Milosrdenstvo Božie.        

/ zdroj:frantiskani.sk/

Na zamyslenie

Otec volá synovi:

- Počúvaj ma synu, s mamou nejako nežijeme dobre, tak sme sa rozhodli, že sa po štyridsiatich rokoch manželstva rozvedieme. Už to zrejme nemá žiadny zmysel. Prosím ťa, vysvetli to aj svojej sestre. Ja to nedokážem!

Syn okamžite volá sestre a nasleduje bojová porada. O hodinu volá späť otcovi.

- Otec, prosím ťa, zatiaľ nič nepodnikajte. Prídeme aj so sestrou na Veľkú noc! Porozprávame sa.

Otec zloží telefón a hovorí manželke:

- Tak deti predsa len prídu na Veľkú noc. Ale čo si vymyslíme na Vianoce?

                   Pôstne obdobie                       Križová cesta -  TU

V živote sa učíme mnohé veci. Získavame skúsenosti. Vymieňame si ich a potom úprimne žasneme: Kto Ťa to naučil? Odkiaľ to vieš? Kam na to chodíš? Treba učiť človeka, aby sa naučil hladovať? Je to absurdné. Hlad sa prihlási sám. Veľmi rýchlo na to prídeš. Nemusíš mať školy. Škvŕkanie v žalúdku je jasným signálom, že potrebuje doplniť. Ako potom vysvetlíme, že liturgia pôstneho obdobia prosí Boha, aby v nás vzbudil hlad po duchovných hodnotách? Hlad po duchovných hodnotách je predsa len niečím iným ako hlad po telesnom pokrme. Duchovnému hladu treba dopomôcť. Je to dar. Nemá ho každý. Po duchovných daroch treba doslova prahnúť, prekonávať prekážky, boriť sa s vlastnou pohodlnosťou, vybojovať si čas, utiecť od počítača, zahodiť bulvár či horoskopy, urobiť stop prázdnym rečiam a neperspektívnym a nemorálnym vzťahom, trpezlivo sa modliť, konať skutky kajúcnosti a vybojovať si  túžbu po duchovných daroch. Niektorí ľudia duchovný hlad ani nepoznajú. Myslíte, že za to majú prázdne žalúdky? To asi nie. Iba prázdne slová a prázdne srdcia. V pôstnom období si všetci dobre ukrojme z duchovných dobier Ježiša a Cirkvi!

Požehnané pôstne obdobie prajem Vám i sebe, aby nás Boh naplnil pravým poznaním seba a väčšou láskou k Bohu. Nech nám v tom Boh pomáha a žehná.

                                                         Mons. Ján Bučík, farár

  Vstupujeme do Veľkého týždňa

Vo Veľkom týždni Cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života. Svätý týždeň sa začína  Kvetnou nedeľou, čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení. Večernou svätou omšou v Zelený štvrtok na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Veľký piatok a cez Bielu sobotu, vrcholí Veľkonočnou vigíliou a uzatvára sa vešperami Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania. Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista.

Na deň 25. marca pripadá slávnosť Zvestovania Pána. Tento dátum je presne deväť mesiacov pred Vianocami, teda pred Narodením Pána. Pripomíname si udalosť, že k Panne Márii prišiel anjel, ktorý jej oznámil, že sa stane matkou dávno očakávaného Vykupiteľa, Mesiáša. Okamih počatia Pána Ježiša v lone Panny Márie sa spája práve s okamihom zvestovania. Keďže Mária s Božím plánom súhlasila, zostúpil na ňu Duch Svätý a ona počala. Mesiáš teda mohol prísť na svet, aby celé ľudstvo vykúpil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Už tesne po prvom hriechu Boh prisľúbil, že nenechá ľudstvo samotné (Gn 3). Aj v priebehu dejín Starého zákona svoj sľub viackrát potvrdil, napr. prorok Izaiáš asi 500 rokov pred narodením Krista napísal: „Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7, 14) Dnešný sviatok je teda aj pripomienkou toho, že Boh dodržal svoj sľub tým, že poslal svojho Syna na svet, aby ho vykúpil.

Nakoľko sa už zlepšila pandemická situácia, bol zrušený dišpenz od povinnej účasti na sv. omši. Je možnosť chodiť na sv. omše pre všetkých. Od pondelka už nebudeme vysielať sv. omše Online . Ďakujem spoločnosti Golemtech za preukázané služby pri ich vysielaní, „ Pán Boh vám to odplať“.

Svätý Jozef - sympatický, dôveryhodný, mimoriadne obľúbený. V jeho mocné orodovanie u Boha nepochybuje nikto. Je vzorom poslušnosti a disciplinovanosti, pokory a pracovitosti, starostlivosti a skromnosti. Sväté písmo ho nazýva spravodlivým. Vďaka jeho povolaniu starať sa o Božieho Syna a jeho Matku sa stal patrónom manželov a rodín, snúbencov a sirôt, ale aj robotníkov a remeselníkov, z nich najmä ľudí pracujúcich s drevom.

Bohoslužby -  ONLINE TU                                                                                OZNAM  Rímskokatolícka Cirkev Farnosť Cífer oznamuje, že  od dňa 10.12.2021 budú sv. omše slúžené za účasti ľudu podľa nariadenia úradu verejného zdravotníctva. Ďalej je platný dišpenz od fyzickej účasti na sv. omši. Pokračuje aj Online vysielanie bohoslužieb z kostola v Cíferi podľa oznamov. Bohoslužby môžete sledovať tak ako doteraz.                                                                                                                                                   V modlitbách s vami spojený Mons. Ján Bučík - duchovný otec farnosti.

- Otecko, keď budem taký veľký ako ty, budem môcť robiť, čo budem chcieť?
- Veru nie, synak, vtedy už budeš ženatý.

O sekere a zlodejovi

Jednému sedliakovi zmizla sekera. Z krádeže upodozrieval syna svojho suseda. Pozorujúc ho dôkladne, prišiel k takémuto záveru: jeho chôdza, pohľad, všetko, čo robí, poukazuje na to, že to naozaj on ukradol tú sekeru.

Po nejakom čase sedliak našiel sekeru pod kopou dreva. Na druhý deň stretol susedovho syna. Jeho chôdza už nebola chôdzou zlodeja, jeho pohľad nebol pohľadom zlodeja, nič nenasvedčovalo tomu, že by mohol ukradnúť sekeru.                                                                                                                                                                                      Zdroj:Wojtowicz: O kázni a dáždnikoch

Matka hreší dcéru:
- Si bezočivá, sebecká a lenivá.
- Nekrič, mama, nemusia všetci vedieť, ako si ma vychovala...

Všemohúci Bože, prosím, aby si všetci ľudia uvedomili, že zla je už dosť a neubližovali iným.

Prosím tiež, aby boli ľudia lepšími, aby si vážili, čo majú a nechceli veci, ktoré vôbec nepotrebujú.

A veľmi prosím, aby boli ľudia viac ľuďmi. Amen.

             Rok korunuješ, Pane, svojou dobrotou

Rok sa chýli ku koncu. A to vždy znamená, že je tu hodina, kedy sa treba zamyslieť. Bilancujeme, pokúšame sa predvídať, aká bude budúcnosť. Na okamih prenikáme do tejto bizarnej skutočnosti zvanej „čas“, ktorú inak prežívame jednoducho a bez povšimnutia. Ťažké dni sa pri pohľade späť javia o čosi jasnejšie a takmer zabudnuté námahy nás nechávajú pokojnejšími a plnými dôvery, slobodnejšími voči hrozbám, ktoré tiež pominú.

So starým rokom sa pominulo nielen mnoho ťažkého, ale aj trocha toho krásneho, a čím viac človek prekračuje stred svojho života, tým silnejšie pociťuje premenu toho, čo preňho raz bolo budúcnosťou a prítomnosťou, na minulosť. Nemôže povedať chvíli: „Postoj predsa, si taká krásna.“ Čas je to, čo odchádza tak, ako prišlo. Tak nás posledná hodina roka môže priviesť k úvahám o zmysle času.

Človek má viac času. Medicína predĺžila človeku čas. Ale máme vôbec čas? Alebo má skôr čas nás? Väčšina ľudí celkom isto nemá čas pre Boha, potrebujú svoj čas pre seba, aspoň tak si to myslia. Ale máme naozaj čas pre seba? Či nám tento skôr nechýba? Nežijeme vari práve mimo seba? A nie je to náhodou predsa len tak, že pravý čas pre človeka je ten, ktorý má pre Boha (…) Príliš veľa okolností hovorí pre to, že čas, ktorý nie je otvorený preňho, pohlcuje nás samých a že len čas pre Boha nám dáva čas pre človeka a tým aj pravú slobodu.

                                                                 Benedikt XVI.                     zdroj: Internet

OZNAM

Rímskokatolícka Cirkev Farnosť Cífer oznamuje, že dňom 25.11.2021  až do odvolania sa ruší verejné slávenia bohoslužieb za účasti ľudu. Úmysly sv. omší  budú odslúžené ONLINE. V pracovné dni sú sv. omše o 17.00 hod. V sobotu a v nedeľu sú sv.omše o 10.00 hod. Venujte pozornosť farským oznamom o aktualitách. Zároveň povzbudzujeme veriacich k sledovaniu televíznych a rozhlasových prenosov bohoslužieb v katolíckych médiách. Všetkých pozývame k modlitbám v súkromí. Prosme Pána, aby tento pre nás bolestný zákaz mohol byť včasne odvolaný a opäť sme sa mohli stretávať pri bohoslužbách v kostole.

Milý Bože, dnes sa mi zatiaľ darí. Ešte som neklebetila, nestratila sebaovládanie, nebola som mrzutá, nevraživá, sebecká ani bezohľadná. Ešte som nefrflala, nesťažovala sa a ani čokoládu som si nedala. Dokonca ani kreditku som ešte nevytiahla. Ale asi za minútu vyleziem z postele a potom budem naozaj potrebovať tvoju pomoc.Amen.                        /zdroj internet/

OZNAM

   Na prvý piatok 3.12.2021 v rámci individuálnej pastorácie (sv. spoveď + sv. prijímanie) budem prítomný v kostole od 9.00 - 10.00 hod. a popoludní od 15.00 - 16.00 hod.             V nedeľu budem prítomný od 14.00 - 15.00 hod.

      Myšlienky na november

Predovšetkým mesiac november so sviatkom Všetkých svätých, a s dňom Dušičiek nasmeruje nielen naše myšlienky, ale aj naše kroky na cintorín. Pričom snáď musíme konštatovať, že počet našich priateľov a známych na tej druhej strane života sa behom roka zväčšil. Táto konfrontácia smrti nás núti rozmýšľať o smrti, a to nielen o smrti iných, ale aj o vlastnej. Keď však myslíme na smrť, mali by sme myslieť aj na život. Život a smrť patria totiž nerozlučne spolu, ako obe strany medaily. A hoci to znie paradoxne, ale len tvár v tvári smrti získava život zmysel a na druhej strany získava smrť života hodnotu. Keby sa však nemali život a smrť iba obmedziť na rovinu biologickú, treba myslieť pri rozmýšľaní o živote a smrti aj na Boha. Bez toho tretieho zostali by život a smrť biologickým procesom a človeku by malo stačiť tvrdenie: Rastliny musia uhynúť, zvieratá majú svoj koniec, aj my ľudia raz zomrieme. Keď sa rovná naše zomieranie, naša smrť smrti rastlín a zvierat, aký ďalší zmysel okrem biologického by potom ešte mal náš život? – pýtame sa. Naozaj, človek sa narodí, rastie, učí sa, pracuje vo svojom povolaní, zakladá si rodinu, vychováva deti, ide do penzie a čaká... Na čo? Na smrť? Podobne ako na jeseň čaká list na strome na odpadnutie?

Ak by to bolo tak, náš život by bol veľmi úbohý a veľmi obmedzený. Podobal by som sa asi myši v mini rozprávke od Františka Kafku, ktorá vbehne do pasce. Pasca, ktorú treba pripodobniť smrti, zaklapne a tým je s nami koniec tak ako s myšou. Naša životná cesta by bola ako čisté splnenie biologických a existencionálnych potrieb. Že sa človek bráni proti takému chápaniu života smrti vo svojom vnútri, nesmie nikoho udivovať.

Aj keď nemôžeme rukolapne na základe vedeckých, či iných dôkazov predložiť sebe a iným, že je to so smrťou ináč, ako nás o tom presvedčuje prirodzené poznanie, predsa naše poznanie sa zakladá na nádeji v Ježiša Krista: v jeho smrti a predovšetkým v jeho zmŕtvychvstaní. Na tom pozadí získava aj náš život, všetko, čo robíme, svoj zmysel. Netočíme sa v kruhu ako guľa, ktorá bola vhodená narodením do života, aby bola smrťou z kruhu vytiahnutá, ako to chápe francúzsky existencialista a filozof J. Paul Sartre, ale chápeme svoj život ako cestu, ako putovanie do domu Otca. Od neho sme vyšli, on nás povoláva k životu na tomto svete a k nemu sme na ceste. Podobne ako syn zo známeho Ježišovho podobenstva, ktorý vyšiel z otcovho domu, ale sa do toho domu vrátil. O veľkom ruskom spisovateľovi Dostojevskom sa rozpráva, že si dal prečítať na smrteľnej posteli práve túto udalosť. O rovnakej pravde svedčí nápis, ktorý som si mohol prečítať na jednom cintoríne: Z tvojej ruky do tvojej ruky. Kto chce svoj život chápať ako cestu z jednej ruky do druhej – Božej, pre toho musia mať zmysel obidve hodnoty: život a smrť. Nie sú ani bez zmyslu, ani banálne.

Sme dnes vo veľkom nebezpečí, aby sme nestratili uprostred uponáhľaného života to podstatné, ba to najpodstatnejšie: večný život. Som presvedčený, že aj správne prežitie týchto „dušičkových“ dní so svojou zvláštnou atmosférou, v ktorej chceme s úctou myslieť na našich blízkych vo večnosti, obohatia aj nás žijúcich.

                                                                                            Mons. Ján Bučík, správca farnosti

´              Príhovor k mesiacu úcty k starším

Jeseň so svojou krásou, ale aj uplakanými dňami v mnohom pripomína život v jeho neskoršej časti. Právom ktosi výstižne nazval starobu jeseňou života. „Starý", to má všeobecne príchuť: chorý, unavený, opotrebovaný, nepotrebný. Byť starý, to je pre mnohých naozaj kríž. Preto základnou otázkou v neskorších rokoch je často: Načo som ešte dobrý? Načo som ešte tu? Už ma nik nepotrebuje, som na ťarchu tým, čo sa musia o mňa starať. Staroba má však aj potešiteľné stránky. Biblia k tomu počíta životnú múdrosť, poznanie života v jeho realite, ale aj vieru, ktorá je posilnená mnohorakými životnými skúškami a utrpením a ktorá cíti a vidí stále viac a viac. Preto poznáme aj dosť starých ľudí, ktorí sú vyrovnaní, ba často aj pre druhých povzbudením.  Mám pred očami mnohých starých ľudí s ružencom či modlitebnou knižkou v ruke, ktorí sa hodiny a hodiny modlia za svojich drahých, ale aj za ľudí neznámych a vzdialených. Jeden mladý muž mi povedal. Ráno keď odchádzam do práce mama mi dá požehnanie a povie: budem sa za teba cez deň modliť. Viete aké je to pre mňa veľké povzbudenie a dostatok sily uniesť bremeno dňa? Možno si ani neuvedomuje akú veľkú a osožnú činnosť pre mňa koná. Toľko mladý muž. V jednom časopise bola uverejnená modlitba staršej ženy: citujem: “Pane, vieš lepšie ako ja, že zo dňa na deň starnem a jedného dňa budem stará. Zachráň ma od veľkej náruživosti chcieť dať do poriadku záležitosti druhých. Nauč ma rozmýšľať, ale nie premrhať čas zbytočným hútaním byť nápomocná, ale nie diktátorská, že všetko musí byť po mojom. Nauč ma mlčať o svojich chorobách a ťažkostiach. Chuť ich opisovať aj zveličovať rastie z roka na rok, ale zároveň prosím o trpezlivosť vypočuť si katalóg chorôb iných. Neodvažujem sa prosiť o lepšiu pamäť, len o trochu viac skromnosti a trochu menej istoty, keď sa nezhoduje moja pamäť s pamäťou iných. Nauč ma úžasnej múdrosti, že sa môžem aj mýliť. Viem, že nie som svätá, ale starý uhundraný človek je korunným dielom zla. A, Pane nauč ma objaviť na druhých ľuďoch veľa dobra a daruj mi krásny dar im to aj povedať“. K tejto modlitbe poviem rád Amen a vám všetkým, ktorí ste v pokročilejšom veku, prajem často hŕstku milých ľudí okolo seba a tu i tam úsmev nad sebou.  Nech Vám Boh žehná a Panna Mária ochraňuje v každom dni Vášho života.

Svätý Otec nosí v breviári obrázok Sedembolestnej Panny Márie
P:3, 09. 09. 2021 09:59, DOM
 

 

Bratislava 9. septembra (TK KBS) Svätý Otec v breviári nosí obrázok Sedembolestnej Panny Márie. Ako povedal bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko v televízii Lux v relácii V Samárii pri studni, na obrázku Svätého Otca je vyobrazené planúce srdce Márie so siedmimi mečmi, ktoré sú do neho vbodnuté. “Neviem, či Svätý Otec pôjde okolo tej časti baziliky Sedembolestnej Panny Márie, ale presne taký obraz so siedmimi mečmi je vyobrazený nad bočným vchodom baziliky v Šaštíne. Čosi tu rezonuje medzi ikonografiou tohto chrámu a samotným Svätým Otcom, ktorý má z domu úctu k Panne Márii s prebodnutým srdcom siedmimi mečmi. Sedembolestná Panna Mária,” upozornil.

So Šaštínom je spojený príbeh záchrany rodiny. “Je to miesto mnohých modlitieb, obrátení a zázrakov obrátenia ľudských sŕdc, čo sú najväčšie zázraky. Začína to všetko vďačnosťou manželky za uzdravený manželský konflikt, ktorý, dnes by sme povedali, že vrcholil vyhodením manželky z auta, vtedy to bolo z koča. Manželka sa modlila za manžela a došlo k jeho obráteniu a uzdraveniu vzťahu. Za celýcm chrámom, modlitbami, spoveďami, púťami, je malá rodinná dráma, ktorá bola v pozadí veľkého Božieho impulzu pre manželov. Na pozadí je teda rodinné spoločenstvo,” dodal Mons Jozef Haľko.

          Príhovor pápeža Františka na stretnutí s mladými v Košiciach                                                                      14. 09. 2021
 

Foto: TASR/ TK KBS/ Roman Hanc
 

Košice 14. septembra (TK KBS) V plnom znení prinášame príhovor pápeža Františka, ktorý zaznel na stretnutí s mladými na Štadióne Lokomotíva v Košiciach. 

- 

Milí mladí, drahí bratia a sestry, dobrý večer!

Bolo mi potešením počúvať slová Mons. Bernarda, vaše svedectvá a vaše otázky. Položili ste ich tri a ja by som sa chcel pokúsiť s vami hľadať odpovede.

Začnem Petrom a Zuzkou, vašou otázkou o láske vo dvojici. Láska je najväčší sen v živote, ale nie je to lacný sen. Je pekný, ale nie je ľahký, ako všetky veľké veci v živote. Je to sen, ale nie je ľahké ho interpretovať. Ukradnem vám vetu: «Začali sme tento dar vnímať úplne novými očami». To povedala ona. Naozaj, ako ste povedali, sú potrebné nové oči, oči, ktoré sa nenechajú oklamať vzhľadom. Priatelia, nebanalizujme lásku, pretože láska nie je len emócia a cit; tie sú nanajvýš tak jej začiatkom. Láska neznamená mať všetko a hneď, nezodpovedá logike „použi a odhoď“. Láska je vernosť, dar, zodpovednosť. 

Skutočnou originalitou dnes, skutočnou revolúciou, je oslobodiť sa od kultúry provizórnosti, ísť nad rámec inštinktu a nad rámec okamihu, znamená milovať na celý život a celou svojou bytosťou. Nie sme tu na to, aby sme žili zo dňa na deň, ale aby náš život bol dobrodružnou výpravou. Všetci budete mať na mysli veľké príbehy, ktoré ste čítali v románoch, videli v nejakom nezabudnuteľnom filme, počuli v nejakom dojemnom príbehu. Ak sa nad tým zamyslíte, vo veľkých príbehoch sú vždy dve ingrediencie: jedna je láska, druhá dobrodružstvo, hrdinstvo. Vždy idú spolu. Na to, aby bol život veľký, je potrebné jedno aj druhé: láska a hrdinstvo. Pozeráme sa na Ježiša, hľadíme na Ukrižovaného, je tu oboje: bezhraničná láska a odvaha dať svoj život až do konca, bez polovičatosti. Máme pred očami blahoslavenú Annu, hrdinku lásky. Hovorí nám, aby sme sa usilovali o vysoké ciele. Prosím vás, nenechajme dni nášho života plynúť ako epizódy v telenovele. 

Preto keď snívate o láske, neverte v špeciálne efekty, ale v to, že každý z vás je výnimočný: každý z vás . Každý je darom a môže zo života, zo svojho vlastného života urobiť dar. Ostatní, spoločnosť, chudobní na vás čakajú. Snívajte o kráse, ktorá presahuje vzhľad, presahuje make-up, ktorá presahuje módne trendy. Snívajte bez strachu o založení rodiny, o splodení a výchove detí, o dávaní života, o zdieľaní všetkého s druhou osobou, bez toho, aby ste sa hanbili za svoje slabosti, pretože je tu on alebo ona, kto ich prijíma a miluje, ktorý ťa miluje takého, aký si. A toto je láska: milovať toho druhého takého aký je, a toto je pekné.

Sny, ktoré máme, nám hovoria o živote, po ktorom túžime. Veľké sny nie sú silné auto, módne oblečenie, ani „dovolenka po rôznych atrakciách“. Nepočúvajte tých, ktorí vám hovoria o snoch a namiesto toho vám predávajú ilúzie. Snívanie je jedna vec, mať ilúzie iná. Tí, ktorí predávajú ilúzie tým, že hovoria o snoch: to sú manipulátori šťastia. Boli sme stvorení pre väčšiu radosť: každý z nás je jedinečný a je na svete, aby sa cítil milovaný vo svojej jedinečnosti a miloval ostatných, ako to nikto nemôže urobiť za neho. Nežijeme na to, aby sme sedeli na lavičke ako náhradníci za niekoho iného. Nie, každý je v Božích očiach jedinečný. Nenechajte sa „homologizovať“; nie sme vyrábaní v sériách, sme jedineční, sme slobodní a sme vo svete, aby sme prežili príbeh lásky s Bohom, aby sme mali odvahu robiť veľké rozhodnutia, aby sme sa pustili do nádherného rizika lásky. Pýtam sa vás: Veríte v to? [potlesk] A snívate o tom? [potlesk a odpoveď „si“ - áno] Ste si istí? [odpoveď „si“ - áno]„Bravi!“ - Super!

Chcel by som vám dať ďalšiu radu. Aby láska prinášala ovocie, nezabudnite na korene. A aké sú vaše korene? Rodičia a najmä starí rodičia. Dávajte pozor, áno starí rodičía. Oni vám pripravili pôdu. Polievajte korene, choďte k starým rodičom, urobí vám to dobre: položte im otázky, nájdite si čas, aby ste si vypočuli ich príbehy. Dnes je nebezpečenstvo rásť vykorenený, pretože máme sklon bežať, robiť všetko narýchlo: to, čo vidíme na internete, nám môže okamžite prísť domov, stačí jeden klik a na obrazovke sa hneď zobrazia osoby a veci. A potom sa stane, že sa nám stanú známejšími ako tváre, ktoré nám darovali život. Plní virtuálnych správ riskujeme, že stratíme svoje skutočné korene. Odpojiť sa od života, fantazírovať v prázdne nie je dobré, je to pokušenie od zlého. Boh nás chce mať pevne zasadených na zemi, spojených so životom; nikdy nie uzavretých, ale vždy otvorených pre všetkých! Zakorenení a otvorení. Rozumiete? Zakorenení a otvorení. [potlesk]

Poviete mi: áno, je to pravda, ale svet rozmýšľa inak. O láske sa veľa hovorí, ale v skutočnosti platí iná zásada: nech sa každý stará sám o seba. Drahí mladí, nenechajte sa ovplyvniť tým, čo nie je dobré, zlom, ktoré besnie. Nenechajte sa ovládnuť smútkom, alebo rezignovaným znechutením tých, ktorí hovoria, že sa nič nezmení. Ten, kto tomu uverí, ochorie na pesimizmus. A videli ste tvár mladého človeka, mladého pesimistu? Videli ste jeho tvár? Tvár zatrpknutá, tvár zošuverená horkosťou. Pesimizmus nás rozhorčuje. Vnútorne zostarneme. Zostarneme sa mladí. Dnes je toľko rozkladných síl, tých, ktorí obviňujú všetkých a všetko, šíria negativizmus, sú odborníkmi na sťažnosti. Nepočúvajte ich, veru nie, pretože sťažovanie sa a pesimizmus nie sú kresťanské, Pán nemá rád smútok a keď niekto zo seba robí obeť. Nie sme stvorení, aby sme skláňali hlavu k zemi, ale aby sme ju pozdvihli k nebu, ku druhým, smerom k spoločnosti. 

Ale keď sme sklesnutí - pretože každý v živote je občas trochu na dne, všetci to poznáme – a keď sme na dne, čo môžeme robiť? Existuje spoľahlivý prostriedok, ktorý nám pomôže znova vstať. To je to, o čom si nám hovorila ty, Petra: spoveď. Počúvali ste Petru, hej vy? [„Áno!“] Prostriedok spovede. Pýtala si sa ma: „Ako môže mladý človek prekonať prekážky na ceste k Božiemu milosrdenstvu?“ Aj tu ide o záležitosť pohľadu, pohľadu na to, na čom záleží. Ak sa vás opýtam: „Na čo myslíte, keď sa idete spovedať?“ – nehovorte to ale nahlas –, som si takmer istý odpoveďou: „Na hriechy“. Ale – pýtam sa vás – odpovedajte- sú hriechy skutočne centrom spovede? [„Nie!“] Nepočujem... [„Nie!“]„Bravi!“ Boh chce, aby si sa k nemu priblížil tým, že budeš myslieť na seba, na svoje hriechy, alebo na neho? Čo chce Boh? Aby priviesť ťa bližšie k nemu alebo k tvojim hriechom? Čo chce? Odpovedz [„K nemu!“] Hlasnejšie, som hluchý... [„K nemu!“] Čo je centrom, hriechy alebo Otec, ktorý odpúšťa všetky hriechy? Otec. Nechodíme na spoveď ako potrestaní, ktorí sa musia pokoriť, ale ako deti, ktoré bežia do Otcovho objatia. A Otec nás dvíha v každej situácii, odpúšťa nám každý hriech. Počúvajte dobre toto: Boh vždy odpúšťa! Pochopili ste? Boh vždy odpúšťa!

Dám vám malú radu: po každej spovedi nejakú chvíľu zostaňte a zapamätajte si odpustenie, ktoré ste dostali. Zachovajte si ten pokoj v srdci, slobodu, ktorú vo svojom vnútri cítite. Nie hriechy, ktoré už neexistujú, ale odpustenie, ktoré ti Boh dal, pohladenie Boha Otca. V tejto chvíli by som chcel dať kňazom jednu radu: povedal by som kňazom, aby sa cítili na mieste Boha Otca, ktorý vždy odpúšťa a objíma a prijíma. To si uchovajte, nenechajte si ho ukradnúť. A keď pôjdete nabudúce na spoveď, spomeňte si: Dostanem znova to objatie, ktoré mi urobilo tak dobre. Nejdem k sudcovi vyrovnať účty, ale k Ježišovi, ktorý ma miluje a uzdravuje ma. Dajme v spovedi prvé miesto Bohu. Ak je on hlavnou postavou, všetko sa stáva pekným a spoveď je sviatosťou radosti. Áno, radosti: nie strachu a súdu, ale radosti. A je dôležité, aby kňazi boli milosrdní. Prosím vás, nikdy nie vyzvedaví, nikdy inkvizítorskí, ale bratia, ktorí darujú Otcovo odpustenie, ktorí sprevádzajú v tom Otcovom objatí.

Niekto by mohol povedať: „Aj tak sa hanbím, nemôžem prekonať hanbu ísť sa spovedať“. Nie je to problém, je to dobrá vec! Niekedy je dobré sa v živote hanbiť. Ak sa hanbíš, znamená to, že nesúhlasíš s tým, čo si urobil. Hanba je dobré znamenie, ale ako každé znamenie si vyžaduje ísť ďalej. Nebuď väzňom hanby, pretože Boh sa za teba nikdy nehanbí. On ťa miluje práve tam, kde sa za seba hanbíš. A miluje ťa vždy. Poviem vám jednu vec, ktorá nieje na veľkoplošnej obrazovke. V mojej krajine tých bez tváre ktorí robia všetky druhy zla voláme ľudia bez hanby.

A posledná pochybnosť: „Ale otče, ja nedokážem odpustiť sebe, a preto mi ani Boh nemôže odpustiť, lebo vždy padnem do tých istých hriechov“. Ale počúvaj, kedy sa Boh urazí? Keď ho ideš prosiť o odpustenie? Nie, nikdy. Boh trpí, keď si myslíme, že nám nemôže odpustiť, pretože je to ako keby ste mu povedali: „Si slabý v láske!“. Povedať toto Bohu je škaredé! Povedať mu, že „v láske si slabý“. Naopak, Boh sa raduje, keď nám odpúšťa, zakaždým. Keď nás zdvihne, verí v nás ako prvýkrát, nenechá sa odradiť. My sa necháme odradiť, on nie. Nevidí hriešnikov, ktorých by nálepkoval, ale deti, ktoré miluje. Nevidí pomýlených ľudí, ale milované deti; možno zranené, a vtedy má ešte viac súcitu a nehy. A vždy, keď sa spovedáme - nikdy na to nezabudnime – je v nebi oslava. Nech je to tak aj na zemi! 

Nakoniec, Peter a Lenka, zažili ste v živote kríž. Ďakujem za vaše svedectvo. Pýtali ste sa, ako „povzbudiť mladých ľudí, aby sa nebáli objať kríž“. Objať: to je pekné sloveso! Objatie pomáha prekonať strach. Keď sme objatí, získame znova dôveru v seba a tiež v život. Nechajme sa teda objať Ježišom. Pretože keď objímeme Ježiša, znova dostávame nádej. Nemôžeme objať samotný kríž; bolesť nikoho nespasí. To, čo premieňa bolesť, je láska. Kríž teda objímame spolu s Ježišom, nikdy nie sami! Ak objímame Ježiša, znovu sa rodí radosť. A Ježišova radosť, v bolesti, sa premieňa na pokoj. Drahí mladí, chlapci i dievčatá, želám vám túto radosť, silnejšiu ako čokoľvek iné. Prajem vám, aby ste ju zaniesli svojim priateľom. Nie kázne, ale radosť. Prinášajte radosť! Nie slová, ale úsmevy, bratskú blízkosť. Ďakujem vám, že ste ma počúvali a prosím vás o poslednú vec: nezabudnite sa za mňa modliť. Ďakujem! [po slovensky]

Vstaňme všetci a modlime sa k Bohu, ktorý nás miluje, modlime sa Otče náš: „Otče náš...“ [po slovensky].

[Požehnanie]

Pri generálnej audiencii sa Svätý Otec podelil so zážitkami zo Slovenska

        Celý príhovor Svätého Otca

Bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som vám chcel hovoriť o apoštolskej ceste do Budapešti a na Slovensko, ktorá sa skončila práve pred týždňom, v stredu. Zhrnul by som to takto: bola to púť modlitby, púť ku koreňom, púť nádeje. Modlitba, korene a nádej.

Prvou etapou bola Budapešť, kde sa konala záverečná svätá omša Medzinárodného eucharistického kongresu, ktorý bol kvôli pandémii odložený presne o rok. Na tomto slávení bola veľká účasť. Svätý Boží ľud sa v Pánov deň zhromaždil pred tajomstvom Eucharistie, ktorým sa neustále rodí a obnovuje. Objímal ho kríž, ktorý stál pred oltárom a ukazoval ten istý smer, ktorý naznačuje Eucharistia, teda cestu pokornej a nezištnej lásky, veľkorysej a úctivej lásky voči všetkým, cestu viery, ktorá očisťuje od svetskosti a vedie k podstate. Táto viera nás vždy očisťuje a vzďaľuje od svetskosti, ktorá nás všetkých ničí: to je červ, ktorý nás ničí zvnútra.

Modlitbová púť sa skončila na Slovensku na sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Aj tam, do Šaštína, do Svätyne Sedembolestnej Panny Márie, prišlo veľké množstvo synov a dcér na sviatok Matky, ktorý je zároveň národným náboženským sviatkom. Moja púť bola teda púťou modlitby v srdci Európy, ktorá sa začala adoráciou a skončila sa ľudovou zbožnosťou. Modliť sa, pretože predovšetkým k tomu je povolaný Boží ľud: klaňať sa, modliť sa, kráčať, putovať, konať pokánie a pri tom všetkom cítiť pokoj a radosť, ktorú nám dáva Pán.  Náš život musí byť taký: klaňať sa, modliť sa, kráčať, putovať, konať pokánie. A to je zvlášť dôležité na európskom kontinente, kde prítomnosť Boha oslabujeme - vidíme to každý deň: oslabujeme prítomnosť Boha - konzumizmom a tzv. „výparmi“ unifikovaného myslenia – je to vec zvláštna, no skutočná – ovocie zmiešaniny starých i nových ideológií. A toto nás vzďaľuje od dôverného priateľstva s Pánom, od dôverného priateľstva s Bohom. Aj v tomto kontexte odpoveď, ktorá uzdravuje, pochádza z modlitby, svedectva a pokornej lásky. Pokorná láska, ktorá slúži. Vráťme sa k tejto myšlienke: kresťan má slúžiť.

To som videl na stretnutí so svätým Božím ľudom. Čo som videl? Veriaci ľud, ktorý trpel ateistickým prenasledovaním. Videl som to aj v tvárach našich židovských bratov a sestier, s ktorými sme si pripomenuli Šoa (holokaust). Pretože bez pamäti niet modlitby. Modlitba bez pamäti neexistuje. Čo to znamená? Že keď sa modlíme, musíme pamätať na svoj vlastný život, na život svojho národa, na životy toľkých ľudí, ktorí nám robia spoločnosť v meste, v národe, aká bola história... Jeden zo slovenských biskupov - je to už starší človek - mi povedal, keď ma vítal: „Robil som vodiča električky, aby som sa skryl pred komunistami.“ Je skvelý: počas diktatúry, počas prenasledovania, bol tento biskup vodičom električiek. Potom tajne vykonával svoje kňazské „remeslo“ a nikto o tom nevedel. Tak je to počas prenasledovania... Pamätajte: bez pamäte niet modlitby. Modlitba, spomienka na vlastný život, na život svojho národa, na históriu... Pamätať a spomínať. To prospieva a pomáha nám to modliť sa.

2. Druhý aspekt: táto cesta bola púťou ku koreňom. Pri stretnutí s bratmi biskupmi, ako v Budapešti, tak i v Bratislave som sa mohol osobne dotknúť vďačnej spomienky na tieto korene viery a kresťanského života, živé v žiarivom príklade svedkov viery, akými boli kardinál Mindszenty a kardinál Korec, či blahoslavený biskup Pavel Peter Gojdič. Sú to korene, ktoré siahajú hlboko, až do deviateho storočia k evanjelizačnému dielu svätých bratov Cyrila a Metoda, ktorí túto cestu sprevádzali, boli stálou prítomnosťou. Silu týchto koreňov som pocítil pri slávení božskej liturgie v byzantskom obrade v Prešove na sviatok Svätého kríža. V piesňach som cítil, ako sa rozochvieva srdce svätého veriaceho ľudu, zoceleného toľkým utrpením pre vieru.

Viackrát som zdôrazňoval, že tieto korene sú stále živé, plné životodarnej miazgy, ktorou je Duch Svätý, a že ich ako také treba zachovať: nie ako muzeálne exponáty, nie ideologizované a využívané v záujme prestíže a moci, na upevnenie uzavretej identity. Nie. To by znamenalo zradiť ich a sterilizovať! Cyril a Metod pre nás nie sú postavy, ktoré si treba pripomínať, ale vzory, ktoré treba napodobňovať, učitelia, od ktorých sa vždy môžeme učiť duchu a spôsobu evanjelizácie, ako aj občianskej angažovanosti - počas tejto cesty do srdca Európy som často myslel na otcov Európskej únie, ako o nej snívali, nie ako o agentúre na šírenie módnej ideologickej kolonizácie, nie, ale tak, ako o nej snívali oni.

Takto chápané a žité korene sú zárukou budúcnosti: z nich vyrastajú husté konáre nádeje. Aj my máme korene: každý z nás má svoje korene. Pamätáme na svoje korene? Na otcov, starých rodičov? A sme spojení so starými rodičmi, ktorí sú pokladom? „Veď, sú starí...“. Nie, nie: oni ti dajú tú miazgu, musíš ísť k nim a vziať si ju, aby si rástol a pokračoval. Nehovoríme: „Choď a skry sa v koreňoch.“ Nezabudnite na to. A opakujem vám to, čo som už toľkokrát povedal, ten veľmi krásny verš: „Všetko, čo má strom v korune, pochádza z toho, čo má pod zemou“. Môžeš rásť do tej miery, do akej si spojený s koreňmi: odtiaľ k tebe prichádza sila. Ak odrežeš korene, všetko nové, nové ideológie, k ničomu ťa to neprivedie, nedáva ti to rásť: skončíš zle.

3. Tretím aspektom tejto cesty bola púť nádeje. Modlitba, korene a nádej, tieto tri črty. Videl som toľko nádeje v očiach mladých ľudí na nezabudnuteľnom stretnutí na štadióne v Košiciach. Aj to mi dalo nádej, že som videl veľa mladých párov a veľa detí. A myslel som na demografickú zimu, ktorú zažívame, a na to, že v týchto krajinách prekvitajú mladé páry a deti: je to znamenie nádeje. Najmä v čase pandémie bola táto chvíľa slávenia silným a povzbudzujúcim znamením, aj vďaka prítomnosti mnohých mladých párov a ich detí. Rovnako silné a prorocké je svedectvo blahoslavenej Anny Kolesárovej, slovenského dievčaťa, ktoré bránilo svoju dôstojnosť pred násilím za cenu života: svedectvo, ktoré je, žiaľ, aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým, pretože násilie páchané na ženách je všade otvorenou ranou.

Videl som nádej v mnohých ľuďoch, ktorí sa v tichosti starajú o blížnych. Myslím na Misionárky Božej lásky z centra Betlehem v Bratislave, skvelé sestričky, ktoré prijímajú odvrhnutých ľudí spoločnosti: modlia sa a slúžia, modlia sa a pomáhajú. Veľa sa modlia a pomáhajú bez pretvárky. Sú to hrdinky tejto civilizácie. Chcel by som, aby sme všetci prejavili vďačnosť Matke Tereze a týmto rehoľným sestrám: všetci spoločne, potlesk pre tieto skvelé sestry! Tieto rehoľníčky prijímajú ľudí bez domova.

Myslím na komunitu Rómov a všetkých, ktorí sa s nimi usilujú o cestu bratstva a začlenenia. Bolo dojímavé zdieľať s rómskou komunitou oslavu: jednoduchú oslavu, preniknutú evanjeliom. Rómovia sú naši bratia: musíme ich prijímať, musíme im byť nablízku, ako to robia otcovia saleziáni v Košiciach, ktorí sú Rómom veľmi nablízku.

Drahí bratia a sestry, táto nádej, táto evanjeliová nádej, ktorú som mohol vidieť počas cesty, sa uskutoční, stane sa konkrétnou, len ak sa skĺbi s ďalším slovom: spoločne. Nádej nikdy nesklame, avšak nikdy nejde sama: spoločne. V Budapešti a na Slovensku sme boli pospolu s rôznymi obradmi Katolíckej cirkvi, spolu s bratmi a sestrami iných kresťanských denominácií, spolu s našimi židovskými bratmi a sestrami, spolu s veriacimi iných náboženstiev, spolu s tými najslabšími. Toto je cesta, pretože budúcnosť bude plná nádeje, ak bude spoločná, nie osamotená: to je dôležité.

A po tejto ceste mi v srdci zaznieva jedno veľké „ďakujem“. Ďakujem biskupom, ďakujem občianskym autoritám, ďakujem prezidentovi Maďarska a prezidentke Slovenska, ďakujem všetkým spolupracovníkom pri organizácii, ďakujem mnohým dobrovoľníkom, ďakujem všetkým, ktorí sa modlili. Prosím, pridajte ešte ďalšiu modlitbu, aby semienka zasiate počas tejto cesty, priniesli dobré ovocie. Modlime sa za to. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)                ZDROJ: www.vaticannews.va/sk/

Nech nás Duch Svätý vedie a nech nám dá silu svedčiť o Tvojej láske.

S Pannou Máriou, Matkou nášho Pána a Matkou Cirkvi, prosme:

"Aby učitelia, študenti, žiaci i zamestnanci škôl sa usilovali v novom školskom roku vnášať prvky kresťanskej kultúry do svojho života i pracovného prostredia."

     Škola volá. Tak nedvíhaj!!!

    ____________________________________________

       Rodičia hovoria, že cennosti             do školy nepatria. Tak prečo tam posielajú nás ?

      Moja viera

Ak chce dieťa objať otca, musí z náručia vyložiť svoje hračky. Rúčky musia byť voľné.

Sme deti. V nebesiach máme Otca, a hračiek plné ruky. Ak mu chceme dokazovať svoju lásku, objať ho, aj pre nás platí: Ruky musia byť voľné.

Nemožno súčasne objímať Boha, aj svoju nedo­bytnú pokladnicu, svoju hriešnu lásku alebo da­ktorú svoju náruživosť ...

Z dvoch jedno musí ustúpiť !

Kým žijeme, musí ustupovať to, čo vidíme i máme, aby sme mohli raz získať to, čo ešte ne­vidíme a čo ešte nemáme.

Ľahké to nie je . K takejto zámene je potrebná viera — v niektorých prípadoch veľká viera!

Veriť Bohu — to je ono! Veriť mu detsky úprimne a veriť mu všetko, čo povedal prostredníctvom svojho Syna a čo hovorí prostredníctvom svojej Cirkvi, a najmä nepochybovať o tom, že nás miluje, že nám dobre chce i vtedy, keď nám posiela bolesť a trápenie...

Buď presvedčený a stále viac sa o tom presviedčaj, že si dieťaťom najlepšieho Otca. Ver a dôveruj mu úplne. A preto keď niečo pýta, a nech je to čokoľvek, radostne daj, a daj všetko. A keď niečo dáva, ber — prijímaj všetko.

Vo svojich modlitbách často hovorím: Verím v Boha ... Cítim však, že to nestačí. Treba veriť nielen v Boha, ale aj Bohu, preto pridávam: Bože môj, pevne verím, čo si zjavil a čo nám svojou Cirkvou veriť predkladáš, lebo si večná Pravda.

Vytúžený prázdninový a dovolenkový čas nám poskytuje veľa možností kontaktu s prírodou. Vieme, že je pre nás prameňom zdravia, oddychu jednoduchosti a duševnej sily. Mnohí sme skúsili, že bolesti tohto života sa často v prírode utopia, duch sa otvorí a srdce utíši. Príroda je ako otvorená kniha, z ktorej sa môžeme čítaním dozvedieť veľa o sebe, iných i o Bohu. Nie zbytočne sa hovorí, že čím dôvernejšie sú naše styky s prírodou, tým sme bližšie k nadprirodzenu. Dnešný človek je zahalený mnohými povinnosťami, požiadavkami a novými dojmami, že je v nebezpečenstve stratiť svoju hĺbku a jednotu svojej existencie. Každodenná rozptýlenosť, rozorvanosť, zatláča Boha do úzadia. Duchovná atmosféra nie je nabitá Bohom. Kto napríklad riadi auto, nemyslí na Boha, ale na plynový pedál a brzdy. Dieťa, ktoré chce prebehnúť na druhú stranu ulice, nepozerá na anjela strážcu, ale na zelené svetlo. Chemik, ktorý robí experiment, sa nespolieha na modlitbu, ale na zákonitosť. V technickom svete akoby nebol priestor pre Boha. Našťastie mnohí si aj dnes uvedomujú, že príroda je stále plná Božích slov. Prírodovedec Morrison Cressy to vyjadril krásnou myšlienkou: „Príroda nás napĺňa obdivom k tvorivému Duchu, ktorý nás obdaril krásou, akú vie pochopiť iba človek. Táto krása pozdvihuje človeka blíž k Bohu, jeho Stvoriteľovi“. Prichádzajme teda, priatelia, i v tomto čase do lona prírody, k studniciam nášho bytia. Prichádzajme sem s túžbou po obnovení vzťahu. Vracajme sa sem, ako sa dospelý syn vracia k matke. Tento návrat pociťujme ako nevyhnutnosť, bez ktorej by sa človek pomiatol na rozume a pominul v citoch. Veď keď nepočujeme spev vtákov, nevšimneme si krásu pestrofarebného motýľa, budeme zajtra vidieť jeden druhého? Prajem Vám požehnané dni oddychu aj v lone našej prírody. Ponúka nám možnosť opäť sa nadýchnuť, aby sme mohli ďalej žiť. Pekné a požehnané prázdniny Vám v modlitbe vyprosujem a všetkým prajem .  

                                                      Mons. Ján Bučík

                    Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie

Slávením slávnosti Nanebovzatia Panny Márie svätý veriaci ľud Boží radostne prejavuje svoju úctu k Panenskej Matke. Robí tak slávením spoločnej liturgie a tiež tisíckami rôznych foriem zbožnej úcty; týmto spôsobom sa napĺňa proroctvo samej Panny Márie: „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1,48). Lebo Pán povýšil svoju poníženú služobnicu.

Nanebovzatie, s telom i dušou, je Božie privilégium udelené svätej Matke Božej pre jej osobité zjednotenie s Ježišom. Ide o zjednotenie telesné i duchovné, ktoré začalo Zvestovaním a dozrievalo počas celého Máriinho života skrze jej osobitnú účasť na Synovom tajomstve. Panna Mária vždy sprevádzala svojho Syna: nasledovala Ježiša, a preto ju nazývame prvou učeníčkou.

Život Márie prebiehal ako život obyčajnej ženy svojej doby: modlila sa, starala sa o rodinu a domácnosť, navštevovala synagógu. Každodenné činnosti robila v zjednotení so Synom. Na Kalvárii toto zjednotenie dosiahlo svoj vrchol v láske, v spolucítení a utrpení srdca. Preto jej Boh udelil plnú účasť aj na vzkriesení Ježiša. Telo svätej Matky Božej bolo uchránené pred porušením, tak ako telo jej Syna.

Cirkev nás pozýva kontemplovať tajomstvo, ktoré ukazuje, že Boh chce spasiť celého človeka, dušu i telo. Ježiš vstal z mŕtvych v tele, ktoré prijal od Panny Márie, a vystúpil k Otcovi so svojou premenenou ľudskou podstatou. S telom, takým ako je to naše, ale premeneným. Nanebovzatie Panny Márie, ľudskej bytosti, je pre nás potvrdením toho, aký bude náš budúci oslávený osud.

Už grécki filozofi chápali, že ľudská duša je po smrti predurčená k šťastiu. Oni však opovrhovali telom, ktoré považovali za väzenie duše, a nedokázali pochopiť, že by Boh dovolil, aby aj telo človeka bolo zjednotené s jeho dušou v nebeskej blaženosti. Naše premenené telo tam bude. Vzkriesenie tela je totiž pravou súčasťou kresťanského zjavenia, kľúčový bod našej viery.

Veľkolepá skutočnosť Máriinho nanebovzatia je prejavom i potvrdením jednoty ľudskej osoby a pripomína nám, že sme povolaní slúžiť Bohu a oslavovať ho celým naším bytím, dušou i telom. Slúžiť Bohu iba telom by bolo konaním otrokov; slúžiť mu zas iba dušou by bolo v rozpore s našou ľudskou prirodzenosťou.

Ak budeme žiť v radostnej službe Bohu, ktorá sa prejavuje aj vo veľkodušnej službe bratom, náš osud bude v deň nášho vzkriesenia podobný osudu našej nebeskej Matky. Bude nám teda dopriate v plnosti uskutočniť výzvu apoštola Pavla: „Oslavujte Boha vo svojom tele!“ (1 Kor 6,20), a budeme ho oslavovať v nebi naveky.

Prosme Pannu Máriu, aby nám svojím materinským príhovorom pomáhala žiť naše každodenné putovanie v činorodej nádeji, že sa s ňou, i so všetkými svätými a s našimi drahými raz všetci stretneme v nebi. 

/   Z myšlienok sv. Otca Františka   /

29. jún –  Slávnosť  sv. Petra a sv. Pavla, apoštolov

Katolícka Cirkev spojila sviatky svätých Petra a Pavla do jedného. Títo apoštoli síce nezomreli v ten istý deň ani v ten istý rok, ale ich životné cesty sú úzko späté. Obaja podstúpili mučeníctvo v tom istom meste. Iné podanie hovorí, že ich relikvie boli 29. júna r. 258 prenesené z hrobov, aby ich uchránili pred znesvätením pri cisárskej konfiškácii. Na základe tejto udalosti vzrástla úcta k týmto dvom apoštolom natoľko, že iné dáta o ich smrti alebo pohrebe upadli do zabudnutia.

Slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla je v Katolíckej Cirkvi prikázaným sviatkom. Znamená to, že sa nám v ňom ponúka niečo veľmi dôležité pre náš autentický kresťanský život. Vo všeobecnosti je o týchto svätcoch asi najviac známe to, že Peter bol prvým pápežom a Pavol sa obrátil a uveril v Krista po páde z koňa, keď prenasledoval prvých kresťanov. Je zaujímavé sledovať dielo Božej lásky v týchto tak rozdielnych mužoch a pritom nachádzať inšpiráciu pre svoj vlastný život.

Každý z nás pochádza z nejakého prostredia, kultúry, má rôzne vzdelanie. Nadchýnajú nás rozličné hodnoty, prirodzene túžime dosiahnuť čosi veľké. Cestu k tomu nám ukazuje Ježiš Kristus. Život v priateľskom spoločenstve s ním nám pomôže prekonávať vlastné i cudzie chyby, aj ťažké prekážky, a budovať jednu ľudskú rodinu spojenú pravou láskou. Naše talenty, vzdelanie a skúsenosti budú vzájomnými neoceniteľnými darmi. V blížnych nebudeme vidieť konkurentov nášho šťastia, ale bratov a sestry, ktorí nám k nemu pomáhajú. Autorita chápaná vo svetle viery nebude autoritou moci, ale lásky. Ľudské slabosti a chyby nebudú vhodným sústom na poníženie iného, ale príležitosťou rásť v milosrdnej láske, ktorej nás učí Ježiš. Tento štýl jeho života v nás – apoštoloch súčasného sveta – môže aj dnes pritiahnuť mnohých našich bratov a sestry na cestu radostného nasledovania Krista, a  napriek reálnym ťažkostiam s nádejou hľadieť do budúcnosti.

Sv. omše - ONLINE - TU           - Od 19.4.2021 sú povolené sv. omše za účasti ľudu na 15 m2 jedna osoba. Je pridaná sv. omša v sobotu večer s platnosťou na nedeľu. Prosím o dodržiavanie nariadených pravidiel tak ako doteraz, / odstupy, dezinfekcia rúk, respirátor /.                                 Sv. omše vo štvrtok s adoráciou a v nedeľu o 11. hod sú až do odvolania vysielané naďalej            aj cez káblovú televíziu a internet .

/Zdroj:https://m.tkkbs.sk/mview.php?cisloclanku=20210527030

Stretnutie s Matkou

  pri májovej pobožnosti

Najobľúbenejšou pobožnosťou je nesporne májová. Svedčí o tom skutočnosť, že niet kostola či kaplnky, kde by sa cez tieto májové podvečery neschádzali ctitelia nebeskej Matky. Aká by to bola pobožnosť bez Loretánskych litánií ? Koľkokrát sa ich denne modlíme, ale nikdy nie sú také krásne ako v máji. Jednotlivé invokácie s prosbou „oroduj za nás“ sú najkrajšou rečou, ktorou sa prihovárame našej Matke. Bez zveličovania môžeme povedať, že radšej počúva nás - jej deti, ako anjelské zbory, ktorých krásu rečou nemožno vyjadriť. Asi tak, ako keď prídeme domov k svojej mame a ona počúva obľúbenú hudbu. Či to nevypne a radšej nepočúva nás, hoci náš hlas nie je zďaleka taký príjemný? To preto, že patríme jej a ona nám. „Hľa, matka tvoja - hľa, syn tvoj....“ (Jn 19,26-27). Žila tento život, v ktorom je toľko bolesti, nedorozumenia, nelásky i nepokoja. Ona ho však žila šťastne v plnení Božej vôle. Práve to sa chceme od nej naučiť. Preto prichádzame mnohí. Je Matkou Božou, Matkou Cirkvi, Útočiskom hriešnikov, Ružou duchovnou, dokonca i niekoľkonásobnou Kráľovnou, ale predovšetkým je našou Matkou. Matkou milujúcou, ktorá i po skončení pozemskej púte sa stará o svoje deti s materinskou láskou a je príčinou nádeje Božieho ľudu. Veriaci ľud chápe, že Mária to nie je pôvabný dodatok ku kresťanskému štýlu života. To je mocná Božia ruka, natiahnutá k zemi, k človekovi, ktorý túži po vykúpení. Len tak možno chápať slová sv. Bonaventúru: “ ,,Všetka chvála o Panne Márii nie prehnaná, ale naopak nedostatočná“. Dali sme ti, Matka, najkrajší mesiac, a tak si aj Kráľovnou mája. Veď matke patrí to najlepšie a najkrajšie. Dávame ti svoje srdcia a zasväcujeme tvojej ochrane naše životy, aj ľudí celého sveta. Veď všetci sú tvoje deti!        

     Otvorme sa pôsobeniu Ducha Svätého

    Posvätné veľkonočné obdobie, ktoré sme slávili od Veľkej noci päťdesiat dní, sa završuje nedeľou Zoslania Ducha Svätého, ktorou si pripomíname, ako na Turíce zostúpil na apoštolov Duch Svätý. Tým sa zároveň začína začiatok evanjelizačného poslania medzi ľuďmi a národmi. On je Duchom tvoriacim, oživujúcim, Duchom múdrosti a lásky. Stretávame sa s ním v tajomstve krásy, každej dobrej myšlienky, v každom cite služby a čistej lásky. Stretávame sa s ním v tajomstve viery, evanjelia, v tajomstve Cirkvi. Veď čím by sme boli bez neho? Otvorme svoje srdcia jeho pôsobeniu a pocíťme jeho tajomnú blízkosť a svätosť. Aby sme si jeho prítomnosť uvedomovali tak na Turíce, ako i vo všedných dňoch roka. Veľmi pekne to vyjadril pravoslávny metropolita Ignác Hazin, keď zdôraznil: „Bez Ducha Svätého je Boh ďaleko, Kristus zostane v minulosti, evanjelium len mŕtvou  knihou, Cirkev len organizáciou, autorita len panstvom, misie propagandou, kult len zaklínaním a kresťanské konanie len morálkou pre otrokov. Ale s Duchom Svätým sa zdvíha celý vesmír a vzdychá v pôrodných bolestiach Božieho kráľovstva. Zmŕtvychvstalý Kristus je tu, a tak evanjelium je silou života, Cirkev znamená trojjediné spoločenstvo, autorita je oslobodzujúcou službou, misie sú Turícami, liturgia je pamiatkou na to, čo nám Kristus zanechal, a tým je i ľudské konanie oslávené.“ Tieto dni, ktoré sú tak slávnostné a prežiarené slnečným jasom, sviežou prírodou i detským úsmevom a jasom, nech nám dodajú pre naše dni dosť síl a kresťanského optimizmu, aby sme stále cítili, že je tu niekto, kto nás má rad a je stále s nami. A s touto našou dôverou kráčajme každý deň životom.                                                   Mons. Ján Bučík, farár  

Celý kresťanský svet oslavuje prikázaný sviatok Nanebovstúpenia Pána

  Vo štvrtok 13. mája oslavuje celý kresťanský svet sviatok  Nanebovstúpenia Pána. Tento prikázaný sviatok slávime 40 dní po Veľkej noci a desať dní pred Turícami – Zoslaním Ducha Svätého. Pán Ježiš sa na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení posledný raz stretol so svojimi učeníkmi a pred ich očami vystúpil do neba a sedí po Božej pravici.

Pán Ježiš sa na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení posledný raz stretol so svojimi učeníkmi a pred ich očami vystúpil do neba a sedí po Božej pravici. Udalosť nanebovstúpenia sa hlboko zapísala do pamäti prvých učeníkov. Svedectvo o nej nachádzame v evanjeliách a v knihe Skutkov apoštolov. Pán Ježiš štyridsať dní po vzkriesení vyviedol svojich učeníkov na Olivovú horu až k Betánii, a ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba (Lk 24, 50-51). Ježiš Kristus vystúpil na Nebesia práve na Olivovej hore, aby tam, kde sa začalo jeho utrpenie, začalo sa i jeho oslávenie

Živý Kristus – náš zdroj optimizmu a istoty

Medziľudské vzťahy sú charakterizované postojom a vzťahom človeka k človeku. Obdobne je to taktiež v našej kresťanskej viere. Lebo i dnes je kresťanská viera predovšetkým náš živý vzťah k osobe, dôvera venovaná Kristovi, a nie len nejaký „vedecký dôkaz“, založený na objektivite písaných dokumentov. Lebo ohniskom našej jedinečnej viery je osoba Ježiša Krista – Bohočloveka. Vzťah je ale niečo živé, čo treba budovať a pestovať každým dňom. Tak v časoch slnečných ako i búrlivých a pochybovačných, ktoré na nás môžu doliehať v rôznych etapách života.

Spisovateľ F. M. Dostojevskij tieto svoje pocity vyjadril v jednom svojom liste, kde píše o svojich vnútorných neistotách a pochybnostiach: „Poviem vám o sebe, že i ja som synom tohto storočia, synom nevery a pochybovania, dodnes a pravdepodobne až do hrobu. Aké desné trýzne ma stál a stojí i tento smäd veriť; je tým silnejší v mojej duši, čím silnejšie sú opačné argumenty. A napriek tomu mi Boh posiela chvíle, v ktorých mi je všetko jasné a sväté. A v týchto chvíľach som zložil „krédo“: veriť, že nie je nič krajšieho, hlbšieho, milejšieho, rozumnejšieho a dokonalejšieho ako Kristus, a nielen že nie je nič, ale  - a hovorím si to so žiarlivou láskou – že človek ani nemôže mať nič takého. Ba viac, keby mi niekto dokázal, že Kristus je mimo pravdy, dával by som prednosť zostať s Kristom, ako s pravdou.“

V čom spočíva táto stála túžba, spätosť a smäd po Kristovi? Nad tým sa zamýšľal Napoleon Bonaparte na konci svojho života, keď uvažoval o hodnote Ježišovej osoby. Priateľom, ktorí ho sprevádzali na ostrov sv. Heleny, povedal: „Zapálil som tisíce sŕdc. Avšak bolo vždy potrebné, aby som bol prítomný, aby som sa na nich pozeral, aby som k nim hovoril. Stačilo moje slovo a priťahoval som všetky... Ale dnes, keď som poslaný do vyhnanstva  na skalný ostrov, kto by ešte za mňa bojoval, kto by dobýval ríše? Aká to priepasť medzi mojou úbohosťou a Ježišovým kráľovstvom! O ňom sa káže v celom svete, všade ho milujú a modlia sa k nemu...“

Preto odpoveď na naše uvažovanie spočíva v tom, že vzkriesený Kristus je stále živý a prítomný. A tak viera v Ježiša Krista je pre nás denno-denne tým nevyčerpateľným zdrojom životného optimizmu, ktorý obohacuje náš život a dáva mu svoj zmysel. On je pre nás tou najistejšou skutočnosťou, lebo Boh od nikoho z nás nie je ďaleko. Veď „v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (porov. Sk 17, 27-28)

Nech nás dôvera v Krista napĺňa celý náš život. To Vám zo srdca praje a v modlitbách vyprosuje                                 

                                                                                                         Mons. Ján Bučík, farár

Hľa, stojím pri dverách a klopem.

Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere,

k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.

Toho, kto zvíťazí, posadím vedľa seba na mojom tróne,

 ako som aj ja zvíťazil

a zasadol som s mojím Otcom na jeho tróne.

Zjv 3,20-21

Kiežby sme boli kňazi aj dnešnému svetu dobrými pastiermi, ktorí budú ukazovať viac na Krista a menej na seba. Ďakujem všetkým, ktorí sa modlíte za kňazov . Sme niekedy „zaprášení“, ako smerová tabuľa pri ceste. Prepáčte nám to! Ale cieľ ukazujeme, kde chceme prísť spolu všetci.  NEZABUDNIME NA TO!

Ó, Ježišu, myslím na Tvoje oslabené a zranené údy, z kto­rých ani jeden nezostal neporušený. Nijaké utrpenie nie je zrovnateľné s Tvojím utrpením. Od hlavy až po päty, ani najmenší kúsok Tvojho svätého tela nezostal nezranený. Napriek tomu odpúšťaš všetkým a prosíš nebeského Otca za svojich nepriateľov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia."

Odvolávajúc sa na Tvoje veľké milosrdenstvo a utr­penie, prosím Ťa, daruj mi milosť, aby som pri spomi­enke na Tvoju preťažkú cestu kríža, mohol si vzbudiť do­konalú ľútosť a dosiahnuť odpustenie všetkých svojich hriechov. Amen.

                   Pôstne obdobie                       Križová cesta -  TU

V živote sa učíme mnohé veci. Získavame skúsenosti. Vymieňame si ich a potom úprimne žasneme: Kto Ťa to naučil? Odkiaľ to vieš? Kam na to chodíš? Treba učiť človeka, aby sa naučil hladovať? Je to absurdné. Hlad sa prihlási sám. Veľmi rýchlo na to prídeš. Nemusíš mať školy. Škvŕkanie v žalúdku je jasným signálom, že potrebuje doplniť. Ako potom vysvetlíme, že liturgia pôstneho obdobia prosí Boha, aby v nás vzbudil hlad po duchovných hodnotách? Hlad po duchovných hodnotách je predsa len niečím iným ako hlad po telesnom pokrme. Duchovnému hladu treba dopomôcť. Je to dar. Nemá ho každý. Po duchovných daroch treba doslova prahnúť, prekonávať prekážky, boriť sa s vlastnou pohodlnosťou, vybojovať si čas, utiecť od počítača, zahodiť bulvár či horoskopy, urobiť stop prázdnym rečiam a neperspektívnym a nemorálnym vzťahom, trpezlivo sa modliť, konať skutky kajúcnosti a vybojovať si  túžbu po duchovných daroch. Niektorí ľudia duchovný hlad ani nepoznajú. Myslíte, že za to majú prázdne žalúdky? To asi nie. Iba prázdne slová a prázdne srdcia. V pôstnom období si všetci dobre ukrojme z duchovných dobier Ježiša a Cirkvi!

Požehnané pôstne obdobie prajem Vám i sebe, aby nás Boh naplnil pravým poznaním seba a väčšou láskou k Bohu. Nech nám v tom Boh pomáha a žehná.

                                                         Mons. Ján Bučík, farár

Svätý Jozef - sympatický, dôveryhodný, mimoriadne obľúbený. V jeho mocné orodovanie u Boha nepochybuje nikto. Je vzorom poslušnosti a disciplinovanosti, pokory a pracovitosti, starostlivosti a skromnosti. Sväté písmo ho nazýva spravodlivým. Vďaka jeho povolaniu starať sa o Božieho Syna a jeho Matku sa stal patrónom manželov a rodín, snúbencov a sirôt, ale aj robotníkov a remeselníkov, z nich najmä ľudí pracujúcich s drevom.

Svetom sa šíri nemoc, ktorá ochromuje krajiny, zastavuje nás v našej práci, berie nám zdravie a mnohým aj život. Je úplne nová a my si s ňou nevieme rady. Prosíme Pane, zastav toto nešťastie, ktoré sa už priblížilo aj k naším prahom. Pane, Ty si lekár, nech by bola choroba akákoľvek. Daj, aby boli ľudia uzdravení, aby sa nákaza ďalej nešírila a aby si všetci mohli vydýchnuť a nemuseli sa báť. Drahý Pane, Ty večná múdrosť, daj aby si vládcovia krajín počínali múdro, aby im išlo naozaj o dobro obyvateľov. Ty, Pane dal si nám múdrosť, nech aj ľudia sa vedia správať múdro, zodpovedne, aby sa nebáli, nešírili zbytočný strach, ale aby mysleli vo svojom konaní nielen na seba, ale aj ostatných. Daj, aby sme si vedeli v týchto časoch  navzájom pomáhať, aby sme boli ohľaduplní a disciplinovaní. Prosíme Bože, stoj pri nás a pomôž nám zvládnuť túto ťažkú skúšku, ktorá na nás prišla. Veľakrát sme sa vzdiali od tvojej lásky svojím hriechom , ktorého následky dnes cítime na seba. Odpusť nám pri tomto kríži všetky naše zlyhania a pády. Chceme Ťa opäť objať a pocítiť tvoje milosrdenstvo, ako mladší syn z evanjelia, ktorý sa vrátil domov k svojmu otcovi a precítil na sebe, čo znamená , byť znovu prijatý za syna bez toho, aby mu Otec robil výčitky.  Dovoľme  drahí priatelia, aby nás mohol Boh  náš nebeský Otec objať a nemajme pri tom strach, nech by boli naše zlyhania akékoľvek veľké. Povedzme v tejto chvíli „ Pane buď milostivý mne hriešnemu“....,   Ježišu - Boží Syn, prosíme Ťa, buď naším ochrancom, priateľom, pomocníkom a spasiteľom. Na tvoju pomoc čakáme  a do tvojich rúk, zverujeme seba, blízkych, našu farnosť, náš národ  i celý svet. Amen

Sviatok Kristovho svetla pre náš život

                 Aj keď zimné večery majú svoje čaro, predsa v januári túžobne očakávame, kedy pominú a deň sa bude predlžovať. Preto je nám vítané nielen úslovie: Na Hromnice o hodinu více, ale dobre  nám padne, keď je tomu skutočne tak. Svetlo, láska k svetlu a vyhýbanie sa tme máme v krvi. Preto aj spájame skúsenosti, ktoré máme so svetlom a tmou. Šťastné dni sa nám zdajú akoby slnečné, dobré skúsenosti sú jasným svetlom, zlé zas akoby šerom nášho času. Dobrý človek vyžaruje radosť, zatiaľ čo zlý budí dojem pochmúrnosti. Svetlo je pre nás základným životným prvkom. Aj z tohto pohľadu lepšie chápeme pravdu evanjelia, že Kristus je pre nás svetlom sveta. Toto svetlo je pre nás oveľa dôležitejšie ako prirodzené svetlo. V Jánovom evanjeliu je Ján Krstiteľ svedkom Krista pravého svetla. Kristus sa v Jánovom evanjeliu nazýva: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“. /Jn 8,12/. Naša radosť sa iste zreteľne odrážala pred niekoľkými týždňami počas vianočného obdobia. Aj vianočné svetlá v našich rodinách, kostoloch, na námestiach chceli nám pripomenúť Ježiša ako pravé svetlo. Kristus ako božské svetlo prišiel medzi nás! Áno, je to on, ktorého na štyridsiaty deň po narodení nazval staručký Simeon v jeruzalemskom chráme:“ svetlom na osvietenie pohanov“/ Lk 2,32/. V Jeruzaleme, ako je známe, už od 4.stor.sa konala v tento deň procesia svetla. Na Hromnice si v mnohých našich chrámoch posvätíme sviece a ich zapálením si pripomenieme túto radostnú skutočnosť: Kristus je svetlom nášho života. Dovoliť Ježišovi vstúpiť do nášho života, aby prežiaril každú jeho oblasť je cesta k plnohodnotnému životu. A pre mnohých z nášho okolia sa tak stane svetlom, a to aj vtedy, keď život je ťažký a bez perspektívy. Hovorí o tom aj tento príbeh: V roku 1964 na klinike vo Švajčiarsku vo veku 60 rokov zomrel herec a režisér ErnstGinsberg. Na vrchole jeho kariéry ho postihla nevyliečiteľná choroba. Ochrnul a postupne strácal reč. Počas dlhých mesiacoch pokračujúcej choroby písal aj modlitby vo forme veršov. Jedna nesie názov Denná modlitba v chorobe. Azda by sa mohla pre nás stať vzorom ako sa otvárať pre Božie svetlo. Hovorí sa v nej: „ Prosím ťa, Pane, o veľkú silu vydržať tento malý deň, aby som na veľkej ceste k tebe mohol postúpiť o malý krok dopredu.“ Každý deň ideme v ústrety novému dňu. Je to čas nového rozhodnutia sa pre Krista, pre svetlo v tmách sveta a nášho života. Želám Vám drahí moji, aby aj ten Hromničný deň, ale aj tie ďalšie, boli prežiarené Božím svetlom.

                                                                                            Mons. Ján Bučík,  farár

                            Znamenie Svätej noci             

    Vianočné piesne mnohorakým spôsobom ospevujú betlehemských pastierov, ktorí sa prišli pokloniť Mesiášovi. Skutočne, tak ako pastieri vydávajú sa v túto Svätú noc milióny kresťanov do chrámu k jasliam Božieho Syna. Nemusíme sa pýtať, čo ich k tomu pohýna, či iba tradícia a nostalgia, alebo je to pohnútka viery. Možno, že hľadajú niečo „viac“. Boh zostupuje do dejín ľudstva spôsobom nám veľmi blízkym: ako dieťa. Skúsme sa trochu ponoriť do tohto znamenia a nájsť jeho význam: Dieťa je bezmocné, nikoho neohrozuje, skôr samo sa cíti ohrozené. Dieťa nikoho nenúti, znamená však výzvu. Dieťa je jednoduché, ale súčasne aj tajomstvom. „ Čo z toho dieťaťa bude?“ pýtajú sa rodičia, keď sa im dieťa narodí. Myslia tým budúcnosť dieťaťa a viažu k nemu veľa nádeji, aj nádej, že budú vo svojom dieťati žiť ďalej. Pred dieťaťom sa nemusíme báť, naopak, dáva dôveru. Keď sa však chceme priblížiť k dieťaťu, vziať ho na ruky, musíme sa k nemu zohnúť, ba niekedy aj pred ním kľaknúť. Čudujeme sa teda, že Boh k nám zostupuje ako dieťa? Nechce nám týmto dať znamenie, čím by chcel pre nás byť? Ako máme s ním zachádzať? Avšak nielen obraz dieťaťa sa nám dáva ako znamenie v tejto noci, ktorú voláme „svätou“. Takýmto znamením môže byť pre nás aj tma tejto noci. Či nechce reprodukovať aj našu skutočnosť? Koľké temnoty sa nachádzajú v našom živote: strach, osamelosť, pocit nezmyselnosti, bieda, hlad, teror, ohrozenie vojnou.... Do temnoty nášho sveta zostupuje Boh a posiela do neho lúč svetla. Osvetľuje tým cestu v tme, akoby nám chcel povedať, že nie temnota má posledné miesto. Nepoukazuje aj miesto narodenia na to, že  aj v zrúcaninách je možný nový život, že on môže oživiť každú zrúcaninu, aj ľudskú? Samé jasle sú znamením. Vyjadrujú to, čím by chcel byť Boh pre nás: potravou. Jasle sú totiž na kŕmenie , z nich si zvieratá berú svoju potravu. Ale ľudom nestačí len potrava pre telo. Sám Ježiš to raz povie:“ Človek nežije len z chleba, ale aj z Božieho slova“. Žime aj z týchto duchovných jaslí zo sviatostí, v ktorých nájdeme potravu a silu. Noc s viacerými znameniami je táto noc, ktorú prežívame inak ako tie ostatné. Pokúsme sa zastaviť pri niektorých týchto znameniach Vianoc. Aby sa aj u nás mohlo stať skutočnosťou niečo z toho, čo v tomto čase radi vyspievame vo vianočných piesňach.  Požehnané Vianoce Vám vyprosujem.                                                                                                   Mons. Ján Bučík, farár

          Urobme správny krok v advente

Čo ako čarovné je obdobie pred vianočnými sviatkami, predsa privádza človeka k vážnejšiemu pohľadu na život. Nemálo ľudí je totiž presvedčených, že okrem viditeľného sveta nič neexistuje. Sú ochotní dôverovať len tomu, čo možno chytiť do ruky, čo možno vidieť, či inak dostatočne zmyslami sa o tom presvedčiť. Následky takéhoto zmýšľania, žiaľ, často vidieť okolo nás: bezmocnosť, nezmyselnosť života, neochota boriť sa s ťažkosťami... Áno byť človekom, ktorý ide do hĺbky svojho ja, znamená byť človekom odvážnym. V knihe Nekonečný príbeh od Michala Ende sa nachádza aj kapitola, ktorá má názov Tri magické brány. Spisovateľ sprevádza čitateľa cez prvú bránu, „bránu veľkých hádaniek", ktorou môže prejsť iba ten, kto je pravdivý voči sebe. Za ňou stratí všetok strach, ktorý ho dosiaľ sprevádzal. Druhá brána je „ bránou kúzelného zrkadla", v ktorej môže každý vidieť svoju pravú vnútornú podstatu. Kto chce prejsť cez túto bránu, musí najskôr vojsť celkom do seba, načrieť do svojho vnútra. Keď prejde cez ňu, zbavený všetkých pochybných zámerov, môže ísť ďalej nezaťažený a veselý ako novonarodené dieťa. Tento stav mu pomáha prejsť treťou bránou, „bránou bez kľúča", za ktorou ho, ako čaká nová budúcnosť. Prejsť týmito jednotlivými etapami v našom živote, je veľmi potrebné, pretože človek dnešných čias je na najlepšej ceste, aby sa stal človekom, ktorý žije a myslí šablónovite: nemá vlastné názory a presvedčenie. Jeho vedomosti sa skladajú z útržkov, pozbieraných z časopisov, televízie a rozhlasu. Správa sa ako druhí, oblieka sa, ako mu to diktuje spoločenský trend. Keďže stratil osobnú jedinečnosť, žije len z napodobňovania. Adventný čas, ktorý nás môže viesť k utíšeniu sa a do hĺbky nášho ja, nám dáva veľa príležitostí, aby sme objavili seba samých, lebo len tak budeme k ľuďom, pre ktorých sme tu, bližšie.  Prajem celej našej farnosti, aby sme urobili správny krok v adventnom období a našli úprimný vzťah k Bohu cez sviatostný život a jeden k druhému. Požehnaný advent priatelia!

                                         Mons. Ján Bučík, farár

            Aké vzťahy medzi sebou žijeme?

Istá poviedka hovorí o cudzin­covi, ktorý sa pri putovaní krajinou blíži k malej dedinke. Cestou stretol jedného mnícha, a tak sa ho spýtal „Ešte nik­dy som tu nebol. Akí ľudia žijú v tomto kraji?" Mních mu odpo­vedal otázkou. „A akí žijú tam, odkiaľ prichádzaš?" Cudzinec povedal, že to boli sebci a zlí ľu­dia a že práve preto odtiaľ odi­šiel. „Tu nájdeš ľudí úplne rov­nakých," zareagoval mních.

O niečo neskôr stretol mnícha ďalší cudzinec a položil mu rov­nakú otázku: „Rád by som sa tu usadil, povedz mi, akí ľudia žijú v tejto dedine?" A mních dal rovnakú otázku: „Povedz mi, akí boli ľudia v tom meste, z ktorého si prišiel?" „Ach, to boli dobrí, po­hostinní ľudia a ušľachtilé duše! Zanechal som tam veľa priateľov a nebolo pre mňa ľahké sa s nimi rozlúčiť." Mních opäť zhodnotil: „Rovnakých nájdeš aj tu."

Roľník, ktorý neďaleko okopá­val svoje políčko, si vypočul oba rozhovory. A keď ten druhý človek odišiel, obrátil sa na mnícha s výčitkou. „Ako môžeš dať dvom ľuďom úplne inú odpoveď na úpl­ne rovnakú otázku? Veď si klamal! Mních sa zamyslel a odpovedal: „Priateľu, každý nosí svoj svet vo svojom srdci. Ten, kto doteraz ne­našiel nič dobrého v ľuďoch tam, kde žíl, nenájde tým skôr nič dob­rého ani tu. Naproti tomu ten, kto mal priateľov v inom meste a videl v ľuďoch to dobré, nájde si ver­ných a oddaných priateľov aj tu. Pretože ľudia okolo nás sú práve takými, akých ich sami vnímame. Nájdeš tu to, čo nosíš v sebe."

Toľko poviedka. Položme si otáz­ku: „Aký pohľad nosím ja v sebe na druhých ľudí? Robím dosť pre to,   aby sa mne aj druhým žilo dobre? Nebuďme ľuďmi napätia a neuróz, ale budovateľmi dobrých vzťahov medzi sebou. Bude sa nám tu žiť tak, ako sa budeme na seba poze­rať. Prajem Vám priatelia, aby ste vo svojom živote stretávali pekné cha­raktery ľudí a sami sa takými aj stá­vali. Nech nám v tom sám Boh po­máha a každému jednému žehná.

Mons. Ján Bučík, duchovný správca TADCH

Kráľovná bez poškvrny dedičného hriechu počatá,

oroduj za nás.

                      Nedeľa Krista Kráľa

Nedeľa Krista Kráľa je poslednou nedeľou cirkevného roka. Súčasťou slávenia slávnosti Krista Kráľa  je zasvätenie celého ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Týmto gestom sme všetci pozvaní uznať Ježiša Krista ako jediného Pána a Kráľa v našom živote. Pápež Pius XI. zdôrazňoval, že jediný Kráľ je Ježiš Kristus. Jeho slová sú stále živé a aktuálne. Dôkaz tohto posolstva slávnosti Krista Kráľa nachádzame aj v Písme. Prorok Daniel vidí vo svojom prorockom videní „Syna človeka“, ktorý prichádza, zakladá „večné a vesmírne kráľovstvo, kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja“. Prorocké videnie končí odovzdaním moci Najvyššiemu, ktorého kráľovstvo je večné. Všetky tieto starozákonné predobrazy sa napĺňajú na Ježišovi Kristovi – Kráľovi kráľov.

Aký je náš Kráľ? Náš kráľ je bez služobníctva, bez armády… . Jeho jediným žezlom je kríž. Kristus nevlastní žezlo pyšnej moci, ale žezlo služby a obety – kríž. Ježiš pred Pilátom stojí ako „Pánov služobník“, ktorého vedú ako „ovcu na zabitie“, a ktorý vylieva svoju vlastnú krv, aby nás priviedol do svojho kráľovstva.

Zdroj: http://www.rkcsecovskapolianka.sk/2015/11/17/kristus-kral/

       Ruženec - najmilšia modlitba

Mesiac október je už celé stáročia zasvätený myšlienke sv. ruženca. Kto však pozná aspoň trocha život dnešných kresťanov, môže pozorovať, že veľa ľudí síce siaha po tejto forme modlitby, ale zároveň mnoho kresťanov nielenže nevlastní ruženec, ale má k tejto modlitbe veľmi ďaleko. Prečo sa ruženec dnešnému človeku odcudzil? Jeden z dôvodov môže byť aj ten, že ju dobre nepozná a nikdy nezakúsil jej tiché ovocie. Veľký pápež svätý Ján Pavol II sa veľmi rád  modlieval celých pätnásť desiatkov- teda celý veľký ruženec a o ňom napísal:

„Ruženec je mojou najmilšou modlitbou. Je to nádherná modlitba! Očarujúca svojou prostotou i svojou hĺbkou. V tejto modlitbe mnoho ráz opakujeme slová, ktoré počula Panna Mária, keď sa jej prihovoril archanjel alebo jej príbuzná Alžbeta. K týmto slovám sa pripája celá Cirkev. Možno povedať, že ruženec je určitým spôsobom komentár- modlitba poslednej konštitúcie Lumengentium II. vatikánskeho koncilu. Ide o kapitolu, ktorá sa zaoberá zázračnou prítomnosťou Božej Matky v tajomstve Krista a Cirkvi.“

A skutočne, na pozadí slov „ Zdravas Mária“ sa pred naším duchovným zrakom odohrávajú základné udalosti Kristovho života. Tieto udalosti sa skladajú do celku, vytvoreného tajomstvami sv. ruženca. Cez ne sa dostávame do živého spojenia s Kristom, a to takpovediac skrze srdce jeho Matky. Naše srdce zároveň môže v týchto desiatkoch ruženca obsiahnuť všetky skutočnosti, ktoré tvoria život jednotlivca, rodiny, národa, Cirkvi a ľudstva. Teda osobné záležitosti i záležitosti našich blížnych, osobitne tých, ktorí sú nám najbližší a ktorých nosíme vo svojom srdci. V tejto jednoduchej modlitbe ruženca tak zaznieva rytmus ľudského života.“ Istotne je veľa dôvodov na to, aby sme po tejto osvedčenej forme modlitby siahli, a to nielen v tieto októbrové dni, ale počas celého nášho života.

                                                                              Mons. Ján Bučík, farár

                        Bolestná Matka - Pieta

V takejto podobe - so siedmimi mečmi - symbolom plnosti utrpenia prešla do života slovenského národa. Mnohé generácie na Slovensku tak prežívali svoje neľahké kríže- osobné aj národné v spojení s ňou. Všimnime si, že umelecké variácie zobrazenia Bolestnej Matky často ukazujú, akoby Mária ukazovala na svojho trpiaceho Syna poznačeného ranami. Týmto spôsobom sa nám síce nedostáva na otázku o zmysle utrpenia racionálne podložená odpoveď. Ale Mária ukazuje na útechu a posilu, ktorej sa nám dostáva pre zásluhy jej trpiaceho Syna. Veď nám bol vo všetkom podobný, ešte aj v utrpení a smrti. Pozýva nás k spolužitiu jeho utrpenia a smrti. Kristova smrť, prijatá z lásky k ľuďom, vytrpená v dôvere k Otcovi, otvára cestu aj trpiacemu človeku, bez toho, aby sa aj napriek mnohorakému životnému utrpeniu jeho životné nádeje totálne zničili.  Pozornému oku neujde, že  v mnohých týchto zobrazeniach Bolestnej Matky sa vyjadruje, často nebadane, zmena bolestného na skoro radostné. Viditeľné je to najmä v Michelangelovej nádhernej Piete v Bazilike sv. Petra v Ríme. Jej  krása hovorí o konečnej premene všetkého utrpenia vo veľkonočnom živote Ježiša Krista. Nejde však len o umelecké znázornenie, nakoniec ono je výrazom živej a žitej viery. Celá životná cesta Panny Márie nám ukazuje správny návod na nasledovanie Ježiša , ktorý dáva hodnotu životu v láske a v kresťanskej nádeji.  Matka Ježišova, ktorej historický život snáď poznal viac utrpenia, než naznačujú evanjeliá, alebo hlbšie zákulisia, čo zbožné legendy vybásnili, nech je nám teda vernou sprievodkyňou životom, aj v chápaní utrpenia vlastného i cudzieho.

Sedembolestná Panna Mária, vypros nám silu a trpezlivosť pri prekonávaní ťažkostí  a nespúšťať pohľad z kríža tvojho Syna a nášho Pána.

                                                       Mons. Ján Bučík,  duchovný otec farnosti 

                           Vy ste soľ zeme 

    „Mohli by ste mi, prosím, podať soľ?" povedal mladý muž diev­čine, ktorá večerala pri vedľajšom stole. Nuž áno, takto sa to všet­ko začalo! Je to také banálne, a predsa ešte stále ich to privádza do údivu... Od čoho všetkého závisia veci! Keby v ten deň nebola na stole soľ, možno by sa vôbec nebol zrodil tento pekný príbeh lásky, ktorý stále trvá...

Podať soľ znamená zmeniť svoj život a život druhých, ako vidíte. Ale to nie je všetko. Ježiš povedal: „Vy ste soľ zeme, vy ste svetlo sveta."

Nič nie je ľahšie, ako konkretizovať tému svetla. Svetlo je kres­ťanovi blízke už od krstu, pri ktorom nemôže chýbať svieca. Sú rôzne podoby svetla - sviece, lampy, ba aj oheň. Toto všetko je krásne a žiarivé.

Ale soľ? S ňou to už je ťažšie. Veľa sa o nej hovorí, no menej je ju vidieť. Soľ je totiž svojou povahou diskrétna. Myslíme na ňu len vtedy, keď nie je alebo keď jej je priveľa. Je nenápadná a zároveň vzácna. Je nevyhnutná pre život. Viete, že naša krv je slaná ako morská voda? Soľ konzervuje, ako všetci vieme. Nenápadná soľ dodáva správnu chuť jedlu, ktoré by inak bolo mdlé. Ba aj všedný rozhovor sa môže skrz-naskrz zmeniť, keď niekto doň pridá štipku soli. Veľký apoštol Pavol napísal z väzenia, Kolosanom: „Vaša reč nech je vždy milá, soľou korenená" (4, 6).

Vzácna, potrebná, nenahraditeľná, ale diskrétna... A Ježiš ho­vorí: „Vy ste soľ zeme." Možno nájsť krajší kompliment? Môžeme po tom všetkom odsúdiť ľudí okolo nás na diétu bez soli!? Zmeňte život! Podajte soľ!

Perjean (Revue de Notre-Dame du Sacré-Coeur)

Pane, Bože,

aj v tejto chvíli sa skláňame, ďakujúc ti za pomoc a ochranu počas prázdnin. Prosíme ťa, neopúšťaj nás ani v školskom roku, do ktorého opäť vstupujeme. Prosíme ťa, otvor nám oči, aby sme šli za tvojím svetlom, otvor nám srdcia a naplň Duchom Svätým, aby sme teba počúvali a len pre teba žili.

Posilni aj našich učiteľov, kňazov, otcov biskupov, katechétov, aby nám s trpezlivosťou a láskou odovzdávali vedomosti. Daj nám múdrosť, odvahu, aby sme žili a rástli na česť a chválu tvojho svätého mena.Amen.

                                                                                                                         (Zdroj: http://www.rkruskov.com/products/modlitba-na-zaciatku-skolskeho-roka/Foto: Internet )

     Škola volá. Tak nedvíhaj!!!

    ____________________________________________

       Rodičia hovoria, že cennosti             do školy nepatria. Tak prečo tam posielajú nás ?

   ______________________________________

Katechétka sa pýta, čo je to zázrak. Ferko vykríkne:
- Keď nám poviete, že zajtra nemusíme ísť do školy.

                    Čas pre oddych
 

Vytúžený prázdninový a dovolenkový čas nám poskytuje veľa možností kontaktu s prírodou. Vieme, že je pre nás prameňom zdravia, oddychu jednoduchosti a duševnej sily. Mnohí sme skúsili, že bolesti tohto života sa často v prírode utopia, duch sa otvorí a srdce utíši. Príroda je ako otvorená kniha, z ktorej sa môžeme čítaním dozvedieť veľa o sebe, iných i o Bohu. Nie zbytočne sa hovorí, že čím dôvernejšie sú naše styky s prírodou, tým sme bližšie k nadprirodzenu. Dnešný človek je zahalený mnohými povinnosťami, požiadavkami a novými dojmami, že je v nebezpečenstve stratiť svoju hĺbku a jednotu svojej existencie. Každodenná rozptýlenosť, rozorvanosť, zatláča Boha do úzadia. Duchovná atmosféra nie je nabitá Bohom. Kto napríklad riadi auto, nemyslí na Boha, ale na plynový pedál a brzdy. Dieťa, ktoré chce prebehnúť na druhú stranu ulice, nepozerá na anjela strážcu, ale na zelené svetlo. Chemik, ktorý robí experiment, sa nespolieha na modlitbu, ale na zákonitosť. V technickom svete akoby nebol priestor pre Boha. Našťastie mnohí si aj dnes uvedomujú, že príroda je stále plná Božích slov. Prírodovedec Morrison Cressy to vyjadril krásnou myšlienkou: „Príroda nás napĺňa obdivom k tvorivému Duchu, ktorý nás obdaril krásou, akú vie pochopiť iba človek. Táto krása pozdvihuje človeka blíž k Bohu, jeho Stvoriteľovi“. Prichádzajme teda, priatelia, i v tomto čase do lona prírody, k studniciam nášho bytia. Prichádzajme sem s túžbou po obnovení vzťahu. Vracajme sa sem, ako sa dospelý syn vracia k matke. Tento návrat pociťujme ako nevyhnutnosť, bez ktorej by sa človek pomiatol na rozume a pominul v citoch. Veď keď nepočujeme spev vtákov, nevšimneme si krásu pestrofarebného motýľa, budeme zajtra vidieť jeden druhého? Prajem Vám požehnané dni oddychu aj v lone našej prírody. Ponúka nám možnosť opäť sa nadýchnuť, aby sme mohli ďalej žiť. Pekné a požehnané prázdniny Vám v modlitbe vyprosujem a všetkým prajem .  

                                                      Mons. Ján Bučík

                    Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie

Slávením slávnosti Nanebovzatia Panny Márie svätý veriaci ľud Boží radostne prejavuje svoju úctu k Panenskej Matke. Robí tak slávením spoločnej liturgie a tiež tisíckami rôznych foriem zbožnej úcty; týmto spôsobom sa napĺňa proroctvo samej Panny Márie: „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1,48). Lebo Pán povýšil svoju poníženú služobnicu.

Nanebovzatie, s telom i dušou, je Božie privilégium udelené svätej Matke Božej pre jej osobité zjednotenie s Ježišom. Ide o zjednotenie telesné i duchovné, ktoré začalo Zvestovaním a dozrievalo počas celého Máriinho života skrze jej osobitnú účasť na Synovom tajomstve. Panna Mária vždy sprevádzala svojho Syna: nasledovala Ježiša, a preto ju nazývame prvou učeníčkou.

Život Márie prebiehal ako život obyčajnej ženy svojej doby: modlila sa, starala sa o rodinu a domácnosť, navštevovala synagógu. Každodenné činnosti robila v zjednotení so Synom. Na Kalvárii toto zjednotenie dosiahlo svoj vrchol v láske, v spolucítení a utrpení srdca. Preto jej Boh udelil plnú účasť aj na vzkriesení Ježiša. Telo svätej Matky Božej bolo uchránené pred porušením, tak ako telo jej Syna.

Cirkev nás pozýva kontemplovať tajomstvo, ktoré ukazuje, že Boh chce spasiť celého človeka, dušu i telo. Ježiš vstal z mŕtvych v tele, ktoré prijal od Panny Márie, a vystúpil k Otcovi so svojou premenenou ľudskou podstatou. S telom, takým ako je to naše, ale premeneným. Nanebovzatie Panny Márie, ľudskej bytosti, je pre nás potvrdením toho, aký bude náš budúci oslávený osud.

Už grécki filozofi chápali, že ľudská duša je po smrti predurčená k šťastiu. Oni však opovrhovali telom, ktoré považovali za väzenie duše, a nedokázali pochopiť, že by Boh dovolil, aby aj telo človeka bolo zjednotené s jeho dušou v nebeskej blaženosti. Naše premenené telo tam bude. Vzkriesenie tela je totiž pravou súčasťou kresťanského zjavenia, kľúčový bod našej viery.

Veľkolepá skutočnosť Máriinho nanebovzatia je prejavom i potvrdením jednoty ľudskej osoby a pripomína nám, že sme povolaní slúžiť Bohu a oslavovať ho celým naším bytím, dušou i telom. Slúžiť Bohu iba telom by bolo konaním otrokov; slúžiť mu zas iba dušou by bolo v rozpore s našou ľudskou prirodzenosťou.

Ak budeme žiť v radostnej službe Bohu, ktorá sa prejavuje aj vo veľkodušnej službe bratom, náš osud bude v deň nášho vzkriesenia podobný osudu našej nebeskej Matky. Bude nám teda dopriate v plnosti uskutočniť výzvu apoštola Pavla: „Oslavujte Boha vo svojom tele!“ (1 Kor 6,20), a budeme ho oslavovať v nebi naveky.

Prosme Pannu Máriu, aby nám svojím materinským príhovorom pomáhala žiť naše každodenné putovanie v činorodej nádeji, že sa s ňou, i so všetkými svätými a s našimi drahými raz všetci stretneme v nebi. 

/   Z myšlienok sv. Otca Františka   /

            Srdce - symbol lásky

V mesiaci júni máme možnosť vo väčšej miere uvedomiť si to, čo nám je ťažké uveriť: že Boh nás miluje. Syn Boží nám priniesol Božiu lásku. Preto je nepochopiteľný. Nič totiž nie je také záhadné a tajomné ako láska. Je ako med: okúsime kvapôčku - sme nasýtení, a predsa hladní. Cirkev nás v tomto čase upozorňuje na Ježišovo Srdce, ktoré je symbolom lásky. Srdce - najdôležitejší orgán, ktorý pracuje neúnavne - veľmi výstižne vyjadruje Ježišovu lásku, ktorá sa prejavuje voči všetkým neustále. Preto celý mesiac je venovaný Božskému Srdcu Ježišovmu. Je to iste vhodné, pretože ak je láska opravdivá, má byť obojstranná - opätovaná, a myslím si, že zo strany človeka nikdy nepochopíme nekonečnosť Ježišovej lásky voči nám ľuďom. Možno dnešnému pretechnizovanému človekovi sa zdá srdce sentimentálnym symbolom, aj keď musíme priznať, že sú hodnoty, ktoré môžeme pochopiť len logikou lásky. Ako potvrdzuje i veľký vedec Pascal, ktorý hovorí: „ Aj srdce má svoje dôvody.“ Predsa pri oslave Ježišovho Srdca- teda jeho lásky - nechceme zostať len pri agitovaní pre lásku. To ani nie je potrebné, pretože ako píše sv. Augustín: „Niet človeka, čo by nemiloval, len je otázne, čo milujeme. Preto nás nik nebude nabádať, aby sme milovali, iba aby sme si volili, čo budeme milovať.“ Preto túžba správne milovať, to znamená správne a hodnotne žiť, nás privádza k Ježišovi. Veď naše obrátenie, celý náš kresťanský život i naše posväcovanie závisí od hlbšieho poznania Ježiša Krista. Poznania, ku ktorému sa dostaneme prostredníctvom jeho lásky, ktorej symbolom je jeho Srdce. Srdce, ktoré je živé a bije pre každého jedného z nás, bez výnimky. Kiežby úcta symbolu Ježišovej lásky prenikla náš život natoľko, žeby sme sa stali podobnými Ježišovi Kristovi vo vzťahoch k iným v slúžiacej láske. K tomu nech nám On sám pomáha svojím požehnaním.

                                               Mons. Ján Bučík,  farár

Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi -  Božie Telo

Aj napriek  súčasnej situácii, ktorá  nedovolila plné slávenie slávnosti Najsvätejšieho  Kristovho Tela a Krvi -  Božie Telo, bol zachovaný krásny zvyk v našej farnosti Cífer - nosiť kroj počas slávnostných príležitostí. Dnešný sviatok je oslavou daru Eucharistie a vyjadrením úcty k Spasiteľovi prítomnému pod spôsobom chleba a vína vo Sviatosti oltárnej. Ďakujeme všetkým za oživenie národných tradícií  a veríme, že  tento pekný zvyk  bude v našej farnosti oveľa častejším javom.

(pre zväčšenie klikni na obrázok)
                                                                                                                                                                              

29. jún –  Slávnosť  sv. Petra a sv. Pavla, apoštolov

Katolícka Cirkev spojila sviatky svätých Petra a Pavla do jedného. Títo apoštoli síce nezomreli v ten istý deň ani v ten istý rok, ale ich životné cesty sú úzko späté. Obaja podstúpili mučeníctvo v tom istom meste. Iné podanie hovorí, že ich relikvie boli 29. júna r. 258 prenesené z hrobov, aby ich uchránili pred znesvätením pri cisárskej konfiškácii. Na základe tejto udalosti vzrástla úcta k týmto dvom apoštolom natoľko, že iné dáta o ich smrti alebo pohrebe upadli do zabudnutia.

Slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla je v Katolíckej Cirkvi prikázaným sviatkom. Znamená to, že sa nám v ňom ponúka niečo veľmi dôležité pre náš autentický kresťanský život. Vo všeobecnosti je o týchto svätcoch asi najviac známe to, že Peter bol prvým pápežom a Pavol sa obrátil a uveril v Krista po páde z koňa, keď prenasledoval prvých kresťanov. Je zaujímavé sledovať dielo Božej lásky v týchto tak rozdielnych mužoch a pritom nachádzať inšpiráciu pre svoj vlastný život.

Každý z nás pochádza z nejakého prostredia, kultúry, má rôzne vzdelanie. Nadchýnajú nás rozličné hodnoty, prirodzene túžime dosiahnuť čosi veľké. Cestu k tomu nám ukazuje Ježiš Kristus. Život v priateľskom spoločenstve s ním nám pomôže prekonávať vlastné i cudzie chyby, aj ťažké prekážky, a budovať jednu ľudskú rodinu spojenú pravou láskou. Naše talenty, vzdelanie a skúsenosti budú vzájomnými neoceniteľnými darmi. V blížnych nebudeme vidieť konkurentov nášho šťastia, ale bratov a sestry, ktorí nám k nemu pomáhajú. Autorita chápaná vo svetle viery nebude autoritou moci, ale lásky. Ľudské slabosti a chyby nebudú vhodným sústom na poníženie iného, ale príležitosťou rásť v milosrdnej láske, ktorej nás učí Ježiš. Tento štýl jeho života v nás – apoštoloch súčasného sveta – môže aj dnes pritiahnuť mnohých našich bratov a sestry na cestu radostného nasledovania Krista, a  napriek reálnym ťažkostiam s nádejou hľadieť do budúcnosti.

Autor: S. Lieskovský, (výber)

---

           Otvorme sa pôsobeniu Ducha Svätého

    Posvätné veľkonočné obdobie, ktoré sme slávili od Veľkej noci päťdesiat dní, sa završuje nedeľou Zoslania Ducha Svätého, ktorou si pripomíname, ako na Turíce zostúpil na apoštolov Duch Svätý. Tým sa zároveň začína začiatok evanjelizačného poslania medzi ľuďmi a národmi. On je Duchom tvoriacim, oživujúcim, Duchom múdrosti a lásky. Stretávame sa s ním v tajomstve krásy, každej dobrej myšlienky, v každom cite služby a čistej lásky. Stretávame sa s ním v tajomstve viery, evanjelia, v tajomstve Cirkvi. Veď čím by sme boli bez neho?! Otvorme svoje srdcia jeho pôsobeniu a pocíťme jeho tajomnú blízkosť a svätosť. Aby sme si jeho prítomnosť uvedomovali tak na Turíce, ako i vo všedných dňoch roka. Veľmi pekne to vyjadril pravoslávny metropolita Ignác Hazin, keď zdôraznil: „Bez Ducha Svätého je Boh ďaleko, Kristus zostane v minulosti, evanjelium len mŕtvou  knihou, Cirkev len organizáciou, autorita len panstvom, misie propagandou, kult len zaklínaním a kresťanské konanie len morálkou pre otrokov. Ale s Duchom Svätým sa zdvíha celý vesmír a vzdychá v pôrodných bolestiach Božieho kráľovstva. Zmŕtvychvstalý Kristus je tu, a tak evanjelium je silou života, Cirkev znamená trojjediné spoločenstvo, autorita je oslobodzujúcou službou, misie sú Turícami, liturgia je pamiatkou na to, čo nám Kristus zanechal, a tým je i ľudské konanie oslávené.“ Tieto dni, ktoré sú tak slávnostné a prežiarené slnečným jasom, sviežou prírodou i detským úsmevom a jasom, nech nám dodajú pre naše dni dosť síl a kresťanského optimizmu, aby sme stále cítili, že je tu niekto, kto nás má rad a je stále s nami. A s touto našou dôverou kráčajme každý deň životom.

                                                       Mons. Ján Bučík, farár

Stretnutie s Matkou

  pri májovej pobožnosti

Najobľúbenejšou pobožnosťou je nesporne májová. Svedčí o tom skutočnosť, že niet kostola či kaplnky, kde by sa cez tieto májové podvečery neschádzali ctitelia nebeskej Matky. Aká by to bola pobožnosť bez Loretánskych litánií ? Koľkokrát sa ich denne modlíme, ale nikdy nie sú také krásne ako v máji. Jednotlivé invokácie s prosbou „oroduj za nás“ sú najkrajšou rečou, ktorou sa prihovárame našej Matke. Bez zveličovania môžeme povedať, že radšej počúva nás - jej deti, ako anjelské zbory, ktorých krásu rečou nemožno vyjadriť. Asi tak, ako keď prídeme domov k svojej mame a ona počúva obľúbenú hudbu. Či to nevypne a radšej nepočúva nás, hoci náš hlas nie je zďaleka taký príjemný? To preto, že patríme jej a ona nám. „Hľa, matka tvoja - hľa, syn tvoj....“ (Jn 19,26-27). Žila tento život, v ktorom je toľko bolesti, nedorozumenia, nelásky i nepokoja. Ona ho však žila šťastne v plnení Božej vôle. Práve to sa chceme od nej naučiť. Preto prichádzame mnohí. Je Matkou Božou, Matkou Cirkvi, Útočiskom hriešnikov, Ružou duchovnou, dokonca i niekoľkonásobnou Kráľovnou, ale predovšetkým je našou Matkou. Matkou milujúcou, ktorá i po skončení pozemskej púte sa stará o svoje deti s materinskou láskou a je príčinou nádeje Božieho ľudu. Veriaci ľud chápe, že Mária to nie je pôvabný dodatok ku kresťanskému štýlu života. To je mocná Božia ruka, natiahnutá k zemi, k človekovi, ktorý túži po vykúpení. Len tak možno chápať slová sv. Bonaventúru: “ ,,Všetka chvála o Panne Márii nie prehnaná, ale naopak nedostatočná“. Dali sme ti, Matka, najkrajší mesiac, a tak si aj Kráľovnou mája. Veď matke patrí to najlepšie a najkrajšie. Dávame ti svoje srdcia a zasväcujeme tvojej ochrane naše životy, aj ľudí celého sveta. Veď všetci sú tvoje deti!                        

           Veľká noc a jej odkaz pre nás
 

Pohľad na hrob nás obyčajne vedie k pochmúrnym myšlienkam zániku. Celkom inak pozeráme na Ježišov hrob, ktorý je stredobod pozornosti kresťanov vo veľkonočnom období. A nielen v ňom. Nad jeho hrobom sa rozchádza naša viera a nevera. Je to rozhodnutie za alebo proti vzkriesenému Kristovi. Takto prejavovali apoštoli a vôbec prví kresťania svoj vzťah ku Kristovi. Jadrom hlásania evanjelia bola radostná zvesť o Ježišovi, ktorý vstal z mŕtvych. Sila lásky, ktorá vychádza z Ježišovho osláveného hrobu, otvorila nové rozmery životnej perspektívy ľuďom všetkých čias. Vidíme to na živote apoštolov pri stretnutí so Zmŕtvychvstalým, ktorý im vyšiel s láskou v ústrety navzdory ich nevere a otvoril im celkom nový svet. Svet Boha, ktorý nie je mŕtvy, ale žije. Od tejto chvíle sa ich svet zmenil: Z ustráchaného Petra sa stal neohrozený hlásateľ Božieho slova, ktorý neváha vystúpiť “ pred celý Jeruzalem“.Zo skupiny bojazlivých apoštolov sa stáva šík nositeľov nádeje a nového života, ktorých v tom úsilí nemôže zastaviť ani hrozba smrti. Sv. Ján Zlatoústy komentuje veľkonočné udalosti takto: „ Kríž urobil z rybárov a neučených mužov filozofov. Mnohí sa pokúšali vymazať z dejín meno Ukrižovaného, on však žije ďalej a rastie, kým oni zomreli a upadli do zabudnutia. Živí, ktorí bojovali proti „ mŕtvemu“, nemohli nič proti nemu urobiť.... Ako mohli dvanásti neučení mužovia začať také veľké dielo? Veď predtým žili svojim životom na nie veľmi významnom poste .“ Ďalej Ján Zlatoústy takto vysvetľuje: Keby neboli videli Zmŕtvychvstalého a nedostali tým najväčší dôkaz jeho moci, neboli by sa odvážili na takú nesmierne veľkú úlohu.“

Náš život s Kristom, „ ktorý už viac neumiera“ dáva našim ľudským túžbam a úsiliam celkom nový zmysel. Jeho veľkonočná cesta nám dáva silu a radosť z dávania a vieru, že naše dávanie a sebaobetovanie má aj vtedy zmysel, keď sa zdá nezmyselným. Je to ako drahocenné semeno, ktoré v týchto dňoch tajomne klíči, aby už o chvíľu prinieslo bohatú úrodu. Ježišovo veľkonočné: „ Nebojte sa! Ja som s vami.“ Je viac ako len  odkaz do sviatočných dní Veľkej noc. Vo svetle tohto radostného posolstva nech je slávenie Veľkej noci pre Vás prameňom nádeje, radosti a pokoja. Požehnané veľkonočné sviatky prajem.

                                                            Mons. Ján Bučík- farár

        Nedeľa Dobrého pastiera             

„Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený, bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“. (Jn 10,8-10)

Vždy bude stádo a vždy budú pastieri. A vždy budú zlodeji a zbojníci. Kedysi mali úlohu pastierov proroci, kňazi, učitelia Zákona. Dnes sú v Cirkvi povolanými pastiermi kňazi. Ale je ešte mnoho iných pastierov, povolaných i samozvaných, prorokov i falošných prorokov. Sú to rodičia, vychovávatelia, učitelia, spisovatelia, novinári, umelci, vodcovia, radcovia, priatelia..... A je medzi nimi mnoho falošných prorokov a mnoho zlodejov a zbojníkov. Také meno má pre nich Kristus, dobrý pastier. Môj Ježišu, aj ja ktorý to píšem alebo čítam, som pre kohosi pastierom. Keď nie pre iné, tak aspoň pre dobrý alebo zlý príklad. Ktosi pôjde za mnou a tým mi nevedomky zveruje úlohu a zodpovednosť pastiera. Komusi som starším bratom, priateľom, radcom, vodcom. Ak sa týmto bratom, priateľom, opusteným, zanedbaným a blúdiacim blížim “odinakiaľ“ a nie cez teba, som zlodej a zbojník. Ak sa k nim blížim, aby som nad nimi vládol, aby som si ich získal pre seba, aby som ulovil ich sympatiu a formoval ich podľa svojej a nie podľa tvojej podoby, som zlodej a zbojník. Môj Ježišu, ty si „brána k ovciam“. Ty si moja „ úzka brána“, cez ktorú neprejde ani pýcha, ani moc, ani ctižiadostivosť. K tvojim ovciam sa nesmiem blížiť „ odinakiaľ “, ale len cez tvoju očistnú bránu. Daj, aby som k nim pristupoval nie ako ku koristi, ale s úctou k vykupiteľskej krvi, ktorou si ich už poznamenal. Ako opatrne treba kráčať, keď viem, že dakto môže ísť po mojej stope. Ako opatrne a múdro treba rozprávať, keď viem, že pre dakoho môžem byť prorokom. Vstupnou i výstupnou bránou pre všetkých povolaných i možných pastierov je Kristus.  / z knihy Chlieb a Slovo, ThDr. Andrej Dermek sdb/

Kiežby sme boli kňazi aj dnešnému svetu dobrými pastiermi, ktorí budú ukazovať viac na Krista a menej na seba. Ďakujem všetkým, ktorí sa modlíte za kňazov . Sme niekedy „zaprášení“, ako smerová tabuľa pri ceste. Prepáčte nám to! Ale cieľ ukazujeme, kde chceme prísť spolu všetci.  NEZABUDNIME NA TO!  

            Nech Vám k tomu Boh udelí svoje požehnanie:   Mons. Ján Bučík- farár                                                                                                                                         

Kríž nás sprevádza celý náš život.

V znamení kríža sme pokrstení, v jeho znamení umierame v nádejí na večný život. Stretávame sa s ním na každom kroku- v chráme, v domácnostiach, pri cestách. Kríž je znamením nášho vykúpenia a spásy. Svet nevykúpili Kristove ruky pozdvihnuté k žehnaniu alebo hnevu, ale ruky pribité a kŕčovite sa zvierajúce na kríži. Svet nepresvedčili o Božej láske Kristove ruky, keď nimi žehnal, utišoval búrku alebo keď nimi vyháňal zlých duchov, ale keď boli prerazené klincami a poznačené krvou. Uvažovali ste niekedy o tom, či sa dá zmerať bolesť? Naučili sme sa merať výšku i váhu, rýchlosť i silu zemskej príťažlivosti. Ale existuje spôsob na meranie ľudskej bolesti? Lekári hovoria, že sa dá u každého človeka svojím spôsobom merať fyzická bolesť. A to až po určitú hranicu, za ktorou už človek pociťuje obrovskú, jedinú bolesť, ktorá sa už nedá viac vystupňovať. A čo s duševnou bolesťou? Dá sa zmerať veľkosť bolesti matky  a otca, ktorým zomiera milované dieťa, alebo nejakým iným spôsobom trpí? Tu sa neodvažujeme odhadovať veľkosť bolesti. A nie vždy by to bol správny odhad. Vieme totiž, že čím je človek tvrdší, bezcitnejší, tým menej sa ho dotýka duševné utrpenie. A čím je človek citlivejší a jemnejší, tým je zraniteľnejší. Dá sa povedať, že v tomto smere najviac trpí ten, kto má najväčšiu lásku. Do chrámu vstúpil otec tlačiaci pred sebou invalidný vozík, na ktorom sedela jeho asi 7-ročná imobilná ochrnutá dcérka- rozprával mi kamarát. Sedel v prítmí bočnej kaplnky. Otec vozík dotlačil až dopredu, zobral dieťa na ruky a položil ho na obetný stôl a položil ju naň. Chvíľu sa vrúcne modlil, potom  dcérku zobral naspäť do rúk, položil ju do vozíka a poberal sa k východu. Otca trochu myklo, keď ma zbadal. Pristúpil som k ním. „ Budem sa aj ja modliť za uzdravenie vašej dcérky...“ Ale ja som sa nemodlil a neprosil  za uzdravenie alebo zázrak, iba som priniesol našu spoločnú obetu, moju a Aničkinu, na jeho oltár a prosil som ho, aby nám dal síl niesť tento kríž v dôvere, že on je náš milujúci Otec. „ Nezmohol som sa na slovo, iba som bol schopný stisnúť mu chlapsky ruku.  Toto je dôvera v Pána, ktorá nám pomáha kráčať životom v našich telesných a duševných bolestiach.  Nech pohľad na kríž v týchto dňoch nám pomáha uvedomiť si pokoru a odovzdanosť, s akou znášal Ježiš svoje umučenie a utrpenie pre našu spásu. Prosme aj o novú silu do zápasu s ťažkosťami, s vlastným krížom.     

Mons. Ján Bučík- farár.

Pôstne obdobie

V živote sa učíme mnohé veci. Získavame skúsenosti. Vymieňame si ich a potom úprimne žasneme: Kto Ťa to naučil? Odkiaľ to vieš? Kam na to chodíš? Treba učiť človeka, aby sa naučil hladovať? Je to absurdné. Hlad sa prihlási sám. Veľmi rýchlo na to prídeš. Nemusíš mať školy. Škvŕkanie v žalúdku je jasným signálom, že potrebuje doplniť. Ako potom vysvetlíme, že liturgia pôstneho obdobia prosí Boha, aby v nás vzbudil hlad po duchovných hodnotách? Hlad po duchovných hodnotách je predsa len niečím iným ako hlad po telesnom pokrme. Duchovnému hladu treba dopomôcť. Je to dar. Nemá ho každý. Po duchovných daroch treba doslova prahnúť, prekonávať prekážky, boriť sa s vlastnou pohodlnosťou, vybojovať si čas, utiecť od počítača, zahodiť bulvár či horoskopy, urobiť stop prázdnym rečiam a neperspektívnym a nemorálnym vzťahom, trpezlivo sa modliť, konať skutky kajúcnosti a vybojovať si  túžbu po duchovných daroch. Niektorí ľudia duchovný hlad ani nepoznajú. Myslíte, že za to majú prázdne žalúdky? To asi nie. Iba prázdne slová a prázdne srdcia. V pôstnom období si všetci dobre ukrojme z duchovných dobier Ježiša a Cirkvi!

Požehnané pôstne obdobie prajem Vám i sebe, aby nás Boh naplnil pravým poznaním seba a väčšou láskou k Bohu. Nech nám v tom Boh pomáha a žehná.

                                                         Mons. Ján Bučík, farár

Sviatok Kristovho svetla pre náš život

                 Aj keď zimné večery majú svoje čaro, predsa v januári túžobne očakávame, kedy pominú a deň sa bude predlžovať. Preto je nám vítané nielen úslovie: Na Hromnice o hodinu více, ale dobre  nám padne, keď je tomu skutočne tak. Svetlo, láska k svetlu a vyhýbanie sa tme máme v krvi. Preto aj spájame skúsenosti, ktoré máme so svetlom a tmou. Šťastné dni sa nám zdajú akoby slnečné, dobré skúsenosti sú jasným svetlom, zlé zas akoby šerom nášho času. Dobrý človek vyžaruje radosť, zatiaľ čo zlý budí dojem pochmúrnosti. Svetlo je pre nás základným životným prvkom. Aj z tohto pohľadu lepšie chápeme pravdu evanjelia, že Kristus je pre nás svetlom sveta. Toto svetlo je pre nás oveľa dôležitejšie ako prirodzené svetlo. V Jánovom evanjeliu je Ján Krstiteľ svedkom Krista pravého svetla. Kristus sa v Jánovom evanjeliu nazýva: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“. /Jn 8,12/. Naša radosť sa iste zreteľne odrážala pred niekoľkými týždňami počas vianočného obdobia. Aj vianočné svetlá v našich rodinách, kostoloch, na námestiach chceli nám pripomenúť Ježiša ako pravé svetlo. Kristus ako božské svetlo prišiel medzi nás! Áno, je to on, ktorého na štyridsiaty deň po narodení nazval staručký Simeon v jeruzalemskom chráme:“ svetlom na osvietenie pohanov“/ Lk 2,32/. V Jeruzaleme, ako je známe, už od 4.stor.sa konala v tento deň procesia svetla. Na Hromnice si v mnohých našich chrámoch posvätíme sviece a ich zapálením si pripomenieme túto radostnú skutočnosť: Kristus je svetlom nášho života. Dovoliť Ježišovi vstúpiť do nášho života, aby prežiaril každú jeho oblasť je cesta k plnohodnotnému životu. A pre mnohých z nášho okolia sa tak stane svetlom, a to aj vtedy, keď život je ťažký a bez perspektívy. Hovorí o tom aj tento príbeh: V roku 1964 na klinike vo Švajčiarsku vo veku 60 rokov zomrel herec a režisér ErnstGinsberg. Na vrchole jeho kariéry ho postihla nevyliečiteľná choroba. Ochrnul a postupne strácal reč. Počas dlhých mesiacoch pokračujúcej choroby písal aj modlitby vo forme veršov. Jedna nesie názov Denná modlitba v chorobe. Azda by sa mohla pre nás stať vzorom ako sa otvárať pre Božie svetlo. Hovorí sa v nej: „ Prosím ťa, Pane, o veľkú silu vydržať tento malý deň, aby som na veľkej ceste k tebe mohol postúpiť o malý krok dopredu.“ Každý deň ideme v ústrety novému dňu. Je to čas nového rozhodnutia sa pre Krista, pre svetlo v tmách sveta a nášho života. Želám Vám drahí moji, aby aj ten Hromničný deň, ale aj tie ďalšie, boli prežiarené Božím svetlom.

                                                                                            Mons. Ján Bučík,  farár

O jeseni života

Jeseň svojou krásou, ale aj upla­kanými dňami v mnohom pripo­mína život v jeho neskoršej čas­ti. Právom ktosi výstižne nazval starobu jeseňou života.

„Starý', to má všeobecne prí­chuť: chorý, unavený, opotrebova­ný, nepotrebný. Byť starý, to je pre mnohých naozaj kríž. Preto zák­ladnou otázkou v neskorších ro­koch je často: Načo som ešte dob­rý? Načo som ešte tu? Už ma nik nepotrebuje, som na ťarchu tým, čo sa musia o mňa starať. Staroba má však aj potešiteľné stránky. Biblia k tomu počíta životnú múdrosť, poznanie života v jeho realite, ale aj vieru, ktorá je posilnená mnohorakými životnými skúškami a utrpením a ktorá cíti a vidí stále viac a viac. Preto po­známe aj dosť starých ľudí, ktorí sú vyrovnaní, ba často aj pre druhých povzbudením. Mám pred očami mnohých starých ľudí s ružencom či modlitebnou knižkou v ruke, ktorí sa hodiny a hodiny modlia za svo­jich drahých, ale aj za ľudí nezná­mych a vzdialených. Jeden mladý muž mi povedal: „Ráno keď odchá­dzam do práce, mama mi dá po­žehnanie a povie, budem sa za teba cez deň modliť." Viete, aké je to pre mňa veľké povzbudenie a dostatok sily uniesť bremeno dňa? Možno si ani neuvedomuje akú veľkú a osož­nú činnosť pre mňa koná."

V jednom časopise bola uverej­nená modlitba staršej ženy: „Pane, vieš lepšie ako ja, že zo dňa na deň starnem a jedného dňa budem stará. Zachráň ma od veľkej náruži­vosti chcieť dať do poriadku záleži­tosti druhých. Nauč ma rozmýšľať, ale nie premrhať čas zbytočným hútaním. Byť nápomocná, ale nie diktátorská, že všetko musí byť po mojom. Nauč ma mlčať o svojich chorobách a ťažkostiach. Chuť opi­sovať ich aj zveličovať rastie z roka na rok, ale zároveň prosím o trpezlivosť vypočuť si katalóg chorôb iných. Neodvažujem sa prosiť o lep­šiu pamäť, len o trochu viac skrom­nosti a trochu menej istoty, keď sa nezhoduje moja pamäť s pamäťou iných. Nauč ma úžasnej múdrosti, že sa môžem aj mýliť. Viem, že nie som svätá, ale starý uhundraný človek je korunným dielom zla. A, Pane, nauč ma objaviť na druhých ľuďoch veľa dobra a daruj mi krásny dar im to aj povedať."

K tejto modlitbe poviem rád Amen a vám všetkým, ktorí ste v pokročilejšom veku, alebo pre­žívate chorobu a iné ťažkosti, pra­jem často hŕstku milých ľudí okolo seba a tu i tam úsmev nad sebou. Nech vám Boh žehná a Panna Mária vás ochraňuje v každom dni vášho života, aj tých, ktorí sa o chorých a starých ľudí starajú s veľkou láskou.

Prevzaté: Mons. Ján Bučík, Trnavská arcidiecézna charita 

            Modlitba novoročného požehnania

Milosrdný a dobrý Bože, daroval si nám nový rok. Všetko nové nás priťahuje. Aj Ježiš hovorí o novom víne, ktoré treba naliať do nových nádob, o novej zmluve, ktorú s nami uzatvára, o novom prikázaní lásky. V nových veciach tkvie prísľub slobody a diaľavy, otvorenosti a nádeje, no z nového sa veľmi rýchlo môže stať staré, keď sa objavia prvé fľaky. A potom to už nie je nové. Požehnaj tento nový rok, aby nás priviedol do nových priestorov času, ktorý budeme prežívať. Daj, nech naše duše prežiari pôvodný a ničím neskalený lesk a ochraňuj aj v nás to nové a neporušené pred každou búrkou. Nedovoľ nám upadnúť do tých istých chýb, ale daj, nech si zachováme v sebe to nové, čo nás môže viac priblížiť k tebe a ľuďom. Myslíme aj na všetkých ľudí, s ktorými sa v novom roku stretneme. Požehnávaj naše stretnutia. Nech sú úprimné a plné pokoja a lásky. Modlime sa za tých, ktorí sa boja toho, čo im prinesie nový rok. Možno sa boja, že prídu o prácu a nebudú mať z čoho žiť. Naplň ich srdce dôverou, že nezostanú sami, že sa o nich postaráš a pošlem im ľudí, ktorí im pomôžu. Vo svete, aj napriek brutalite a násiliu je aj veľa dobrých ľudí, ktorým pomoc nie je cudzia. Modlíme sa za chorých a trpiacich, pre ktorých lôžko je denným stavom prežívania života. Nech si nezúfajú ani v tomto položení. Požehnávaj náš svet a chráň ho pred katastrofami a vojnami. Daruj všetkým ľuďom nové srdce, srdce plné pokoja a lásky. Amen.                                                                                                                                                                                                                                            zdroj: internet   

               Boh prichádza do nášho života

Vonku pred dverami nazval spisovateľ Borchert svoj príbeh. Vojak Beckmann prichádza po vojne zo zajatia domov. Všetko sa mu zdá ťažké. Nevyzná sa v novej situácii. Vonku pred dverami zostáva aj u svojej ženy, ktorá ho nevpúšťa do ich spoločného bytu. Už ho nečakala, už žije s iným. Už svojím vonkajším zjavom - väzenský mundúr, staromódne okuliare - je Beckmann nesympatický. Ostáva vonku - pred dverami. Kazateľ Albert L. Miorin hovorí, že tento príbeh ho napadol, keď čítal vianočné evanjelium. Tu sa opisujú Vianoce triezvo a vecne. „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“  (Jn 1,11). Preč je celá romantika. Tu sa hovorí, čo sa skutočne stalo. Ale, čo je jeho vlastníctvo? Z kontextu vyplýva: všetko - čo vzniká od začiatku. Celá zem. Budeme sláviť Vianoce, Boží príchod v jeho Synovi Ježišovi Kristovi. Celý svet bude oslavovať. Ale mení sa niečo? Zmenilo sa voľakedy niečo kvôli Vianociam? Nastálo? Svet sa bude metať pozajtra opäť medzi terorom a násilím, utrpením a vraždou. Strach pred budúcnosťou zostáva. Bezdomovci a vysídlenci nebudú ani zajtra obľúbenejší a vítanejší ako predvčerom. Nedôvera medzi Východom a Západom ostáva napriek všetkej námahe. Nevládne ani dobrotivosť a srdečnosť, ani odpúšťanie, ani trpezlivosť, ale egoizmus, nenávisť a boj. Nie vianočný pokoj, ktorý Ježiš chcel priniesť, ani zriekanie sa násilia a bratskosť určujú našu dennú politiku, naše hospodárstvo, našu ľudskosť, ale úsilie o moc, peniaze a zisk. Čo Boh chce - tak často hovoríme - čo jeho slovo hovorí, to sa nedá žiť. To príliš veľa vyžaduje. Nemôžeme sa z dneška na zajtra obrátiť. A ostatne, nech sa Cirkev stará o svoje veci a nech nechá svet na pokoji. Ale smieme to? Nemusíme posolstvo, že nás Boh miluje, že chce lásku a pokoj, že jeho starosť patrí všetkým ľuďom, neustále volať do sveta? Smieme nechať Boha vonku? Vonku, vzdialeného od všetkých tých záležitostí? Táto Zem je jeho dar, jeho stvorenie. V Ježišovi nám ukázal, že tu je možná záchrana a spása. Ale svet sa vtedy nedal osloviť. Nemali miesto pre človeka stojaceho mimo. Nedostal právo žiť. Nechceli si dať porušiť vlastné kruhy. Boh zostával vonku pred dverami. Aj u nás tam zostáva? V našom živote? Alebo ho vpustíme počas adventných a vianočných dní? Bol aj pri tých veľkých, drahých prípravách? Však sme robili, čo sme mohli. Lietali sme hore-dole podľa našich predstáv. Nakupovali, vyzdobovali, postavili jasle, rozposlali vianočné pozdravy, SMS. Ale kde zostával Boh? Skrytý za kopou darčekov? Možno sa niekedy aj pýtame: Ako ho vlastne prijať? Nuž, Boha nemôžeme prijať ako vec, ktorú prijímame pri domových dverách a potom postavíme na regál. Prijať Boha, na to treba prípravu, ticho, vytvorenie priestoru. Musí exitovať v mojom živote preňho miesto v mojej práci, v mojom každodennom živote. Potrebujeme čas na modlitbu, na stretnutie sa s ním vo sviatostiach, v spoločenstve v jeho chráme. Využime aj tento čas na jeho PRIJATIE. Boh prichádza k nám - denne, v každú hodinu, v mnohých ľuďoch, veciach, stretnutiach - ako dar. Otázka ale ostáva: Beriem ho do svojho života, alebo ho nechávam stáť pred dverami? V modlitbe budem prosiť, aby sme mu otvorili dvere svojho srdca.

Radostné a požehnané Vianoce Vám všetkým praje       Mons. Ján Bučík-farár.

Objavme čaro adventu
 

Čarovné, neopakovateľné obdobie pred najkrajšími sviatkami roka je opäť tu. Tešia sa už teraz nane hlavne deti. Ani dospelí nie sú uchránení od nálady predvianočné očakávania. Atmosféra týchto dní nenechá nikoho ľahostajným. Všetci - nazvime sa ľuďmi dobrej vôle, ktorí chceme prežiť sviatočné chvíle v ich pôvodnom duchu a nechceme ich vymeniť za falošné dni sladkého ničnerobenia, nemôžeme nepočuť výzvu k opravdivej príprave na Vianoce. „Pripravte cestu Pánovi! Vyrovnajte mu chodníky“ ( Mt 3,3). Vychádza z úst muža askézy, Ježišovho predchodcu a kazateľa prvého adventu, Jána Krstiteľa. Adventné dni sa tak pre nás stávajú nielen obdobím horúčkovitých nákupov, nestáleho zhonu, ale predovšetkým očakávaním veľkej nádeje a vykročením za ňou. V tomto zmysle si uvedomujeme, že všetky naše úbohosti, nerovnosti na našej životnej ceste, do ktorých sme upadli, nie sú pre nás totálnou beznádejou, bezvýchodiskovou situáciou. Je tu možnosť vyjsť z jamy nášho pádu. Upriamiť životný smer. Sme totiž na ceste. Každý nový krok je šancou. Nech nerovnosti na našej ceste boli akokoľvek veľké, vždy sú v tomto duchu malicherné. Ak je z našej strany ochota na tejto nerovnosti spolupracovať, to znamená vrátiť sa k sebe, byť sebou samým. Teda objaviť v sebe opäť štipku dobra, aby sa mohla vo svetle vianočnej hviezdy zaskvieť v plnom lesku. Advent pre nás znamená výzvu k prebudeniu, aby sme neprespali veľkú príležitosť , ktorá sa nám núka, aby sme tak prestúpili z tmy do svetla, z noci do dňa. Dôležité je pri tejto rekonštrukcii našej životnej cesty neustále živiť vedomie, že naša cesta, na ktorej odstraňujeme jednotlivé kazy, vedie ku vznešenému cieľu. Áno, milí priatelia, adventný čas je pozvaním k plnšiemu životu- k vianočným hodnotám, ktoré nie sú ohraničené žiadnym časovým úsekom. Požehnaný adventný čas, Vám v modlitbe vyprosujem a žehnám.

                                                                      Mons. Ján Bučík, farár

Kajúci lotor

Svätý Dismas (z gr. dysme, t.j. umierajúci) je meno, ktorým býva tradične označovaný zločinec ukrižovaný s Ježišom Kristom visiaci na kríži po Kristovej pravici. Po prvý raz sa s jeho menom stretávame v apokryfnom Nikodémovom evanjeliu z 2. storočia. Pri Ježišovom ukrižovaní boli spolu s ním popravení aj dvaja zločinci a ich kríže vztýčili po oboch stranách kríža, na ktorom visel Ježiš Kristus. Kým zločinec po Kristovej ľavici (podľa kresťanskej tradície sa volal Gesmas) provokoval a žiadal, aby Ježiš, ak je Mesiáš, zachránil seba aj ich, lotor umierajúci po Kristovej pravici, vedomý si svojich previnení, ho zahriakol:
„Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si takisto odsúdený? Lenže my spravodlivo dostávame zaslúžený trest, ale on neurobil nič zlé.“ Lk 23,40-41

Vzápätí Ježiša požiadal, aby naňho pamätal po príchode do „svojho kráľovstva“. Ježiša zločincove slová natoľko dojali, že napriek nesmiernemu utrpeniu a krutým bolestiam ho ubezpečil: „Amen, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Lk 23, 43

Tieto Ježišove slová, zaručujúce jeho spásu, znamenali, že Dismas bol prvým z ľudí, ktorý vstúpil do Kristovho kráľovstva. Súčasne týchto pár viet stačilo, aby ho cirkev začala pokladať za svätého.

                                         Myšlienky na november

Socha Panny Márie Bolestnej s mŕtvym Kristom v náručí (tzv. pieta) je pravdepodobne najstaršou zachovanou hnuteľnou sakrálnou pamiatkou v našej obci. Kostolná kronika Liber ecclesiae oppidi Cziffer zaznamenáva, že po požiari v Cíferi, ktorý vypukol na Hornom konci 12. marca 1638 o 21. hodine, v obci nezostal ani jeden celý stĺp. Do tla zhorel aj farský kostol, neporušená zostala len socha Panny Márie, ktorá sa neskôr dostala na oltár do kostola a potom do kaplnky na Vyšlahanom, pri ceste do Jablonca. V súčasnosti je umiestnená na fare. V roku 1989 ju reštauroval Juraj Hradský. V Správe o reštaurovaní rezbárskeho diela Pieta cituje akad. sochára Farkaša, ktorý datuje toto dielo až do druhej polovice 17. storočia. Napriek tomuto datovaniu je socha viacerými autormi stotožňovaná s pietou, ktorá odolala požiaru v roku 1638.

Tie šaštínske zvony k sebe nás volajú

            Týmito slovami začína známa pútnická pieseň. Aj tento rok, ako už celé storočia, putovali veriaci do Šaštína, k nohám Sedembolestnej. Ctihodný pápež Pavol VI. o tomto fenoméne píše v apoštolskom liste Quam pulchra: „Táto svätyňa je chýrečná, lebo patrí celému slovenskému národu. (...) Prichádzajú pred starodávnu sochu preblahoslavenej Panny Márie Sedembolestnej a vo vrúcnych modlitbách jej vylievajú svoje žiale a strasti.“

            O tom, že Panna Mária nenechala nevypočuté úprimné prosby veriacich, svedčia mnohé uzdravenia na jej príhovor. V roku 1751 vydali paulíni knihu Nová hviezda uhorskej krajiny, ktorá obsahuje viaceré svedectvá o zázračných uzdraveniach. Pri 250. výročí jej vydania v roku 2001 ju J. Fríbort prepísal zo švabachu a vydali ju otcovia saleziáni.

            V knihe je zaznamenané aj svedectvo o uzdravení istého Jozefa Stanislava z Cífera. Tento približne 24-ročný Cíferčan osem týždňov trpel silnými bolesťami ľavej nohy. Nezaberali mu lieky a stratil nádej na uzdravenie. Poradili mu, aby o barlách putoval k šaštínskej Madone. Jozef Stanislav poslúchol radu a vykonal isto náročnú púť, aby mohol pred oltárom Matky bolesti prosiť o odvrátenie choroby. Potom si natrel nohu mariánskym olejom a na druhý deň vyzdravel. O svojom uzdravení svedčil pod prísahou.

            Starodávnu sochu Sedembolestnej však máme aj v Cíferi. Jej existenciu máme zaznamenanú už v prvej polovici 17. storočia. V kostolnej knihe Liber ecclesiae oppidi Cziffer sa píše o veľkom požiari na sv. Gregora v roku 1638. Vtedy zhorel celý Cífer aj s kostolom a všetkými vecami v ňom – „mimo statue panny Marie Bolestnej“. K nej sa potom nepochybne utiekali všetci obyvatelia, ktorí cez noc prišli o majetok a strechu nad hlavou. Sochu umiestnili do novopostaveného kostola a neskôr do kaplnky na Vyšlahanom (v súčasnosti je uložená na fare).

            Či už v Šaštíne alebo pri kaplnke na Vyšlahanom Cíferčania naďalej prosia Sedembolestnú slovami pútnickej piesne: „Slovenský národ náš ochraňuj v každý čas!“

Dušan Caja

Modlitba

k Sedembolestnej Panne Márii

  Naučme sa umeniu oddychovať

Milí priatelia, máme za sebou mesiace jednotvárnej práce, zodpovednosti, mnohých starostí.... Konečne je tu leto a s ním vytúžený dovolenkový a prázdninový čas! V ňom pociťujeme všetci veľkú potrebu pokoja a oddychu, ktorá spočíva v zmene prostredia, v možnosti myslieť na iné veci, vidieť diaľavy zelených lúk, modrého neba a štíty vrchov, ležať bezstarostne na slnku, ale aj spoznávať nové krajiny.... Sám Ježiš cítil chvíľami potrebu uvoľnenia a odviedol svojich učeníkov občas bokom od namáhavej činnosti, aby si užili trocha pokoja. Aj v tomto je nám vzorom, že je dôležité jednoducho „vypnúť“. Kto neoddychuje, nenazdávajme sa, že ho treba za jeho pracovnú zaťaženosť azda chváliť. Luk ,ktorý je stále príliš napnutý, sa čoskoro zlomí. Keď dovolenkujeme, iste sa mnoho v našom programe zmení. Ale aj cez dovolenku musíme dýchať, prijímať potravu, čistiť si zuby, atď. Ani v duchovnej oblasti nemôžeme vynechať hodnoty, ktoré sú dôležité pre náš duchovný rast: spomeniem aspoň minimum, ako je predovšetkým denná modlitba a účasť na nedeľnej bohoslužbe. Boh určite nemá prázdniny! Chce, aby sme aj vo chvíľach oddychu boli blízko neho. Ako si teda na horách alebo pri mori skutočne, a môžeme povedať, po kresťansky oddýchnuť ? Albino Luciani, neskorší pápež Ján Pavol I. nás chce vyvarovať chýb, ktoré sa v prežívaní voľného času v našom živote tak často opakujú. Hovorí: „Keď z mesta utekám do moderného turistického centra, kde vládne hluk, hurhaj, náhlivosť, znečistenie vzduchu a vody, potom to robím ako tá žena, ktorá si myslí, že zotiera prach, ale v skutočnosti ho handrou len lepšie rozmiestňuje. Som v nebezpečí vrátiť sa ustatý, ochabnutý a nervózny, presne tak, ako som odišiel. Vedieť si oddýchnuť znamená- myslím si- znovu objaviť zdravý spánok, pokoj, prírodu“. A na inom mieste o oddychu hovorí: „Je to ako so soľou v polievke, chutí len vtedy, keď je v primeranom množstve. Keby chcel človek jesť výlučne len soľ, bol by blázon. Práve tak by bol hlúpy človek, ktorý by trávil svoje roky iba zábavami, ktorý by sa ponáhľal z podujatia na podujatie, z oslavy na oslavu, z výletu na výlet a od náboženstva by žiadal len príjemnosť a povzbudenie. Takému životu chýba veľkosť a spoločenská prospešnosť“. V tomto duchu vám, milí priatelia, želám pekné dovolenkové a prázdninové dni prežiarené slnkom, a predovšetkým Božou milosťou. K tomu vám udeľujem svoje kňazské požehnanie.

                                                                                     Mons. Ján Bučík - farár

     Škola volá. Tak nedvíhaj!!!

    ____________________________________________

       Rodičia hovoria, že cennosti             do školy nepatria. Tak prečo tam posielajú nás ?

   ______________________________________

Katechétka sa pýta, čo je to zázrak. Ferko vykríkne:
- Keď nám poviete, že zajtra nemusíme ísť do školy.

          Mučenícka smrť   SV. JÁNA KRSTITEĽA

              Život sv. Jána Krstiteľa bol priblížený v životopisoch na jún, lebo hlavný sviatok má tento svätec 24. júna. Cirkevná liturgia 29. augusta pripomína mučenícku smrť Pánovho predchodcu.

O Krstiteľovej smrti hovoria tri synoptické evanjeliá (t.j. evanjeliá podľa Matúša, Marka a Lukáša). Jeho smrť spomína aj židovský dejepisec Jozef Flávius, ktorý uvádza, že kráľ Herodes Antipas uväznil Jána v pevnosti Macherus (dnešný Mukawer) na východnom pobreží Mŕtveho mora.

          Prečo väznil Herodes Jána Krstiteľa? A prečo ho dal zabiť?

Na tieto otázky dosť podrobne odpovedá Markovo evanjelium v 6. kapitole. Uvedieme si tu plné znenie patričnej state:

          Herodes dal totiž Jána chytiť a v putách vrhnúť do väzenia pre Herodiadu, manželku svojho brata Filipa, lebo si ju vzal za ženu. A Ján Herodesovi hovoril: "Nesmieš žiť s manželkou svojho brata!" Herodias mu strojila úklady a chcela ho zabiť, ale nemohla, lebo Herodes sa Jána bál. Vedel, že je to muž spravodlivý a svätý, preto ho chránil. Keď ho počúval, býval vo veľkých rozpakoch, a predsa ho rád počúval.

          Vhodný deň nadišiel, keď Herodes na svoje narodeniny usporiadal hostinu pre svojich veľmožov, vysokých dôstojníkov a popredných mužov Galiley. Keď potom vošla dcéra tejto Herodiady a tancovala, zapáčila sa Herodesovi i spolustolujúcim. Kráľ povedal dievčine: "Žiadaj si odo mňa, čo chceš, a dám ti." A veľmi jej prisahal: "Dám ti všetko, čo si len zažiadaš, hoc aj polovicu svojho kráľovstva." Ona vyšla a vravela svojej matke: "Čo si mám žiadať?" A tá jej povedala: "Hlavu Jána Krstiteľa." Hneď utekala dnu ku kráľovi a žiadala: "Chcem aby si mi hneď dal na mise hlavu Jána Krstiteľa." Kráľ sa zarmútil, ale pre prísahu a kvôli spolustolujúcim ju nechcel sklamať. Hneď poslal kata a rozkázal priniesť jeho hlavu. Ten odišiel, vo väzení ho sťal, priniesol na mise jeho hlavu, odovzdal ju dievčaťu a dievča ju dalo svojej matke.

          Keď sa to dopočuli jeho učeníci, prišli, vzali jeho telo a uložili ho do hrobu. (Mk 6,17-29)

          Matúšovo evanjelium dodáva, že Krstiteľovi učeníci išli oznámiť smrť svojho učiteľa Ježišovi. Keď ten počul, čo sa stalo, utiahol sa s loďkou na pusté a osamelé miesto (Por. Mt 14,12n).

V tejto vážnej chvíli si Ježiš iste ešte raz predstavil ušľachtilého, hrdinsky odvážneho a pritom poníženého askétu, ktorý mu pripravoval cestu. Bol jeho predchodcom. Predchodcom v ohlasovaní Božieho kráľovstva, ale aj v nezištnej obete života.

          Takto sa od narodenia až po smrť spájal Jánov život so životom Ježiša Krista. A je správne, že si Cirkev v liturgii pripomína tak narodenie, ako aj smrť muža, ktorý je podľa Kristových slov najväčší medzi narodenými zo žien.

Literatúra:
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991.

Sviatok Božej Lásky- Ježišovo Srdce

Kto z nás by nepoznal symboliku srdca? Práve k tomuto tajomstvu lásky sme dnes pozvaní,  uprostred každodenných starostí, práce a všedného života. Teológ srdca -sv. Augustín- nazýva srdce “praslovom nášho jazyka“. Tu sa človek rozhoduje, odtiaľto vychádza láska. A práve o túto hodnotu ide, keď slávime sviatok Ježišovho Srdca. Jeho srdce je najdôležitejší bod sveta, lebo jeho láska je pre všetkých. On to prejavil mnohokrát vo svojom živote, ale veľmi výrazne sa to potvrdilo na kríži, keď z jeho prebodnutého srdca vyšla krv a voda- symbol nového života, ktorý nám dáva v nevyčerpateľnej miere Ježiš. Deti z materskej škôlky navštívili kostol. Cítili sa tu ako doma. Rozbehli sa po chráme a skupinka sa zastavila pri oltári Božského Srdca, kde bola veľká socha Ježiša s rozopätými rukami a so zvýrazneným zlatým srdcom na hrudi. Jedno dieťa zvolalo:“ Pozrite! Ten muž má zlaté srdce“. Jednoduchá, ale veľmi výstižná exegéza: Boh má srdce pre nás! Má zlaté srdce. Či si nepamätáme jeho pozvanie: „Poďte ku mne všetci...“ Jeho srdce - On sám- je tu pre všetkých, ako to vyjadruje aj talianska kniha s názvom Pútnikom lásky: „ On je tu pre tých, ktorí milovali a boli milovaní, aby ďakovali tomu, ktorý je sám láskou, aj pre tých, ktorí milovali bez toho, aby boli milovaní , lebo vedeli stále  znovu prijať lásku toho, ktorý je sám toho schopný, nakoniec je tu aj pre tých, ktorí nemilovali, lebo nemohli alebo nevedeli milovať, v nádeji že sa stretnú s tým, ktorý ich miluje a tak ich oslobodí od strachu pred láskou a dodá im odvahu láske dôverovať“. Tajomstvo Srdca Boha teda nie je bezvýznamná kapitola nášho vzťahu k Bohu, ktorú možno vymazať, veď obohacuje náš život a dáva mu zmysel. Preto nám bol tento sviatok darovaný uprostred všedných dní, ktoré sú často bez srdca. Nech ten dnešný, ale aj ďalšie nech sú naplnené láskou.  K tomu nech nám Ježišovo Srdce pomáha a žehná celej našej farnosti.         

     Otvorme sa pôsobeniu Ducha Svätého

    Posvätné veľkonočné obdobie, ktoré sme slávili od Veľkej noci päťdesiat dní, sa završuje nedeľou Zoslania Ducha Svätého, ktorou si pripomíname, ako na Turíce zostúpil na apoštolov Duch Svätý. Tým sa zároveň začína začiatok evanjelizačného poslania medzi ľuďmi a národmi. On je Duchom tvoriacim, oživujúcim, Duchom múdrosti a lásky. Stretávame sa s ním v tajomstve krásy, každej dobrej myšlienky, v každom cite služby a čistej lásky. Stretávame sa s ním v tajomstve viery, evanjelia, v tajomstve Cirkvi. Veď čím by sme boli bez neho?! Otvorme svoje srdcia jeho pôsobeniu a pocíťme jeho tajomnú blízkosť a svätosť. Aby sme si jeho prítomnosť uvedomovali tak na Turíce, ako i vo všedných dňoch roka. Veľmi pekne to vyjadril pravoslávny metropolita Ignác Hazin, keď zdôraznil: „Bez Ducha Svätého je Boh ďaleko, Kristus zostane v minulosti, evanjelium len mŕtvou  knihou, Cirkev len organizáciou, autorita len panstvom, misie propagandou, kult len zaklínaním a kresťanské konanie len morálkou pre otrokov. Ale s Duchom Svätým sa zdvíha celý vesmír a vzdychá v pôrodných bolestiach Božieho kráľovstva. Zmŕtvychvstalý Kristus je tu, a tak evanjelium je silou života, Cirkev znamená trojjediné spoločenstvo, autorita je oslobodzujúcou službou, misie sú Turícami, liturgia je pamiatkou na to, čo nám Kristus zanechal, a tým je i ľudské konanie oslávené.“ Tieto dni, ktoré sú tak slávnostné a prežiarené slnečným jasom, sviežou prírodou i detským úsmevom a jasom, nech nám dodajú pre naše dni dosť síl a kresťanského optimizmu, aby sme stále cítili, že je tu niekto, kto nás má rad a je stále s nami. A s touto našou dôverou kráčajme každý deň životom.

                                                       Mons. Ján Bučík, farár

                            Otče, už nebudem chodiť do kostola!

Mladý muž príde ku kňazovi a hovorí:
– Prosím, Otče, už nebudem chodiť do kostola!
Kňaz sa pýta:
– Áno? Môžete mi povedať prečo?
Mladý muž odpovedá:
– Och, otče, tu vidím ženu, ktorá zle hovorí o inej žene, obe hovoria o mužovi, ktorý zle prečítal čítanie, ďalší hovoria o rozdelenom, falošne spievajúcom zbore spevákov, iní o ľuďoch, ktorí si prezerajú svoje správy v mobile počas omše, nehovoriac o ich povýšeneckom a egoistickom správaní mimo kostola…
Kňaz odpovedá:
– Máte pravdu. Ale skôr, ako definitívne opustíte Cirkev, rád by som, aby ste mi urobili láskavosť: vezmite si pohár vody a trikrát s ním obíďte kostol bez toho, aby ste spadli alebo rozliali vodu v pohári. Potom môžete spokojne opustiť Cirkev. 
– To je jednoduché! – zvolá mladý muž.
Urobil tri kolá s pohárom vody, vrátil sa ku kňazovi a hovorí:
– Hotovo, tu máte svoj pohár vody. 
Kňaz sa muža opýtal.

– Keď ste obchádzali kostol s pohárom vody, všimli ste si, že by sa nejaká žena o iných zle vyjadrovala?

– Nie.
– Videli ste ľudí, ktorí sú ľahostajní voči ostatným v kostole, či v Cirkvi?
– Nie.
– Pochopili ste prečo ste si nič z toho nevšimli?

Pretože ste sa sústredili na pohár vo svojich rukách, aby ste ho nerozbili a nevyliali z neho vodu. Viete… je to podobné aj v našich životoch. Keď sú naše srdcia zamerané na Krista, nemáme čas sledovať chyby druhých. Ten, kto odíde z Cirkvi kvôli chybám iných ľudí, do nej nikdy neprichádzal kvôli Ježišovi.

zdroj:   www.facebook.com/SaletiniRozkvet